znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 190/06-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   novembra   2006 v senáte   zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť RNDr. D. K., Z., zastúpenej advokátkou JUDr. A. G., T., vo veci porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Krajského súdu v Bratislave č. k. 10 Co 195/05-65 zo 7. decembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 10 Co 195/05-65 zo 7. decembra 2005 p o r u š i l   základné právo RNDr. D. K., na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 10 Co 195/05-65 zo 7. decembra 2005 z r u š u j e   a vec v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je p o v i n n ý   zaplatiť RNDr. D. K., trovy právneho zastúpenia v sume 6 129 Sk (slovom šesťtisícstodvadsaťdeväť slovenských korún) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. A. G., T., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 190/06-10 z 14. júna 2006 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť RNDr. D. K., Z. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. G., T., ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co 195/05-65 zo 7. decembra 2005.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd prerokoval   túto   vec   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   tak   ako   sťažovateľka   v   podaní z 3. augusta 2006, aj krajský súd vo vyjadrení č. Spr. 3442/2006 zo 17. júla 2006 vyslovili súhlas   s tým,   aby   sa upustilo   od   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   preto   pri   svojom rozhodovaní vychádzal z obsahu sťažnosti, z písomných vyjadrení a listinných dôkazov.

Sťažovateľka požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co 195/05-65 zo 7. decembra 2005 s tým, aby bol predmetný rozsudok zrušený a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie a aby ústavný   súd   uložil   krajskému   súdu   nahradiť   trovy   jej   právneho   zastúpenia   vo   výške 6 128,50 Sk.

Z podanej   sťažnosti   vyplýva,   že sťažovateľka   požadovala   od   V.,   B.   (ďalej   len „žalovaná“), zaplatenie istiny 142 968,30 Sk z dôvodu poplatku z omeškania, pričom suma vychádzala zo sadzby poplatku z omeškania vo výške 0,1 % denne z omeškania úhrady faktúr vyúčtovaných žalovanej sťažovateľkou za vydané lieky a zdravotnícke pomôcky pre poistencov   žalovanej.   Pri   uplatnení   nároku   vychádzala   sťažovateľka   z ustanovenia   § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení V. a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“), podľa ktorého bol poplatok z omeškania vo výške 0,1 % za každý deň omeškania. Žalovaná namietala, že k omeškaniu s platbami faktúr došlo až po 1. júni 2003, keď už platilo novelizované ustanovenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení,   podľa   ktorého   bol   poplatok   z omeškania   už   iba   vo   výške   0,01   %   denne. Sťažovateľka s právnym názorom žalovanej nesúhlasila a poukázala na nález ústavného súdu zo 17. mája 2004, ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len   „Zbierka   zákonov“)   pod   č. 396/2004   s tým,   že   uvedeným   nálezom   bol   vyslovený nesúlad § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení v novelizovanom znení s čl. 20 ods. 1 druhou   vetou   v   spojení   s   čl. 13   ods.   3   a   4   ústavy.   Ústavný   súd   teda   vyslovil   nesúlad novelizovaného   ustanovenia   účinného   od   1.   júna   2003,   ktorým   sa   výška   poplatku z omeškania znížila z 0,1 % denne na 0,01 % denne. V dôsledku nálezu ústavného súdu stratilo novelizované ustanovenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení účinnosť dňom 15. júla 2004, keď bol nález uverejnený v Zbierke zákonov. To znamená, že už v čase podania žaloby sťažovateľkou 28. decembra 2004 nebolo toto ustanovenie účinné a v čase vynesenia   rozsudkov   všeobecných   súdov   nebolo   už ani   platné.   Všeobecné   súdy   však napriek tomu vo svojich rozhodnutiach vychádzali z právnej normy, ktorá nebola v súlade s ústavou tak, ako to vyplýva z citovaného nálezu ústavného súdu, a zaujali stanovisko, podľa ktorého sťažovateľke za omeškanie žalovanej s platením faktúr po 1. júni 2003 až do 21. decembra 2004 priznali poplatok z omeškania iba 0,01 % denne.

