SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 190/2016-38
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátom JUDr. Romanom Kvasnicom, Sad A. Kmeťa 24, Piešťany,vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitrav konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 32/2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra2015 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných právpodľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 2 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 32/2014.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že 25. augusta 2006 v Nitre asi o 7.30 hbola pravdepodobne po tom, ako niekomu odpovedala v maďarskom jazyku, zastavenádvoma jej neznámymi mužmi, ktorí na ňu predtým zozadu opakovane zakričali:„Na Slovensku po slovensky!“Jeden z mužov sa jej spýtal, kam ide, a keď odpovedala, žeide na skúšku, tak jej povedal, že už nikam nepôjde. Následne ju jeden z nich chytil zozaduza vlasy tak, že jej zaklonil hlavu, takže sa nemohla ani pohnúť. Pravdepodobne druhý mužju zozadu chytil za obe ruky v oblasti lakťov a spoločne ju odtiahli do hustého porastu.Po tomto ju jeden z mužov fyzicky napadol tak, že ju udrel do tváre, v dôsledku čoho začalakrvácať z nosa. Prinútili ju, aby si vyzliekla sako, pančuchy a náušnice a aby im z kabelkyodovzdala peňaženku s peniazmi a dokladmi. Následne ju ešte raz jeden z mužov udreldo tváre, a keď v dôsledku tohto úderu spadla na zadok na zem, zacítila ešte kopanecdo ľavej strany podbruška. Pri fyzickom útoku utrpela sťažovateľka viaceré zranenia,a to pohmoždenie mäkkých častí ľavej strany tváre, údajne bez známok otrasu mozgu,drobnú tržno-zhmoždenú ranu napravo od stredu na dolnej pere, pohmoždenie ľahkéhostupňa v oblasti brušnej steny podbruška viac vľavo, mnohopočetné pohmoždenia s krvnýmvýronom na vnútornej a prednej ploche strednej časti pravého stehna v počte 6, na pravompodkolení v strednej časti na vnútornej a prednej ploche v počte 2, na ľavom stehnena prednej až vnútornej ploche v počte 9, odreninu kože v oblasti podkolennej jamky vľavoasi 3 cm dlhú, povrchové zranenie v oblasti uší s drobným krvácaním z dierokpo náušniciach. Navyše, útočníci po ukončení priameho útoku na sťažovateľku, keď tátobola„zamdletá“, napísali modrým guľôčkovým perom na blúzku, ktorú mala sťažovateľkaoblečenú, text„MAĎARI ZA DUNAJ“a„SK BEZ PARAZITOV“, pričom blúzku predpísaním textu, prípadne po jeho napísaní, spredu po celej dĺžke roztrhli a rozopli jej ajpodprsenku. Sťažovateľke zároveň odcudzilipeňaženku, ktorá obsahovala 2 000 SKK,občiansky preukaz, preukaz poistenca Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a. s., vodičskýpreukaz, bankomatovú kartu vydanú ⬛⬛⬛⬛, ISIC kartu, striebornénáušnice, prsteň, retiazku a najmenej 2 písacie perá.
Podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku bolo vyšetrovateľmi Úradu justičneja kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Nitra (ďalej len„vyšetrovateľ“ alebo „OR PZ Nitra“) 25. augusta 2006 o 13.00 h začaté trestné stíhanieza zločin lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona k § 188 ods. 1 a 2písm. e) Trestného zákona (právna kvalifikácia uvedená vyšetrovateľom), a to vykonanímobhliadky miesta činu ako neodkladného úkonu, ktoré bolo následne uznesenímvyšetrovateľa ČVS: ORP-810/OVK-NR-06 PH z 11. septembra 2006 (ďalej len „uznesenievyšetrovateľa z 11. septembra 2006“) zastavené, pretože vyšetrovateľ dospel k záveru,že skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie, sa nestal.
Sťažovateľka podala 19. septembra 2006 proti uzneseniu z 11. septembra 2006sťažnosť, ktorú doplnila podaniami z 24. septembra 2006 a 2. októbra 2006 a ktorou sadomáhala najmä zrušenia uznesenia z 11. septembra 2006.
Uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Nitra (ďalej len „okresná prokuratúra“a „prokurátor“) sp. zn. 1 Pv 807/2006 z 18. októbra 2006 (ďalej len „uznesenie prokurátoraz 18. októbra 2006“) bola podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosťsťažovateľky zamietnutá ako nedôvodná.
