znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 190/2014-15

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 7. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť P. O., zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Cibíkom, Tomášikova   4,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv garantovaných čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Bratislava   I sp.   zn.   5   T   49/2013   z 11.   novembra   2013   a uznesením   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 137/2013 z 26. novembra 2013 a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. O. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 5. februára 2014   doručená   sťažnosť   P.   O.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   sa   domáhal zrušenia   v záhlaví   uvedených   rozhodnutí   z dôvodu   porušenia   jeho   práv,   a to   práva   na ochranu osobnej slobody zakotveného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

2. Ústavný súd z podanej sťažnosti a napadnutých rozhodnutí zistil, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) uznesením z 11. novembra 2013 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a zároveň návrh na nahradenie väzby prijatím písomného sľubu zamietol s odôvodnením, že väzobné dôvody u neho podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku trvajú aj po podaní obžaloby. Okresný súd útekovú väzbu sťažovateľa   odôvodnil   reálnou   obavou,   že   by   v prípade   ponechania   na   slobode   mohol Slovenskú republiku opustiť pre hrozbu vysokým trestom odňatia slobody (15 – 20 rokov), lebo   bolo   zistené,   že   má   kontakty   s   osobami   Maďarska.   Ďalej   súd   vyslovil   obavu,   že sťažovateľ   by   v prípade   ponechania   na   slobode   pokračoval   ďalej   v trestnej   činnosti. Rozhodnutie   okresného   súdu   potvrdil   napadnutým   uznesením   z   26.   novembra   2013   aj Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý dospel k záveru, že okresný súd nepochybil,   keď   dospel   k záveru,   že   sú   v tejto   veci   dané   dôvody   väzby   útekovej a preventívnej v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku; krajský súd zamietol aj žiadosť   sťažovateľa   o nahradenie väzby uložením   dohľadu   mediačného   a probačného úradníka, ktorá bola obsiahnutá v žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

3. Ústavný súd najskôr posúdil splnenie podmienok konania podľa čl. 127 ústavy a zistil, že sťažnosť bola síce podaná včas oprávneným sťažovateľom, ktorý bol účastníkom konania,   v ktorom   boli   vydané   rozhodnutia   okresného   súdu   i krajského   súdu   napadnuté ústavnou sťažnosťou, ale po posúdení jej obsahu dospel k záveru, že sťažnosť predstavuje zjavne neprípustný a neopodstatnený návrh v zmysle § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“).   Uvedené   ustanovenie   v záujme racionality   a efektivity   konania pred ústavným súdom dáva tomuto súdu právomoc posúdiť „prijateľnosť“ návrhu predtým, ako dospeje   k záveru,   že   o návrhu   rozhodne   meritórne   nálezom,   pričom   ide   o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania, ktorá nemá charakter kontradiktórneho konania, keď ústavný súd môže spravidla rozhodnúť bez ďalšieho, len na základe obsahu napadnutých rozhodnutí všeobecného súdu ako orgánu verejnej moci a údajov obsiahnutých v samotnej ústavnej sťažnosti, ktorou je ústavný súd obsahom i rozsahom viazaný.

4. Ak potom ústavná sťažnosť smeruje aj proti rozhodnutiu okresného súdu, považuje ju prima facie za neprípustnú podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pretože proti nemu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol odvolací súd.

5.   Rovnako   ústavný   súd   považoval   sťažnosť   sťažovateľa   za   neprípustnú   proti rozhodnutiu krajského súdu aj v námietke nezákonného senátu, lebo táto zakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ktorý môže sťažovateľ využiť – v prípade,   ak   bude   opodstatnená   –   v rámci   opravných   prostriedkov   proti   meritórnemu rozhodnutiu.

6. Ak sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, považuje ju ústavný súd spravidla za zjavne neopodstatnenú, ak napadnuté rozhodnutie nie je vzhľadom na svoju povahu, namietaným vadám svojím či vadám konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, spôsobilé   porušiť   základné   práva   a slobody   sťažovateľa,   t.   j.   keď   sťažnosti   chýba ústavnoprávna dimenzia.

7. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoju ustálenú judikatúru zdôrazňujúcu zásadu subsidiarity prieskumu rozhodnutí či iných zásahov orgánov verejnej moci zo strany ústavného súdu a súvisiacu zásadu jeho zdržanlivosti v zasahovaní do činnosti ostatných orgánov   verejnej   moci.   V rade   svojich   rozhodnutí   ústavný   súd   vyslovil   názor,   že neprávoplatne   uložený   alebo   hroziaci   nepodmienečný   trest   prirodzene   v určitej   výmere môže   znamenať   konkrétnu   skutočnosť   odôvodňujúcu   obavu   z úteku   práve   pred   takým trestom.   Tiež   existovali   oprávnené   dôvody   na   domnienku,   že   je   nutné   zabrániť sťažovateľovi aj v (s)páchaní trestnej činnosti. V týchto prípadoch sa vyžaduje iba to, aby boli splnené všeobecné podmienky, ktoré existujú pri aplikácii čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru pre zbavenie osobnej slobody, hlavne zákonnosť. Tieto podmienky však v posudzovanom prípade splnené boli a krajský súd sa žiadneho excesu v tomto smere nedopustil.

8. S ohľadom na uvedené ústavnému súdu nezostalo nič iné, ako podanú sťažnosť odmietnuť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014