znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 192/04-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   decembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť Doroty Vargovej, bytom K., zastúpenej advokátom JUDr.   R.   Ž.,   Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 169/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 169/00   p o r u š i l základné právo Doroty Vargovej, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   22   C   169/00 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   Dorote   Vargovej   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 15 000   Sk   (slovom   pätnásťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Dorote   Vargovej   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 9 340 Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsať   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd Košice II povinný vyplatiť advokátovi JUDr. R. Ž., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 4. novembra 2004 č. k. I. ÚS 192/04-7 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   sťažnosť   Doroty   Vargovej,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej   advokátom   JUDr.   R.   Ž.,   Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 22 C 169/00.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľke bola 25. januára 2000 podaná na okresnom   súde   žaloba   o zaplatenie   6   005   Sk   s prísl.   (ako   neoprávneného   majetkového prospechu). Toto súdne konanie nebolo na súde prvého stupňa doteraz skončené. Podľa tvrdenia   sťažovateľky   sa   vo   veci   uskutočnilo   (30.   septembra   2004) “...   iba   jediné pojednávanie, kde som sa mohla k veci vyjadriť a účinne brániť svoje práva“. Na prieťahy v konaní podala sťažovateľka 7. októbra 2004 sťažnosť adresovanú predsedovi okresného súdu.   Postup   okresného   súdu   v predmetnom   súdnom   konaní   považuje   sťažovateľka   za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3. Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru a prikázania okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk, pretože „... sa jedná o spor majetko-právneho   charakteru,   mám   naliehavý   záujem   na   tom,   aby   vec   bola   operatívne rozhodnutá. Pretože s odstupom času sa komplikuje moje procesné postavenie z dôvodu možných   personálnych   zmien   u žalobcu,   straty   dôležitých   listín,   organizačných   zmien u žalobcu a podobne.

Z celej veci som dlhodobo nervózna a frustrovaná. Vinou postupu súdu nemôžem účinne brániť svoje práva v uvedenom konaní. Svoju nervozitu prenášam aj na rodinné pomery“. Zároveň žiadala, aby jej ústavný súd priznal náhradu trov konania.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 29. novembra 2004 písomne vyjadril okresný   súd   (Spr.   1601/04)   zastúpený   jeho   predsedom   a k tomu   vyjadreniu   zaujal stanovisko 6. decembra 2004 právny zástupca sťažovateľky.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03, I. ÚS 49/04).

II.

Zo   sťažnosti,   písomných   vyjadrení   účastníkov   konania   a   spisu   okresného   súdu sp. zn. 22 C 169/00 ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav predmetného konania:

Proti   sťažovateľke   podal   SLOVRES,   a.   s.,   závod   Košice   (ďalej   len   „žalobca“) 25. januára 2000 na okresnom súde žalobu o zaplatenie 6 005 Sk s príslušenstvom (ako neoprávneného majetkového prospechu z titulu neoprávnene vyplatenej mzdy).

Žaloba   bola   1.   februára   2000   zaslaná   sťažovateľke   na   vyjadrenie   (vyjadrenie doručené okresnému súdu 18. februára 2000 a následne zaslané 2. marca 2000 žalobcovi).Okresný súd 17. januára 2001 predvolal účastníkov na pojednávanie, ktorého termín stanovil na 30. január 2001. Predvolanie bolo doručené sťažovateľke a právnym zástupcom účastníkov konania.

Na   žiadosť   právneho   zástupcu   žalobcu   z 30.   januára   2000   bolo   pojednávanie odročené na neurčito.

Opatreniami   predsedu   okresného   súdu   z 20.   marca   2001,   z 27.   júna   2001 a z 15. februára 2002 bola predmetná vec „presunutá“ (podľa § 2 ods. 2 Spravovacieho poriadku) do súdneho oddelenia najprv JUDr. M. P., potom JUDr. A. B. a napokon opäť JUDr. M. P.

Okresný   súd   7.   júna   2003   vyzval   žalobcu   na   predloženie   listín   uvedených   vo vyjadrení   sťažovateľky   k žalobe   (zásielka   bola   6.   augusta   2003   vrátená   poštou   ako nedoručená).

Opätovná výzva okresného súdu z 29. apríla 2004 bola právnemu zástupcovi žalobcu doručená 5. mája 2004 (žalobca predložil požadované listiny 21. mája 2004).

Okresný súd 30. júna 2004 predvolal účastníkov konania na pojednávanie, ktorého termín stanovil na 30. september 2004 (doručené sťažovateľke, žalobcovi a jeho právnemu zástupcovi).

Okresný   súd   16.   júla 2004   oznámil   účastníkom   konania,   že   predmetná   vec   bola pridelená sudkyni JUDr. E. B.