Sťažovateľka podala 20. novembra 2007 Európskemu súdu pre ľudské práva (ďalejlen „ESĽP“) sťažnosť vedenú pod č. 51493/07, ktorou namietala porušenie svojho právana ochranu pred neľudským a ponižujúcim zaobchádzaním podľa čl. 3 dohovoru uznesenímvyšetrovateľa z 11. septembra 2006 a uznesením prokurátora z 18. októbra 2006, a to tým,že v trestnom konaní, ktoré vydaniu uvedených rozhodnutí predchádzalo, orgány činnév trestnom konaní nepostupovali tak, aby bolo zabezpečené účinné vyšetrenie prípadu, ktoréby identifikovalo zodpovedné osoby a umožnilo vyvodiť proti nim príslušnú zodpovednosť.Sťažovateľka v sťažnosti taktiež namietala porušenie svojho práva na účinný prostriedoknápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením prokurátora z 18. októbra 2006, v ktoromokresná prokuratúra podľa nej nedostatočne preskúmala správnosť výroku napadnutéhouznesenia vyšetrovateľa z 11. septembra 2006, ako aj konaním, ktoré predchádzalo vydaniunapadnutého uznesenia.
Vláda Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) spolu so sťažovateľkou 28. septembra2011 uzatvorila dohodu vo veci jej sťažnosti vedenej na ESĽP pod č. 51493/07 (ďalej len„dohoda“), v ktorej vláda pripustila, že v prípade sťažovateľky sú určité okolnosti, ktorévyvolávajú pochybnosti týkajúce sa rešpektovania jej práv zaručených v dohovore, zároveňvláda prisľúbila, že s cieľom zmierneho vyriešenia tohto prípadu vysloví vo formekomuniké pre tlač poľutovanie nad jej prípadom. Sťažovateľka v tejto dohode vyhlásila, ženemala a nemá proti Slovenskej republike žiadne finančné nároky a vzdáva sa všetkýchprípadných ďalších nárokov proti Slovenskej republike v súvislosti so skutkovýmiokolnosťami, ktoré tvoria podstatu sťažnosti č. 51493/07. Obe strany sa ďalej zaviazali, ženebudú žiadať o predloženie prípadu Veľkej komore podľa čl. 43 ods. 1 dohovoru,a zároveň vyhlásili, že si uvedomujú, že táto dohoda bude v prípade jej akceptovania ESĽPpredstavovať konečné urovnanie prípadu a jej splnenie bude predmetom dohľadu zo stranyVýboru ministrov Rady Európy.
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)podala na sťažovateľku 2. apríla 2014 okresnému súdu obžalobu sp. zn. XIV Gv 46/13/1000z 31. marca 2014 vedenú pod sp. zn. 4 T 32/2014, pretože 25. augusta 2006 vo Fakultnejnemocnici Nitra v čase od 12.10 h do 13.50 h a vo Fakultnej nemocnici Dunajská Stredav čase od 22.15 h do 22.45 h a 9. septembra 2006 v čase od 8.45 h do 12.45 hvo výsluchovej miestnosti OR PZ Nitra vo veci vedenej pod ČVS: ORP-810/OVK-NR-2006 po tom, ako bola riadne poučená o význame svedeckej výpovede a o následkochnepravdivej svedeckej výpovede, do zápisnice o výsluchu svedka – poškodenéhonepravdivo popísala priebeh udalostí z 25. augusta 2006, pretože vykonaným vyšetrovanímv prípravnom konaní bolo nepochybne zistené, že skutok sa nestal a trestné stíhanie bolouznesením vyšetrovateľa z 11. septembra 2006 podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestnéhoporiadku zastavené. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka podľa obžaloby ako svedokv trestnom konaní pred vyšetrovateľom uviedla nepravdu o okolnosti, ktorá má podstatnývýznam pre rozhodnutie, čím mala spáchať prečin krivej výpovede a krivej prísahy podľa§ 346 ods. 1 Trestného zákona.
