znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 190/09-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. novembra 2011 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť M. H., K. R., zastúpenej advokátkou JUDr. M. W., Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia jej základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 To 27/2009 zo 4. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Základné práva M. H. podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej práva podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 To 27/2009 zo 4. mája 2009   p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 19. júna 2009 doručená sťažnosť M. H., R. (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorou   napadla rozsudok   Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 27/2009 zo 4. mája 2009, na základe ktorého bola uznaná vinnou zo zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona, za čo bola odsúdená na trest odňatia slobody   vo výmere troch rokov. Podľa sťažovateľky postupom krajského súdu bolo porušené jej právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru.

2. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti poukazuje hlavne na skutočnosť, že krajský súd porušenie obchodnoprávnych predpisov riešil trestnoprávnymi prostriedkami, čím porušil princípy „in dubio pro libertate, in dubio mitius či in dubio pro reo“. Namietala aj nesprávnu realizáciu dôkazného konania či nesúlad právnych záverov so skutkovými zisteniami, čo malo   za   následok   porušenie   jej   základného   práva   v zmysle   dotknutia   postulátu spravodlivého   procesu   a v konečnom   dôsledku   aj   práva   na   osobnú   slobodu,   keď   bolo kriminalizované   typické   civilnoprávne   konanie,   v ktorom   sa   aj   ochrana   majetkových vzťahov   navyše   účinne   uplatnila   prostriedkami   obchodného   práva   (určením   neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu ap.).

3.   Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu pre neodčiniteľné   dôsledky pre ňu výkonom trestu odňatia slobody, ktoré sa nedajú reparovať, a potom vydal nález, v ktorom vysloví, že:

„1. Základné právo M. H., nar.... v R., trvalo bytom R., ul...., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 Ústavy a čl. 5 ods. 1 Dohovoru, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 4. 5. 2009, sp. zn. 3 To 27/2009, v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 4. 11. 2008, sp. zn. 3 T 153/2007 porušené bolo.

2. Uvedené rozsudky sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu v Trenčíne.

3. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť M. H. trovy právneho zastúpenia tak, ako budú vyčíslené.“

4.   Ústavný   súd   uznesením   z 9.   júla   2009   prijal   sťažnosť   na   ďalšie   konanie a do meritórneho   rozhodnutia   odložil   vykonateľnosť   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 3 To 27/2009 zo 4. mája 2009.

5. Ústavný súd vyzval krajský súd, aby sa k podanej sťažnosti vyjadril. Krajský súd na túto výzvu odpovedal prostredníctvom svojho predsedu podaním z 20. júla 2009. Z jeho obsahu   vyplýva,   že   krajský   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   sťažovateľkou označených práv, a   okrem iného uviedol: «Z obsahu podanej sťažnosti je evidentné, že sa napadajú   skutkové   a   právne   závery   rozhodnutia   uvedených   všeobecných   súdov a zákonnosť trestnoprávneho postihu v obchodných veciach...

Z obsahu trestného spisu je zrejmé, že všetky práva odsúdenej na spravodlivý proces, ktoré   sťažovateľka   rôznym   spôsobom   typickým   pre   súčasné   pomery   využívala   na   jeho oddialenie či zmarenie, boli dôsledne rešpektované a konečne v podanej sťažnosti ani nie sú namietané.   Vec   prejednávali,   ako   je   vyššie   uvedené,   zákonní   sudcovia   patriaci   medzi najskúsenejších.   Z   vykonaného   dokazovania   pred   súdmi   je   zrejmé,   že   sťažovateľka sa podieľala   v   rozsudkoch   popísaným   spôsobom   na   podvodnom   konaní   smerujúcom k zmocneniu   sa   spoločnosti   E.   s.   r.   o.,   čo   bolo   v súlade   s Trestným   zákonom   správne posúdené ako trestný čin podvodu v zmysle § 221 ods. 1, 3 Tr. zák. účinného od 1. 1. 2006. V praxi súdov obvodu Krajského súdu Trenčín sú takéto konania vždy posudzované ako trestné   činy   podvodu.   Konečne   aj   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky i v súčasnej dobe u obdobných trestných vecí prejednávaných krajským súdom sú rovnaké. Nie je totiž možno podvodné konania v akejkoľvek oblasti, vrátane obchodno-právnej, vyňať z pôsobnosti trestného práva. V opačnom prípade by aj občianskoprávne podvody mali byť riešené výlučne normami občianskeho práva. Stanovisko prezentované v podanej sťažnosti by   znamenalo   možnosť   beztrestne   klamať   a   podvádzať   v   obchodných   vzťahoch, čo by evidentne   viedlo   k ohrozeniu   hospodárskej   sústavy štátu, a k nedôveryhodnosti subjektov obchodných vzťahov z pohľadu zahraničia. Hrozba riešenia takýchto podvodných vzťahov   len   normami   občianskeho   práva   nie   je   dostatočne   účinná   pre   dodržiavanie zákonov,   pretože   by   dostatočne   neodraďovala   eventuálnych   nepoctivých   obchodníkov či hospodárske subjekty od ich nezákonného konania.

