znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 191/2011-10Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   M.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou   B.,   s.   r.   o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   advokáta   Mgr.   P.   Ď.,   vo veci namietaného porušenia základných   práv   zaručených   čl.   46   ods.   1   a   čl. 46 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.   zn.   6   Sžo 112/2010 z 22. septembra 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave   sp.   zn.   4   S 49/08   z 12.   februára   2010   a   rozhodnutím   Rady   pre   vysielanie a retransmisiu sp. zn. RL 132/2007 z 18. decembra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 360-PgO/O-4412/2007 a takto r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) bola 30. decembra 2010 doručená sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo 112/2010 z 22. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) v spojení s rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   4   S 49/08   z 12.   februára   2010   (ďalej   len   „rozsudok krajského súdu“) a rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) sp. zn.   RL   132/2007   z 18.   decembra   2007   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   360-PgO/O-4412/2007 (ďalej len „rozhodnutie Rady“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Rada oznámením zo 17. októbra 2007 začala proti sťažovateľovi správne konanie a vyzvala ho na vyjadrenie sa k podkladom na rozhodnutie vo veci možného porušenia ustanovenia § 16 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“). Sťažovateľ sa k začatiu konania vyjadril písomným podaním doručeným Rade 30. októbra 2007. Rada rozhodnutím uvedeným   v záhlaví   tohto   uznesenia   konštatovala,   že   sťažovateľ   «porušil   povinnosť ustanovenú v § 16 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov tým, že v   spravodajskom   programe  ...   zo   dňa  ...   odvysielal   príspevok  ...   v   ktorom   nebola zabezpečená objektívnosť a nestrannosť, za čo mu ukladá podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. sankciu, upozornenie na porušenie zákona».

3. Sťažovateľ sa následne na krajskom súde domáhal súdneho prieskumu zákonnosti postupu a rozhodnutia Rady a žiadal súd o jeho zrušenie. Dôvodom na podanie žaloby bolo tvrdenie sťažovateľa, že Rada mu odňala možnosť konať pred správnym orgánom, čo malo za dôsledok nezákonné rozhodnutie, ktoré malo inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,   a   žalovaný   na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a záverom a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, na   základe   ktorých   vydal   nezákonné   a   vecne   nesprávne   rozhodnutie.   Krajský   súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou žalobu zamietol, keďže nezistil porušenie zákona ani   v postupe,   ani   v rozhodnutí   Rady.   Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ odvolanie, na základe ktorého najvyšší súd rozsudkom taktiež napadnutým touto sťažnosťou rozhodol tak, že potvrdil napadnutý rozsudok.  

4. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv, ku ktorému podľa jeho názoru došlo ,,...konaním Rady,   potvrdeným   rozsudkom krajského súdu a   následne najvyššieho súdu. Opísaný zásah spočíva v nerešpektovaní ustanovenia ústavy o práve na súdnu a inú ochranu   spôsobené   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   a   iným   orgánom   v   rozpore   s princípom   právneho   štátu.   Odňatie   možnosti   konať   je   spojené   so   všetkými   uvedenými rozhodnutiami   (Rady,   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu).   Všetky   uvedené   rozhodnutia vychádzajú zo skutkového stavu zisteného bez umožnenia účastníkovi konania vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a teda bez umožnenia konať pred súdom alebo iným orgánom... Vo vzťahu   k   napadnutým   rozhodnutiam   poukazujeme   na   striktnú   úpravu   obsiahnutú   v správnom poriadku, prikazujúcu správnemu orgánu konať výlučne spôsobom a v rozsahu podľa   zákona   (§   3   Správneho   poriadku).   Výsledné   rozhodnutie,   keďže   mu   predchádzal procesný   postup   ktorý   mal   zásadné vady   (nerešpektovanie uvedeného ustanovenia (§   3 Správneho poriadku), nedodržanie postupu podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku), nespĺňa náležitosti zákonného rozhodnutia v zmysle §46 a 47 Správneho poriadku. Rozhodnutie najvyššieho súdu potvrdzujúce postup a rozhodnutie správneho orgánu, ktoré je zrejme v nesúlade   s povinnosťou   správneho   orgánu postupovať   a   rozhodnúť   v konaní   výlučne v hraniciach určených zákonom (procesným postupom) je nesprávne a nezákonné, je odňatím práva na súdnu a inú ochranu v zmysle ústavy a je porušením základných práv sťažovateľa. Najvyšší súd ako súd rozhodujúci o odvolaní proti rozsudku krajského súdu o žalobe proti rozhodnutiu Rady, krajský súd rozhodujúci o žalobe proti zmienenému rozhodnutiu Rady a Rada rozhodujúca v správnom konaní svojim postupom a rozhodnutiami odňali spoločnosti M.   s.r.o.   možnosť   konať   pred   správnym   orgánom   tým,   že   neumožnili   úplne   realizovať zákonom garantované právo účastníka konania vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie pred vydaním rozhodnutia správneho orgánu a tým odňali účastníkovi prístup k právu na súdnu a inú ochranu.“.