Okresný súd sťažovateľke obžalobu sp. zn. XTV Gv 46/13/1000 z 31. marca 2014doručil a následne 26. augusta 2015 jej zaslal aj písomnú výzvu podľa § 240 ods. 3Trestného poriadku, aby mu ako obžalovaná oznámila návrhy na vykonanie dôkazov,a zároveň ju predvolal na nariadené hlavné pojednávanie v predmetnej veci 28. septembra2015 o 8. 30 h, 29. septembra 2015 o 8. 30 h, 12. októbra 2015 o 8. 30 h, 13. októbra 2015o 8. 30 h, 26. októbra 2015 o 8. 30 h a 27. októbra 2015 o 8. 30 h. Z postupu okresnéhosúdu je podľa sťažovateľky zrejmé, že prijal obžalobu proti nej a v predmetnom konaníbude rozhodovať o jej vine.
Podľa sťažovateľky okresný súd vo veci vedenej pod sp. zn. 4 T 32/2014 postupujev rozpore s čl. 17 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 2 listiny a porušuje svojímopatrením, resp. iným zásahom podľa § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde, pretožeproti nej vedie trestné stíhanie inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovil zákon.Zákonný spôsob trestného stíhania sťažovateľky by okresný súd podľa nej zabezpečil, lenkeby trestné stíhanie proti nej podľa § 241 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zastavil aleboak by v dôsledku zistenia závažných procesných chýb, najmä porušenia jej právana obhajobu podľa § 241 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku obžalobu odmietol a vrátil vecokresnému prokurátorovi.
Sťažovateľka vo vzťahu k namietanému porušeniu jej základného práva podľa čl. 17ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny (právo nebyť stíhaná inak ako z dôvodov a spôsobom,ktorý ustanoví zákon) uviedla, že je stíhaná z iných dôvodov a iným spôsobom, než ktorýustanovuje zákon.
Z obsahu obžaloby a spisu v predmetnej veci podľa sťažovateľky vyplýva, že skutokuvedený v obžalobe nie je trestným činom, a preto je v tomto prípade daný dôvodna zastavenie trestného stíhania proti nej samosudcom podľa ustanovenia § 241 ods. 1písm. c) Trestného poriadku. Skutok, spáchania ktorého sa sťažovateľka mala dopustiť, nieje podľa nej trestným činom, pretože z obžaloby nie je možné zistiť, že v danom prípadeboli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede a krivejprísahy podľa § 346 ods. 1 Trestného zákona, keďže v nej nie je uvedené, o akej okolnosti,ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie, mala krivo vypovedať, ako ani pre akérozhodnutie a v čom mala mať ňou uvedená prípadná nepravda podstatný význam.Absencia znakov skutkovej podstaty v obžalobe podľa sťažovateľky zároveň spôsobujeodňatie jej možnosti obhajovať sa pred súdom, keďže v týchto podstatných okolnostiach nieje zrejmé, čo sa jej kladie za vinu.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Českejrepubliky sp. zn. 4 Tdo 406/2013 z 21. mája 2013, z ktorého je podľa nej zrejmýjednoznačný právny názor tohto súdu, že k naplneniu všetkých znakov skutkovej podstatyprečinu krivej výpovede a nepravdivého znaleckého posudku je potrebné, aby páchateľkrivo vypovedal o okolnosti, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie o vine a treste.Pri absencii zistenia, ako bolo výpoveďou obvineného deklinované„rozhodnutie“, ktorévýslovne vyžaduje ustanovenie § 346 ods. 2 Trestného zákonníka (v slovenskom právnomporiadku ide o ustanovenie § 346 ods. 1 Trestného zákona, ktoré má identické znenie), akoaj vyhodnotenia znaku„uvedenia nepravdy“, ako je už špecifikované, tak podľa názoruNajvyššieho súdu Českej republiky existujú závažné pochybnosti o tom, či obvinený svojímprotiprávnym zavineným konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstatyprečinu krivej výpovede a nepravdivého znaleckého posudku podľa § 346 ods. 2 písm. a)Trestného zákonníka.
