znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 191/05-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra 2005   predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   B.   M.,   H.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. M. G., S., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 19, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného úradu justičnej polície Policajného zboru vo V. sp. zn. ČVS: OÚJP-195/2003 z 5. septembra 2003, uznesením Obvodného oddelenia Policajného zboru vo V. sp.   zn.   ČVS:   ORP-709/2003   zo   7. novembra   2003   a uzneseniami   Okresnej   prokuratúry vo Vranove   nad   Topľou   sp.   zn.   Pv 755/03   z 24. septembra   2003   a   č.   k.   Pv   755/03-57 z 25. septembra 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. B. M. o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. novembra 2003 doručená, 31. decembra 2003 doplnená a 19. mája 2005 dvoma podaniami upresnená sťažnosť   JUDr.   B.   M.,   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorým   namietal   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 19, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Okresného   úradu justičnej polície Policajného zboru vo V. (ďalej aj „okresný úrad justičnej polície“) sp. zn. ČVS: OÚJP-195/2003 z 5. septembra 2003 o vznesení obvinenia sťažovateľovi, uznesením Obvodného oddelenia Policajného zboru vo V. (ďalej aj „obvodné oddelenie“) sp. zn. ČVS: ORP-709/2003   zo   7.   novembra   2003   o   odmietnutí   trestného   oznámenia   sťažovateľa a uzneseniami   Okresnej   prokuratúry   vo Vranove   nad   Topľou   (ďalej   aj   „okresná prokuratúra“)   sp.   zn.   Pv   755/03   z 24.   septembra   2003   o nevylúčení   dozorujúcej prokurátorky   z vykonávania   úkonov   trestného   konania   vo   veci sťažovateľa   a   č.   k.   Pv 755/03-57   z 25.   septembra   2003   o zamietnutí   sťažnosti   proti   uzneseniu   o vznesení obvinenia sťažovateľovi.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   k porušeniu   jeho   vyššie   označených základných práv malo dôjsť v prípravnom konaní vedenom voči nemu ako obvinenému zo spáchania trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 Trestného zákona (ďalej len „TZ“) zo strany označených orgánov činných v trestnom konaní, pričom zo sťažnosti a z jej príloh možno ustáliť namietané skutkové okolnosti nasledovne:

Uznesením   vyšetrovateľa   okresného   úradu   justičnej   polície   z 5.   septembra   2003 sp. zn.   ČSV:   OÚJP-195/2003   (ďalej   aj   „uznesenie   o vznesení   obvinenia“)   bolo   proti sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 TZ. Podľa   sťažovateľa   toto   uznesenie   o vznesení   obvinenia   neobsahovalo   zákonom ustanovené   náležitosti,   a to   najmä   opis   vyšetrovaného   skutku   s uvedením   času,   kedy k tomuto   skutku   malo   dôjsť,   preto   sťažovateľ   8.   septembra   2003   podal   proti   tomuto uzneseniu sťažnosť, v ktorej okrem vecných dôvodov namietal aj zaujatosť vyšetrovateľa a dozorujúcej prokurátorky.

O uvedenej   námietke   zaujatosti   vznesenej   voči   dozorujúcej   prokurátorke   táto rozhodla   uznesením   z   24.   septembra   2003   sp.   zn.   Pv   755/03   tak,   že   vyslovila,   že z vykonávania   úkonov   predmetného   trestného   konania   vylúčená   nie   je.   Sťažovateľ 30. septembra 2003 podal proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť, o ktorej do dňa podania tejto ústavnej sťažnosti nebolo rozhodnuté.

Sťažovateľ   ďalej   namietal,   že   dozorujúca   prokurátorka   nevyčkala   na   právoplatné rozhodnutie o jej vylúčení či nevylúčení a uznesením z 25. septembra 2003 č. k. Pv 755/03-57 zamietla sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o vznesení obvinenia.