Podľa názoru sťažovateľky rozsudkami všeobecných súdov došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu tým, že všeobecné súdy rozhodli vo veci podľa takej právnej normy, o ktorej ústavný súd už rozhodol, že nie je v súlade s ústavou, pričom oba ich rozsudky boli vydané v čase, keď už aplikovaná právna norma stratila tak účinnosť, ako aj   platnosť.   Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   bol   právnej   zástupkyni   sťažovateľky doručený 18. apríla 2006.

Z vyjadrenia podpredsedu krajského súdu JUDr. T. K. č. Spr. 3442/2006 zo 17. júla 2006   doručeného   ústavnému   súdu   24.   júla   2006   vyplýva,   že   tento   ako   orgán   riadenia a správy súdu sa necíti byť oprávnený vyjadrovať sa k procesnoprávnemu postupu sudcov krajského súdu v konkrétnych súdnych konaniach ani ich usmerňovať, ako majú postupovať v tom - ktorom konaní, resp. zaujímať svoj právny názor k súdenej veci. Zároveň oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní o prijatej sťažnosti.

Zo   stanoviska   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   z 3.   augusta   2006   k vyjadreniu krajského   súdu   zo 17.   júla   2006   vyplýva,   že   síce   súhlasí   s   vyjadrením   podpredsedu krajského   súdu,   súčasne   však   poukazuje   aj   na   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obdo 9/2006 z 20. apríla 2006, v ktorom bol vyslovený   právny   názor   totožný   s jej   názorom,   a to   v obdobnej   právnej   veci,   pričom fotokópiu rozsudku predložila ústavnému súdu. Ako účastníčka konania vyjadrila súhlas, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.

Keďže v konaní mohli byť dotknuté aj práva, resp. oprávnené záujmy žalovanej, doručil   ústavný   súd   žalovanej   podanú   sťažnosť,   uznesenie   ústavného   súdu č. k. I. ÚS 190/06-10   zo   14.   júna   2006,   vyjadrenie   podpredsedu   krajského   súdu,   ako aj stanovisko   právnej zástupkyne sťažovateľky s tým, že žalovaná má právo sa vo veci vyjadriť.

Ústavnému súdu bolo 27. októbra 2006 doručené vyjadrenie žalovanej, v ktorom uviedla:

«(...) Predmetná sťažnosť sa priamo dotýka oprávnených záujmov VšZP a aj keď v konaní   vo   veci   tejto   sťažnosti   nie   je   možné   odstrániť   legislatívne   nedostatky   zákona č. 273/1994 Z. z., považujeme za potrebné upozorniť na ich dôsledky.

Zákon   č.   273/1994   Z.   z.,   ktorý   nadobudol   účinnosť   v celom   rozsahu   1.   1.   1995 deklaroval   práva   a   povinnosti   účastníkov   povinného   zdravotného   poistenia   a   zároveň deklaroval   povinnosť   zdravotných   poisťovní   zmluvne   zabezpečiť   pre   svojich   poistencov poskytovanie   zdravotnej   starostlivosti.   Povinnosť   účastníkov   platiť   zdravotné   poistenia a s tým   spojené   sankcie   pri   neplnení   týchto   povinností,   nevychádzalo   z   obchodných zvyklostí, ale vychádzalo z princípov sociálnych poistení, kde patrí aj zdravotné poistenie. Princípom   sociálnych   poisťovní   je   predovšetkým   solidarita   bohatých   s   chudobnými, zdravých   s   chorými   a   mladých   zo   starými.   Sankcie   za   neplnenie   zákonom   stanovených povinností (odvádzanie poistného) boli v tom čase pri zákonom stanovených povinnostiach obdobné   pre   zdravotné   a   sociálne   poistenie   (zákony   č.   273/1994   a   č.   274/1994   Z.   z.) a aj pre   neplnenie   daňových   povinností.   Tieto   sankcie   poistencov   sa   nikto   nesnažil „zrovnoprávniť“   so   sankciami   voči   Sociálnej   poisťovni   za   oneskorené   vyplatenie dôchodkov, pretože poistné tak zdravotné ako aj sociálne sú súčasťou štátneho rozpočtu (ako sú nim aj dane) a neplnenie tejto povinnosti by mohlo mať priamo dôsledok na plnenie štátneho rozpočtu.

