znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 192/03-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   5.   novembra 2003 predbežne prerokoval návrh Ing. A. J., bytom P., zastúpeného komerčným právnikom JUDr. V. B., P., vo veci porušenia základných práv podľa čl. 12 a čl. 23 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Pozemkového úradu v Spišskej Novej Vsi sp. zn. Č. j.: 262/92/96 z 15. mája 1996, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 S 185/96 z 29. novembra 1996 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž 3/99 z 30. júla 1999 a takto

r o z h o d o l :

Návrh Ing. A. J.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 24. septembra 2001   doručené   podanie   Ing.   A.   J.,   bytom   P.   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   označené   ako „Sťažnosť podľa článku 130 ods. 3 Ústavy SR pre porušenie zákona o trvalom pobyte...“, ktorým sa navrhovateľ domáhal zrušenia rozhodnutia Pozemkového úradu v Spišskej Novej Vsi (ďalej aj „pozemkový úrad“) sp. zn. Č. j.: 262/92/96 z 15. mája 1996 a navrhol, aby ústavný súd vo veci, v ktorej bolo uvedené rozhodnutie vydané, nariadil obnovu konania, aby mohol byť uznaný za oprávnenú osobu na vrátenie pozemkov a nehnuteľností.Na výzvu ústavného súdu na odstránenie nedostatkov podania splnomocnený právny zástupca navrhovateľa v podaní z 29. októbra 2001 označenom ako „Podnet na preskúmanie rozhodnutí č. 262/92/96, 2 S 185/96, 6 Sž 3/99“ uviedol,   že týmito rozhodnutiami bol zamietnutý reštitučný nárok navrhovateľa, ktorý sa týkal nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území Spišská Nová Ves. Dôvodom zamietnutia tohto reštitučného nároku podľa napadnutých rozhodnutí bolo nesplnenie podmienky trvalého pobytu navrhovateľa na území Českej a Slovenskej Federatívnej republiky (ďalej len „ČSFR“) v čase uplatnenia nároku v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému   poľnohospodárskemu   majetku   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „zákon o pôde“).

Navrhovateľ je presvedčený o tom, že v čase uplatnenia predmetného reštitučného nároku 28. septembra 1992 spĺňal v plnom rozsahu požiadavku § 4 ods. 1 zákona o pôde ohľadom   trvalého   pobytu,   pretože   v čase   uplatnenia   reštitučného   nároku   bol   občanom „Slovenskej republiky“ (zrejme ČSFR), mal občiansky preukaz, v ktorom mal vyznačený aj trvalý   pobyt,   mal   platný   cestovný   pas   a bol   riadne   zapísaný   ako   volič   vo   volebných zoznamoch.   Navrhovateľ   poukázal   aj   na   to   (a priloženými   listinnými   dôkazmi   to   aj zdokumentoval),   že   o   jeho trvalom   pobyte   v uvedenom   období   existuje   aj   potvrdenie Mestského   úradu   v Krompachoch   a túto   skutočnosť   mala   potvrdiť   aj   zástupkyňa pozemkového úradu 9. apríla 1996.

Podľa navrhovateľa je zarážajúce, že tieto skutočnosti na pozemkovom úrade nebrali vôbec do úvahy, a podľa neho jeho základné práva   porušil aj Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) rozsudkom z 29. novembra 1996 sp. zn. 2 S 185/96 a Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) rozhodnutím z 30. júla 1999 sp. zn. 6 Sž 3/99, pretože jeho odvolaniu proti rozhodnutiu pozemkového úradu nevyhoveli a „začali hovoriť o akomsi formálnom trvalom pobyte“.

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   navrhovateľ   prostredníctvom   svojho splnomocneného   právneho   zástupcu   žiadal,   aby   ústavný   súd   nasledovne   rozhodol: „Ústavný súd Slovenskej republiky konštatuje, že v zmysle podania môjho klienta zo dňa 14. 9. 2001 a doplneného 29. 10. 2001 došlo k porušeniu Ústavného článku 127 v nadväznosti na Zák. č. 87/91 Zb. v znení neskorších predpisov (zrejme zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych   vzťahov   k pôde   a inému   poľnohospodárskemu   majetku   v znení   neskorších predpisov), pretože sa konštatuje, že podmienky trvalého pobytu môjho klienta bola splnená v plnom rozsahu.

Ústavný súd ruší rozhodnutia č. 262/92/96, 2 S 185/96, 6 Sž 3/99. Ústavný   súd   vracia   vec   na   ďalšie   konanie   na   Okresný   úrad,   odbor   pozemkový v Spišskej Novej Vsi.

Ústavný súd zakazuje pokračovať v porušovaní základných ľudských práv a slobôd môjho klienta Ing. A. J.“.

Vzhľadom na to, že návrh ani po jeho uvedenom doplnení neobsahoval označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia navrhovateľa porušili, ústavný súd vyzval právneho zástupcu navrhovateľa listom z 19. novembra 2002 a neskôr z 20. júna 2002 o opätovné odstránenie nedostatkov podania.

Navrhovateľ na výzvu ústavného súdu reagoval odpoveďou zo 6. decembra 2002, avšak   konkrétne   neoznačil   žiadne   základné   právo   alebo   slobodu,   ktoré   mali   byť napadnutými   rozhodnutiami   porušené.   Navrhovateľ   napokon   9.   júla   2002   oznámil ústavnému   súdu,   že „sa   jedná   o porušenie   základných   ľudských   práv   a slobôd vyplývajúcich z článku 12 a 23 Ústavy Slovenskej republiky, pretože tu bolo porušené právo na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky“.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané zjavne oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné (ods.   1). Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické,   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať (ods. 2).

Podľa čl. 23 ústavy sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje (ods. 1). Každý, kto sa oprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky, má právo toto územie slobodne opustiť (ods. 2). Slobody podľa ods. 1 a 2 môžu byť obmedzené zákonom, ak je to nevyhnutné pre bezpečnosť   štátu,   udržanie   verejného   poriadku,   ochranu   zdravia   alebo   ochranu   práv a slobôd iných a na vymedzených územiach aj v záujme ochrany prírody (ods. 3).

Z   obsahu návrhu   na   začatie   konania   vyplýva,   že   navrhovateľ   namieta   porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 12 v spojení s čl. 23 ústavy rozhodnutím Pozemkového úradu v Spišskej Novej Vsi z 15. mája 1996 sp. zn. Č. j.: 262/92/96 v spojení s rozsudkom Krajského   súdu   v Košiciach   z 29.   novembra   1996   sp.   zn.   2   S 185/96   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júla 1999 sp. zn. 6 Sž 3/99.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Ústavný súd zistil, že medzi napadnutými rozhodnutiami, ktorými sa rozhodovalo o reštitučnom nároku navrhovateľa, a právom na slobodu pobytu v zmysle čl.   23 ústavy (pozri I. ÚS 36/02) nie je ústavne relevantná súvislosť, a preto bolo treba návrh po jeho predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 12 ústavy, ústavný súd pripomína, že domáhať sa ochrany tohto článku v konaní pred ústavným súdom je odôvodnené vtedy, ak je spojené zároveň s porušením aj iného základného práva podľa II. hlavy ústavy (mutatis mutandis PL. ÚS 14/98). Vzhľadom na uvedený záver ústavného súdu vo vzťahu k napadnutému čl. 23 ústavy nemôže prichádzať do úvahy ani možnosť porušenia čl. 12 ústavy.  

Keďže   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   práva   navrhovateľa,   ktorých   porušenie namietal,   nemohli   byť   namietaným   postupom   a rozhodnutiami   všeobecných   súdov porušené, rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2003