Na toto uznesenie dozorujúcej prokurátorky sťažovateľ reagoval 30. septembra 2003 podaním podnetu podľa § 31 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre (ďalej len „zákon o prokuratúre“)   Krajskej   prokuratúre   v Prešove   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   a Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“). Na uvedený podnet sťažovateľa odpovedala prokurátorka krajskej prokuratúry listom z 24. októbra 2003 č. k. 2 Kpt 758/03-322, v ktorom okrem iného konštatovala, že: „Po dôkladnom oboznámení sa s obsahom jednotlivých doteraz zabezpečených dôkazov, obsahu Vášho podania ako aj dozorového spisu prokuratúry možno usúdiť, že v danom prípade bolo začaté trestné stíhanie opodstatnene a zákonne“. Prokurátorka krajskej prokuratúry však   zároveň   poukázala   na   niektoré   aspekty   vyšetrovania,   ktoré   bude   potrebné   ešte upresniť.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   práve   list   prokurátorky   krajskej   prokuratúry z 24. októbra   2003   je   preukázaním   toho,   že   konaním   vyšetrovateľa   a dozorujúcej prokurátorky v danej veci bolo porušené jeho základné právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, podľa ktorého nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Uznesenie   dozorujúcej   prokurátorky   o zamietnutí   jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu o vznesení obvinenia považoval sťažovateľ za nezákonné aj z dôvodu, že podľa jeho názoru „o tejto jeho sťažnosti rozhodla vylúčená prokurátorka v čase, keď konanie o jej vylúčení, resp.   o   nevylúčení   nebolo   právoplatne   skončené“.   Navyše   sa   vo   svojom   rozhodnutí nevysporiadala s námietkami vo vzťahu k chýbajúcemu časovému vymedzeniu spáchania skutku   a ostatnými   nedostatkami   tohto   uznesenia.   Ďalšie   porušenie   zákona   zo   strany dozorujúcej prokurátorky sťažovateľ videl v tom, že dozorujúca prokurátorka nepredložila bez   zbytočného   odkladu   jeho   sťažnosť   z 30.   septembra   2003   proti   uzneseniu   o jej nevylúčení   z konania   nadriadenému   orgánu   a urobila   tak   až   na   upozornenie   generálnej prokuratúry.   Ďalej   namietal,   že   k porušeniu   zákona   malo   dôjsť   aj   tým,   že   dozorujúca prokurátorka rozhodovala o jeho sťažnosti proti uzneseniu o vzneseniu obvinenia napriek tomu, že sama dala pokyn na trestné stíhanie sťažovateľa, a preto v zmysle § 146 ods. 2 Trestného   poriadku   (ďalej   aj   „TP“)   o sťažnosti   mal   rozhodovať   nadriadený   prokurátor. Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   proti   dozorujúcej   prokurátorke   podal   ďalšiu   námietku zaujatosti, ale v ústavnej sťažnosti túto námietku už bližšie nešpecifikoval.

O sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   dozorujúcej   prokurátorky,   ktorým   sa nevylúčila   z daného   trestného   konania,   bolo   rozhodnuté   okresným   prokurátorom   JUDr. P. Š. 27. novembra 2003 č. k. Pv 755/03-219 tak, že sťažnosť sťažovateľa bola zamietnutá. Sťažovateľ   aj   toto   uznesenie   považuje   za   nezákonné   z dôvodu,   že   sťažnosťou   proti uzneseniu   o vznesení   obvinenia   namietal   zaujatosť   celej   okresnej   prokuratúry,   a teda   aj zaujatosť JUDr. P. Š.