Zákon č. 273/1994 Z. z. v pôvodnom znení sankcie zo zmluvných vzťahov medzi zdravotnými   poisťovňami   a   poskytovateľmi   osobitne   neupravoval,   pretože   všeobecne záväzné normy túto problematiku upravovali (Občiansky a Obchodný zákonník). Hrubým zásahom   do   rovnoprávneho   postavenia   poskytovateľov   služieb   (zdravotná   starostlivosť je tiež služba) bola novela zákona č. 273/1994 Z. z. vykonaná zákonom č. 124/1998 Z. z., ktorá   nadobudla   účinnosť   1.   6.   1998.   Tento   zákon   „zvýhodnil“   poskytovateľov zdravotníckych   služieb   oproti   ostatným   poskytovateľom   tým,   že   im   priznal   poplatok z omeškania vo výške 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, čo predstavovalo ročný úrok až 36 %, čo v obchodných, ale aj v občianskoprávnych vzťahoch bola nepredstaviteľná sankcia.   Každá   snaha   zdravotných   poisťovní   zaviesť   do   zmluvných   vzťahov   s poskytovateľmi obvyklé zmluvné podmienky a primerané sankcie, bola až do roku 2003 neúspešná.   Zákon   č. 138/2003   Z.   z.,   ktorý   novelizovalo   zákon   č.   273/1994   Z.   z.   mal neprimerané   sankcie   zrušiť   a   obnoviť   stav,   z   obdobia   prvej   účinnosti   zákona,   kedy   sa zmluvné vzťahy posudzovali podľa všeobecne záväzných právnych predpisov. Zákonodarca sa   však   citovaným   zákonom   dopustil   ďalšej   anomálie,   keď   neobvykle   vysoký   poplatok nahradil   neobvykle   nízkym   poplatkom   vo   výške   0,01   %.   Predmetná   novela   nielen,   že neušetrila   peniaze   zdravotného   poistenia,   ale   spustila   lavínu   sporov,   vďaka   ktorým   sa finančné prostriedky určené na zdravotnú starostlivosť stále častejšie „míňajú“ na poplatky z omeškania a na trovy právnych zastúpení.

Zákon   č.   273/1994   Z.   z.   v   znení   neskorších   predpisov   je   ukážkou   toho,   ako   je potrebné pri legislatívnych zmenách rešpektovať celý právny systém, ako nemožno jedno zlé ustanovenie nahradiť ešte horším, ako je potrebné rešpektovať všeobecne záväzné právne normy a nie za každú cenu v špecifických normách osobitne upravovať vzťahy, ktoré sú už upravené.

Pokiaľ sa Ústavný súd Slovenskej republiky v roku 2004 zaoberal § 38 ods. zákona č. 273/1994   Z.   z.   máme   za   to,   že   posudzoval   znenie   citovaného   ustanovenia,   tak   pred účinnosťou novely vykonanou zákonom č. 138/2003 Z. z. ako aj po jej účinnosti. VšZP má zato,   že   obe   citované   ustanovenia   sú   v   rozpore   s   Ústavou   Slovenskej   republiky a uplatňovať si sankcie podľa ktoréhokoľvek z nich je v rozpore s ústavou.

VšZP ako subjekt, ktorého práva a oprávnené záujmy môžu byť v konaní o sťažnosti RNDr. K. dotknuté súhlasí s tým, aby podľa § 30 ods. 2 zákona národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   Ústavný   súd   Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.»

