znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 191/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť V. B. a E. B., obaja bytom Ž. L. 90, zastúpených advokátom JUDr. M. R., Ž., v ktorej namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 12, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 321/2009 z 29. januára 2010 v časti týkajúcej sa trov konania, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. B. a E. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2010 doručená   sťažnosť   V.   B.   a E.   B.,   obaja   bytom   Ž.   L.   90   (ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. M. R., v ktorej namietali porušenie základných práv podľa čl. 12, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 321/2009 z 29. januára 2010 v časti týkajúcej sa trov konania (ďalej len „uznesenie z 29. januára 2010“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia podali Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) žalobu o zaplatenie istiny v sume 2 157,60 € s príslušenstvom. Po vyhlásení rozsudku v predmetnej veci právny zástupca sťažovateľov vyčíslil trovy konania v sume 588,52 €. V predmetnom konaní právny zástupca zastupoval dvoch účastníkov, a preto úkon právnej služby „predstavoval sumu 167,07 eur s poukazom na ust. § 13 ods. 3 Vyhl. č. 655/04“.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   C   244/08   z   12.   februára   2009   (ďalej   len „rozsudok“)   zaviazal   odporcu   uhradiť   sťažovateľom   trovy   právneho   zastúpenia   v sume 292,61 €, pričom „výška úkonu právnej služby predstavovala iba sumu 91,28 eur, teda vo výške, ako keby advokát zastupoval iba jedného účastníka konania“. Sťažovatelia podali proti rozsudku okresného súdu v časti priznaných trov konania odvolanie, ktoré odôvodnili „nesprávnym úradným postupom súdu pri priznaní trov konania, nakoľko advokát v konaní zastupoval dvoch účastníkov a má teda právo, aby trovy konania boli priznané s poukazom na ust. §-u 13 ods. 3 Vyhl. č. 655/2004 Z. z.“.

Krajský   súd   uznesením   z   29.   januára   2010   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu. V odôvodnení   uznesenia   dospel   k   záveru,   že   okresný   súd «v danom   konaní   postupoval v súlade s ust. §-u 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s vyhl. č. 655/2004 Z. z., keď odporcovi uložil   povinnosť   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške   292,61   eur   a   v   postupe prvostupňového   súdu   pri   vyčíslení   trov   právneho   zastúpenia   nezistil   žiadne   vecné a procesné pochybenie. Na záver odvolací súd poznamenal, že aj keď navrhovateľov v 1/ a 2/ rade právny zástupca síce zastupoval ako 2 klientov súčasne, avšak v danom prípade sa jednalo len o jedno a to samé plnenie (v prospech navrhovateľov v rade 1/ a 2/, ktorí si uplatnili   spoločnú   pohľadávku   voči   odporcovi   „nerozlučné   spoločenstvo“),   na   ktoré prvostupňový súd zaviazal odporcu.

Odvolací súd zároveň nepriznal trovy odvolacieho konania, keďže navrhovatelia v konaní úspech nemali.».

Sťažovatelia   ďalej   poukázali   na   znenie   §   13   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), podľa ktorého sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb (sťažovatelia zrejme omylom vo   svojej   sťažnosti   uviedli   nesprávne   §   13   ods.   3   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.,   pozn.). Zo strany súdov zúčastnených na rozhodovaní v ich veci došlo k nesprávnej aplikácii § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., pretože pri rozhodovaní o trovách právneho zastúpenia sťažovateľov vyčíslili odmenu za vykonané úkony len pre jedného účastníka konania, hoci ich   právny   zástupca   zastupoval   dvoch   účastníkov   konania,   čím   došlo   k   porušeniu   ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   sťažovateľov   nemožno   súhlasiť   s   argumentáciou   uvedenou   v   odôvodnení uznesenia krajského súdu z 29. januára 2010, podľa ktorej „i keď advokát zastupoval dvoch klientov súčasne, avšak v danom prípade sa jednalo len o jedno a to samé plnenie, preto je rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorý priznal úkon iba za jedného účastníka, správne“.