Na   pojednávaní   konanom   30.   septembra   2004   boli   vykonané   prednesy   oboch právnych   zástupcov   a k predmetu   veci   bola   vypočutá   sťažovateľka.   Pojednávanie   bolo odročené na neurčito, aby sa okresný súd mohol oboznámiť s listinami predloženými mu na pojednávaní.

Okresný   súd   12.   novembra   2004   predvolal   účastníkov   na   pojednávanie,   ktorého termín stanovil na 16. december 2004.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   22   C   196/00   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   z 29.   novembra   2004   vykonal chronologický prehľad procesných úkonov súdu v doterajšom konaní a uviedol, že «... je nutné pripustiť, že k určitým prieťahom v konaní došlo. Tieto boli spôsobené objektívnymi dôvodmi,   a to   opakovanou   zmenou   zákonných   sudkýň   z vyššie   uvedených   dôvodov, dlhodobou   práceneschopnosťou   JUDr.   M.   P.,   ktorá   vo   veci   konala,   ako   aj   enormnou zaťaženosťou všetkých vo veci konajúcich sudkýň.

Zároveň si dovoľujem poukázať na niektoré skutočnosti, ktoré s podanou ústavnou sťažnosťou v danom konaní súvisia. V predmetnej sťažnosti sťažovateľka konštatuje, „že z celej   veci   som   dlhodobo   nervózna   a frustrovaná...   Veci   som   sa   pokúšala   riešiť   aj sťažnosťou u predsedu súdu.“ Skutočnosť je však taká, že štátnej správe súdu bola sťažnosť v danom   konaní   doručená   dňa   7.   10.   2004,   teda   v rovnaký   deň,   ako   sťažnosť   ústavná a paradoxne   v čase,   keď   už   prebehlo   pojednávanie   (30.   9.   2004).   Sťažovateľka   teda dlhodobo prieťahmi v konaní trpela a bola nimi frustrovaná, ale sťažnosť podala až v čase, keď jej frustrácia mohla byť už konaním súdu odstránená. V uvedenom postupe možno tak vidieť známky účelovosti podania ústavnej sťažnosti, keď navyše v odpovedi na sťažnosť, adresovanú   štátnej   správe   súdu,   som   konštatoval,   že   vec   budem   sledovať   do   jej právoplatného skončenia.

Vzhľadom na predmet sporu sa navyše domnievam, že tento nie je a nebol spôsobilý zasiahnuť   do   života   sťažovateľky   takým   výrazným   spôsobom,   ktorý   by   odôvodňoval priznanie finančného zadosťučinenia v požadovanej sume, ktoré tiež podľa sťažovateľky má slúžiť na pokrytie výdajov nevyhnutne vynaložených na bránenie svojho práva.»

3. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu v reakcii (zo 6. decembra 2004) na toto vyjadrenie okresného súdu uviedla:

1. „... Samotný porušiteľ práva vo svojom vyjadrení k sťažnosti uznáva, že konanie vo   veci   trvá   od   roku   2000.   Vo   svojom   vyjadrení   porušiteľ   práva   uznáva,   že   k určitým prieťahom   v konaní   došlo,   poukazuje   pritom   na   fakt,   že   tieto   prieťahy   boli   spôsobené práceneschopnosťou   pojednávajúcich   sudkýň,   resp.   odchodom   jednej   zo   sudkýň   do dôchodku.

Sme toho názoru, že tieto okolnosti nesmú byť na ujmy mojej klientky. Máme za to, že porušiteľ práva mal učiniť v súlade s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR také organizačné opatrenia zamerané na prácu pojednávajúcich sudkýň, aby k prieťahom vo veci nedošlo.

Sme   toho   názoru,   že   prejednávaná   vec   nie   je   takej   právnej   zložitosti,   aby   bolo potrebné ju prejednávať 4 roky.

2.   Do   pozornosti   Vášho   súdu   dávame   fakt,   že   vec   nie   je   dodnes   právoplatne ukončená, čo taktiež osvedčuje dôvodnosť podanej sťažnosti. Moja mandantka sa ocitla po dobu   4   rokov   v dlhodobej   právnej   neistote,   čo   v priamej   príčinnej   súvislosti   znamená porušovanie čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a s tým súvisiace ujmy nemajetkovej povahy.

3. K tvrdenej účelovosti správania sa mojej klientky udávame fakt, že sťažnosť bola podaná   vo   veci   súčasne   so   sťažnosťou   predsedovi   pojednávajúceho   súdu   so   zámerom zjednať vo veci operatívnu nápravu. Sme toho názoru, že zákon takýto postup nevylučuje. Zároveň   udávame,   že   aj   napriek   vyššie   ozrejmovanému   postupu   vec   nie   je právoplatne ani s odstupom dvoch mesiacov od podania sťažnosti ukončená, čo opäť vo svojej podstate len potvrdzuje nami tvrdené prieťahy v konaní.