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 10 Co 195/05-65 zo 7. decembra 2005 vyplýva, že v napadnutej časti bol ním potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 C 113/05-42 z 12. júla 2005, pričom žalovanej nebola priznaná náhrada   trov   odvolacieho   konania.   Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   12   C   113/05-42 z 12. júla 2005 bola žalovaná zaviazaná zaplatiť sťažovateľke 4 505,84 Sk istiny, v časti o zaplatenie 3 766,51 Sk okresný súd konanie zastavil, a vo zvyšnej časti, teda ohľadom sumy   138 462,46   Sk,   bola   žaloba   sťažovateľky   zamietnutá   s   tým,   že   účastníci   konania nemajú právo na náhradu trov konania. Podľa právneho názoru krajského súdu v období od 1.   júna   2003,   keď   nadobudlo   účinnosť   novelizované   znenie   §   38   ods.   4   zákona o zdravotnom poistení znižujúce denný poplatok z omeškania z 0,1 % na 0,01 %, do 15. júla 2004, keď bol v Zbierke zákonov uverejnený nález ústavného súdu, bolo treba aplikovať novelizované   znenie   citovaného   ustanovenia,   podľa   ktorého   bol   denný   poplatok z omeškania 0,01 %. Oproti tomu po 15. júli 2004 bolo potrebné vychádzať z pôvodného znenia   citovaného   ustanovenia,   teda   z denného   poplatku   z   omeškania   vo   výške   0,1   %. Je to tak vzhľadom na čl. 125 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj vzhľadom na § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 vyplýva, že ústavný súd okrem iného vyslovil aj nesúlad ustanovenia § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy. Nález bol uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 396/04 Z. z. dňa 15. júla 2004.

Z rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Obdo   9/2006   z 20.   apríla   2006   vyplýva, že najvyšší   súd   v dovolacom   konaní   zrušil   rozsudok   odvolacieho   súdu   vo   veci   žaloby o 643 878,16   Sk   a vec   vrátil   odvolaciemu   súdu   na   ďalšie   konanie.   Žalobca   uplatňoval v konaní   zaplatenie   poplatku   z omeškania   vo   výške   0,1   %   denne   za   dodané   lieky a zdravotnícke   pomôcky.   Rozsudkom   súdu   prvého   stupňa   bolo   žalobe   vyhovené,   ale odvolací   súd   rozsudok   zmenil   a vyslovil   názor,   že   sa   malo   vychádzať   z poplatku z omeškania   vo   výške   0,01   %,   lebo   do   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 bolo možné priznať iba takýto poplatok z omeškania. Podľa názoru dovolacieho súdu nemožno s právnym posúdením odvolacím súdom súhlasiť. Vzhľadom na citovaný nález ústavného súdu a na ustanovenie § 41 a ods. 3 zákona o ústavnom súde bude treba vychádzať z právneho stavu, ktorý vznikol dôsledkom nálezu ústavného súdu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 125 ods. 3 ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť   ich   do   súladu s ústavou,   s ústavnými zákonmi a   s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi,   a   ak   ide   o   predpisy   uvedené   v   odseku   1   písm.   d),   aj   s   nariadeniami   vlády a so všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   ministerstiev   a   ostatných   ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom   ustanoveným na vyhlasovanie zákonov.   Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh súd.

Podľa § 18 ods. 1 písm. d)   zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie ak návrh podá (...) súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou, (...).

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom   vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov   s právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   alebo   s medzinárodnou   zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov   nimi zrušených; ak však išlo len o ich   zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Podľa   §   41b   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ak   súd   v trestnom   konaní   vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 ústavy, rozsudok, ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takého   právneho predpisu,   jeho   časti   alebo   niektorého   ustanovenia   je   dôvodom   obnovy   konania   podľa ustanovení Trestného poriadku.

Podľa § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti   alebo   v niektorom   ustanovení   stratil   účinnosť,   zostávajú   nedotknuté;   povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 60/06).

Za   výnimku   zo   zásady,   podľa   ktorej   výklad   zákonov   prislúcha   predovšetkým všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danom prípade   ide   najmä o výklad tých   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde,   z ktorých   možno vyvodiť   právne   účinky   nálezov   ústavného   súdu   vydaných   v konaní   o súlade   právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. Konkrétne ide najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa právneho názoru sťažovateľky je povinnosťou všeobecného súdu aplikovať právny stav vzniknutý nálezom ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov, a to nielen v procesnoprávnom   zmysle,   ale   aj   z hľadiska   hmotnoprávneho.   To   znamená,   že hmotnoprávne   účinky   nesúladného   ustanovenia   sa   uverejnením   nálezu   ústavného   súdu anulujú   ex   tunc.   V týchto   prípadoch   sa   teda   vychádza   z toho,   že   hmotnoprávne   účinky nesúladného ustanovenia sú nálezom ústavného súdu anulované od začiatku.