Vo svojej argumentácii sťažovatelia poukázali na to „že každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ iba v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Zastávame právny názor, že bolo povinnosťou krajského súdu ako odvolacieho súdu sa   zaoberať   dôvodmi   odvolania   sťažovateľov,   ktoré   opreli   o   zákonné   ustanovenia   pri priznávaní trov konania advokátom, dať jednoznačnú odpoveď na námietky sťažovateľov a svoje   rozhodnutie   riadne   zdôvodniť.   Odôvodnenie   krajského   súdu   však   takého   závery neobsahovalo, nie je presvedčivé a je rozporuplné, čím sa reálne nezabezpečilo uplatnenie základného   práva   na   súdnu   a   inú   právu   ochranu.   Procesné   predpisy,   ktoré   upravujú platenie a náhradu trov konania treba pritom vykladať tak, aby nikto len z dôvodu, že si uplatní   svoje   základné   právo   na   súdnu   ochranu   neutrpel   oproti   inému   účastníkovi, materiálnu   ujmu   v   dôsledku   platenia   trov   konania.   Sťažovatelia   majú   za   to,   že   práve takýmto postupom súdov došlo k výraznému a ničím neodôvodnenému zvýhodneniu odporcu na   ich   úkor.   Sme   toho   názoru,   že   nepriznať   hoci   len   čiastočne   náhradu   trov   konania úspešnému účastníkovi možno len za predpokladu dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré však musí byť riadne zdôvodnené, o čo sa však v konkrétnom prípade nejedná. Aj z toho dôvodu sťažovatelia považujú takého rozhodnutie súdov za arbitrárne, v rozpore splatnými   právnymi   predpismi,   rozhodovacou   praxou   všeobecných   súdov,   vec   nebola správne   právne   posúdená,   čím   došlo   k   nesprávnemu   a   nespravodlivému   rozhodnutiu. Sťažovatelia zároveň poukazujú na to, že v rozhodnutí súdov nie je zrejmé, ktorému z nich boli trovy právneho zastúpenia vlastne priznané. Sťažovatelia uvádzajú, že všetky trovy konania boli riadne a účelne vynaložené, vykonané v súvislosti v bránením a uplatňovaním ich   práva   voči   odporcovi,   ktorý   odmieta   už   4   roky   dobrovoľne   splniť   svoju   povinnosť a vyúčtované v súlade so zákonom č. 655/2004 Z. z.“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   vydal   rozhodnutie, v ktorom vysloví, že uznesením krajského súdu z 29. januára 2010 došlo k porušeniu ich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší uvedené uznesenie a vráti vec na ďalšie konanie a prizná im náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovatelia v konaní pred ústavným súdom namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu z 29. januára 2010. K porušeniu označených práv sťažovateľov malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd uznesením z 29. januára 2010 potvrdil   rozsudok   okresného   súdu,   ktorým   boli   sťažovateľom   priznané   trovy   právneho zastúpenia vyčíslené v rozpore s § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. len ako odmena za právne úkony pre jedného účastníka, hoci ich právny zástupca v konaní poskytoval právne služby obom sťažovateľom, t. j. dvom účastníkom konania.

Ústavný   súd   poukazuje na to,   že tieto   námietky   sťažovateľov síce   smerujú proti porušeniu   princípov   spravodlivého   procesu,   avšak   vo   svojich   dôsledkoch   sa   týkajú rozhodovania   o   trovách   konania,   resp.   ich   sume,   čo   sa   v   okolnostiach   daného   prípadu nepochybne   mohlo   negatívne   dotknúť   sťažovateľov.   Z   hľadiska   kritérií   spravodlivého procesu   ich   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   dávať   na   rovnakú   úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu ako námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej. Preto aj keď je napadnuté uznesenie v tejto časti z hľadiska kritérií zákonnosti spochybniteľné, viedlo by prípadné vyslovenie porušenia práva, resp. zrušenie   tohto   uznesenia   len   vo   vzťahu   k   časti   týkajúcej   sa   trov   konania   v   konečnom dôsledku k uloženiu povinnosti krajskému súdu vysporiadať sa s rozdielnymi právnymi názormi sťažovateľov a prvostupňového súdu, iba pokiaľ ide o priznanie odmeny za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie sporu, písomné podanie na súd, účasť na konaní pred súdom) jednému z dvoch sťažovateľov v spore, ktorého predmetom bolo vymoženie pohľadávky v sume 2 157,60 € s príslušenstvom. V spojitosti s tým ústavný súd poukazuje na ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávnu intenzitu namietaného pochybenia krajského súdu v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 358/09).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným rozhodnutím   a   základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo IV. ÚS 136/05).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné so základným právom sťažovateľov na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy),   resp.   právom   na   spravodlivé   súdne   konanie   (čl.   6   ods.   1   dohovoru),   a   preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovatelia porušenie nimi v sťažnosti označených základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením krajského súdu z 29. januára 2010 osobitným spôsobom nešpecifikovali. Ústavný súd nezistil existenciu vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným uznesením krajského súdu z 29. januára 2010 a základnými právami, porušenie ktorých sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietali.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   pri   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Košiciach 27. mája 2010