Samotné   dokazovanie   vo   veci   je   len   v počiatočnom   štádiu,   ktoré   zahrňuje   len účastnícku výpoveď sťažovateľky. Dokazovanie bude potrebné doplniť o listinné dôkazy, účastnícku   výpoveď   štatutárneho   zástupcu   navrhovateľa,   príp.   znalecké   posudky,   čím chceme povedať, že rozhodnutie vo veci nepredpokladáme v dohľadnej dobe, nehovoriac o možnosti odvolacieho konania.

Ako účelový sa nám javí fakt, že porušiteľ práva aj napriek dlhodobej nečinnosti vo veci po podaní sťažnosti v priebehu dvoch mesiacov vytýčil na deň 16. 12. 2004 už druhé pojednávanie, podľa nášho názoru so zjavným zameraním zlepšiť svoje postavenie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.

4.   K tvrdenej   a požadovanej   satisfakcii   Vám   udávame,   že   vinou   prieťahov   hrozí sťažovateľke, že v prípade neúspechu vo veci prejednávanej na OS Košice 2 bude musieť zaplatiť nemalé úroky z omeškania. Žiadame, aby aj túto skutočnosť mal Ústavný súd SR pri rozhodovaní veci na zreteli.

S poukazom   na   vyššie   ozrejmované   skutočnosti   máme   za   to,   že   naša   sťažnosť   je dôvodná a žiadame, aby jej Ústavný súd Slovenskej republiky vyhovel v zmysle petitu....“

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

4.1.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia je občianskoprávne konanie, ktoré sa začalo 25. januára 2000, teda skoro pred piatimi rokmi (4   roky   a 11   mesiacov),   a nie   je   k dnešnému   dňu   na   súde   prvého   stupňa   skončené. Predmetom sporu (pozri bod 2 I. časti tohto odôvodnenia) je náhrada konkrétnej peňažnej sumy kvalifikovanej žalobcom ako neoprávnený majetkový prospech.

4.2. Ústavný súd vzhľadom na už uvedené skutočnosti je toho názoru, že uvedená dĺžka konania nebola v posudzovanej veci závislá od zložitosti právneho sporu vedeného v konaní pred okresným súdom ani vyvolaná správaním sťažovateľky. V tejto súvislosti však ústavný súd poznamenáva, že nemohol prehliadnuť skutočnosť, na ktorú upozorňuje vo svojom vyjadrení aj predseda okresného súdu, v zmysle ktorej „štátnej správe súdu bola sťažnosť   v danom konaní   doručená   dňa   7.   10.   2004,   teda v rovnaký   deň,   ako   sťažnosť ústavná   a paradoxne   v čase,   keď   už   prebehlo   pojednávanie   (30.   9.   2004)“. Uvedená skutočnosť   nasvedčuje   tomu,   že   sťažovateľka,   predtým,   než   sa   obrátila   so   svojou sťažnosťou   na ústavný súd,   nevyužila včas všetky   zákonom dané možnosti   na ochranu svojich práv v konaní pred súdom prvého stupňa.

4.3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej občianskoprávnej   veci,   pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.

Vychádzajúc z predloženej sťažnosti, zo stanovísk účastníkov konania a na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd konštatoval zbytočné prieťahy v období od:

- 30. januára 2001 (pojednávanie) do 7. júna 2003 (výzva žalobcovi), t. j. v trvaní dvoch rokov, štyroch mesiacov a jedného týždňa,

- od 6. augusta 2003 (vrátenie výzvy) do 29. apríla 2004 (opätovné zaslanie výzvy žalobcovi), t. j. v trvaní ôsmich mesiacov a troch týždňov,

spolu v trvaní troch rokov a jedného mesiaca, keď bol okresný súd nečinný.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v personálnych   problémoch   a „v enormnej zaťaženosti všetkých vo veci konajúcich sudkýň“ ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou príčinou   spôsobujúcou   prieťahy   v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa   ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

4.4.   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1. Sťažovateľka požadovala priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 40 000 Sk z dôvodov uvedených v bode 3 I. časti odôvodnenia nálezu.

6.2.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľky   (pozri   body   4.   1   až   4.   3   tejto   časti) považuje za primerané vo výške 15 000 Sk.

6.3. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnej   sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) zo 7. októbra 2004 a vyjadrenie zo 6. decembra 2004. Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky) 13 602 Sk   vo výške 1/3 predstavuje 4 534 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za tri úkony teda predstavujú 13 602 Sk, po zaokrúhlení (§ 25 vyhlášky) 13 610 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému   úkonu   (136   Sk   v zmysle   § 19 ods.   3   vyhlášky)   sumu   14   018   Sk.   Keďže sťažovateľka požadovala náhradu trov konania vo výške 9 340 Sk, ústavný súd jej žiadosti vyhovel a rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2004