znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 191/06-43

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18. októbra 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť Ing. K. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. Er 209/99 a jeho uznesením z 5. augusta 2005, za účasti Okresného súdu Košice II, a takto

r o z h o d o l :

Základné práva Ing. K. M. podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. Er 209/99 a jeho uznesením z 5. augusta 2005 p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2006 doručená sťažnosť súdneho exekútora Ing. K. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva vlastniť majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   a 3   ústavy,   ako   aj   práva   na   ochranu   pred   nútenou   alebo povinnou prácou podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Er 209/99 a jeho uznesením z 5. augusta 2005.

Z obsahu sťažnosti   sťažovateľa a pripojených   príloh   vyplýva, že 22. januára 1999 bolo   na   základe   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   oprávneného   S., a. s.,   B.   (ďalej   len „oprávnený“),   začaté   sťažovateľom   ako   súdnym   exekútorom   exekučné   konanie   proti povinnému M., s. r. o., K. (ďalej len „povinný“). Oprávnený podaním z 9. septembra 2004 navrhol   exekúciu   proti   povinnému   zastaviť.   Sťažovateľ   predložil   návrh   oprávneného okresnému súdu na rozhodnutie a zároveň navrhol, aby okresný súd zaviazal oprávneného nahradiť sťažovateľovi trovy exekúcie v sume 5 081,40 Sk.

Uznesením okresného súdu sp. zn. Er 209/99 z 5. augusta 2005, ktoré vydal justičný čakateľ,   bola   exekúcia   zastavená,   pričom   sťažovateľovi   nebola   priznaná   náhrada   trov konania. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 14. marca 2006 a v jeho poučení bolo uvedené, že proti nemu nie je odvolanie prípustné.

Podľa názoru sťažovateľa „Toto rozhodnutie je konečné a zákon (Občiansky súdny poriadok v spojení s Exekučným poriadkom proti nemu opravný prostriedok nepripúšťa). Podľa   čl.   142   ústavy   však   súdy   rozhodujú   v senátoch   alebo   ako   samosudca.   Poverený zamestnanec súdu však môže na základe poverenia sudcu rozhodovať v zákonom presne vymedzenom   okruhu   vecí,   ale   toto   rozhodnutie nemôže byť   v súlade s vyššie   uvedeným článkom   ústavy   nikdy   rozhodnutím   konečným.   Rozhodnutie   zamestnanca   súdu   je   vždy napadnuteľné opravným prostriedkom tak, aby o veci rozhodoval sudca alebo senát. Táto ústavná   zásada   zodpovedá   právu   účastníka   zakotveného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6 Dohovoru. Ak Občiansky súdny poriadok v spojení s Exekučným poriadkom proti niektorým prvostupňovým   rozhodnutiam   opravný prostriedok   nepripúšťa,   znamená   to,   so   zreteľom na ustanovenie článku 46 ods. 1 ústavy a článku 6 Dohovoru, že zamestnanec súdu nemôže v týchto   veciach   vydať   rozhodnutie.   Ak   napadnuté   rozhodnutie   v   mene   súdu   vydal zamestnanec súdu, súd tým porušil namietané práva sťažovateľa“.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že ako súdny exekútor vykonával v exekučnom konaní od podania návrhu exekučnú činnosť. Tým mu vznikli určité trovy, a to jednak z dôvodu odmeny   a   jednak   z   dôvodu   hotových   výdavkov.   Exekučné   konanie   bolo   zastavené pre nemajetnosť   povinného   a   bremeno   trov   exekúcie   bolo   uznesením   prenesené na sťažovateľa. Tým sa sťažovateľ dostal do postavenia osoby, ktorá je na jednej strane zo zákona   povinná   vykonať prácu   v prospech   určitej   súkromnej   osoby,   avšak   na   strane druhej nemá za túto prácu nárok na odmenu. Z tohto dôvodu bolo podľa názoru sťažovateľa porušené   aj   jeho   právo   na   ochranu   vlastníckeho   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy a na ochranu   pred   vyvlastnením   podľa   čl.   20   ods.   3   ústavy,   ako   aj   právo   na   ochranu pred nútenou alebo povinnou prácou podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ požadoval vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. Er 209/99 z 5. augusta 2005, zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. Er 209/99 z 5. augusta 2005,   zakázal   okresnému   súdu   pokračovať   v porušovaní   práv   sťažovateľa a priznal mu úhradu trov konania.