Podľa sťažovateľky rozhodnutie, pre ktoré by mali mať nejaké jej konkrétne tvrdeniapodstatný význam, orgány činné v trestnom konaní nevedia definovať, pretože neexistuje,čoho dôkazom sú podľa nej aj«všeobecné a nadbytočné konštatovania prokurátora o vykonaní „procesných úkonov a rozsiahlej činnosti orgánov činných v trestnom konaní v snahe nájsť páchateľov trestného činu“, uvedené na str. 54, prvom odseku, podanej obžaloby». Sťažovateľka ďalej poukázala na skutočnosť, že nebola oznamovateľkou vo vecivedenej OR PZ Nitra pod ČVS: ORP-810/OVK-NR-06 PH, a taktiež zdôraznila, že stupeňspoločenskej nebezpečnosti skutku v jej prípade by musel byť vyšší než nepatrný (v zmysle§ 10 ods. 2 Trestného zákona), aby bol naplnený predpoklad skutkovej podstaty,resp. spáchaného skutku, a to uvedenie nepravdy o okolnosti podstatného významupre rozhodnutie, t. j. aby v dôsledku neho došlo napr. k rozhodnutiu o vznesení obvineniaproti konkrétnej osobe, zastaveniu trestného stíhania alebo podobne.
Podľa sťažovateľky skutok uvedený v obžalobe nie je trestným činom taktiež preto,že v podanej obžalobe chýba definovanie jej úmyslu, ktorým sa mala dopustiť prečinupodľa § 346 ods. 1 Trestného zákona.
Okresný súd mal podľa sťažovateľky preskúmať obžalobu podľa jej obsahu,a po zistení neoznačenia rozhodnutia, na ktoré malo mať údajné uvedenie nepravdy vplyv,a tiež neoznačenia nepravdy o okolnosti podstatného vplyvu na rozhodnutie, ako ajnedefinovanie úmyslu obžalovanej v podanej obžalobe, mal trestné stíhanie zastaviťa nevyzývať ju na oznámenie dôkazov a nariaďovať hlavné pojednávanie.
Sťažovateľka ďalej namietala, že k porušeniu jej základných práv podľa čl. 17 ods. 2ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny došlo aj v dôsledku toho, že okresný súd svojím postupomnezistil závažné procesné chyby predmetného konania, najmä porušenie základného právana obhajobu sťažovateľky, pre ktoré je daný dôvod na odmietnutie obžaloby súdoma vrátenie veci prokurátorovi podľa § 241 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku [odmietnuťobžalobu a vrátiť predmetnú vec prokurátorovi, pokiaľ by okresný súd nezastavil trestnéstíhanie proti nej podľa § 241 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku].
Podľa sťažovateľky mal okresný súd z obsahu obžaloby a zo spisu zistiť viacerézávažné procesné pochybenia.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na už uvedené nedostatky obžalobyspočívajúce v nedostatočnom definovaní naplnenia jednotlivých znakov skutkovej podstatytrestného činu, zo spáchania ktorého bola obžalovaná, resp. na skutočnosť, že podanáobžaloba podľa nej neobsahuje všetky zákonné náležitosti podľa § 235 Trestného poriadku,čím došlo podľa nej k porušeniu jej práva na obhajobu.
K procesnému pochybeniu okresného súdu došlo podľa sťažovateľky aj v dôsledkutoho, že v predmetnom spise sa nachádza aj ňou uzatvorená dohoda s vládou vo vecisťažnosti č. 51493/07. Okresný súd ju podľa nej nerešpektoval, keďže obžalobu podanúproti nej neodmietol a vec nevrátil prokurátorovi, ale v predmetnom konaní vykonal ďalšieprocesné úkony smerujúce k rozhodovaniu o jej vine. Okresný súd zvolil uvedený procesnýpostup napriek tomu, že podaná obžaloba proti sťažovateľke sa podľa nej opiera o záverya údajné dôkazy získané v rámci vyšetrovania prípadu, v ktorom vláda uzatvorilaso sťažovateľkou dohodu, v ktorej v bode 1 pripustila existenciu určitých okolnostívyvolávajúcich pochybnosti týkajúcich sa rešpektovania práv sťažovateľky zaručenýchv dohovore a v bode 2 sa vláda sťažovateľke ospravedlnila, resp. vyjadrila poľutovanienad jej prípadom.