Pre úplnosť je potrebné dodať, že vzhľadom na trestné sadzby u trestných činov podvodu   podľa   Trestných   zákonov   z   pohľadu   doby   skutku,   doby   rozhodovania   súdom a výšky   škody,   je   právne   posúdenie   jej   konania   podľa   Trestného   zákona   účinného od 1. 1. 2006 priaznivejšie. Sťažnosť v tomto smere konkrétne neuvádza aký zákon, teda podľa nej je pre ňu priaznivejší. Trestný poriadok nevyžaduje v odôvodnení rozhodnutia podrobne   odôvodňovať   všeobecne   známe   skutočnosti   a   znenia   jednotlivých   ustanovení Trestných zákonov.

Z uvedených dôvodov považujem napadnutý rozsudok krajského súdu za správny, spravodlivý a v súlade so zákonom.   I keď je napadaný sťažnosťou len tento rozsudok, vychádza zo skutkových záverov rozsudku okresného súdu a rozsiahleho dokazovania viny sťažovateľky   na   jeho   pojednávaniach.   Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   navrhujem   ústavnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.»

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) môže ústavný súd   so   súhlasom   účastníkov   upustiť   od   ústneho   pojednávania,   ak   od   neho   nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Účastníci súhlas poskytli a od ústneho pojednávania bolo upustené.

6. Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uznesením z 9. júla 2009 I. senát ústavného súdu v zložení Milan Ľalík (predseda senátu), Marianna Mochnáčová (sudkyňa) a Peter Brňák (sudca).   V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2011 účinného od 1. marca 2011 I. senát ústavného súdu tvoria sudcovia Peter Brňák (predseda senátu), Marianna Mochnáčová (sudkyňa) a Milan Ľalík (sudca). Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.  

7. Predmetná vec bola pridelená sudcovi spravodajcovi Milanovi Ľalíkovi, členovi I. senátu ústavného súdu, ktorý na neverejnom zasadnutí tohto senátu 23. novembra 2011 (predtým   31.   marca   2010)   predniesol   návrh   na   vyslovenie   porušenia   sťažovateľkou uvedených   práv,   zrušenie   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   3   To   27/2009   a   zaplatenie sťažovateľke   náhrady   trov   konania.   Sudkyňa   I.   senátu   ústavného   súdu   Marianna Mochnáčová vzniesla na tomto neverejnom zasadnutí senátu protinávrh v znení, ako to je uvedené vo výroku.

II.

8. Ústavný súd z obsahu sťažnosti, jej doplnení a priložených príloh zistil, že

- rozsudkom Okresného súdu   Trenčín sp. zn. 3 T 153/2007 zo 4. novembra 2008 bola sťažovateľka ako obžalovaná uznaná za vinnú zo zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona (ďalej len „Trestný zákon“) na tom skutkovom základe, že 3. augusta 2005 doručila okresnému súdu zápisnicu z valného zhromaždenia spoločnosti E., s.   r.   o.,   T.,   z 28.   júla   2005,   v ktorej   bolo   uvedené,   že   doterajší   jediný   spoločník   tejto spoločnosti   P.   D.   previedol   celý   svoj   obchodný   podiel   v uvedenej   spoločnosti   na sťažovateľku, ktorú zároveň vymenoval od 28. júla 2005 za konateľa spoločnosti a odvolal doterajších konateľov, pričom valné zhromaždenie sa neuskutočnilo a podpis doterajšieho jediného spoločníka P. D. bol na zápisnici sfalšovaný, okresný súd na podklade predloženej sfalšovanej   zápisnice   z valného   zhromaždenia   spoločnosti   E.,   s.   r.   o.,   5.   augusta   2005 rozhodol   o zmene   zápisu   v obchodnom   registri   tak,   že   vymazal   P.   D.   ako   jediného spoločníka a zároveň konateľa spoločnosti E., s. r. o., a J. J. ako konateľku a zapísal ako jedinú spoločníčku a konateľku uvedenej spoločnosti sťažovateľku, čím P. D. ako jedinému spoločníkovi spoločnosti E., s. r. o., T., spôsobila celkovú škodu vo výške 3 530 000 Sk.

