znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 190/2012-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. októbra 2012 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka a Petra Brňáka v konaní o sťažnosti M. K., P., zastúpenej advokátom JUDr. R. C., T., ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 232/98, takto  

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   232/1998 p o r u š e n é b o l o.  

2. Vo zvyšku sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2012   doručená   sťažnosť   M.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 C 232/98.

2.   Z   obsahu sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva, že sťažovateľka   vstúpila do   konania o určenie právneho vzťahu na základe uznesenia okresného súdu z 5. februára 2003 ako navrhovateľka, a toto konanie aj napriek sťažnosti adresovanej predsedovi okresného súdu či dokonca viacerým nálezom ústavného súdu, napr. vo veci tiež jej žalujúcej sestry, ešte stále   skončené   nie   je.   Žiadala   preto,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   jej   základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe bolo porušené, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhradu trov konania v sume 318,84 €.

3.   Predsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení   z   28.   mája 2012   zhrnula   doterajší priebeh konania so záverom, že prieťahy v konaní vznikali jednak z objektívnych dôvodov (nedostatok   sudcov,   úmrtie   účastníka,   neustála   zmena   adries   účastníkov),   ako   aj zo subjektívnych dôvodov na strane účastníkov a ich právneho zástupcu (neustanovovanie sa   na   pojednávania,   nepreberanie   súdnych   zásielok,   chybné   podania   a   pod.);   keďže   sa sťažovateľka sama podieľala na doterajšom neskončení veci, navrhla jej nepriznať finančné zadosťučinenie.

4. Ústavný súd následne po súhlase účastníkov s upustením od ústneho pojednávania pristúpil k prieskumu dĺžky konania z hľadiska tvrdených porušení ústavne zaručených práv sťažovateľky, prerokoval vec a dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je v tomto smere dôvodná,   pretože   predmetná   vec   nie   je   ani   po   takmer   14   rokoch   od   podania   návrhu právoplatne skončená, čo nie je únosné.

5. Z vlastnej databázy rozhodnutí ústavného súd zistil, že v totožnej veci okresného súdu ústavný súd doteraz rozhodol štyrikrát, a to

(i)   nálezom   sp.   zn.   IV.   ÚS   120/09   z   28.   mája   2009   o   sťažnosti   K.   Š.   (sestry sťažovateľky) tak, že konštatoval porušenie jej práv garantovaných čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a trovy právneho zastúpenia 434,61 € na účet jej právneho zástupcu R. C.;

(ii) nálezom sp. zn. III. ÚS 348/2009 z 21. septembra 2010 ústavný súd ďalším dvom účastníkom ako sťažovateľom vyslovil porušenie ich základných práv garantovaných čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, priznal im finančné zadosťučinenie v sume po 1 500 € a náhradu trov právneho zastúpenia 398,68 € k rukám R. C.;

(iii) nálezom sp. zn. IV. ÚS 359/2011 z 19. októbra 2011 o sťažnosti Š. D. (tiež sestry sťažovateľky) rozhodol tak, že opäť konštatoval porušenie jej práv prerokovať vec bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a trovy právneho zastúpenia v sume 314,18 € k rukám jej zástupcu R. C.;

(iv) nálezom sp. zn. IV. ÚS 62/2012 zo 4. apríla 2012 ústavný súd sťažnosti ďalších piatich nerozlučných spoločníkov, ktorá sa týkala porušenia základných práv garantovaných čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vyhovel a každému z nich priznal finančné zadosťučinenie v sume po 2 000 € a trovy právneho zastúpenia v sume 462,38 € k rukám ich právneho zástupcu R. C.,

čiže   nerozlučným   spoločníkom,   ktorí   doteraz   žiadali   náhradu   nemajetkovej   ujmy za konanie trvajúce neprimeranú dobu (13,5 roka), ústavný súd priznal súhrnne 18 000 € a na trovách právneho zastúpenia sumu 1 609,85 €.  

6. V tomto konaní sťažovateľka iba 12 dní po ostatnom náleze ústavnému súdu [pozri 5(iv)]   podala   identickú   ústavnú   sťažnosť   ako   jej   ostatní   nerozluční   spoločníci prostredníctvom   spoločného   právneho   zástupcu,   v   ktorej   žiadala   vysloviť   porušenie označených práv, priznať finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 € a náhradu trov konania vo výške 318,84 € (bod 2), keď je nesporné, že vec ešte nie je právoplatne skončená, hoci od podania návrhu na súde uplynula doba vyše 13 rokov (17. novembra 1998).

