znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 190/05-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť S., a. s., R., zastúpenej advokátkou JUDr. T. P., Ž., ktorou namietala porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   ako   aj   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v konaní   vedenom   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   pod sp. zn. Obdo V 62/2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S., a. s., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním   doručeným   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný súd“) 16. augusta 2005, označeným ako „Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR“ S., a. s., R. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpená advokátkou JUDr. T. P., Ž., namietala porušenie základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1,   čl. 46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   v konaní vedenom na Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   pod sp. zn. Obdo V 62/2003.

Sťažovateľka   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie uvedených článkov ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp.   zn.   Obdo   V 62/2003   z 26. mája   2005   s tým,   aby   bol   tento   rozsudok   zrušený   a vec vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Napokon požaduje aj náhradu trov konania.

Zo sťažnosti vyplýva, že Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) zamietol žalobu S., a. s. (ďalej len „žalobca“), proti sťažovateľke o zaplatenie čiastky 22 854 021 Sk. Rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 7 Obo 57/02 z 23. januára 2003 v znení   opravného   uznesenia   z 21.   augusta   2003   bol   rozsudok   krajského   súdu zmenený a žalobe   vyhovené.   Rozsudkom   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu sp. zn. Obdo V 62/2003 z 26. mája 2005 bolo dovolanie sťažovateľky zamietnuté. Podstata sporu pred všeobecnými súdmi spočívala v tom, že medzi žalobcom a sťažovateľkou bola uzavretá   zmluva   o predaji   a nákupe   zemného   plynu,   pričom   v zmluve   boli   dohodnuté cenové podmienky, ako aj spôsob úpravy dohodnutej ceny. V ďalšom období sa zmluvné strany riadili touto zmluvou. Na návrh žalobcu 20. augusta 1998 sa uzavrela ešte aj tzv. rámcová dlhodobá zmluva na obdobie rokov 1999 - 2005 (ďalej len „rámcová zmluva“). Z rámcovej   zmluvy   vyplýva   záväzok   uzavrieť   ročné   kúpne   zmluvy   o predaji   a nákupe zemného plynu. Aj potom sa však žalobca a sťažovateľka riadili zmluvnými podmienkami uvedenými v skoršej zmluve. Nedošlo totiž ani raz ku uzavretiu kúpnej zmluvy na príslušný kalendárny rok. Podľa rámcovej zmluvy je cena stanovená na základe dohody v súlade s platnými právnymi normami, a to hlavne Obchodným zákonníkom a zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o cenách“).   Zároveň   však   je   v rámcovej   zmluve   cena   konkretizovaná   tak,   že základná   cena   v roku   1999   bude   v roku   2000   a v   roku   2001   navýšená   percentuálne vyjadrenými čiastkami. Možno z toho urobiť záver, že rámcovou zmluvou dohodli žalobca a sťažovateľka   dve   rozdielne   cenové   úpravy,   ktoré   robia   zmluvu   neurčitou   a preto neplatnou. Aj keby sa rámcová zmluva považovala za platnú, treba konštatovať, že žalobca a sťažovateľka   nepostupovali   v zmysle   §   8   zákona   o cenách,   hoci   pri   cene   dohodnutej v súlade so zákonom o cenách po nadobudnutí účinnosti cenovej regulácie zemného plynu s účinnosťou od 1. januára 2000 s poukazom na ustanovenie § 8 zákona o cenách mali sa pokúsiť dohodnúť cenu zodpovedajúcu regulovanej cene najneskôr do troch mesiacov po nadobudnutí   účinnosti   cenovej   regulácie,   čo   sa   však   nestalo.   Preto   v prípade   platnosti rámcovej zmluvy by platilo dojednanie o cene vychádzajúce zo základnej ceny pre rok 1999 s percentuálnym   navýšením   pre   roky   2000   a 2001.   Významné   je   zároveň,   že v rozhodujúcom období naďalej platila aj skoršia zmluva účinná od 1. januára 1998, ktorá nebola   rámcovou   zmluvou   dotknutá.   Napriek   uvedeným   skutočnostiam   sa   najvyšší   súd v dovolacom   rozsudku   vôbec   nevyporiadal   s tou   právne   významnou   argumentáciou sťažovateľky v jej dovolaní, ktorá poukazovala práve na ustanovenie § 8 zákona o cenách. Túto   otázku   nevyriešil   najvyšší   súd   ani   v odvolacom   konaní.   