znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 190/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. K., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. P., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 107/1995 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   J.   K. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2013 doručená sťažnosť Ing. J. K., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. P., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 107/1995.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 28. septembra 1995 začalo na okresnom súde konanie   o   určenie   povinnosti   uzatvorenia   zmluvy   o   prevode   družstevnej   garáže do vlastníctva   sťažovateľa   vedené   pod   sp.   zn.   16   C   107/1995.   Podľa   sťažovateľa v predmetnom konaní bol od samého jeho začiatku diskriminovaný. Rozsudkom okresného súdu   č.   k.   16   C 107/1995-86   z 20.   februára 2003 bola žaloba sťažovateľa   zamietnutá. Okresný súd v predmetnom konaní uznesením č. k. 16 C 107/1995-75 z 23. septembra 2003 ustanovil   sťažovateľovi   opatrovníka   –   súdnu   tajomníčku   okresného   súdu   –   podľa   §   29 ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   pretože   sa,   ako   to   vyplýva z odôvodnenia tohto uznesenia, na adrese svojho trvalého pobytu nezdržiaval a iný jeho pobyt okresnému súdu nebol známy.

Uvedeným postupom okresný súd sťažovateľovi odňal možnosť konať pred súdom, a tým zasiahol do sťažovateľovho práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý súdny proces.   Podľa   sťažovateľa   okresný   súd   v   predmetnom   konaní   nerešpektoval   pravidlá ustanovenia opatrovníka vyplývajúce z nálezov ústavného súdu vydaných napr. vo veciach sp. zn. „III. ÚS 1400/09, II. ÚS 629/04, I. ÚS 1408/08, II. ÚS 843/08“ a pod.

S   poukazom   na   znenie   §   29   a   nasl.   OSP   sťažovateľ   uviedol,   že   ustanoveniu opatrovníka musí predchádzať šetrenie o tom, či sú dané predpoklady na takýto postup v konaní, avšak okresný súd sa uspokojil v predmetnom konaní len s vyžiadaným „zistením z   centrálnej   evidencie   obyvateľstva   a   ďalšie   zisťovanie   nepreviedol“. V   tejto   súvislosti sťažovateľ   poukázal   na   skutočnosť,   že   v   danom   čase   prebiehala   medzi   ním   a   druhým účastníkom tohto konania (odporcom Stavebným bytovým družstvom Bratislava I) bohatá písomná komunikácia, a okresný súd preto mal možnosť zistiť miesto jeho pobytu dopytom na odporcu,   akým spôsobom s ním komunikuje. Okresný súd si v predmetnom konaní neoveril, resp. nepokúsil sa zabezpečiť sťažovateľovi opatrovníka z osôb jemu blízkych, ktoré   by   mali   záujem   na ochrane   jeho   práv.   Ustanovená   opatrovníčka   nebola   schopná chrániť   jeho   práva   a oprávnené   záujmy   už   pre   svoje   pracovné   zaradenie   (zamestnanec okresného súdu), naopak, v uvedenom prípade bol veľmi pravdepodobný konflikt medzi záujmom zamestnávateľa opatrovníka na čo najrýchlejšom skončení predmetného konania a záujmom sťažovateľa zastúpeným opatrovníkom, ktorý by ho mal zastupovať v záujme plného zachovania jeho práv a právom chránených záujmov.

Sťažovateľ   sa   o   skončení   konania   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   16   C   107/1995 dozvedel najskôr 19. februára 2013 pri nahliadnutí do súdneho spisu v tejto veci. Okresný súd   v   predmetnej   veci   nemal   dôvod   na   to,   aby   mu   ustanovil   opatrovníka   a   rozsudok okresného   súdu   č.   k.   16   C   107/1995-86   z   20.   novembra   2003   doručený   opatrovníkovi 4. februára 2003 (ďalej len „rozsudok z 20. novembra 2003“) mohol doručiť na adresu jeho trvalého   pobytu   (ako   dôkaz   v   tejto   súvislosti   predložil   svoj   občiansky   preukaz   platný v rozhodnom čase). Rozsudok z 20. novembra 2003 prevzal ustanovený opatrovník – súdna tajomníčka tohto súdu – bez toho, aby ho následne doručil sťažovateľovi, ktorého práva a právom chránené záujmy v predmetnom konaní zastupoval.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   dôvodom   podania   tejto   sťažnosti   je   skutočnosť, že sťažovateľovi   bol   okresným   súdom   ustanovený   opatrovník   a   od   jeho   ustanovenia okresný   súd   so   sťažovateľom   ďalej   nekonal,   preto   nemal   možnosť   proti   rozsudku z 20. novembra 2003 podať odvolanie.