5. Ďalej sťažovateľ poukazuje na rozsudok totožného senátu najvyššieho súdu v inom konaní (sp. zn. 6 Sžo 55/2010), v ktorom podľa jeho názoru dospel najvyšší súd v totožnej veci k opačnému názoru, a pre neumožnenie vyjadrenia sa k podkladom rozhodnutia Rady zmenil preskúmavaný rozsudok krajského súdu tak, že napadnuté rozhodnutie Rady zrušil a vrátil jej vec na ďalšie konanie.  

6. Sťažovateľ   v petite   sťažnosti   navrhol, aby ústavný súd po prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie   rozhodol   nálezom   tak,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu   v spojení s rozsudkom krajského súdu a rozhodnutím Rady a tomuto rozhodnutiu predchádzajúcim konaním boli porušené jeho označené práva. Ďalej žiadal, aby ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu, rozsudok krajského súdu, rozhodnutie Rady a vrátil vec Rade na ďalšie konanie. Požadoval priznať aj náhradu trov konania v sume 56,66 €.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

8. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

9. K namietanému porušeniu označených práv rozhodnutím Rady

Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie jeho označených práv rozhodnutím Rady a konaním tomuto rozhodnutiu predchádzajúcim, ústavný súd dospel k záveru, že nemá právomoc meritórne sa ňou zaoberať. Z citovaného čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   stabilne   odvodzuje   dôsledné   uplatňovanie   princípu subsidiarity jeho právomoci. Ústavný súd podľa tohto princípu môže poskytovať ochranu základným   právam   alebo   slobodám,   alebo   ľudským   právam   a základným   slobodám vyplývajúcim   z medzinárodnej   zmluvy,   len   ak   ochranu   týmto   právam   a slobodám neposkytuje   „iný   súd“.   V opačnom   prípade   je   v kompetencii   „iného“   súdu   poskytnúť požadovanú ochranu. Zákonnosť napadnutého rozhodnutia Rady ako orgánu verejnej správy bola preskúmateľná v konaní podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj OSP“) na základe žaloby, o ktorej rozhodoval a rozhodol krajský súd. Z toho vyplýva, že ak k porušeniu sťažovateľom označených práv malo dôjsť rozhodnutím Rady o uložení sankcie za správny delikt, potom poskytovanie ochrany týmto právam tvorilo súčasť kompetencie (a teda aj právomoci) krajského súdu ako súdu konajúceho o žalobe podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. To vylučuje právomoc ústavného súdu vecne prejednávať predmetnú časť sťažnosti, v dôsledku čoho ju ústavný súd musí odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, I. ÚS 53/07).

10. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

Tak,   ako   ústavný   súd   nemal   právomoc   na   konanie   a rozhodovanie   vo   vzťahu k namietanému rozhodnutiu Rady, nemal právomoc na prerokovanie a rozhodnutie ani o tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu. Proti rozsudku krajského súdu totiž sťažovateľ mal právo podať odvolanie (ktoré aj podal),   a teda   o prípadnom   porušení označených   práv týmto prvostupňovým   rozsudkom správneho   súdu   mal   právomoc   konať   a rozhodnúť   najvyšší   súd   v rámci   riadneho inštančného postupu. Uvedená skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k namietanému   rozsudku   krajského   súdu,   čo   bolo   zároveň   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti v tejto časti.

11. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu

K časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú   judikatúru,   z ktorej vyplýva,   že   o zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie   (I. ÚS   66/98,   III.   ÚS   142/2011).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený. Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.