Okrem   námietok   proti   postupom   a rozhodnutiam   dozorujúcej   prokurátorky sťažovateľ opakovane namietal aj nezákonnosť postupu a rozhodnutí vyšetrovateľov v jeho trestnej veci, pričom prvému vyšetrovateľovi vytýka, že vyšetrovanie viedol, aj keď vec mal odstúpiť na skrátené vyšetrovanie. Podľa tvrdenia sťažovateľa vyšetrovateľ sám iniciatívne požiadal okresnú prokuratúru o súhlas, aby mohol vyšetrovať túto vec, z dôvodu, že už zhromaždil v tejto veci spisový materiál. Podľa tvrdení sťažovateľa vyšetrovateľ pomáhal konkretizovať, teda vykonštruovať dôvody preto, aby sťažovateľ mohol byť trestne stíhaný. Ako ďalší dôvod pochybností o nezaujatosti vyšetrovateľa sťažovateľ uviedol skutočnosť, že dôvody uvedené v trestnom oznámení z 2. júna 2003 sú diametrálne iné ako tie, ktoré sú uvedené   v uznesení   vyšetrovateľa   o vznesení   obvinenia.   Sťažovateľ   poukázal   aj   na uznesenie vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: OÚJP-195/2003 z 22. septembra 2003, ktorým bolo rozhodnuté o námietke zaujatosti tohto vyšetrovateľa tak, že vyšetrovateľ sa z vykonávania úkonov trestného konania nevylúčil. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, a to podaním 29. septembra 2003 a 15. decembra 2003. O týchto sťažnostiach podľa názoru sťažovateľa rozhodovali nepríslušné orgány.

Sťažovateľ svojím podaním z 15. októbra 2003 vzniesol ďalšiu námietku zaujatosti vyšetrovateľa,   na   ktorú   dotknutý   vyšetrovateľ   iba   reagoval   listom   zo 16.   októbra   2003. Tým,   že   vyšetrovateľ   nepostupoval   podľa   zákona,   keď   nerozhodol   uznesením,   porušil zákon, čím došlo aj k porušeniu ústavného práva sťažovateľa. Medzitým došlo k výmene vyšetrovateľa, čo podľa sťažovateľa je dôsledkom toho, že vyšetrovateľ bol vylúčený. Nový vyšetrovateľ však rovnako nepostupoval v súlade so zákonom, a preto sťažovateľ svojím podaním   zo 7.   februára   2004   vzniesol   námietku   zaujatosti   aj   proti   tomuto   novému vyšetrovateľovi.   Tento   nový   vyšetrovateľ   sa   svojím   uznesením   z 10.   februára   2004 nevylúčil   z trestného   konania.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   sťažnosť 14. februára 2004, pričom aj o tejto sťažnosti bolo podľa sťažovateľa rozhodnuté uznesením nepríslušného orgánu.

Sťažovateľ ďalej vo svojej ústavnej sťažnosti uviedol, že proti uzneseniu dozorujúcej prokurátorky   z 25.   septembra   2003   č.   k.   Pv   755/03-57,   ktorým   bola   zamietnutá   jeho sťažnosť   proti   uzneseniu   o vznesení   obvinenia,   podal   v zmysle   §   31   a nasl.   zákona o prokuratúre opakovaný podnet.

Z obsahu listu prokurátora generálnej prokuratúry z 1. decembra 2003 č. k. IV/1 GPt 732/03-216, ktorým reagoval na opakovaný podnet sťažovateľa, vyplynulo, že :

„Po   dôkladnom   preskúmaní   veci   sa   plne   stotožňujem   so   stanoviskom   a závermi prokurátorky   krajskej   prokuratúry   prezentovanými   vo   vyššie   označenom   liste,   na   ktoré v podrobnostiach poukazujem“.

Sťažovateľ   v   závere   svojej   sťažnosti   opätovne   poukázal   na   skutočnosť,   že o sťažnostiach proti uzneseniam oboch vyšetrovateľov, ktorými sa nevylúčili z trestného konania,   nerozhodol   príslušný   orgán,   v čom   sťažovateľ   vidí   spáchanie   trestného   činu zneužitia   právomoci   verejného   činiteľa   alebo   marenia   úlohy   verejného   činiteľa z nedbanlivosti. Okrem toho sťažovateľ podal trestné oznámenia na členov Predstavenstva B., a. s., H., namietal však, že obvodné oddelenie uznesením zo 7. novembra 2003 sp. zn. ČVS:   ORP-709/2003   vyslovilo,   že   jeho   trestné   oznámenia   nie   sú   dôvodné,   a   okresná prokuratúra   uznesením   z 24.   novembra   2003   č.   k.   Pn   2303/03-17   jeho   sťažnosť   proti uvedenému uzneseniu obvodného oddelenia potvrdila, čím malo taktiež dôjsť k porušeniu jeho označených základných práv.  