Ústavný súd 14. júna 2006 sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. Er 209/99, prijal na ďalšie konanie uznesením sp. zn. I. ÚS 191/06. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   okresného   súdu   na základe   výzvy   ústavného   súdu   v prípise   doručenom ústavnému   súdu   17. júla 2006   požiadal   o   odklad   lehoty   na   vyjadrenie   k vecnej   stránke podanej   sťažnosti   do   času   rozhodnutia   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský súd“) o odvolaní sťažovateľa v predmetnej veci. Prípisom doručeným ústavnému súdu 13. augusta   2007   predseda   okresného   súdu   uviedol,   že „dňa   31.   1.   2007   Krajský   súd   v Košiciach, na základe odvolania súdneho exekútora, uznesením sp. zn. 1 CoE/59/2006-31 zrušil uznesenie v napadnutom výroku o trovách exekúcie a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Po   vrátení   veci   Okresný   súd   Košice   II   uznesením   zo   dňa   29. 5. 2007,   sp.   zn. Er 209/99-34 rozhodol, že oprávnený je povinný nahradiť súdnemu exekútorovi Ing. K. M. trovy exekučného konania vo výške 6.351,40,- Sk, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti Ing. K. M. opätovne poukazujeme na ust. § 49, § 50 ods.   1   písm.   b)   a   §   50   ods.   2   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov tak, ako sme to uviedli vo vyjadrení   zo   dňa   6.   7.   2006,   č.   1   SprV/335/2006,   ktorých   podmienky   zo strany sťažovateľa   naplnené   neboli,   a to   aj   v nadväznosti   na   rozhodnutie   Krajského   súdu v Košiciach   zo   dňa   31.   1.   2007,   sp.   zn.   1   CoE/59/2006-31   a následne   rozhodnutie tunajšieho súdu zo dňa 29. 5. 2007, sp. zn. Er 209/99-34, ktorý zaviazal oprávneného na povinnosť trovy exekučného konania súdnemu exekútorovi nahradiť“.

Sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   prijal   na   ďalšie   konanie   I. senát ústavného súdu. Na základe rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2007 bola vec pridelená sudcovi Ladislavovi Oroszovi ako sudcovi spravodajcovi. Vzhľadom na to vo veci samej o sťažnosti sťažovateľa rozhodoval senát v zložení ako je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v označenom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dochádza vtedy, ak by komukoľvek bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde, ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej   osoby   (I. ÚS 35/98,   II. ÚS 81/01).   V prípade   sťažovateľa   podľa   názoru ústavného   súdu   však   nešlo   o odmietnutie   spravodlivosti   všeobecným   súdom   majúce za následok   porušenie   základného   práva   upraveného   v   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. Er 209/99 zistil obdobné skutočnosti, ako uviedol predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení. V predmetnej veci okresný súd namietaným uznesením sp. zn. Er 209/99 z 5. augusta 2005 zastavil exekučné konanie podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. c) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995   Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)   a   sťažovateľovi   nepriznal   náhradu   trov   exekúcie   zo   strany   oprávneného. Uznesenie bolo vydané justičným čakateľom, pričom obsahovalo poučenie, že proti nemu nie je prípustné odvolanie.

Napriek tomuto poučeniu proti uzneseniu okresného súdu v časti týkajúcej sa trov exekúcie   podal   sťažovateľ   odvolanie.   Krajský   súd   v   odvolacom   konaní   odvolanie sťažovateľa   prerokoval,   pretože   podľa   jeho   názoru   sťažovateľ   bol   osobou   oprávnenou podať odvolanie proti výroku o trovách exekúcie po účinnosti novely Exekučného poriadku (1. september   2005)   aj   vzhľadom   na   prechodné   ustanovenie   §   238   ods.   2   citovaného zákona.   Dospejúc   k právnemu   záveru,   že   v prípade   zastavenia   exekúcie   z   dôvodu nemajetnosti povinného rozhodnutie o úhrade trov exekúcie oprávneným nezávisí na úvahe súdu,   ale podľa   §   203   ods.   2   Exekučného   poriadku   tieto   trovy   exekúcie   vždy   znáša oprávnený,   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   1   CoE   59/2006   z   31.   januára   2007   zrušil uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   Er   209/99   z   5. augusta 2005   v   napadnutom   výroku o trovách exekúcie a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Následne   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   Er   209/99   z   29.   mája   2007   zaviazal oprávneného uhradiť sťažovateľovi trovy exekučného konania v sume 6 351,40 Sk (teda v plnej   sume   požadovanej   sťažovateľom   vrátane   trov   odvolacieho   konania).   Predmetné uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 19. júna 2007 a oprávnenému 20. júna 2007. Hoci proti   predmetnému   uzneseniu   bolo   prípustné   odvolanie,   obaja   účastníci   v   zákonnej pätnásťdňovej lehote odvolanie nepodali.