12.   Súčasťou   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   doktrína   možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s   predmetom   súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol   (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V súvislosti   so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti   pre   porušenie   práva   na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov   s ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

13. Podstata   sťažnostných   námietok   sťažovateľa   smeruje   k poukázaniu   na   to,   že podľa jeho názoru došlo   v   konaní   pred   Radou   k   porušeniu   jeho   práva vyjadriť sa k podkladom   jej rozhodnutia pred jeho vydaním, čím mu mala byť odňatá možnosť konať pred správnym orgánom a najvyšší súd mu neposkytol spravodlivú súdnu ochranu pred   takýmto   nezákonným   postupom   a   rozhodnutím   Rady.   Ako   vyplýva   z   vyššie uvedeného,   ústavnému   súdu   v zásade   neprislúcha   hodnotiť   správnosť   právneho   záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona, ktorý v konkrétnej veci aplikoval. Vychádzajúc z už uvedených mantinelov ústavno-súdnej korekcie rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov   sa   ústavný   súd   oboznámil   s napadnutým   rozsudkom najvyššieho súdu. Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku po uvedení podstatných dôvodov rozsudku krajského súdu, obsahu odvolania a vyjadrenia k nemu v podstatnom uviedol:

«Odvolací súd v preskúmavanej veci dospel k záveru, že správny orgán v predmetnej veci   postupoval   v   intenciách   citovaných   právnych   noriem,   vo   veci   zistil   skutkový   stav správne a zo skutkových okolností vyvodil správny právny záver. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom, pokiaľ žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol...

Zákonnosť   rozhodnutia   správneho   orgánu   je   podmienená   zákonnosťou   postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom,   ktorá   mohla   mať   vplyv   na   zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia.   (250i   ods.3 O.s.p.)...

Povinnosťou súdu v preskúmavacom konaní je posudzovať zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, predmetom ktorého je uloženie administratívnej sankcie, súčasne aj v zmysle zásady č. 6 Odporúčania ministrov č. (91)1 o správnych sankciách zo dňa   13.02.1991,   podľa   ktorej   vo   vzťahu   k   ukladaniu   správnych   sankcií   je   potrebné aplikovať   aj   nasledovné   zásady:   každá   osoba,   ktorá   čelí   správnej   sankcii   má   byť informovaná o obvinení proti nej, mal by jej byť daný dostatočný čas na prípravu prípadu, s tým, že do úvahy sa vezme zložitosť veci ako aj tvrdosť sankcie, ktorá by mohla byť uložená, osoba, prípadne jej zástupca má byť informovaná o povahe dôkazov proti nej, má dostať možnosť vyjadriť sa (byť vypočutá) predtým ako sa prijme akékoľvek rozhodnutie, správny akt, ktorým sa ukladá sankcia, má obsahovať dôvody na ktorých sa zakladá.

Odvolací   súd   z   predloženého   spisu   krajského   súdu,   súčasť   ktorého   tvoril administratívny   spis   zistil,   že   žalovaný   na   základe   vlastného   monitoringu   zistil,   že televízia... dňa 10.07.2007 odvysielala v programe „...“ príspevok „...“, ktorým by mohlo dôjsť   k   porušeniu   povinnosti   vysielateľa   podľa   §   16   písm.   b)   zákona   o   vysielaní   a retransmisii, na základe ktorého zistenia začal správne konanie voči žalobcovi. Začatie konania   bolo   žalobcovi   oznámené   listom   zo   dňa   11.10.2007   s   výzvou   na   vyjadrenie   a navrhnutie dôkazov ako aj s poučením o následkoch, keď sa k veci nevyjadrí a nenavrhne žiadne dôkazy; žalobca na základe tejto výzvy zaslal žalovanému stanovisko, v ktorom sa vyjadril tak, že má za to, že predmetný príspevok bol v súlade s požiadavkou objektivity a nestrannosti a žiadal konanie zastaviť, nenavrhoval žiadne dôkazy; žalovaný na zasadnutí dňa 18.12.2007 prijal napadnuté rozhodnutie.