V rozpore s dosiahnutou dohodou podľa sťažovateľky pretrval zásah do jejzákladných práv garantovaných dohovorom a procesné úkony okresného súdu v predmetnejveci podľa nej potvrdzujú, že uvedená dohoda nie je rešpektovaná (najmä neprijalaopatrenia individuálneho charakteru, ktorými by docielila zastavenie trestného konania protisťažovateľke a navrátenie predmetnej veci čo najbližšieho do pôvodného stavu). V tejtosúvislosti sťažovateľka poukázala na povinnosť štátu Slovenskej republiky riadiť saprávoplatným rozsudkom vo všetkých prípadoch, ktorých bola účastníkom, ako ajkonkretizáciu obsahu tejto povinnosti [obdobne pozri rozhodnutie Rady ministrov,CM/ResDH(2015)12]. Sťažovateľka sa podľa nej oprávnene spoliehala, že tieto povinnostisi Slovenská republika splní prostredníctvom okresného súdu tak, že trestné stíhanie protinej zastaví.
Podľa sťažovateľky okresný súd pochybil aj pri hodnotení naplnenia skutkovejpodstaty trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 Trestnéhozákona (konkrétne existencie úmyselného zavinenia, označenie nepravdy o okolnosti, ktorámá podstatný význam pre rozhodnutie, označenie konkrétneho rozhodnutia a rozhodujúcehoorgánu). Samosudca okresného súdu mal podľa sťažovateľky už z obsahu podanej obžalobyzistiť, že v predmetnej veci nie sú naplnené jednotlivé znaky skutkovej podstaty trestnéhočinu podľa § 346 ods. 1 Trestného zákona a obžalobu ako nespĺňajúcu náležitosti podľa§ 235 písm. c) Trestného poriadku, vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu.
Podľa sťažovateľky mal okresný súd už z obsahu obžaloby a spisu v tejto veci zistiťnielen skutočnosť, že skutok popísaný v obžalobe nie je trestným činom, ale taktiež to, žev predmetnom konaní došlo k závažným procesným chybám, ktoré znemožňujú, aby sasťažovateľka mohla počas svojich výsluchov 25. augusta 2006 konaných o 12.10 ha 22.15 h alebo 9. septembra 2006 o 8.45 h dopustiť krivej výpovede. Sťažovateľka ďalejuviedla, že počas uvedených výsluchov sa trestného činu, z ktorého je obvinená, nemohladopustiť, pretože prvý z nich (výsluch uskutočnený 25. augusta 2006 o 12.10 h) sauskutočnil vo Fakultnej nemocnici v Nitre mimo trestného konania, keďže trestné stíhanieproti nej bolo podľa nej začaté až uplynutím 13.00 h vykonaním obhliadky miesta činua počas neho ešte nemala postavenie svedka, preto nemohla ako svedok ani byť poučená.Vyšetrovateľ navyše nevzal do úvahy nielen uvedenú právnu prekážku výsluchu, ale aniďalšiu závažnú skutočnosť, a síce, že v deň výsluchu dostala od lekárov silnésedatíva (v trestnom konaní o podaní sedatív vypovedal svedok ⬛⬛⬛⬛ a podávanieanalgetík sťažovateľke v uvedený deň uviedol v prepúšťacej správe ⬛⬛⬛⬛,resp. neschopnosť zúčastniť sa výsluchu uviedol do lekárskej správy traumatológ ⬛⬛⬛⬛ ), pre ktoré ani žiaden výsluch nebola schopná absolvovať, pričomstretnutie s„policajtami“sa v tento deň uskutočnilo napriek tomu, že ho ošetrujúci lekárineodporúčali. Z uvedeného podľa sťažovateľky jednoznačne vyplýva, že aj kebyna výsluchu 25. augusta 2006 o 12.10 h pred vyšetrovateľom uviedla akékoľvek nepravdivéskutočnosti, čo, samozrejme, popiera, nevypovedala v pozícii svedka, a preto akékoľvektrestné stíhanie jej osoby za uvedenie týchto skutočností na tomto výsluchu nie je možné,resp. je nezákonné.
