znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 191/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoAdvokátskou kanceláriou JUDr. Milan Chovanec, s. r. o., Vojtecha Tvrdého 17, Žilina,vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilinav konaní vedenom pod sp. zn. 9 P 332/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušeniesvojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalejlen „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P 332/2013.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že 20. novembra 2013 doručil okresnému súdu„návrh na rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode... Napriek odstupu času, ktorý ubehol od podania návrhu, do dnešného dňa nebolo   konanie   riadne   skončené.“. V priebehu   konania   podľa   sťažovateľa   dochádzalok zbytočným prieťahom (uviedol iba tri jednoduché úkony okresného súdu od 6. decembra2013   do 3. januára   2014,   pozn.),   a   preto   sa   domnieva,   že   v jeho   právnej   veci   došlok porušeniu jeho základného práva podľa   čl.   48 ods.   2   ústavy.   Okrem toho sťažovateľpoukazuje na to, že osobne a tiež prostredníctvom svojho právneho zástupcu sa viackrátdomáhal zjednania nápravy u predsedu okresného súdu a podal aj sťažnosť na zbytočnéprieťahy 20. februára 2015.

3. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol, žejeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P 332/2013 porušené bolo.Domáha sa aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € a úhrady trov konania.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii   ústavného   súdu,   o spôsobe   konania   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcovustanoví zákon.

5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie ktorých   nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,ak namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnejpríčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom aleboslobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavneneopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorejústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   140/03,III. ÚS 170/06).

7. Predmetom sťažnosti sťažovateľa je námietka porušenia jeho základného právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom(nečinnosťou) okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P 332/2013.

8. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bezzbytočných prieťahov.

9.   Ústavný   súd   sa   osobitne   zameral   na   preskúmanie   opodstatnenosti   sťažnostisťažovateľa, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48ods. 2 ústavy zjavná neopodstatnenosť sťažnosti môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohtozákladného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiskajeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch(napr.   III.   ÚS   59/05,   IV.   ÚS   434/08),   prípadne   ak argumenty   v   sťažnosti   sťažovateľanepreukázali   v   čase   podania   sťažnosti   takú   intenzitu   porušenia   označeného   základnéhopráva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

10. Reagujúc na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti, ústavný súd zistil, že samotnékonanie, ktoré začalo 20. novembra 2013, ku dňu podanej sťažnosti (30. marec 2015) trvácelkovo 16 mesiacov, a už len z tohto pohľadu sa jeho námietky javia ako nedôvodné.Navyše, 12. decembra 2013 doručila matka maloletého dieťaťa okresnému súdu návrh nazverenie maloletej do jej starostlivosti a určenie výživného, ktoré bolo zapísané pod sp. zn.30 P 368/2013 a   bolo spojené s konaním vedeným pod sp. zn. 9 P 332/2013, pričom sak nemu po šetrení pomerov v rodine vyjadril aj sťažovateľ (11. februára 2014). Je pravdou,že okresný súd od 25. marca 2014, keď mu bolo doručené vyjadrenie matky k stanoviskusťažovateľa, až do podania sťažnosti nekonal pre práceneschopnosť sudcu, ale túto nečinnosťnemožno ešte považovať pre tento čas za opakovanú nečinnosť, ale len za ojedinelý prieťah.Neprichádza preto podľa názoru ústavného súdu do úvahy, aby doterajší namietaný postupokresného   súdu   reálne   znamenal   možnosť   kvalifikovať   ho   po   prijatí   návrhu   na   ďalšiekonanie ako porušenie označeného základného práva sťažovateľa. V tejto súvislosti ústavnýsúd podotýka, že z jeho stabilizovanej judikatúry tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťahv súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru (III. ÚS 199/02, I. ÚS 38/04, I. ÚS 375/08). Ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj vtrvaní   niekoľkých   mesiacov,   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie   sťažovateľomoznačeného základného práva (I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnostiústavný súd spravidla prihliada vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významnýmspôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01), čovšak nie je ešte prípad sťažovateľa a podľa názoru ústavného súdu celková doba konaniapred   okresným   súdom   aj   so   zistenou   nečinnosťou   je   pre   tento   čas   na   hranici   ústavnejakceptovateľnosti.

11. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť bolaodmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť.

12. Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti navyšenepredložil žiadny relevantný dôkaz o tom, či naozaj podal sťažnosť na zbytočné prieťahyv konaní predsedovi okresného súdu (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Jeho predloženésplnomocnenie,   ktoré   sťažovateľ   udelil   na   svoje   zastupovanie   a ktoré   bolo   pripojenék sťažnosti, vykazuje vady neurčitosti, pretože nie je v ňom výslovne uvedené, akej veci satýka, a že sa udeľuje na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, čo je v rozpore s § 20ods. 2 druhou vetou zákona o ústavnom súde. Sťažnosť teda rovnako nespĺňa aj zákonnépožiadavky,   preto ju   ústavný   súd   mohol   odmietnuť   súčasne   i pre   nesplnenie   zákonompredpísaných   náležitostí (napr.   IV.   ÚS   77/08,   I. ÚS 368/2010,   III. ÚS   357/2010,I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 134/2010).

13. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo bez právneho významu, aby sa ústavnýsúd zaoberal ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2015