Z   obsahu administratívneho spisu odvolací súd mal v danej veci preukázané,   že žalovaný žalobcovi oznámil začatie správneho orgánu a správne ho vyzval na vyjadrenie sa k veci a navrhnutie alebo predloženie dôkazov s poučením o jeho procesných právach. Podkladom   pre   rozhodnutie   žalovaného   správneho   orgánu   bol   príspevok   vysielateľa   - žalobcu,   s   ktorým sa žalovaný oboznámil na základe vlastnej monitorovacej činnosti a vyjadrenie žalobcu vo veci možného porušenia jeho povinnosti ako vysielateľa týkajúcej sa objektívnosti a nestrannosti predmetného príspevku. Žalobca sa   v správnom konaní k danej veci nevyjadril, avšak neuplatnil svoje právo a nenavrhol Rade vykonať žiadne dôkazy, ani sám žiadne dôkazy nepredložil, resp. nevzniesol v konaní iné návrhy, žalovaný správny orgán z úradnej povinnosti nevykonal ďalšie dôkazy.

Odvolací súd v danej veci zastáva názor, že žalovaný správny orgán postupoval v   súlade   so   zákonnými   predpismi,   vo   veci   zistil   riadne   skutkový   stav   a   zo   skutkových okolností vyvodil správny právny názor. Nemožno vytýkať správnemu orgánu, že by sa v konaní   dopustil   takej   procesnej   vady,   ktorá   by   mala   za   následok   nezákonnosť rozhodnutia.

Na základe výkladu právnej normy § 33 správneho poriadku v intenciách logického a   rozumného   uváženia   vôľou   zákonodarcu   bolo,   aby   sa   účastník   správneho   konania oboznámil s dôkazmi, ktoré by mali byť podkladom pre rozhodnutie, ktoré boli v správnom konaní vykonané správnym orgánom a s ktorými tento účastník nebol oboznámený.   Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo zo skutkových zistení, ktoré boli alebo mali byť účastníkovi správneho konania dobre známe, pretože podkladom pre rozhodnutie bol ním odvysielaný príspevok a vyjadrenie žalobcu. Žalovaný   správny   orgán   v   danej   veci   teda   v   správnom   konaní   umožnil   účastníkovi správneho konania sa vyjadriť k veci a navrhovať dôkazy, tento však v správnom konaní nevyužil svoje právo a žiadne návrhy v konaní nevzniesol, žiadne dôkazy nepredložil a ani žiadne dôkazy nenavrhoval vykonať.

Vzhľadom na uvedené teda odvolací súd v preskúmavanej veci dospel k záveru, že žalovaný   správny   orgán   postupoval v správnom   konaní v súlade   s   právnou   normou ustanovenou v § 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 2 správneho poriadku, keďže umožnil, aby sa žalobca   mohol   pred   vydaním   rozhodnutia   vyjadriť   k   jeho   podkladom   i   k   spôsobu   ich zistenia   prípadne   navrhnúť   jeho   doplnenie   a   teda   nemožno   považovať   za   procesné pochybenie   postup   žalovaného   keď   nevyzval   opätovne   žalobcu   na   vyjadrenie   sa   pred vydaním   rozhodnutia,   keďže   výklad   právnej   normy   ustanovenej   v   §   33   je   potrebné vykonávať na základe logického a rozumného uváženia vzhľadom na konkrétne okolnosti individuálne v každej veci.

Z   uvedených   dôvodov   odvolací   súd   neprihliadol   na   námietku   žalobcu,   ktorou nesúhlasil   s   právnym   názorom   súdu   prvého   stupňa   stotožňovať   možnosť   účastníka nahliadnuť do administratívneho spisu s povinnosťou správneho orgánu dať účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Výklad právnej normy ustanovenej v § 33 správneho poriadku nemožno vykonať formalisticky, ale vzhľadom na konkrétne okolnosti v každej individuálnej veci.»

14. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré najvyšší súd rozhodol tak, že potvrdil rozsudok krajského súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal najvyšší súd sťažovateľovi podrobnú odpoveď na to (i), prečo postupom Rady v preskúmavanom konaní nedošlo k porušeniu jeho procesných práv (ii) a prečo neboli naplnené ani ostané žalobné dôvody. V okolnostiach   prípadu   preto   ústavný   súd   konštatuje,   že   právny   záver najvyššieho súdu   nevykazuje   znaky   arbitrárnosti   či   svojvôle,   čo   by   bolo   možné konštatovať   len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05). Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m.   II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).  