- proti prvostupňovému rozsudku podali odvolanie ako sťažovateľka, tak aj okresný prokurátor.

- následne krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 To 27/2009 zo 4. mája 2009 napadnutý rozsudok okresného súdu zo 4. novembra 2008 podľa § 321 ods. 1 písm. e) a 3 Trestného poriadku zrušil vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu. Za podmienok podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sťažovateľku ako obžalovanú odsúdil podľa § 221 ods. 3 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 3 a § 36 písm. j) Trestného zákona na trest   odňatia   slobody   vo   výmere   3   rokov   nepodmienečne.   Podľa   §   48   ods.   2   písm.   a) Trestného   zákona   zaradil   sťažovateľku   na   výkon   uloženého   trestu   odňatia   slobody do ústavu   s minimálnym   stupňom   stráženia.   Zároveň   podľa   §   319   Trestného   poriadku odvolanie sťažovateľky ako nedôvodné zamietol.

III.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   (v rámci   predbežného   prejednania   veci),   resp. o nezistení   označených   porušení   ústavy   a   dohovoru   (po   prijatí   veci   na   ďalšie   konanie) možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nedošlo k porušeniu toho základného práva alebo slobody podľa ústavy, resp. práva podľa dohovoru, ktoré označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou podľa ústavy, resp. práva podľa dohovoru, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

11.   Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta   porušenie   označených   článkov   ústavy, základných   práv zaručených   ústavou, ako aj práva   zaručeného   dohovorom   napadnutým rozsudkom krajského súdu najmä z dôvodov uvedených v bode 2.

12.   Ústavný   súd   preto   pri   posudzovaní   sťažnosti   sťažovateľky   preskúmal opodstatnenosť   predloženej   sťažnosti   v   naznačenom   smere,   predovšetkým   možnosť preukázania príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež právom na spravodlivý proces podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   porušenie   ktorého   sťažovateľka   v   petite   svojej   sťažnosti namietala.

13.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru   už   uviedol,   že   formuláciou   uvedenou   v čl.   46   ods.   1   ústavy   ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na   súdnu   ochranu   s právnym   režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97, IV. ÚS 248/08). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

14.   Ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

15.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského   súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. Ústavný súd následne posúdil, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s napadnutým rozsudkom sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy a dohovoru.

16. Krajský súd v namietanom rozsudku zo 4. mája 2009, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu zo 4. novembra 2008 vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu a zároveň zamietol sťažovateľkou podané odvolanie ako nedôvodné (pozri bod 8), v podstatnom (krajský súd, pozn.) uviedol:

«Krajský   súd,   ako   súd   odvolací   na   podklade   podaných   odvolaní   preskúmal napadnutý rozsudok vo všetkých jeho výrokoch preskúmal i správnosť a zákonnosť konania, ktoré   mu   prechádzalo.   Úvodom   je   potrebné   konštatovať,   že   okresný   súd   na   hlavných pojednávaniach vykonal všetky relevantné dôkazy, tieto, hodnotil jednotlivo i v ich súhrne a jeho skutkové, ale i právne závery zodpovedajú bez rozumných pochybností, že žalovaný skutok sa stal.

Každý súd pri hodnotení skutkových ;okolností veci prihliada, na všetky vykonané dôkazy.   Nemôže   hodnotiť   jednostranne   len   dôkazy   svedčiace   v   prospech   obžalovanej osoby, ale aj na tie, ktoré svedčia v jej neprospech. Obžalovaná vo svojom odvolaní napadá spôsob hodnotenia dôkazov okresným súdom, pričom za vieryhodné dôkazy pokladá len tie, ktoré svedčia v jej prospech. Je bez pochybností, ako vyplýva zo znaleckého posudku z odboru   písmoznalectva,   že   P.   D.   nepodpísal   predmetnú   zápisnicu   z   konania   valného zhromaždenia   spoločnosti   E.   s.   r.   o.,   v   ktorej   previedol   celý   svoj   obchodný   podiel   na obžalovanú a jeho podpis je sfalšovaný. Je síce pravdou, že nebol jednoznačne preukázaný spôsob   overovania   totožnosti   osoby   podľa   občianskeho   preukazu,   teda   či   bol   použitý falšovaný občiansky preukaz, alebo došlo k pochybeniu overovateľky podpisu, ktorým bola J. J. pri podpise listín na notárskom úrade JUDr. J., ale táto okolnosť z pohľadu ďalších dôkazov, najmä z hľadiska, prítomnosti poškodeného v dobe podpisov na notárskom úrade dostatočne vyvracia tvrdenia obžalovanej. Odvolací súd sa stotožnil aj s tým, že žiadny dôkaz   nepotvrdzuje,   že   by   sa   obžalovaná   stretla   s   neznámymi   mužmi   pred   obchodným domom   T.,   kde   im   mala   odovzdať   šesť   miliónov   korún.   Jej   výpoveď,   že   pri   tomto odovzdávaní peňazí bola prítomná K. J. bolo vyvrátené výpoveďou tejto svedkyne. Pritom J. nemala   žiadny   dôvod   v   tomto   smere   vypovedať   nepravdu.   V   neprospech   obžalovanej svedčia   aj   elementárne   logické   súvislosti.   Je   vylúčené   a   krajne   nevierohodné,   aby   ako „nová“   konateľka   spoločnosti   odovzdala   neznámym   osobám   takú   sumu   peňazí.   Taktiež ďalšie dôkazy, ktoré podrobne rozoberá okresný súd v odôvodnení rozsudku, s ktorými sa odvolací   súd   v   plnom   rozsahu   stotožňuje   a   na   ne   odkazuje,   svedčia   bez   akýchkoľvek pochybností, že z jej strany išlo o podvodné konanie.