Ustanovenie   opatrovníka   v   konaní   vedenom   na   okresnom   súde pod sp. zn. 16 C 107/1995   bolo   len   formálnym   úkonom,   o   čom   svedčí   skutočnosť,   že opatrovník   sa   nezúčastnil   konania,   neoboznámil   sa   so   súdnym   spisom,   nevyjadril   sa k predmetu   konania   a   ani   v   predmetnej   veci   nevyužil   opravný   prostriedok   –   nepodal odvolanie proti rozsudku okresného súdu zo 4. februára 2004.

Okresný súd je pritom zodpovedný za to, že ustanovený opatrovník bude v konaní plniť svoju funkciu ochrany práv a oprávnených záujmov účastníka konania, na ktorého zatupovanie bol ustanovený. Postup, keď je súdom ustanovený, a potom tolerovaný celkom nečinný   opatrovník,   je   neprípustným   formalizmom,   ktorý   vo   svojom   dôsledku   popiera právo neprítomného účastníka na spravodlivé konanie.

Rozsudok   z   20.   novembra   2003,   ktorý   bol   doručený   len   ustanovenému opatrovníkovi,   tak   nemožno   považovať   za   riadne   doručený   a   uvedeným   postupom okresného súdu bol porušený čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny.

Sťažovateľ následne stručne popísal priebeh konania v predmetnej veci a ústavný súd požiadal, aby vyslovil, že jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3, ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 36 ods. 1 a 3 listiny boli postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 107/1995 porušené, prikázal okresnému súdu zrušiť rozsudok z 20. novembra 2003 a v tejto veci ďalej konať, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 722,70 €.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 16 C 107/1995. K porušeniu ním označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že   mu   bol   nedôvodne   ustanovený   opatrovník,   ktorého   osoba   neposkytovala   dostatočnú záruku ochrany jeho práv s ohľadom na skutočnosť, že išlo o zamestnanca okresného súdu, a ktorý ako opatrovník sťažovateľa navyše v rámci predmetného konania dostatočne jeho práva a právom chránené záujmy nehájil, v dôsledku čoho mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V   danom   prípade   z   dôvodov   ďalej   uvedených   právomoc   poskytnúť   ochranu označeným základným právam sťažovateľa vyplývajúcim z ústavy a dohovoru prináleží odvolaciemu súdu, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Podľa § 201 ods. 1 prvej vety OSP účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Ako   ďalej   zo   sťažnosti   vyplýva,   rozsudok   okresného   súdu   dosiaľ   nebol sťažovateľovi doručený. Je potrebné zdôrazniť, že ak by boli tvrdenia sťažovateľa o tom, že okresný súd mu ustanovil opatrovníka bez splnenia zákonných podmienok zakotvených v § 29 OSP, relevantné, išlo by zo strany okresného súdu o postup, ktorým mu odňal možnosť konať pred súdom. Takýto postup je následne dôvodom na podanie odvolania a v zmysle § 221   písm.   f)   OSP   aj   dôvodom   na   podanie   dovolania   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa v predmetnom konaní ochrany svojich práv začal domáhať až doručením žiadosti   o doručenie rozsudku okresného súdu z 27. februára 2013.

Iba odvolaciemu súdu prináleží, aby na základe odvolania podaného sťažovateľom v prvom rade posúdil, či ide o odvolanie včas podané (a teda aj prípustné) so zreteľom na opodstatnenosť či neopodstatnenosť ustanovenia opatrovníka sťažovateľovi a doručenie rozsudku okresného súdu iba opatrovníkovi. Prípadný nepriaznivý záver odvolacieho súdu by bolo možné ešte preskúmať podaním dovolania z dôvodov podľa § 237 písm. f) OSP (podobne II. ÚS 133/09, II. ÚS 332/2011).

Pokiaľ   sťažovateľ   odvolanie   nepodal,   nevyčerpal   opravný   prostriedok,   ktorý mu zákon   poskytuje   na   ochranu   ním   označených   práv,   ktorých   porušenie   namieta, čo zakladá nedostatok právomoci ústavného súdu na prerokovanie jeho sťažnosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013