K svojmu výsluchu konanému 25. augusta 2006 o 22.15 h, ktorý mal byť podľaspísanej zápisnice obsiahnutej vo vyšetrovacom spise„pokračovaním zápisnice o výsluchu svedka“, sťažovateľka uviedla, že sa konal bez jej riadneho poučenia ako svedka, v tentodeň nechcel lekár umožniť jej výsluch pre jej zlý zdravotný stav, pričom zápisnicu z tohtovýsluchu spisovala osoba, ktorá nevykonávala úkon, nebola zapisovateľom, tak ako topredpokladá zákonné ustanovenie § 27 Trestného poriadku. Z obsahu zápisnice o tomtovýsluchu z 25. augusta 2006 o 22.15 h je podľa sťažovateľky zistiteľné, že výsluchzapisoval ⬛⬛⬛⬛, ktorý nebol vyšetrovateľom ani vypočúvajúcou osobou a nebol anizapisovateľ. Nepoužiteľnosť tejto zápisnice ako dôkazu v trestnom konaní podľasťažovateľky zvýrazňuje fakt, že podľa výpovedí policajtov sa na jej výsluchu zúčastnilištyria príslušníci Policajného zboru (osoby boli prítomné stretnutia a kládli jej otázkypolitického charakteru), no uvedená zápisnica okrem ⬛⬛⬛⬛ aneobsahuje iné mená či funkcie, pričom ⬛⬛⬛⬛, ktorý mal zápisnicu spisovať, jev nej uvedený ako prítomný, nie ako zapisovateľ, čo je v rozpore s § 58 ods. 1 písm. c)Trestného poriadku, a preto táto zápisnica nemôže byť použitá ako dôkaz v trestnom konaníproti nej. Výsluch sa podľa sťažovateľky uskutočnil napriek jej zlému zdravotnému stavua jeho účelom malo byť iba vypracovanie identikitov páchateľov. Ako dôkaz svojich tvrdenísťažovateľka poukázala na spísanú zápisnicu, v ktorej je odkaz o vykonaní zákonnéhopoučenia, avšak v realite obsahuje v písomnej podobe len údajný obsah jej výpovedea jedno jediné poučenie, a síce, že sťažovateľka má právo odoprieť výpoveď. Sťažovateľkenebolo umožnené prečítať si zápisnicu o výsluchu z 25. augusta 2006, hoci ona sama tohopravdepodobne ani nebola schopná, a tým došlo k porušeniu ustanovení § 138 a § 124ods. 3 Trestného poriadku. Okrem vyšetrovateľa ⬛⬛⬛⬛ v predmetnej veci podľasťažovateľky nezákonne postupoval aj ⬛⬛⬛⬛, ktorý pri prepise jej výpovededo tlačeného prepisu uviedol vetu:„Čo sa týka, či som v čase pred incidentom telefonovala, alebo som sa s niekým stretla, tak skôr si myslím, že som sa s niekým stretla, nehovorila som s ním.“Následkom tejto vety orgány činné v trestnom konaní a nimi informovanéosoby dosiaľ úspešne dezinformujú verejnosť o jej údajnom neexistujúcom telefonovaníbezprostredne pred útokom. Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že aj kebyna výsluchu 25. augusta 2006 o 22.15 h pred vyšetrovateľom uviedla akékoľvek nepravdivéskutočnosti, čo, samozrejme, popiera, vzhľadom na to, že vypovedala bez riadnehozákonného poučenia svedka, bez zákonom predpokladanej zákonnej možnosti oboznámiť sas obsahom svojej výpovede pred jej podpisom, je akékoľvek trestné stíhanie jej osobyza uvedenie týchto skutočností nemožné, resp. v zjavnom rozpore so zákonom a anizápisnica o jeho údajnom obsahu nemôže byť použitá ako dôkaz v trestnom konaní.K svojmu výsluchu konanému 9. septembra 2006 o 8.45 h sťažovateľka uviedla, žetrvá na tom, že vypovedala pravdu, avšak v tento deň sa podľa nej uskutočnil ďalšírozsiahly zásah do jej občianskych a ľudských práv, ktorý ju psychicky poznačil rovnako,ako útok proti jej osobe z 25. augusta 2006. Zápisnica o výsluchu svedka z uvedeného dňapodľa nej neobsahuje ňou na výsluchu uvádzané vyjadrenia. Z prepisu zvukového záznamutejto výpovede nachádzajúceho sa v spise, ktorý zabezpečila obhajoba, je zrejmé, žesťažovateľka nikdy nevypovedala tak, ako to vyplýva z listiny označenej ako zápisnicasvedka – poškodeného z 9. septembra 2006, t. j. že zápisnica neobsahuje ňou uvádzanétvrdenia, a keďže orgány činné v trestnom konaní odmietali uvedený prepis jej výpovedevykonať (bez formálneho vyjadrenia takého odmietnutia), ich postupom došlo k porušeniuzákladného práva sťažovateľky na obhajobu.
