znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 191/03-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť P. B., bytom P., Ing. J. T., bytom P., Zväzu Rusínov - Ukrajincov Slovenskej republiky, P., a Rusínskej obrody, P., zastúpených advokátom JUDr. I. J., P., vo veci porušenia ich základných práv podľa čl. 34 ods 1. a čl. 34 ods. 2 písm. c) Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 písm. b/ii a čl. 11 ods. 3 Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov rozhodnutím ústredného riaditeľa Slovenského rozhlasu zo 17. marca 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   P.   B.,   Ing.   J.   T.,   Zväzu   Rusínov   -   Ukrajincov   Slovenskej   republiky   a Rusínskej obrody   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2003 doručená   sťažnosť P.   B.,   bytom   P.,   Ing.   J.   T.,   bytom P.,   Zväzu   Rusínov   - Ukrajincov Slovenskej   republiky,   so   sídlom   P.,   a   Rusínskej   obrody,   so   sídlom   P.   (ďalej   len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. I. J., P., vo veci porušenia ich základných práv podľa čl. 34 ods 1. a čl. 34 ods. 2 písm. c) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 písm. b/ii a čl. 11 ods. 3 Európskej charty regionálnych alebo menšinových   jazykov   (Oznámenie   Ministerstva   zahraničných   vecí   o   uzavretí   Európskej charty   regionálnych   alebo   menšinovaných   jazykov   uverejnené   v Zbierke   zákonov   pod číslom   588/2001,   ďalej   len   „Charta“)   rozhodnutím   ústredného   riaditeľa   Slovenského rozhlasu (ďalej len „riaditeľ SR“) zo 17. marca 2003, ktorým tento rozhodol o zrušení Hlavnej   redakcie   národnostno-etnického   vysielania   Slovenského   rozhlasu   Prešov   – nákladového strediska 420 (ďalej len „redakcia“) a o začlenení jej časti do Regionálneho štúdia Slovenského rozhlasu v Košiciach (ďalej len „štúdio“).

Zo sťažnosti vyplýva, že riaditeľ SR napadnutým rozhodnutím rozhodol o zrušení redakcie   a   zároveň   doplnení   organizačnej   štruktúry   štúdia   Košice   o   odbornú   redakciu národnostno-etnického vysielania, a to s účinnosťou od 1. septembra 2003. Zároveň mala byť   napadnutým   rozhodnutím   príslušná   časť   vysielacieho   okruhu   S5   –   Rádio   Patria s celoštátnym   charakterom   podriadená   regionálnemu   vysielaciemu   okruhu   S4.   Podľa tvrdení sťažovateľov výsledkom napadnutého rozhodnutia je „výrazné zníženie doterajšieho štandardu   rozhlasového   vysielania   pre   6   národnostných   menšín,   nakoľko   organizačné zložky   zabezpečujúce   české,   nemecké   a   poľské   vysielanie   týmto   rozhodnutím   zanikajú a organizačný útvar Slovenského rozhlasu, ktorý má zabezpečovať realizáciu vysielania pre ďalšie   tri   národnostné   menšiny   z   úrovne   hlavnej   redakcie   v   priamej   podriadenosti programového riaditeľa Slovenského rozhlasu sa dostáva do polohy jednej z odborných redakcií regionálneho štúdia v podriadenosti jeho hlavného sekretára“.

Námietky   sťažovateľov   možno   rozdeliť   do   dvoch   základných   bodov.   Po   prvé, skutočnosť, že redakcia bola zrušená a jej vysielanie nahradené vysielaním v podmienkach štúdia,   znamená   podľa   sťažovateľov   „výrazné   sťaženie   prístupu   respondentov k rozhlasovému   médiu,   vytrhnutie   z   jeho   prirodzeného   prostredia   a   obmedzenie operatívnych možností prípravy a odborných konzultácií“ s organizáciami a inštitúciami Rusínov a Ukrajincov sídliacich v Prešove ako tradičnom centre ich kultúrno-národnostného života. Podľa sťažovateľov sa právo národnostných menšín a etnických skupín združených vo Zväze Rusínov - Ukrajincov Slovenskej republiky a Rusínskej obrode rozvíjať vlastnú kultúru a rozširovať a prijímať informácie v ich materinskom jazyku „značne obmedzilo tým, že sa presunulo z ich prirodzeného a tradičného kultúrneho centra do oblasti, kde na to nie sú elementárne podmienky, hoci k tomu neexistuje žiadny dôvod opierajúci sa o dôležitý verejný záujem“. V skutočnosti, že došlo k „oddialeniu vysielania od regiónu obývaného uvedenými národnostnými menšinami a vytrhnutiu z prostredia, v ktorom sídlia organizácie a inštitúcie slúžiace ich potrebám“, tak sťažovatelia vidia porušenie svojich práv podľa čl. 34 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods.1 písm. b/ii Charty.