7.   Občianske   súdne   konanie,   ktoré   na   prvom   stupni   trvá   už   vyše   13   rokov v nerozhodnutom stave, nutne nastoľuje otázku, či toto konanie je vedené bez zbytočných prieťahov   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Ako   z   judikatúry   ústavného   súdu   (porov. I. ÚS 200/09) vyplýva, primeranosť dĺžky civilného (ale aj trestného, či   iného) konania nemožno vyjadriť numericky v zmysle určenia lehoty jej trvania, ktorú je vždy potrebné považovať za primeranú a ktorej prekročenie by bez ďalšieho znamenalo neprimeranosť doby   občianskeho   konania   s   následkami   v   podobe   porušenia   čl.   48   ods.   2   ústavy. Primeranosť dĺžky civilného konania je potrebné skúmať a preverovať v každom prípade jednotlivo vo svetle konkrétnych okolností prerokovávanej veci. V tejto súvislosti už bol v judikatúre ústavného súdu i v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva pomenovaný celý   rad   kritérií,   na   základe   ktorých   možno   posudzovať   primeranosť   dĺžky   konania s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Ide o charakter prerokovávanej veci, teda hlavne o jej skutkovú a právnu zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť či obťažnosť dokazovania, ďalej o spôsob správania účastníkov a súdu v priebehu konania, o posúdenie prípadných osobitných   okolností,   ktoré   môžu   spôsobiť   prieťahy   v   konaní,   a tiež   o   to,   čo   bolo pri prerokovávaní veci pre sťažovateľa v hre, resp. aký malo konanie pre neho význam (porov. napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Philis proti Grécku, 1997, Pélissier a Sassi proti Francúzsku, 1999, nález ústavného súdu z 29. apríla 2009 sp. zn. I. ÚS 257/08 či nález sp. zn. I. ÚS 413/08). Pri zvážení už uvedených kritérií je ústavný súd toho názoru, že sporná záležitosť sťažovateľky nebola v primeranej lehote prerokovaná, keď doteraz nebola právoplatne skončená.

8. Charakter prerokovávanej veci neodôvodňoval nutnosť konať o sťažovateľkinej (spolu)žalobe   o   určenie   nehnuteľností   do   dedičstva   po   dobu   dlhšiu,   ako   je   všeobecne obvyklé (4 až 6 rokov),   pretože charakter (zložitosť)   tohto prípadu   neprekračuje rámec podobných   civilných   vecí.   Taktiež   proces   dokazovania   v   danej   veci   nevykazoval v prevažnej miere rysy výnimočnosti spôsobujúcej potrebu viesť civilné konanie po dobu dlhšiu, ako je obvyklé. Nemožno preto tolerovať, aby zatiaľ len v jednom štádiu konania (pred okresným súdom) bola dĺžka konania vyše 13 rokov, a to bez ohľadu na celkový rozsah nevybavenej súdnej agendy na okresnom súde zapríčinenej nižším či nedostatočným počtom   sudcov   či   v   určitých   obdobiach   nutnosť   prerušenia   konania   alebo   chybnými procesnými podaniami či častejšou neúčasťou účastníkov na nariadených pojednávaniach.

9. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a celkovú dĺžku konania je ústavný súd toho názoru, že okresný súd aj vo vzťahu k sťažovateľke v prerokovávanej veci prekročil dané medze konať bez zbytočných prieťahov a skončiť ju v primeranej dobe v zmysle uvedeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorého porušenie sťažovateľka namietala. V občianskom súdnom konaní   je   totiž   povinnosť   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   konkretizovaná vo viacerých   ustanoveniach   Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej len „OSP“),   ktoré sa mali   aplikovať   ihneď   po   prekročení   určitej   „povolenej   hranice“,   najmä   po   sťažnosti na prieťahy v konaní adresovanej predsedovi okresného súdu sťažovateľkou či po prvých nálezoch ústavného súdu (bod 5).

Podľa § 6 OSP v konaní postupuje súd... tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

Podľa § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa § 114 ods. 1 OSP súd pripraví pojednávanie tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní.