Pritom   šlo   o jeden z primárnych argumentov sťažovateľky. Takýto postup najvyššieho súdu zakladá porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Treba to považovať zároveň aj za porušenie zákazu denegationis iustitiae, ako aj za porušenie práva na primeranú súdnu odpoveď na argumentáciu uvedenú v dovolaní. Zároveň došlo aj k porušeniu práva vlastniť majetok   v zmysle   čl.   20   ods.   1   ústavy   a identického   práva   vyplývajúceho   z čl.   1 dodatkového protokolu. Napokon porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľka aj v tom, že dovolacie konanie na najvyššom súde trvalo vyše dvoch rokov, a preto nie je možné ho považovať za konanie bez zbytočných prieťahov.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 62/2003 z 26. mája 2005 vyplýva, že najvyšší súd dovolanie sťažovateľky zamietol. Podľa názoru najvyššieho súdu predmetom sporu je právo na doplatok kúpnej ceny zemného plynu za obdobie od septembra 2000 do februára 2001. Krajský súd žalobu o zaplatenie doplatku zamietol s poukazom na kúpnu zmluvu účinnú od 1. januára 1998, v ktorej bola cena dohodnutá. Pokiaľ žalobca uplatnil vyššiu cenu, nebolo možné mu vyhovieť. Odvolací súd bol iného názoru, keď vyslovil, že kúpnu zmluvu je potrebné posudzovať v súvislosti s rámcovou zmluvou. Preto žalobca mal právo   účtovať   vyššiu   regulovanú   cenu   dodávok   z dôvodu,   že   dodávky   zemného   plynu podliehajú   cenovej   regulácii   podľa   zákona   o cenách.   So   závermi   odvolacieho   súdu   sa stotožňuje   aj   dovolací   súd.   Vychádza   zo   zistenia,   že   žalobca   a sťažovateľka   uzatvorili zmluvu   o dodávke   s účinnosťou   od   1.   januára   1998,   v ktorej   dohodli   konkrétnu   cenu. V ďalších   ustanoveniach   zmluvy   je   dohodnuté,   že   o zvýšení   ceny   bude   kupujúci informovaný prostredníctvom oznámenia doručeného na jeho adresu, ktoré bude prílohou cenníka a neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Táto zmluva teda predpokladala zvýšenie ceny dodávky   zemného   plynu.   Žalobca   a sťažovateľka   ďalej   uzatvorili   20.   augusta   1998   aj rámcovú zmluvu. Táto bližšie špecifikuje podmienky kúpnej zmluvy, pričom obe zmluvy je potrebné vykladať vo vzájomnej súvislosti. Dohodu o cene obsahuje bod 4, v ktorom je uvedené, že cena je stanovená na základe dohody v súlade s platnými právnymi normami určujúcimi tvorbu cien, hlavne Obchodným zákonníkom, zákonom o cenách a ostatnými vykonávacími   predpismi   a zodpovedá   platným   podmienkam   regulácie   predajných   cien zemného plynu stanovených regulátorom. Ďalej je v tomto bode cena konkretizovaná tak, že je určená základná cena v roku 1999 a potom percentuálny nárast ceny v roku 2000 a 2001. Sťažovateľka vychádzala z tejto dohody a odoprela zaplatiť cenu, ktorú žalobca stanovil v súlade s výmerom o cenovej regulácii. To znamená, že tak žalobca, ako aj sťažovateľka rešpektujú dohodu obsiahnutú v rámcovej zmluve. Kým žalobca odvodzuje svoje práva na zaplatenie zvýšenej ceny od tej časti bodu 4, ktorá poukazuje na právne predpisy určujúce tvorbu cien, zatiaľ sťažovateľka zakladá svoju obranu na tej časti bodu 4, ktorá poukazuje na dohodnutú základnú cenu v roku 1999 a percentuálne určený nárast tejto ceny v rokoch 2000   a 2001.   Nie   je   sporné,   že   cena   zemného   plynu   podlieha   regulácii   podľa   zákona o cenách,   pričom   k tejto   regulácii   došlo   s účinnosťou   od   1.   januára   2000   tak,   že   ceny zemného plynu uvedené v cenníku žalobcu platia pre všetkých kupujúcich na území štátu. Tarify   pre   dodávky   zemného   plynu   sa   členia   na   jednotlivé   kategórie   na   základe objednaného ročného   množstva   uvedeného   v zmluve o predaji   a nákupe zemného   plynu a uplatňujú   sa   pri   dodávke   z rozvodných   sietí   finálnym   kupujúcim   v mieste   plnenia dodávky, ktorými sú jednotlivé odberné miesta. Cenová regulácia bola teda uskutočnená v súlade s vecnou reguláciou podľa § 7 zákona o cenách. Takáto regulácia predpokladá rešpektovanie cenového predpisu ustanovujúceho rovnakú cenu pre všetkých odberateľov na území štátu. Z toho vyplýva, že aj keď žalobca a sťažovateľka dohodli pre konkrétne zmluvné obdobia konkrétne zmluvné ceny, zaviazali sa zároveň rešpektovať aj takú cenu, ktorá zodpovedá platným podmienkam regulácie. Cena účtovaná žalobcom je preto v súlade s dohodnutými   zmluvnými   podmienkami.   Odvolací   súd   nepochybil,   keď   rozsudok prvostupňového súdu zmenil a sťažovateľku zaviazal na doplatenie kúpnej ceny zemného plynu.