Po   druhé,   v   skutočnosti,   že   riaditeľ   SR   prijal   napadnuté   rozhodnutie   bez   účasti zástupcov národnostných menšín, vidia sťažovatelia porušenie svojho práva zúčasťňovať sa na riešení vecí týkajúcich sa národnostných menšín a etnických skupín podľa čl. 34 ods. 2 písm. c) ústavy a čl. 11 ods. 3 Charty. Podľa vyjadrení sťažovateľov sa síce riaditeľ SR so zástupcami   kultúrno-národnostných   organizácií   stretol,   ale učinil   tak až po   tom,   ako Výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   ľudské   práva,   národnosti   a   práva   žien 24. februára 2003 vydal k veci svoje uznesenie, pričom   na stretnutí údajne prezentoval zavádzajúce údaje o stave budovy redakcie a jej ekonomickej situácii.

Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd ich sťažnosť prijal na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vyslovil porušenie ich vyššie označených práv napadnutým rozhodnutím, toto rozhodnutie zrušil a sťažovateľom nahradil trovy právneho zastúpenia. Podaním z 25. augusta 2003 sťažovatelia žiadali aj o odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa čl. 34 ods. 1 ústavy občanom tvoriacim v Slovenskej republike národnostné menšiny alebo etnické skupiny sa zaručuje všestranný rozvoj, najmä právo spoločne s inými príslušníkmi menšiny alebo skupiny rozvíjať vlastnú kultúru, právo rozširovať a prijímať informácie v ich materinskom jazyku, združovať sa v národnostných združeniach, zakladať a udržiavať vzdelávacie a kultúrne inštitúcie. Podrobnosti ustanoví zákon.

Podľa čl. 34 ods. 2 písm. c) ústavy občanom patriacim k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám sa za podmienok ustanovených zákonom zaručuje okrem práva na osvojenie   si   štátneho   jazyka   aj   právo   zúčasťňovať   sa   na   riešení   vecí   týkajúcich   sa národnostných menšín a etnických skupín.

Podľa čl. 11 ods. 1 písm. b/ii Charty zmluvné strany sa zaväzujú pre užívateľov regionálnych   alebo   menšinových   jazykov   na   územiach,   kde   sa   tieto   jazyky   používajú, a podľa situácie každého z jazykov v rozsahu, v akom sú verejné orgány priamo alebo nepriamo   kompetentné,   majú   právomoci   alebo   zohrávajú   v   tejto   oblasti   nejakú   úlohu, rešpektujúc pritom zásady nezávislosti a samostatnosti médií, podporovať a/alebo uľahčiť pravidelné   vysielanie   rozhlasových   programov   v   regionálnych   alebo   menšinových jazykoch.

Podľa   čl.   11   ods.   3   Charty   zmluvné strany   sa   zaväzujú zabezpečiť,   aby záujmy užívateľov   regionálnych   alebo   menšinových   jazykov   boli   zastúpené   alebo   aspoň zohľadnené v   orgánoch,   ktoré možno vytvoriť   v   súlade   so   zákonom   na účel   zaručenia slobody a plurality médií.

V   predmetnej   veci   ústavný   súd   v   rámci   jej   predbežného   prerokovania   dospel k záveru, že nie je nevyhnutné, aby sa v odôvodnení tohto rozhodnutia podrobne zaoberal takými   aspektmi   podania,   ako   sú   aktívna   legitimácia   sťažovateľov,   pasívna   legitimácia Slovenského rozhlasu či použiteľnosť Charty ako normatívnej bázy pre jeho rozhodnutie. Podstatou namietaného porušenia práv sťažovateľov vo vzťahu k zrušeniu redakcie sú totiž skutočnosti, ktoré v štádiu podania sťažnosti a jej predbežného prerokovania predstavujú iba hypotetické   ohrozenie   označených   práv   sťažovateľov.   Sťažovatelia   namietli   „výrazné sťaženie   prístupu   respondentov   k   rozhlasovému   médiu,   vytrhnutie   z   jeho   prirodzeného prostredia   a   obmedzenie   operatívnych   možností   prípravy   a   odborných   konzultácií“ a „výrazné zníženie doterajšieho štandardu rozhlasového vysielania pre 6 národnostných menšín“ ešte v čase pred realizáciou   napadnutého rozhodnutia. Sťažovatelia však svoje tvrdenia o zníženom štandarde vysielania a obmedzení prístupu k nemu nedoložili žiadnymi konkrétnymi faktmi. Naopak, v rámci predbežného prerokovania veci ústavný súd zistil, že napadnuté   rozhodnutie   neruší   možnosť   bezprostredného   kontaktu   pracovníkov zabezpečujúcich príslušné vysielanie s ich respondentmi ani možnosť týchto pracovníkov čerpať   podklady   priamo   v   tom   „teréne“,   ktorý   sťažovatelia   prezentujú   ako   prirodzené a tradičné   kultúrne   centrum   ich   národnostnej   menšiny,   pretože   práve   v   tomto   centre (Prešov) vznikli redakčné pracoviská pre rusínsky a ukrajinský tím spojené informačnými sieťami   tak,   aby   komunikovali   s   vysielacím   pracoviskom   v   Košiciach.   Podľa   názoru ústavného   súdu   presun   redakcie   do   mesta   vzdialeného   od   tradičného   kultúrneho   centra Rusínov a Ukrajincov približne 30 kilometrov a ďalšie súvisiace organizačno-technické aspekty   tohto   presunu   samé   osebe,   bez   preukázania   skutočného   negatívneho   dopadu takéhoto   stavu   na   rozsah   ochrany   príslušných   základných   práv   a   slobôd,   netvoria   také skutočnosti, ktoré by ústavnému súdu umožnili dospieť k záveru o možnej opodstatnenosti tvrdení,   že boli obmedzené   práva   príslušníkov dotknutej   národnostnej   menšiny   rozvíjať vlastnú kultúru a rozširovať a prijímať informácie v ich materinskom jazyku.