Oproti   tomu   podľa   právneho   názoru   krajského   súdu   treba   hmotnoprávne   účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov vykladať tak, že platia ex nunc, teda od momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov. Preto nároky vzniknuté do momentu uverejnenia nálezu o nesúlade právnych predpisov sa riadia právnym stavom existujúcim dovtedy. Nový právny stav založený nálezom ústavného súdu sa vzťahuje iba na nároky vzniknuté od uverejnenia nálezu.

Z pohľadu ústavného súdu treba na úvod konštatovať, že v danej veci ide o kolíziu medzi   princípom   zachovávania   ústavnosti   na   jednej   strane   a princípom   právnej   istoty na strane druhej. Oba princípy sú súčasťou právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Princíp zachovávania   ústavnosti   sa   realizuje   v tomto   prípade   rozhodovaním   ústavného   súdu v konaní   o súlade   právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy.   Princíp   právnej   istoty sa prejavuje   v dvoch   smeroch.   Jednak   je   založený   na   prezumpcii   ústavnosti   právnych predpisov   (až   do   opačného   rozhodnutia   ústavného   súdu)   a jednak   na   právoplatných rozhodnutiach   orgánov   verejnej   moci   vychádzajúcich   z   prezumpcie   ústavnosti. Podľa názoru   ústavného   súdu   prednosť   treba   dať   jednoznačne   princípu   ústavnosti, a to za súčasného spolupôsobenia určitých bŕzd daných princípom právnej istoty.

Ústava a zákon o ústavnom súde rozdeľujú problematiku hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného   súdu   o súlade   právnych   predpisov   na dve   skupiny. Ide   predovšetkým o prípady, ktoré boli do momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov už právoplatne   ukončené (judikované).   Ďalej sú   to   prípady,   ktoré   vo   chvíli   uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov právoplatne ukončené ešte neboli.

1. Z ustanovenia § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde možno jednoznačne vyvodiť, že   v trestných   veciach   právoplatne   skončených   pred   uverejnením   nálezu   o nesúlade právnych   predpisov,   po   uverejnení   nálezu   môže   odsúdený   požiadať   o obnovu   konania, ak bol nesúladný právny predpis podkladom právoplatného odsudzujúceho rozsudku. Tým sa dosiahne, že jeho právoplatné odsúdenie za spáchanie trestného činu môže byť v rámci obnovy konania (ako následku nálezu o nesúlade) zrušené a môže dôjsť k priaznivejšiemu posúdeniu jeho konania, prípadne aj k jeho úplnému oslobodeniu spod obžaloby. Rovnakú možnosť   však   zákon   nedáva   poškodenému   v trestnom   konaní,   napríklad v situácii,   keď došlo k právoplatnému oslobodeniu trestne stíhanej osoby v dôsledku aplikácie právneho predpisu, ktorý bol neskôr vyhlásený za nesúladný.

Možno konštatovať,   že v trestnom   konaní vo   vzťahu voči   právoplatne odsúdenej osobe hmotnoprávne následky nálezu o nesúlade uverejneného po právoplatnom odsúdení nastávajú jednoznačne ex tunc, nie teda iba od momentu uverejnenia nálezu. Vinu trestne stíhanej osoby možno po uverejnení nálezu znova posudzovať, a to už vo svetle nálezu o nesúlade.

Z ustanovenia   §   41b   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   právoplatné rozhodnutia   vydané   v občianskoprávnom   a správnom   konaní   pred   uverejnením   nálezu ústavného   súdu   o nesúlade   právnych   predpisov   po   uverejnení   nálezu   zostávajú   síce nedotknuté, avšak povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať. Uvedené   ustanovenie   však   neposkytuje   žiadnu   ochranu   tomu   účastníkovi občianskoprávneho alebo správneho konania, ktorý bol v konaní neúspešný, teda uplatnený nárok   mu   vzhľadom   na   aplikáciu   nesúladného   právneho   predpisu   nebol   priznaný, resp. nebol priznaný v celom rozsahu.