Proti sťažovateľovi bola na Okresnom súde Vranov nad Topľou podaná 10. mája 2004 obžaloba, pričom v predmetnej veci vedenej pod sp. zn. 1 T 107/04 dosiaľ nebolo vydané konečné rozhodnutie.

Na základe uvedených podstatných skutočností sťažovateľ navrhol: „Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   tejto   Ústavnej   sťažnosti   vyhovieť a rozhodnutím vysloviť, že právoplatným uznesením Okresnej prokuratúry vo Vranove nad Topľou,   t.   j.   Uznesením   dozorujúcej   prokurátorky   JUDr.   J.   K.   prokurátorky   Okresnej prokuratúry vo Vranove nad Topľou číslo: Pv 755/03-57 zo dňa 25. 09. 2003 o zamietnutí mojej   sťažnosti zo dňa   08.   09.   2003 proti   uzneseniu   o vznesení   obvinenia   ČVS OÚJP- 195/2003   zo   dňa   05.   09.   2003,   ďalej   navrhujem   vysloviť,   že   právoplatným   uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu justičnej polície PZ vo V. kpt. Mgr. J. S., číslo ČVS OÚJP- 195/2003   zo   dňa   05.   09.   2003,   o vznesení   obvinenia   proti   mojej   osobe   boli   porušené základné a ústavné práva a slobody sťažovateľa, ktoré sú uvedené a konkretizované v tejto sťažnosti.

Ďalej   taktiež   navrhujem   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   tejto   Ústavnej sťažnosti vyhovieť a rozhodnutím vysloviť, že právoplatným uznesením policajného orgánu – Obvodného oddelenia Policajného zboru vo V. ČVS: ORP-709/2003 zo dňa 07. 11. 2003 o odmietnutí   môjho   trestného   oznámenia   vo   veci   trestného   činu   krivého   obvinenia   boli porušené   základné   a ústavné   práva   a slobody   sťažovateľa,   ktoré   sú   uvedené a konkretizované v tejto sťažnosti.

Zároveň   navrhujem   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky,   aby   Ústavný   súd Slovenskej republiky, tieto rozhodnutia, a to právoplatné uznesenie Okresnej prokuratúry vo   V.,   a to   uznesenie   dozorujúcej   prokurátorky   JUDr.   J.   K.   prokurátorky   Okresnej prokuratúry vo Vranove nad Topľou číslo: PV 755/03-57 zo dňa 25. 09. 2003 o zamietnutí mojej   sťažnosti zo dňa   08.   09.   2003 proti   uzneseniu   o vznesení   obvinenia   ČVS OÚJP- 195/2003   zo   dňa   05.   09.   2003,   ako   aj   právoplatné   uznesenie   vyšetrovateľa   Okresného úradu Justičnej polície PZ vo V. kpt. Mgr. J. S., číslo ČVS OÚJP-195/2003 zo dňa 05. 09. 2003,   o vznesení   obvinenia   proti   mojej   osobe,   a nakoniec   aj   právoplatné   uznesenie policajného orgánu – Obvodného oddelenia Policajného zboru vo V. ČVS: ORP-709/2003 zo dňa 07. 11. 2003 o odmietnutí môjho trestného oznámenia vo veci trestného činu krivého obvinenia, ktorými boli porušené základné a ústavné práva a slobody sťažovateľa, ktoré sú uvedené a konkretizované v tejto sťažnosti, zrušil a tieto veci vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutia   s tým,   aby   bol   obnovený   stav   pred   porušením   základných   ústavných   práv a slobôd sťažovateľa.

Súčasne navrhujem Ústavnému súdu Slovenskej republiky zvážiť a priznať primerané finančné zadosťučinenie, nakoľko skutočne som stratil a ďalej strácam významnú klientelu. Tento   rozsah   finančného   zadosťučinenia   stanovujem   a vymedzujem   pojmom   primerané finančné zadosťučinenie“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. (...).