15.   V rozsudku   najvyššieho   súdu   teda   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   nezistil   nič,   čo   by   ho   robilo   ústavne   neakceptovateľným,   a teda   vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že rozsudok najvyššieho súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 OSP), nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo najvyšší súd na odvolanie sťažovateľa potvrdil rozsudok krajského súdu. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer.

16. K námietkam sťažovateľa obsiahnutým v sťažnosti ústavný súd stručne uvádza: Povinnosť   správneho   orgánu   postupovať   v úzkej   súčinnosti   s   účastníkom   správneho konania, dať mu efektívnu príležitosť na predkladanie svojich argumentov, umožniť mu vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a navrhovať dôkazy je jeho základnou povinnosťou v konaní, a je v korelácii s právom účastníka na poskytnutie možnosti na reálne a účinné uplatnenie jeho procesných práv. Správny poriadok je však všeobecný predpis, ktorý sa vzťahuje aj na viaceré osobitné druhy správnych konaní, a preto je konkrétna aplikácia jeho jednotlivých   ustanovení   podmienená   druhom   správneho   konania   a charakterom prejednávanej   správnej   veci.   Ak   v   konaní   vo   veci   sťažovateľa   boli   podkladom   pre rozhodnutie   Rady   výlučne   ním   odvysielaný   príspevok   (resp.   záznam   z vysielania) a vyjadrenie sťažovateľa k oznámeniu o začatí konania, nemožno pri zachovaní potrebnej miery racionality rozumne uvažovať nad tým, že sťažovateľ bol postupom Rady ukrátený na svojich   procesných   právach.   Sťažovateľ   bol   totiž  ,,povôdcom“   obidvoch   podkladov   na vydanie   rozhodnutia,   a na   základe   oznámenia   Rady   sa   vyjadril   k vlastnému,   skôr odvysielanému príspevku, resp. k záznamu z vysielania. Žiadne iné skutočnosti či dôkazy neboli podkladom na rozhodnutie Rady, a teda vychádzajúc z požiadavky na rozumný a logický výklad príslušných ustanovení Správneho poriadku nemožno hovoriť o tom, že pri zachovaní ich zmyslu a významu mala Rada povinnosť opätovne vyzývať sťažovateľa na realizáciu jeho procesných práv. Sťažovateľ mal príležitosť na riadne, včasné a efektívne uplatnenie všetkých označených procesných práv (najmä podľa § 33 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 a 2 Správneho poriadku, ktorých porušenie namietal), a toto využil, keď sa na výzvu Rady   písomne   vyjadril   k začatému   konaniu.   Skutočnosť,   že   Rada   jeho   vyjadrenie neakceptovala   a rozhodla   o uložení   sankcie   bez   toho,   aby   ho   opätovne   vyzývala   na vyjadrenie, nemôže v okolnostiach prípadu znamenať zásah do jeho práv. Preto sa najvyšší súd nemohol dopustiť napadnutým rozsudkom ústavnoprávne neakceptovateľného zásahu do jeho práv garantovaných ústavou a dohovorom.

17. Sťažovateľ argumentuje aj iným rozsudkom najvyššieho súdu v inej jeho právnej veci, ktorý považuje za,,správnejší“ ako sťažnosťou napadnutý rozsudok. K tomu ústavný súd   uvádza,   že   vo   svojej   judikatúre   sa   už   opakovane   vyjadril   aj   k   otázke   rozdielnej interpretácie   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (v   rovine   podústavného   práva) v rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   zastáva názor,   že nie   je jeho úlohou   zjednocovať   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov,   lebo   zjednocovanie rozhodovacej   praxe   je   vecou   odvolacích   súdov, prípadne dovolacieho súdu (m. m. I.   ÚS   199/07,   I.   ÚS   235/07,   I.   ÚS   256/08,   I.   ÚS   393/08).   In   concreto   zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov upravujú § 21 až § 23 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Pre úplnosť je však možné uviesť, že súvisiaci rozsudok neriešil úplne analogickú situáciu, pretože v tomto prípade sa sťažovateľ ako účastník konania pred Radou na jej výzvu k začatému konaniu vôbec nevyjadril.  

18.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   pri   jej   predbežnom   prerokovaní neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011