znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 191/2014-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana   Ľalíka   vo   veci   sťažnosti   L.   S.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Ing.   Richardom Vanekom,   Advokátska   kancelária,   Dobrovičova   4,   Bratislava, ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní   vedenom pod sp. zn. 31 Cb 133/2003 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cb 133/2003 p o r u š e n é   b o l o.

2. L. S. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 300 € (slovom tristo eur), ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný   súd   Bratislava   I j e   p o v i n n ý   uhradiť   L.   S.   trovy   konania v sume 150,08 € (slovom stopäťdesiat eur a osem centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Ing. Richarda Vaneka do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 7. apríla 2014   doručená   sťažnosť   L.   S.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Ing.   Richardom Vanekom (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cb 133/2003 (ďalej len „napadnuté konanie“).

2.   Ústavný   súd   uvádza,   že   o identických   sťažnostiach   sťažovateľov,   ktorí   sú zastúpení   rovnakým   právnym   zástupcom   a   majú   v napadnutom   konaní   postavenie navrhovateľov (v poradí určenom uznesením okresného súdu č. k. 31 Cb 133/2003-169 zo 14.   januára   2009),   už   ústavný   súd   rozhodol   nálezom   sp.   zn.   I.   ÚS   179/2014 z 13. augusta 2014, preto tam, kde to je vhodné a účelné, odkazuje na toto rozhodnutie.

3. Podstatné skutočnosti vyplývajúce z podanej sťažnosti sťažovateľky sú podrobne uvedené   v rozhodnutí   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   179/2014.   Na   ich   základe   sa sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   vo   veci   rozhodol   nálezom,   ktorým   vysloví porušenie jej základného práva priznaného čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní, prikáže okresnému súdu vo veci konať, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov konania.

4. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 191/2014-8 zo 7. mája 2014 sťažnosť podľa § 25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.

5. Právny zástupca sťažovateľky listom z 19. júna 2014 ústavnému súdu oznámil, že proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 31 Cb 133/2003, ktorým 19. mája 2014 vo veci rozhodol bolo sťažovateľkou podané odvolanie.

6.   Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k prijatej   sťažnosti   listom sp. zn. Spr. 3334/2014 z 26. júna 2014 vyjadrila predsedníčka okresného súdu. Ústavný súd poznamenáva, že ide o vyjadrenie s podrobným prehľadom vo veci sp. zn. 31 Cb 133/2003 vykonanými úkonmi, tak ako bolo podané vo veci sp. zn. I. ÚS 179/2014 (a je uvedené na strane   5   –   12   tohto   nálezu).   Z vyjadrenia   predsedníčky   okresného   súdu   podanej v súvisiacej veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. III. ÚS 427/2014 vyplýva, že proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 31 Cb 133/2003 z 19. mája 2014 podali navrhovatelia (v konaní pred ústavným súdom sťažovatelia) odvolanie, v dôsledku čoho sa spis v súčasnej dobe nachádza na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).

7.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľky upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania   (aj   vzhľadom   na   už   vydané   rozhodnutia) nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9.   Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. K namietanému porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva malo dôjsť postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

10. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

11. Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

12.   Pri   posudzovaní   otázky,   či   v   súdnom   konaní   mohlo   dôjsť   k   zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

13. Ústavný   súd predovšetkým   konštatuje, že okresný   súd v namietanom konaní nemohol   porušovať   základné   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v   období   od   začatia   konania   5.   mája   2003 do 2. apríla 2009,   pretože   sťažovateľka   nebola   v   tomto   období   účastníkom   súdneho konania. K namietanému porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy mohlo dôjsť až od 2. apríla 2009, keď nadobudlo právoplatnosť uznesenie č. k. 31 Cb 133/2003-169 zo 14. januára 2009, ktorým bola sťažovateľka pripustená do konania na strane navrhovateľa.

14.   Ústavný   súd   pri   posudzovaní   namietaného   konania   však   súčasne   prihliadol na skutočnosť, že svojím predchádzajúcim nálezom sp. zn. II. ÚS 78/09 zo 14. mája 2009 konštatoval   porušenie   základného   práva   obchodnej   spoločnosti   EURO-BUILDING   a. s. (vystupuje v namietanom konaní v postavení odporcu v 1. rade) na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cb 133/2003, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov a spoločnosti EURO-BUILDING a. s. priznal finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.

15.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci   a postup   okresného   súdu,   ústavný súd odkazuje   na   vyhodnotenie   uvedených   kritérií   vo   svojom   náleze   vo   veci sp. zn. I. ÚS 179/2014, v ktorom dospel k záveru, že v uvedenom konaní, napriek určitému stupňu   zložitosti,   bol   postup   okresného   súdu   poznačený   ako   nečinnosťou   súdu,   tak   aj procesnými pochybeniami, ktoré v dôsledku ich korekcií krajským súdom mali za následok predĺženie konania a v konečnom dôsledku prieťahy v napadnutom konaní.

16.   K správaniu   sťažovateľky   ústavný   súd   uvádza,   že   účastníkom   konania na okresnom súde sa stala na základe uznesenia okresného súdu č. k. 31 Cb 133/2003-169 zo   14.   januára   2009   v procesnom   postavení   navrhovateľky   v 11.   rade.   Zhodne,   ako   to ústavný   súd   uviedol   v náleze   sp.   zn.   I.   ÚS   179/2014,   na   procesné   úkony   uskutočnené v napadnutom konaní mala sťažovateľka nesporne právo, pričom zodpovednosť za tento stav neznáša oprávnená osoba, ale nemožno ju pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci, na druhej strane však nemôže byť dôvodom nekonania okresného súdu v merite veci.

17. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   31   Cb   133/2003   došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku).

III.

18. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať vo veci tak, aby bola čo najrýchlejšie meritórne rozhodnutá. Ústavný súd neprikázal okresnému súdu vo veci konať, pretože, ako to vyplýva z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu, vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom z 19. mája 2014, proti ktorému bolo podané navrhovateľmi odvolanie a vec sa toho času nachádza na krajskom súde.

19. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka sa domáhala priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € bez bližšieho odôvodnenia.

S prihliadnutím   na   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   predmet   sporu,   dĺžku namietaného   konania   a berúc   do   úvahy   skutočnosť,   že   okresný   súd   vo   veci   rozhodol rozsudkom, ústavný súd považoval (obdobne ako vo veci sp. zn. I. ÚS 179/2014) priznanie sumy 300 € sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku).

20. Právny zástupca sťažovateľky požadoval náhradu trov konania, ich výšku však nevyčíslil   a   ani   inak   nešpecifikoval.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   priznal sťažovateľke náhradu trov konania za dva úkony právnych služieb (prevzatie a príprava, spísanie   a podanie   sťažnosti)   v sume   150,08   €.   Odmenu   vypočítal   podľa   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov,   pričom postupoval spôsobom uvedeným v náleze sp. zn. I. ÚS 179/2014 (bod 3 výroku).

21.   Ústavný   súd   nevyhovel   časti   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľka   žiadala   priznať finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu (bod 4 výroku).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014