Konanie obžalovanej bolo správne posúdené i po právnej stránke a to aj z hľadiska porovnaní dvoch do úvahy pripadajúcich Trestných zákonov, účinných do 31. 12. 2005 a po tomto   dátume   a   to   ako   zločin   podvodu   podľa   §   221   ods.   1,   3   Tr.   zák.   účinného   od 1. 1. 2006. Faktom zostáva, že kroky obžalovanej smerovali jednoznačne k tomu, aby sa podvodným spôsobom zmocnila spoločnosti E. s. r. o. tým, že organizovala prevod tejto spoločnosti na ňu a doručila sfalšovanú zápisnicu z valného zhromaždenia spoločnosti E., s. r. o. s dátumom 28. 7. 2005 na Okresný súd Trenčín dňa 3. 8. 2005.

Z   týchto   dôvodov   krajský súd   nepovažoval odvolanie   obžalovanej   za   dôvodné,   a preto ho zamietol.

Na druhej strane sa odvolací súd stotožnil s tým, že okresný súd pri rozhodovaní o treste dostatočne neprihliadal k zásadám pre ukladanie trestov tak, ako sú uvedené v § 34 Tr. zák. Obžalovaná organizovala spáchanie predmetného zločinu a zapojila do priebehu realizácie svojho úmyslu zmocniť sa cudzieho majetku viaceré osoby. Už samotná trestná sadzba i s prihliadnutím na výšku spôsobenej škody vyjadruje stupeň nebezpečnosti jej konania   pre   vzťahy   upravujúce   riadny   chod   hospodárstva   štátu.   Konala   jednoznačne zo zištných motívov a vedomá si protiprávnosti svojho konania uviedla do omylu ďalšie osoby, ktorým následne uvedenú spoločnosť predala. Preto je potrebné v záujme ochrany spoločnosti,   ale   aj   z   hľadiska   odradenia   iných   od   páchania   obdobnej   trestnej   činnosti pôsobiť dôraznejšie a to uložením nepodmienečného trestu odňatia slobody tak, ako navrhol v odvolaní okresný prokurátor. Preto krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste   a   rozhodol   sám   tak,   ako   je   uvedené   vo   výrokovej   časti   tohto   rozhodnutia. Prihliadajúc   na   jej   osobné   pomery   a   doterajšiu   bezúhonnosť   považuje   odvolací   súd za primeraný   trest   odňatia   slobody   na   samej   spodnej   hranici   zákonnej   trestnej   sadzby, avšak ako nepodmienečný.

Pre účely výkonu trestu ju súd zaradil do ústavu s minimálnym stupňom stráženia, keďže v predchádzajúcej dobe nebola ešte vo výkone trestu odňatia slobody.»