O   prieťahoch   v   súdnom   konaní   možno   hovoriť   aj   vtedy,   ak   súd   vôbec   (alebo nedostatočne či neúčinne) nevyužije tie procesné inštitúty alebo iné prostriedky, účelom ktorých   je   zabezpečenie   nielen   účinnej,   ale   tiež   rýchlej   ochrany   práv   alebo   záujmov účastníkov konania v konaní pred súdom, pretože k stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

10. K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže teda dôjsť nielen samotným nekonaním   príslušného   súdu   (sudcu),   ale   aj   takou   jeho   neefektívnou   činnosťou,   ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania, čiže k právoplatnému rozhodnutiu vo veci. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby súd vec len prerokoval alebo vykonal a vykonával rôzne procesné úkony (bez ohľadu na ich počet), ale je potrebné, aby vec právoplatne skončil.

11. Ústavný súd pri posudzovaní správania sťažovateľky v priebehu konania dospel k záveru,   že   aj   sťažovateľka   čiastočne   prispela   k   predĺženiu   konania   jednak   chybnými procesnými   podaniami   zaslanými   súdu   a   jednak   neustanovením   sa   na   pojednávanie a podobne, ale z hľadiska celkovej dĺžky konania išlo len o bezvýznamnú nečinnosť.

12. Ústavný súd rovnako s ohľadom na už uvedené kritériá posudzoval existenciu prípadných osobitných okolností, ktoré mohli spôsobiť prieťahy v konaní, a uzavrel, že ani k týmto v konaní nedošlo v takej miere, že by to podstatným spôsobom malo ovplyvniť doterajšiu dĺžku konania. Napokon vzal ústavný súd do úvahy potrebu zistenia toho, čo bolo predmetom konania pre sťažovateľku. V jej prípade išlo o ochranu bežného dedičského práva k nehnuteľnostiam formou ich zahrnutia do dedičstva po nebohých poručiteľoch, ktorí ich neformálne (vydržaním) mali nadobudnúť do vlastníctva; keďže aj ich nedôslednosťou nastal tento stav právnej neistoty, mala by mať preto trpezlivosť s priebehom konania a jej „výhrou“ by mal byť celkový úspech pri obhájení tzv. nedoložených právnych vzťahov. Naostatok, zvýšený význam predmetu konania pre svoju osobu sťažovateľka v sťažnosti netvrdila.

13. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo (nečinnosťou súdu), podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže   ústavný   súd   zároveň   na   žiadosť   osoby,   ktorej   práva   boli   porušené,   rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

14. Ústavný súd síce rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky garantované čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale žiadne finančné zadosťučinenie jej nepriznal.

15.   Právny   zástupca   sťažovateľky,   ako   aj   zástupca   ostatných   nerozlučných spoločníkov ako účastníkov konania (§ 91 ods. 2 OSP) totiž zvolil svojský „zárobkový“ spôsob   individuálneho   podávania   sťažností   jednotlivými   účastníkmi   v   danej   veci s evidentnou snahou pre seba, ale aj pre účastníkov získať majetkový prospech. Ak by totiž svoj nepochybný ústavný nárok vyplývajúci z prieťahového súdneho konania týkajúceho sa jedného   nedeliteľného   nároku   uplatnili   na ústavnom   súde   všetci   nerozluční   účastníci konania v jednom návrhu, za doterajšie „prieťahy“ v konaní by určite od ústavného súdu všetci nedostali celkovú sumu 18 000 € a na trovách konania sumu 1 609,85 € (ktoré istiny už okresný súd sťažovateľom vyplatil), ale len sumu, aká patrí iba jednej procesnej strane bez ohľadu na počet účastníkov konania. Také jeho počínanie však nemôže byť zo strany ústavného súdu akceptovateľné jednak pre zbytočné zahlcovanie ústavného súdu viacerými podaniami a jednak pre snahu získavať „ľahký zárobok“, preto sťažnosti v časti o priznanie finančného   zadosťučinenia   sťažovateľke   nevyhovel   –   pre   ňu   patriaca   pomerná   časť zadosťučinenia   už   bola   „priznaná   a   skonzumovaná“   predchádzajúcimi   sťažovateľmi, ktorým   sa   z   tohto   titulu   (iba   jeden   hmotnoprávny   a procesný   nárok)   finančné zadosťučinenie   vôbec   neznižovalo,   hoci   išlo   v   „prieťahovom“   súdnom   konaní o spoločenstvo   nerozlučné   so   spoločným   záujmovým   cieľom   (získať   vec   do   dedičstva) a nevyhovel ani jej požiadavke o náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, aj keď vo veci samej uspela (§ 36 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov).  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012