Aj   tu   možno   konštatovať,   že   hmotnoprávne   účinky   nálezu   o nesúlade   pôsobia ex tunc. Aj keď nedochádza k obnove právoplatne skončeného konania, pokiaľ povinný subjekt do uverejnenia nálezu uloženú povinnosť nesplnil, stáva sa táto nevymáhateľnou proti vôli povinného subjektu.

2. Hoci   ústava   a zákon   o ústavnom   súde   nemajú   výslovné   ustanovenia o hmotnoprávnych   účinkoch   nálezu   o nesúlade   vydaného   pred   právoplatným   skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori musí to tak byť   vo   veciach   neskončených   právoplatne   v momente   uverejnenia   nálezu   o nesúlade. Opačný   výklad   je   priamym   popretím   princípu   zachovávania   ústavnosti   a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty.

Ústavný   súd   považuje za   potrebné v tejto   súvislosti   spomenúť,   že podľa   čl.   130 ods. 1 písm. d) ústavy a § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde môže podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov aj všeobecný súd, a to v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Ak totiž všeobecný súd dospeje k záveru, že právny predpis, ktorý by mal v konkrétnej prejednávanej veci aplikovať, nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily, má možnosť vylúčiť aplikáciu takéhoto nesúladného právneho predpisu cestou ústavného súdu, ktorý môže nesúlad právneho predpisu vysloviť. Následkom nálezu ústavného súdu by teda logicky vzaté malo byť, že všeobecný súd daný právny predpis nebude   pri   rozhodovaní   veci   aplikovať.   Pri   právnom   názore,   aký   zastáva   krajský   súd, nemalo   by   oprávnenie   všeobecného   súdu   podať   návrh   na   vyslovenie   nesúladu   žiaden konkrétny praktický význam. Hoci by ústavný súd nesúlad predpisu vyslovil, nič by sa tým nezmenilo na hmotnoprávnom posúdení konkrétnej veci, lebo posudzované nároky vznikli ešte   v čase,   keď   bol   tento   predpis   platný   a účinný   a vzťahovala   sa   naň   prezumpcia ústavnosti.

Možno   urobiť   záver,   že   interpretácia   hmotnoprávnych   účinkov   nálezu   ústavného súdu   o nesúlade   právnych   predpisov,   ktorú   zastáva   krajský   súd,   je   arbitrárna.   Je   totiž v zrejmom rozpore s ústavnou a zákonnou úpravou.

Takýto   záver   korešponduje   aj   so   stanoviskom   pléna   ústavného   súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/06 z 11. októbra 2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce stanovisko k odlišným právnym názorom senátov ústavného súdu vyslovených pri svojej rozhodovacej činnosti   na   aplikáciu   nálezu   ústavného   súdu   č.   k.   PL.   ÚS   38/03-39   zo   17. mája   2004 v konaní pred všeobecným súdom, ktorého predmetom je určenie poplatku z omeškania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné vysloviť, že rozsudkom krajského súdu   č.   k.   10   Co   195/05-65   zo   7.   decembra   2005   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak ako je to uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označeného   článku   ústavy   rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co 195/05-65 zo 7. decembra 2005, podľa § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, tak ako je to uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.

Z   dôvodu   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   úspešnej   sťažovateľky   ústavný   súd priznal   jej   právnej   zástupkyni   náhradu   za   prevzatie   a prípravu   zastupovania,   spísanie sťažnosti a spísanie stanoviska k vyjadreniu krajského súdu v roku 2006. Sťažovateľke by za každý úkon patrila odmena v sume 2 730 Sk, ako aj režijný paušál po 164 Sk. Išlo by odmeny   a paušálne výdavky   v   sume   8 682   Sk.   Po   jej   zvýšení   o 19   %   dane   z pridanej hodnoty   (1 649, 58   Sk)   by   v konečnom   dôsledku   náhrada   trov   právneho   zastupovania predstavovala celkovo 10 331,58 Sk. Keďže sťažovateľka si prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uplatnila právo   na náhradu   trov   konania iba   vo výške   6 128,50   Sk, priznal ústavný súd iba sumu uplatnenú sťažovateľkou zaokrúhlenú na 6 129 Sk, tak ako je to uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2006