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav a aké skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdnych   úradníkoch“)   vyšší   súdny   úradník   je oprávnený vykonávať úkony súdu, okrem iného v občianskom súdnom konaní v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Podľa tohto zákona je oprávnený vykonávať úkony aj justičný čakateľ (§ 100 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Podľa   §   5   písm.   g)   zákona   o súdnych   úradníkoch   v občianskom   súdnom   konaní súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu (okrem iného) aj v exekučnom konaní podľa osobitného predpisu okrem schválenia príklepu súdom.

Podľa ustanovenia § 201 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) účastník   môže   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   odvolaním,   pokiaľ   to   zákon nevylučuje.

Podľa ustanovenia § 202 ods. 2 OSP odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. Exekučný poriadok   je   vo   vzťahu   k Občianskemu   súdnemu   poriadku   špeciálnou   právnou   normou, pričom   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   sa   aplikujú   v   prípade,   ak   chýba špeciálna   právna   úprava.   V danom   prípade   okresný   súd   v uznesení   z   5. augusta 2005 aplikoval   ustanovenia   Exekučného   poriadku   v   znení   účinnom   do   31. augusta 2005 (podľa ktorých odvolanie proti uzneseniu o trovách exekučného konania nebolo prípustné). Je potrebné dodať, že až novela Exekučného poriadku vykonaná zákonom č. 341/2005 Z. z. s účinnosťou od 1. septembra 2005 v ustanovení § 58 ods. 5 citovaného zákona upravila, že proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné.

Podľa   ustanovenia   § 374 ods.   3 OSP (v znení účinnom   do   30.   júna 2007)   proti rozhodnutiu vydanému v občianskom súdnom konaní súdnym úradníkom alebo justičným čakateľom možno podať odvolanie za rovnakých podmienok ako proti rozhodnutiu sudcu. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže úplne vyhovieť sudca.   Ak   sudca   odvolaniu   podanému proti   rozhodnutiu   súdneho úradníka alebo justičného čakateľa nemieni úplne vyhovieť, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Z tretej vety čl. 142 ods. 2 ústavy vyplýva jednoznačná ústavná zásada, podľa ktorej proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Podľa   čl.   142   ods.   4   ústavy   výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Z obsahu   sťažnosti   a priloženej   spisovej   dokumentácie   je   zrejmé,   že   uznesenie okresného súdu vydal poverený zamestnanec okresného súdu - justičný čakateľ. Nespĺňalo teda kritéria nezávislosti, ktoré sú priamo ustanovené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. V prípade, že justičný čakateľ vydal rozhodnutie vo veci v súlade so znením poslednej vety čl. 142 ods. 2 ústavy, proti takému rozhodnutiu je vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

To,   že   uznesenie   okresného   sp. zn.   Er 209/99   z   5. augusta 2005   obsahovalo nesprávne   poučenie   o opravnom   prostriedku,   nemusí   mať   nevyhnutne   za   následok porušenie   materiálneho   práva   sťažovateľa.   Okresný   súd   z dôvodu   odvolania   podaného sťažovateľom vykonal všetky úkony spojené s odstúpením odvolania odvolaciemu súdu a následne riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu opätovne vo veci rozhodol v súlade s návrhom sťažovateľa, a tak napravil svoje procesné pochybenie, ktoré malo vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy aj ústavný rozmer. Okresný súd tak podľa názoru ústavného súdu poskytol sťažovateľovi dostatočnú ochranu jeho základného práva na súdnu ochranu. Pokiaľ bola náprava vo veci sťažovateľa vykonaná v rámci všeobecného súdnictva, ústavný súd v zásade nemôže vysloviť porušenie označeného základného práva sťažovateľa.

Z týchto záverov ústavného súdu vyplýva, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní okresného súdu sp. zn. Er 209/99 a jeho uznesením z 5. augusta 2005 porušené nebolo.

Absencia   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   v   zásade   vylučuje   založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru (IV. ÚS 116/05).

Zohľadňujúc túto skutočnosť ústavný súd uzavrel, že v označenom konaní nebolo porušené ani základné právo sťažovateľa na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy.

Vzhľadom na toto rozhodnutie bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2007