V   tejto   súvislosti   je   podstatné,   že   ústavný   súd   nie   je   a   nemôže   byť   arbitrom politickej, etickej či organizačnej vhodnosti takých opatrení, akým je napadnuté rozhodnutie riaditeľa   Slovenského   rozhlasu,   a   neprináleží   mu   takúto   vhodnosť   v   nijakom   rozsahu a nijakým spôsobom hodnotiť. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti sa pri skúmaní veci musí obmedziť na hodnotenie jej ústavno-právnych aspektov, t. j. na hodnotenie   súvislostí,   z   ktorých   vyplýva   otázka   ústavného   významu   a   intenzity. Sťažovatelia takúto súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím a ich označenými právami nepreukázali, pretože sa   im   predovšetkým   nepodarilo   preukázať bezprostredný   a reálny zásah do ich základných práv a slobôd.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, že im bola odopretá možnosť zúčastniť sa na riešení vecí týkajúcich sa národnostných menšín a etnických skupín, dospel ústavný súd k záveru,   že   s   prihliadnutím   na   komunikáciu   medzi   predstaviteľmi   dotknutej   menšiny a riaditeľom Slovenského rozhlasu, ingerenciu Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnosti a práva žien a ďalšie kroky, ktoré v tomto smere dotknuté subjekty   podnikli   (napríklad   petičná   akcia   za   zachovanie   sídla   redakcie   v   Prešove), neexistuje medzi napadnutým postupom Slovenského rozhlasu a namietaným porušením základných práv a slobôd taká súvislosť, z ktorej by vyplývala otázka ústavného významu a intenzity, t. j. otázka, ktorá by založila právomoc ústavného súdu vec meritórne preskúmať (mutatis mutandis I. ÚS 19/02, I. ÚS 188/03). Právo občanov patriacich k národnostným menšinám   alebo   etnickým   skupinám   zúčasťňovať   sa   na   riešení   vecí   týkajúcich   sa národnostných menšín a etnických skupín totiž samo osebe neznamená právo na prijatie takého   riešenia,   s   ktorým   by   sa   nositelia   tohto   práva   museli   stotožniť,   ani   právo   na konkrétnu formu a priebeh ich účasti na riešení danej veci. Toto právo má byť garanciou ochrany pred akousi „kabinetnou“ tvorbou opatrení týkajúcich sa národnostných menšín a etnických skupín, t. j. pred situáciou, keď by občanom patriacim k príslušným menšinám alebo skupinám bola odopretá možnosť dozvedieť sa o obsahu pripravovaných opatrení, vyjadriť svoj názor na ne a pokúsiť sa zákonnými prostriedkami presadiť svoju predstavu o vhodnom riešení. Podľa názoru ústavného súdu priebeh prípravy napadnutého rozhodnutia nenasvedčuje tomu, že by sťažovatelia boli   zbavení možnosti   nechať v diskusii   o   veci zaznieť svoj hlas a hľadať preň podporu. Skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie sťažovatelia nepovažujú za priaznivé pre ich národnostnú menšinu, nie je spôsobilá na tomto závere nič zmeniť.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené neprichádzalo do úvahy požadované odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia (I. ÚS 79/03). Ostatné návrhy na rozhodnutie (návrh na zrušenie napadnutého   rozhodnutia)   uvedené   v sťažnosti   sú   návrhmi   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie má ústavný súd právomoc len v rozsahu vymedzenom v cit. čl. 127 ods. 1 ústavy a iba vtedy, ak sťažnosti vyhovie (čl. 127 ods. 2 ústavy). Sťažovatelia predmetnou sťažnosťou žiadnu z týchto podmienok nesplnili.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2003