Povinnosť vyhotoviť prepis zvukového záznamu je ustanovená vyhláškouMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 618/2005 Z. z. o tvorbe spisu orgánmičinnými v trestnom konaní a súdmi v znení neskorších predpisov, a to bez ohľadu na to, čiide o dôkaz v prospech alebo neprospech obvineného. Takýto prepis nebol podľasťažovateľky v predmetnej veci dosiaľ vyhotovený aj napriek návrhu prednesenémuobhajobou 23. januára 2014 po preštudovaní vyšetrovacieho spisu.
Zápisnicu o výsluchu svedka z 9. septembra 2006 o 8.45 h tak podľa sťažovateľkynie je možné použiť v trestnom konaní ako listinný dôkaz, pretože neobsahuje obsah jejvýpovede, ako aj preto, že nemá ani náležitosti zápisnice podľa § 58 ods. 1 písm. c)Trestného poriadku. Zo svedeckých výpovedí je zrejmé, že počas výsluchu sa v miestnostizdržiavalo postupne 46 osôb, ktorých prítomnosť mala byť podľa sťažovateľky̶v zápisnici zaznamenaná, avšak nebola. Uvedený výsluch sa uskutočnil v sobotu, t. j. v deňpracovného voľna, a sťažovateľka naň bola hneď po jej zobudení predvedená neznámymipríslušníkmi OR PZ Nitra pod zámienkou vykonania rekognície páchateľov. Sťažovateľkaďalej uviedla, že v Nitre musela v zlom zdravotnom stave po útoku na jej osobuz 25. augusta 2006 zotrvať bez možnosti zakúpiť si jedlo alebo pitie, bez možnosti voľnéhopohybu a bez možnosti komukoľvek zatelefonovať už od skorých ranných hodín aždo približne 13.30 h. Podľa sťažovateľky počas jej výsluchu vyšetrovateľ umožňovalvstupovať do výsluchu a kričať na ňu aj jej neznámym osobám, a taktiež jej bolipredkladané vyhrážky, že pokiaľ nepovie, že si útok na svoju osobu vymyslela, pôjdedo väzby. Vyšetrovateľ zároveň umožnil, aby sťažovateľka bola počas svojej prítomnostiv kancelárii výsluchu snímaná kamerou bez akéhokoľvek zákonného oprávnenia, a ona mápodozrenie, že obraz a zvuk boli prenášané do ďalších miestností, kde ju mali pozorovaťcudzie osoby. Sťažovateľka poukázala na to, že jej zdravotný stav je zjavný z obsahuzápisnice a v tejto súvislosti uviedla, že prvú prestávku vyšetrovateľ urobil až po štyrochhodinách jej výsluchu. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sťažovateľkaskonštatovala, že jej výsluch uskutočnený 9. septembra 2006 o 8.45 h bol nezákonnýa poznačený absolútnym zásahom do jej ľudských a občianskych práv a slobôd, v dôsledkučoho sa jej zdravotný stav po ňom preukázateľne zhoršil.
Na základe uvedeného sťažovateľka uviedla, že aj keby na výsluchu 9. septembra2006 o 8.45 h uviedla akékoľvek nepravdivé skutočnosti, bolo to po nezákonnompredvedení, bez riadneho zákonného poučenia ako svedka, po nezákonnom obmedzení jejosobnej slobody, takže akékoľvek trestné stíhanie proti jej osobe za uvedenie týchtoskutočností nie je možné, keďže tento výsluch bol vykonaný podľa nej v zjavnom rozporeso zákonom a zápisnica o ňom nemôže byť použitá ako dôkaz v trestnom konaní.
Sťažovateľka napokon uviedla, že skutok uvedený v obžalobe nespĺňa zákonnúpožiadavku na jeho nezameniteľnosti s iným skutkom podľa § 235 písm. c) Trestnéhoporiadku, keďže nešpecifikuje konkrétnu okolnosť, v súvislosti s ktorou mala uviesťnepravdu.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby vydalnález, v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.4 T 32/2014 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší„nedatovanú“výzvu okresného súdupodľa § 240 ods. 3 Trestného poriadku, ako aj predvolanie sťažovateľky na hlavnépojednávanie v predmetnej veci zo 14. júla 2015 a vráti túto vec okresnému súdu na ďalšiekonanie.