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa   čl.   19   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   l   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Z petitu sťažnosti vyplýva, že jej predmetom je tvrdené porušenie základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 19, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy uznesením Okresného úradu justičnej polície Policajného zboru vo V. sp.   zn.   ČVS:   OÚJP-195/2003   z   5.   septembra   2003,   uznesením   Obvodného   oddelenia Policajného zboru vo V. sp. zn. ČVS: ORP-709/2003 zo 7. novembra 2003 a uzneseniami Okresnej prokuratúry vo Vranove nad Topľou sp. zn. Pv 755/03 z 24. septembra 2003 a č. k. Pv 755/03-57 z 25. septembra 2003.

1.   Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   ústavnou   sťažnosťou sťažovateľ   napadol   uznesenie okresného   úradu   justičnej   polície   sp.   zn.   ČVS:   OÚJP-195/2003 z 5. septembra 2003 o vznesení obvinenia sťažovateľovi a uznesenie obvodného oddelenia   sp.   zn.   ČVS:   ORP-709/2003   zo   7.   novembra   2003   o   odmietnutí   trestného oznámenia sťažovateľa.

Dozor nad zachovaním zákonnosti v prípravnom konaní vykonáva prokurátor (§ 174 a nasl.   TP),   ktorý   je   oprávnený   zrušovať   nezákonné   alebo   neopodstatnené   rozhodnutia a opatrenia   vyšetrovateľa   a policajného   orgánu,   ktoré   môže   nahrádzať   vlastnými rozhodnutiami a opatreniami [§ 174 ods. 2 písm. e) TP]. Sťažovateľ v danom prípade proti uvedeným rozhodnutiam okresného úradu justičnej polície a obvodného oddelenia podal riadne a včas opravné prostriedky (sťažnosti), o ktorých rozhodol nadriadený orgán, teda okresná prokuratúra. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať uznesenie okresného úradu justičnej   polície   a   obvodného   oddelenia,   pretože   ich   postup   a rozhodnutie   preskúmala okresná   prokuratúra,   ktorá   rozhodla   o sťažnostiach   sťažovateľa   proti   uvedeným uzneseniam.   Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   (teda   vo   vzťahu k okresného úradu justičnej polície a vo vzťahu k obvodnému oddeleniu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.  

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv a slobôd uzneseniami okresnej prokuratúry sp. zn. Pv 755/03 z 24. septembra 2003 o nevylúčení dozorujúcej prokurátorky z vykonávania   úkonov   trestného   konania   vo   veci sťažovateľa   a   č.   k.   Pv   755/03-57 z 25. septembra   2003   o zamietnutí   sťažnosti   proti   uzneseniu   o vznesení   obvinenia sťažovateľovi, ústavný súd poznamenáva, že aj proti namietanému porušeniu označených základných   práv   a slobôd   okresnou   prokuratúrou   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany využitím jemu dostupných a aj účinných prostriedkov nápravy (podnetom podľa § 31 ods. 1 a nasl. zákona o prokuratúre a opakovaným podnetom podľa § 34 ods. 1 a nasl. citovaného zákona) pred nadriadenými orgánmi (mutatis mutandis I. ÚS 104/02), ktoré sťažovateľ aj využil,   a preto   situácia,   ktorú   sťažoval   namietal,   tkvie   v opatreniach   a   rozhodnutiach nadriadených   prokuratúr,   t.   j.   v opatrení   krajskej   prokuratúry   (č.   k.   2   KPt   758/02-322 z 24. októbra   2003)   a generálneho   prokurátora   (č.   k.   IV/1   GPt   732/03-216),   nie v napadnutých   uzneseniach   okresného   prokurátora,   v prípade   ktorých   podľa   citovanej judikatúry ústavný súd nemá právomoc.

2. 1. Sťažovateľ na napadnuté uznesenia dozorujúcej prokurátorky reagoval podaním podnetu krajskej prokuratúre podľa § 31 zákona o prokuratúre, resp. podaním opakovaného podnetu generálnej prokuratúre podľa § 34 citovaného zákona.