17.   Keďže   proti   v prvostupňovom   konaní   vedenom   na   okresnom   súde   mala sťažovateľka možnosť dovolávať sa   ochrany svojich práv a slobôd   v rámci odvolacieho konania   na   krajskom   súde,   v   konaní   pred   ústavným   súdom   sa   v súlade   s princípom subsidiarity   ustanoveným   v čl.   127   ústavy   ústavný   súd   zaoberal   iba   právoplatným rozsudkom krajského súdu v predmetnej veci. Rozsudkom okresného súdu zo 4. novembra 2008   sa   ústavný   súd   zaoberal   iba   v rozsahu,   v ktorom   sa   s ním   stotožnil   krajský   súd. Z uvedenej časti rozsudku okresného súdu zo 4. novembra 2008 vyplýva: «Na hlavnom pojednávaní boli predsedníčkou senátu v zmysle § 269 Trestného poriadku oboznámené listinné   dôkazy   z   trestného   spisu,   a   to:   Rozsudok   Okresného   súdu   Ružomberok sp. zn. 3 C 259/2005 zo dňa 31. 05. 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 279/2007 zo dňa 06. 03. 2008, uznesenie o začatí trestného stíhania, uznesenie o   vznesení   obvinenia,   sťažnosť   obžalovanej,   plná   moc,   zápisnica   o   vydaní   veci,   príkaz na odňatie   veci,   zápisnica   o   odňatí   veci,   uznesenie   o   zaistení   odňatých   vecí,   sťažnosť, uznesenie o zamietnutí sťažnosti, príkaz na vyhotovenie písomnej vzorky, žiadosť P. B., rozhodnutie jediného spoločníka pri výkone pôsobnosti valného zhromaždenia spoločnosti E., s. r. o. zo dňa 28. 07. 2005, zmluva o prevode obchodného podielu zo dňa 28. 07. 2005, kúpna zmluva zo dňa 08. 08. 2005, doklady ohľadne pridelenia dotácie z fondov Európskej únie, zmluva o prevode obchodného podielu zo dňa 03. 09. 2004, návrhy a správa katastra nehnuteľností, predbežné opatrenie Okresného súdu Dolný Kubín   sp. zn. 6 C 117/2005 zn. 6 Co 467/2005   zo   dňa   19.   12.   2005,   rozhodnutie   Okresného   súdu   Ružomberok sp. zn. 3 C   259/2005   zo   dňa   02.   09.   2005,   dôkazy   zabezpečené   v   spisovom   materiály na č. 1....,   úradné   záznamy,   výpis   z   Obchodného   registra,   odpis   z   Registra   trestov   na obžalovanú, správy o povesti obžalovanej, znalecký posudok č.... vypracovaný Ústavom súdneho inžinierstva Ž. v Ž.

O osobe obžalovanej M. H. súd zistil, že táto nebola v minulosti súdne trestaná. Zároveň zo správy Obvodného úradu v Ružomberku, odbor všeobecnej vnútornej správy bolo zistené, že obžalovaná nebola doposiaľ priestupkovo riešená.

Na   základe   vykonaných   a   vyhodnotených   dôkazov   má   senát   okresného   súdu za preukázané, že obžalovaná M. H. sa dopustila v celom rozsahu skutku rozsudku tak, ako je   uvedené   vo   výrokovej   časti   tohto   rozsudku   za   súčasného   upravenia   skutkovej   vety obžaloby,   kde   ako   deň   spáchania   skutku   je   uvedený   03.   05.   2005,   avšak   zo všetkých zabezpečených   a   vykonaných   dôkazov   ako   aj   zo   samotného   odôvodnenia   obžaloby   je zrejmé, že sa jedná o deň 03. 08. 2005. Zo spáchania žalovaného skutku je obžalovaná usvedčovaná predovšetkým na základe výpovede svedka a poškodeného P. D., svedkyne J. J., ako aj výpoveďami svedkov F. J. a Z. F., ktorí vypovedali v prípravnom konaní. Rovnako je vina obžalovanej potvrdená zabezpečenými listinnými dôkazmi, najmä zmluvou o prevode obchodného   podielu   zo   dňa   28.   07.   2005   na   obžalovanú   H.   a   zápisnicou   z   Valného zhromaždenia spoločnosti E., s. r. o. T.. Podvodné konanie obžalovanej H. je preukázané aj vykonaným znaleckým dokazovaním, a to znaleckým posudkom z odboru písmoznalectva vypracovaným Mgr. M. Z., znaleckým posudkom z odboru písmoznalectva vypracovaným Ústavom súdneho inžinierstva... v Ž. č.... a znaleckým posudkom z odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby, oceňovanie nehnuteľností, spracovaným Ing. J. Ž.