⬛⬛⬛⬛II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 ústavya čl. 8 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súduv konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 32/2014. K namietanému porušeniu označených právsťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že okresný súd obžalobu v predmetnej vecineposúdil ako nespĺňajúcu zákonné náležitosti, predovšetkým neobsahujúcu jednotlivéznaky skutkovej podstaty trestného činu, z ktorého je sťažovateľka obžalovaná, a taktiežtým, že okresný súd ignoroval závažné procesné pochybenia, ku ktorým v tomto konanídošlo, a jeho postup smeruje k rozhodovaniu o vine sťažovateľky.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy, prípadne iné orgány verejnej moci. Ústavný súd sapri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy, ale aj iné orgány moci súústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Z toho dôvodu je právomocústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecnýchsúdov, prípadne iných orgánov verejnej moci (m. m. IV. ÚS 236/07).
V súvislosti s uplatňovaním princípu subsidiarity ústavný súd pri posudzovanínamietaného porušenia označených práv sťažovateľky v prebiehajúcom trestnom konanívo svojej judikatúre vychádza z právneho názoru, že trestné konanie je od svojho začiatkuaž po jeho koniec procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonova realizácie garancií ochrany základných práv a slobôd môžu zo strany orgánovuplatňujúcich svoje kompetencie v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivépochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybeniaznamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboliodstránené v jeho priebehu (napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05). Právomocústavného súdu zasahovať do rozhodovania v štádiu prípravného konania je daná lenvýnimočne, a to vtedy, ak rozhodnutím orgánu verejnej moci, jeho opatrením alebo inýmzásahom došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré už nepodlieha prieskumuiným orgánom verejnej moci alebo ho nemožno napraviť v ďalšom konanípred všeobecným súdom (napr. rozhodnutie o väzbe).
Ústavný súd stabilne zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako nezávisléhosúdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomociochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcichz medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú ajvšeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).
Zákonné predpoklady na ochranu základných práv a slobôd, ako aj ľudských práva základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy v priebehutrestného konania vytvárajú príslušné ustanovenia Trestného poriadku.
Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku môže obvinený od začiatku konania protisvojej osobe vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazomo nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladaťa obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravnéprostriedky.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku sa prieskumná právomoc odvolacieho súduvzťahuje nielen na zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorýmodvolateľ podal odvolanie, ale aj na správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo.
Podľa § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutýrozsudok aj pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudkupredchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiťobjasnenie veci alebo právo obhajoby.
Predmetná vec sťažovateľky sa v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzalav štádiu po podaní obžaloby pred prvostupňovým súdom rozhodujúcim vo veci – predokresným súdom. Z toho vyplýva, že podaním obžaloby sa začalo konanie pred súdom.Za takejto situácie okresný súd, ktorému bola podaná obžaloba, je povinný skúmaťústavnosť a zákonnosť konania predchádzajúceho podaniu obžaloby, a to tiež so zreteľomna dodržanie základných práv a slobôd v prípravnom konaní. Okresný súd má podľaTrestného poriadku aplikovateľného na tento prípad celý rad účinných procesnýchnástrojov, ako zabezpečiť nápravu prípadného porušenia základných práv a slobôdv prípravnom konaní, ak dospeje k záveru, že boli porušené. Sťažovateľka má navyše protirozhodnutiu prvostupňového súdu – okresného súdu k dispozícii ďalší opravný prostriedok,ktorým je odvolanie.
Sťažovateľka teda uplatnením svojho práva na obhajobu v priebehu trestnéhokonania vedeného proti nej má možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojichzákladných práv a slobôd pred všeobecnými súdmi (IV. ÚS 100/09).
Za daných okolností nie je daný ústavný dôvod, aby ústavný súd vstupoval v trestnejveci sťažovateľky do právomoci všeobecných súdov. Sťažovateľka si môže uplatniť v rámcipráva na obhajobu argumentáciu týkajúcu sa porušenia ňou označených práv priamopred okresným súdom v rámci konania o merite veci (o vine) a následne zákonomdovoleným spôsobom aj prostredníctvom využitia opravných prostriedkov v trestnomkonaní.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jejpredbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdepre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľkynezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2016