Krajská prokurátorka odpovedala sťažovateľovi listom z 24. októbra 2003 č. k. 2 KPt 758/03-322,   v ktorom   konštatovala,   že: „Po   dôkladnom   oboznámení   sa   s obsahom jednotlivých   doteraz zabezpečených dôkazov, obsahu Vášho podania ako aj dozorového spisu   prokuratúry   možno   usúdiť,   že   v danom   prípade   bolo   začaté   trestné   stíhanie opodstatnene a zákonne“. Zároveň však dodala, že „je ďalej nutné zdôrazniť, že podľa ustálenej   súdnej   praxe   stupeň   pravdepodobnosti   (či   istoty)   spáchania   trestného   činu obvineným, nemusí poskytovať prostredníctvom dôkazov doposiaľ nazhromaždených celkom nespochybniteľnú istotu o vine obvineného, tak ako je to v okamžiku podania obžaloby, resp. vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku.

Možno   ale   súhlasiť   s Vašou   námietkou   týkajúcou   sa   nesprávneho   časového vymedzenia   spáchaného   skutku   uvedenom   v uznesení   o vznesení   obvinenia,   pretože   aj napriek snahe vyšetrovateľa naozaj v súčasnom znení (t. j. v presne nezistený deň pred decembrom 2002) nemožno jej určenie považovať za dostatočné. Z toho dôvodu bude nutné vykonaním ďalšieho dokazovania v priebehu prípravného konania ustáliť čas, prípadne iné okolnosti skutku právne kvalifikovaného ako trestný čin. Táto požiadavka je okrem iného nevyhnutná   k tomu,   aby   Vám   bola   zaistená   možnosť   riadneho   uplatnenia   práva   na obhajobu.   V tomto   smere   upravím   prvostupňovú   prokuratúru   vykonávajúcu   dozor v prípravnom konaní.“  

2. 2. Z obsahu listu prokurátora generálnej prokuratúry z 1. decembra 2003 č. k. IV/1 GPt 732/03-216, ktorým reagovala na opakovaný podnet sťažovateľa, vyplynulo, že :„Po   dôkladnom   preskúmaní   veci   sa   plne   stotožňujem   so   stanoviskom   a závermi prokurátorky   krajskej   prokuratúry   prezentovanými   vo   vyššie   označenom   liste,   na   ktoré v podrobnostiach poukazujem.

Pre úplnosť sa žiada doplniť nasledovné: Pokiaľ   prokurátor   okresnej   prokuratúry   (nie   prokurátorka)   nariadil   vo   veci vykonanie vyšetrovania, hoci o trestnom čine vydierania podľa § 235 ods. 1 Tr. zák. sa inak vykonáva   skrátené   vyšetrovanie,   postupoval   plne   v intenciách   zákona,   keď   využil oprávnenie zverené prokurátorovi ustanovením § 174 ods. 2 písm. g) Tr. por. Tento postup bol odôvodnený okolnosťami a charakterom prípadu. (...)

S Vašou námietkou, týkajúcou sa možnosti použitia prostriedkov daných Trestným poriadkom proti obvinenému až po právoplatnosti uznesenia o vznesení obvinenia, nemožno v žiadnom prípade súhlasiť, pretože nemá oporu v zákone. V zmysle § 32 Tr. por. totiž možno také prostriedky proti obvinenému až vtedy, ak bolo proti nemu vznesené obvinenie (§ 163). Proti uzneseniu o vznesení obvinenia síce je prípustná sťažnosť, táto však nemá odkladný   účinok   (§   141   ods.   4   Tr.   por.).   Preto   účinky   vznesenia   obvinenia   nastávajú momentom vydania takého rozhodnutia.

Rovnako   uznesenia   o nevylúčení   sa   JUDr.   J.   K.   z vykonávania   úkonov   trestného konania a o zamietnutí Vašej sťažnosti, sú vecne správne a zákonné.

Postupom   prokurátorky   okresnej   prokuratúry   JUDr.   J.   K.   nebol   porušený   zákon z procesného hľadiska.