Senát okresného súdu dospel k záveru, že výpoveď obžalovanej je nevierohodná, nepresvedčivá a javí sa ako nelogická vo viacerých smeroch. V danom prípade tejto obrane obžalovanej   súd   neuveril   a   považoval   ju   za   účelovú   s   cieľom   vyviniť   sa.   Žiadnym relevantným   dôkazom   nebolo   preukázané,   že   by   sa   konalo   stretnutie   obžalovanej s neznámymi mužmi pred obchodným domom T. Z výpovede obžalovanej a svedka J. F. nie sú   zrejmé   podrobnosti   ohľadne   stretnutia,   nie   je   zrejmý   spôsob,   akým   bolo   stretnutie dohodnuté, či vôbec bolo vopred dohodnuté a rovnako nie je zrejmý ani čas a spôsob odovzdania peňazí. Absolútne nelogické je, že odovzdanie peňazí vo výške 6 000 000,- Sk, teda sumy značne vysokej, sa udialo bez toho, aby bol o tom akýkoľvek doklad potvrdzujúci ich   prevzatie,   rovnako   nelogicky   vyznieva,   že   takú   sumu   obžalovaná   odovzdala   úplne cudzím   ľuďom   bez   akejkoľvek   snahy   ich   legitimovať.   Rovnako   o nepravdivosti   tohto stretnutia nasvedčuje skutočnosť, že ani obžalovaná a ani svedok F. nevedeli uviesť zhodne ich smerovanie od obchodného domu T. po údajnom stretnutí, v tomto boli zistené rozpory, keď podľa obžalovanej šli najskôr k notárovi, ale svedok F. najskôr tvrdil, že šli priamo na obchodný register a následne sa poopravil a uviedol, že šli k notárovi. V neposlednom rade výpoveď svedkyne J., ktorá mala byť priamou účastníčkou stretnutia, dopĺňa celok dôkazov svedčiacich o tom, že k stretnutiu nikdy nedošlo.   Svedkyňa J. uviedla, že si taký obchod nepamätá, teda nepotvrdila výpoveď obžalovanej a svedka F. Zároveň má súd pochybnosti o existencii samotnej pôžičky vo výške 6 000 000,- Sk, nakoľko o tejto neexistuje žiaden doklad a ani jeden zo svedkov, ktorí mali peniaze požičať, t. j. B. a Ch., dodnes údajne požičané peniaze nedostali späť.

Senát okresného súdu ďalej vyhodnotil výpoveď svedka J. F. ako nevierohodnú a účelovú   s   cieľom   pomôcť   obžalovanej.   Svedok   na   hlavnom   pojednávaní   vypovedal spontánne, pričom v jeho výpovedi boli rozpory oproti výpovedi z prípravného konania, a to v dosť zásadnej veci, keď v prípravnom konaní uviedol, že od T. šli k notárovi a na hlavnom pojednávaní uviedol, že šli priamo na obchodný register, nakoľko zmluvy už boli overené. Skutočnosti ohľadne stretnutia pred obchodným domom T. sú nejasné, nepresné, a teda sa javí, že k stretnutiu nedošlo. Svedok nevedel uviesť presný čas, o koľkej sa mali stretnúť. Rovnako bolo vyvrátené jeho tvrdenie,   že sa s D.   dohodli pred svedkom K.   na predaji spoločnosti za sumu 6 000 000,- Sk, svedok K. jednoznačne poprel také stretnutie a zároveň ani nepozná obžalovanú. Svedok K. tiež s D. a J. ako aj s J. F. nemá žiadne obchodné aktivity. Svedok v prípravnom konaní uviedol, že doklady o prevode spoločnosti dal vopred pripraviť, overiť u notára podpisy obžalovanej a po istom mužovi ich poslal vopred D. k podpisu a až takéto doklady mali byť odovzdané pred obchodným domom T.. Na hlavnom pojednávaní je však z jeho výpovede zrejmé, že doklady doniesla druhá strana obžalovanej, ktorá   ich   šla   následne   k   notárovi   dať   podpísať   a   overiť.   Vzhľadom   k   uvedenému   súd nemohol uveriť výpovedi svedka J. F., nakoľko táto bola vyvrátená ostatnými vykonanými dôkazmi a v žiadnom smere svedok nepreukázal pravdivosť svojho tvrdenia.

Ďalšou skutočnosťou svedčiacou o nelogickosti daného stretnutia pred obchodným domom   T.   je   skutočnosť,   že   poškodený   ako   vtedajší   majiteľ   spoločnosti   mal z fondov Európskej únie prisľúbených 120 000 000,- Sk, a teda predaj spoločnosti iba za 6 000 000,-Sk by nebol adekvátny.

Následné právne kroky obžalovanej, keď spoločnosť, ktorú sama kúpila za údajných 6 000 000,- Sk, predala iba za 200 000,- Sk, teda „pod cenu“ a previedla na inú osobu, dopĺňa rámec dôkazov svedčiacich o nereálnosti stretnutia dňa 03. 08. 2005.