Podľa zistenia ústavného súdu spis odvolacieho súdu bol najvyššiemu súdu ako súdu dovolaciemu predložený 8. septembra 2003 a bol vedený   pod sp.   zn. Obdo V 62/2003. Rozsudok   bol   vynesený   25.   mája   2005   a expedovaný   1.   júla   2005.   Pokiaľ   bol   spis najvyššiemu   súdu   ako   dovolaciemu   súdu   predložený   prvýkrát   ešte   pred   8.   septembrom 2003, bol vrátený odvolaciemu súdu na vydanie opravného uznesenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv lebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podstata   argumentácie   sťažovateľky   je   založená   na   odlišnom   právnom   posúdení zmlúv, ktoré medzi sebou uzavreli žalobca a sťažovateľka. Podľa názoru sťažovateľky treba právne   závery   najvyššieho   súdu   považovať   za   nesprávne.   To   znamená,   že   porušenie označených základných práv vidí sťažovateľka vlastne v tom, že najvyšší súd nerozhodol v súlade s jej predstavou, resp. s jej právnym názorom.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   považovať   za   porušenie   označených základných práv iba skutočnosť, že sa všeobecné súdy nestotožnili vo svojich záveroch s predstavami   a požiadavkami   účastníka   konania.   Navyše   treba   uviesť,   že   z pohľadu ústavného   súdu   nemožno   skutkové   a právne   závery   najvyššieho   súdu   považovať   za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené. Najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď interpretoval a aplikoval sporné zmluvy.

Vzhľadom na argumentáciu sťažovateľky uvedenú v podanej sťažnosti treba dodať, že   ústavný   súd   nemôže   súhlasiť   s tvrdením   sťažovateľky,   podľa   ktorého   podstatným nedostatkom rozsudku najvyššieho súdu je skutočnosť, že sa tento nezaoberá argumentáciou sťažovateľky   poukazujúcou   na   ustanovenie   §   8   zákona   o cenách,   ktoré   predpisuje účastníkom   zmluvy   povinnosť   pokúsiť   sa   dospieť   k dohode   o regulovanej   cene. Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu totiž vyplýva, že vzhľadom na povahu cenovej regulácie v danom prípade bola táto dostatočným podkladom pre zvýšenie ceny vo svetle toho   zmluvného   ujednania,   v ktorom   žalobca   a sťažovateľka   poukazovali   na   právne predpisy upravujúce cenu.

Do   určitej   miery   odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   v ktorej sťažovateľka namieta porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru tvrdenými zbytočnými prieťahmi zo strany najvyššieho súdu v rámci dovolacieho konania.

V tejto   súvislosti   treba   predovšetkým   uviesť,   že   podľa   zistenia   ústavného   súdu dovolacie konanie vedené pod sp. zn. Obdo V 62/2003 začalo 8. septembra 2003, keď bol spis predložený dovolaciemu senátu, a trvalo do 1. júla 2005, keď sa expedoval písomne vyhotovený rozsudok.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   zistenú   dĺžku   dovolacieho   konania považovať   v okolnostiach   daného   prípadu   za   takú,   ktorú   by   bolo   možné   považovať za porušenie označeného základného práva. I keď na prvý pohľad ide o pomerne dlhý časový interval,   nemožno   nemať   na   zreteli   to,   že   najvyšší   súd   v dovolacom   konaní   vyslovuje zásadné a závažné právne názory, ktorými sa potom spravidla riadi následná súdna prax v analogických prípadoch. Najvyšší súd rozhodovaním v dovolacom konaní plní totiž aj úlohu   usmerňovania   a zjednocovania   súdnej   praxe,   čo   je   veľmi   významná   časť   jeho činnosti.   Uvedené   skutočnosti   odôvodňujú   záver   o zjavnej   neopodstatnenosti   tejto   časti sťažnosti. Možno k tomu ešte navyše dodať, že v dovolacom konaní spravidla nedochádza ku stavu neistoty ohľadom uplatňovaných práv účastníka konania v tom zmysle, ako je tomu v prvostupňovom, resp. v odvolacom konaní. Je tomu tak preto, že v čase dovolacieho konania   je   právna   vec   už   ukončená   právoplatným   rozhodnutím,   keďže   dovolanie   ako inštitút   je   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   smerujúcim   voči   právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Výnimkou by mohla byť napríklad situácia, keď dovolací súd pred rozhodnutím o dovolaní odloží vykonateľnosť právoplatného rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2005