V tejto súvislosti považujem za potrebné zdôrazniť, že ak bola oprávnenou osobou podaná   sťažnosť   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   o vznesení   obvinenia,   ktorej   nebolo vyhovené   podľa   §   146   ods.   1   Tr.   por.   a vec   predloží   vyšetrovateľ   prokurátorovi vykonávajúcemu   dozor   nad   prípravným   konaním,   prokurátor   musí   o tejto   sťažnosti bezodkladne rozhodnúť. Takému rozhodnutiu nebráni ani námietka zaujatosti vyslovená súčasne s podaním sťažnosti, o ktorej prokurátor rozhodol tak, že sa z vykonávania úkonov trestného konania nevylučuje.

Proti rozhodnutiu prokurátora podľa § 31 ods. 2 Tr. por. je prípustná sťažnosť, ktorá však   nemá   odkladný   účinok   v tom   smere,   že   nebráni   vykonaniu   nariadeného   úkonu trestného   konania.   Do   rozhodnutia   o sťažnosti   môže   prokurátor   vykonať   celú   radu procesných   úkonov,   ku   ktorým   by   po   prípadnom   vyhovení   sťažnosti   nebolo   možné prihliadať.

V danom   prípade sa   však   o   taký   prípad   nejedná,   pretože okresný prokurátor   vo Vranove nad Topľou uznesením sp. zn. Pv 755/03 z 27. novembra 2003 podľa § 148 ods. 1 písm. c) Tr. por. Vami podanú sťažnosť zamietol.

K citovanému rozhodnutiu okresného prokurátora, ktoré je vecne správne, sa žiada uviesť, že na rozhodnutie o sťažnosti bol príslušný v súlade s ustanoveniami § 31 ods. 4 Tr. por. a § 53 ods. 1 písm. e), ods. 2 zák. č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre. Zároveň však je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že aj keď bola Vaša sťažnosti sp. zn. 3002/03/2003 z 30. septembra 2003 doručená Okresnej prokuratúre Vranov nad Topľou 1. októbra 2003, okresný prokurátor o nej rozhodol až 27. novembra 2003, teda nie bezodkladne, ako by sa žiadalo.   Na   zistené   pochybenie,   ktoré   však   nemá   vplyv   na   celkovú   vecnú   správnosť doterajšieho konania, som upozornil okresného prokurátora cestou Krajskej prokuratúry Prešov“.

V citovaných častiach   listov   krajská prokuratúra a napokon   generálna prokuratúra zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom   uviedli dôvody,   pre ktoré „v danom prípade bolo   začaté   trestné   stíhanie   opodstatnene   a zákonne“, a tým   zároveň   podľa   názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne) odpovedali aj na argumentáciu sťažovateľa, podľa ktorej prípravné konanie v jeho trestnej veci malo byť nezákonné.  

V každom prípade napriek tomu, že v petite svojej sťažnosti sťažovateľ predmetné opatrenie prokurátorky krajskej prokuratúry (č. k. 2 KPt 758/03-322), resp. prokurátora generálnej   prokuratúry   (č.   k.   IV/1   GPt   732/03-216)   konkrétne   ani   nenapadol,   uvedený postup   prokuratúr   pri   odôvodňovaní   svojich   záverov   vo   veci   sťažovateľa   nemožno považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa s právnym názorom prokurátorky krajskej prokuratúry a prokurátora generálnej prokuratúry nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonných predpisov uvedenými prokuratúrami by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných   ustanovení,   že by zásadne   popreli   ich   účel   a význam. Podľa   názoru ústavného súdu v danej veci o takýto prípad nejde, a preto bolo potrebné posúdiť sťažnosť aj ako zjavne neopodstatnenú.

3.   Nad   rámec   uvedeného   ústavného   súd   v súvislosti   s napadnutými   postupmi prípravného konania poznamenáva, že sťažovateľ sa môže domáhať ochrany označených základných   práv   v konaní   pred   všeobecným   súdom,   a preto   ústavný   súd   nemá   v tomto štádiu   trestného   konania   právomoc   konať a rozhodovať   vo   veci   namietaného   porušenia základných práv podľa citovaných článkov ústavy. Všeobecné súdy, ktoré sú v súdnom konaní   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony   na   konkrétny   prípad   v súlade s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie   tých   práv   a základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo   medzinárodná   zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje.

Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej predbežnom prerokovaní v senáte odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2005