Čo sa týka výpovede svedka a poškodeného, o tejto nemal súd dôvod pochybovať, nakoľko   skutočnosti   ním   uvádzané,   súd   preveril   inými   zabezpečenými   a   vykonanými dôkazmi a dospel k záveru, že dňa 03. 08. 2005 sa poškodený nachádzal v L., čo potvrdili aj svedkovia F. J., J. J. a Z. F. Nie je preto možné, aby sa cca o 09.00 hod. nachádzal v B.. Z vykonaného znaleckého dokazovania je tiež zjavné, že podpisy na dokladoch, ktoré boli podkladom na prevedenie spoločnosti na obžalovanú, nie sú od P. D., teda u notára J. sa overoval podpis inej osoby ako P. D., hoci táto osoba predložila občiansky preukaz s údajmi P. D. V danom prípade tak notár osvedčil iba tú skutočnosť, že osoba vystupujúca pod menom svedka poškodeného podpísala listiny pred notárom. Žiadnym spôsobom sa nepodarilo preukázať, že by sa naozaj jednalo o poškodeného D.

Zabezpečené   a   vykonané   dôkazy   spoločne   s   listinnými   dôkazmi   vytvárajú   rad priamych   ako   aj   nepriamych   dôkazov   usvedčujúcich   obžalovanú   zo   spáchania   skutku rozsudku   uvedeného   vo   výrokovej   časti   tohto   rozsudku.   Obžalovaná   M.   H.   sa svojím konaním dopustila trestného činu zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného   zákona.   Obžalovaná   M.   H.   svojím   konaním   naplnila   všetky   znaky   skutkovej podstaty   uvedeného   trestného   činu,   tak   po   subjektívnej   ako   aj   objektívnej   stránke. Obžalovaná   ako   subjekt   trestného   konania   spĺňa   podmienky   trestnej   zodpovednosti z hľadiska veku a nebola u nej zistená podstatná skutočnosť svedčiaca o jej nepríčetnosti, či jej znížení. Obžalovaná konala vo forme priameho úmyslu, teda za plného vedomia a vôle tak   konať.   Objektom   jej   útoku   bol   cudzí   majetok,   a   to   bez   ohľadu   na   druh   a   formu vlastníctva a tým bola naplnená objektívna stránka, teda také konanie, ktorým obžalovaná neoprávnene   obohatili   seba   alebo   iného,   pričom   pre   tento   účel   uviedla   iného,   svedka poškodeného,   do   omylu   a   tento   omyl   využila   na   vlastné,   resp.   cudzie   obohatenie   sa. Obžalovaná tak zo zištných dôvodov ohrozila záujem spoločnosti na ochrane majetku, ktorý je   chránený Ústavou Slovenskej   republiky   a   Trestným zákonom.   Zároveň súd   opätovne poukazuje na skutočnosť, že došlo k obohateniu obžalovanej na škodu cudzieho majetku ako následku tohto jej konania.

Nakoľko   skutok   bol   spáchaný   za   účinnosti   Trestného   zákona   účinného   do 01. 01. 2006 a súd rozhodoval už za účinnosti Trestného zákona účinného od 01. 01. 2006, súd   obligatórne   skúmal,   či   použitie   nového   Trestného   zákona   nie   je   pre   obžalovanú priaznivejšie a v danom prípade dospel k záveru, že pre obžalovanú M. H. v zmysle § 2 ods. 1 Trestného zákona je aplikácia Trestného zákona, ktorý nadobudol účinnosť dňom 01. 01. 2006 priaznivejšia, preto súd musel uplatniť zásadu retroaktivity v prospech páchateľa. Trestný   zákon,   ktorý nadobudol   účinnosť   dňom   01.01.2006,   bol použitý komplexne ako celok, teda s ohľadom na jeho všeobecnú časť aj osobitnú časť.

Pri výmere trestu obžalovanej M. H. súd prihliadal na mieru zavinenia, pohnútku, osobu obžalovanej, na okolnosti za akých došlo k vykonaniu trestného činu, na účel trestu ako i na možnosť nápravy obžalovanej.

Po zvážení všetkých rozhodných skutočností dôležitých pre určenie druhu a výmery trestu, s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, pohnútku, súd dospel k záveru, že pre splnenie účelu trestu bude obžalovanej M. H. postačujúce uložiť podmienečný trest odňatia slobody. Preto okresný súd uložil primeraný trest odňatia slobody za splnenia zákonných podmienok v danom prípade podľa § 221 ods. 3 Trestného zákona s prihliadnutím na § 36 písm. j) Trestného zákona vo výmere 3 (tri) roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva) roky za súčasného uloženia probačného dohľadu nad správaním sa obžalovanej v určenej skúšobnej dobe a uloženia povinnosti obžalovanej podľa § 51 ods. 4 Trestného zákona, pričom mal súd za to, že takýto trest splní individuálnu ako aj generálnu prevenciu.

O   náhrade   škody   v   danom   prípade   rozhodol   súd   podľa   §   287   ods.   1   a   ods.   2 Trestného poriadku tak, že poškodenému P. D., nar.... priznal nárok na náhradu škody vo výške 3 530 000,- Sk, ktorý je povinná poškodenému nahradiť obžalovaná M. H.»

18. Ústavný súd v súvislosti s napadnutým rozsudkom   krajského súdu uvádza, že súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany   (III.   ÚS   209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

19.   Požiadavka   ústavne   konformného   odôvodnenia   sa   vzťahuje   na   každý   výrok súdneho   rozhodnutia,   teda   aj   na   všetky   napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov. Predmetné   (sťažnosťou   napadnuté)   rozhodnutia   obsahujú   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by ich výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru   o arbitrárnosti   či   zjavnej   neodôvodnenosti napadnutých rozhodnutí. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS   3/97,   I.   ÚS   346/09)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo   na   súdnu ochranu   (resp.   spravodlivé   súdne   konanie)   stotožňovať   s   procesným   úspechom,   z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

20. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

21.   Ústavný   súd   sa   z obsahu napadnutých   rozhodnutí presvedčil,   že krajský   súd sa s námietkami sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje na konštatovanie,   že v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I. ÚS 117/05).   Z   ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože napadnutý rozsudok krajského súdu   nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

22.   Sťažovateľ   v sťažnosti   argumentoval   tým,   že „proti   konaniam   porušujúcim práva   vyplývajúce   z obchodnoprávnych   predpisov   treba   výlučne   pôsobiť   civilnými prostriedkami“. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že intenzita ochrany jednotlivých spoločenských vzťahov je určená v právnom systéme prostredníctvom právnych noriem. Trestný zákon   zaisťuje ochranu pred konaním, ktoré útočí proti najdôležitejším právnym hodnotám našej spoločnosti a v prípadoch konaní tak spoločensky nebezpečných, že v nich nepostačuje   uplatnenie   zodpovednosti   prostredníctvom   prostriedkov   iných   právnych odvetví, najmä práva správneho, občianskeho, rodinného, obchodného a pod. Pasivita štátu pri ochrane elementárnych právnych hodnôt, akým ochrana majetku jednotlivca nepochybne je, pred činmi nebezpečnými pre spoločnosť,   ktorej sa sťažovateľka vo svojej sťažnosti domáha, by následne mohla viesť k svojvôli či svojpomoci občanov a k chaosu,   preto je legitimita trestnoprávnych zásahov štátu v takýchto prípadoch plne opodstatnená.

23. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi   odôvodnením   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   a namietaným   porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto vo výroku tohto nálezu vyslovil, že tieto práva napadnutým rozsudkom krajského súdu neboli porušené.

24.   Pokiaľ   sťažovateľka   v   súvislosti   s napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu zo 4. mája 2009 namietala tiež porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru, sťažnosť ani v tejto časti neobstojí, pretože právne závery   krajského   súdu   uvedené   v rámci   tohto   uznesenia   (pozri   bod   16)   sú   ústavne udržateľné.   Navyše   tvrdenia   sťažovateľky   o   porušení   jej   základného   práva   na   osobnú slobodu (podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru) sa v okolnostiach posudzovaného   prípadu   stretávajú   a   nachádzajú   spoločného   menovateľa   v   ústavou požadovanej kvalite súdnej ochrany, ktorú zastrešuje práve čl. 46 ods. 1 ústavy formulujúci základné   právo   na   súdnu   ochranu.   Inými   slovami,   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu o predloženej sťažnosti postačovalo vysporiadať sa s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu. Ak by totiž ústavný súd dospel k záveru o porušení tohto práva z dôvodov tvrdených sťažovateľkou, potom by bola založená právomoc ústavného súdu konštatovať aj prípadné porušenie základného práva na osobnú slobodu.

25. Keďže ústavný súd vo výroku vyslovil, že k porušeniu bližšie označených práv nedošlo,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch   sťažovateľky   v uvedenej   veci (návrhu   na   zrušenie   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   priznanie   náhrady   trov právneho zastúpenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

26.   Ústavný   súd   v neposlednom   rade   v súvislosti   s odložením   vykonateľnosti rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   3   To   27/2009   zo 4.   mája   2009,   a   to   uznesením sp. zn. I. ÚS 190/09   z 9.   júla   2009,   pripomína,   že   toto   dočasné   opatrenie   zaniká právoplatnosťou tohto nálezu (§ 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

27.   Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   k rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011