znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 190/04-36

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa   Mészárosa   na   neverejnom   zasadnutí   6.   júla   2005 prerokoval prijatú sťažnosť PhDr. V. K., Š., zastúpeného advokátom JUDr. I. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd   a práva   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   33   Cb   178/95   v období   po   rozhodnutí   Ústavného   súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 58/03-46 z 2. júna 2003 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Cb 178/95 v období od rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   I.   ÚS   58/03-46   z 2.   júna 2003 p o r u š i l   základné právo PhDr. V. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Krajskému   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   33   Cb   178/95 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. PhDr. V. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave   p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. PhDr. V. K. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 11 450 Sk (slovom jedenásťtisícštyristopäťdesiat slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť mu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. I. K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 26. októbra 2004 č. k. I. ÚS 190/04-14 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   PhDr.   V.   K.,   bytom   Š.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“   alebo „súd“)   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 33 Cb 178/95 v období po rozhodnutí ústavného súdu č. k. I. ÚS 58/03-46 z 2. júna 2003 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1.   1.   Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že: „Sťažovateľ   podal   dňa   19.   2.   2003   sťažnosť Ústavnému súdu Slovenskej republiky na prieťahy v konaní vo veci vedenej na Krajskom súde   v Bratislave   pod   sp.   zn.   33   Cb   178/95.   (...) Ústavný   súd   rozhodol   o   sťažnosti sťažovateľa   zo   dňa   19.   2.   2003   nálezom   č.   k.   I.   ÚS   58/03-46   (vydaným   2.   6.   2003, právoplatným 11. 7. 2003), v ktorom: 1. uznal porušenie práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, 2. krajskému súdu prikázal, aby vo veci sp. zn. 33   Cb   178/95   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   3.   priznal   finančné   zadosťučinenie,   4. priznal   náhradu   trov   právneho   zastúpenia.   Krajský   súd   napriek   existencii   takéhoto rozhodnutia ústavného súdu, v označenej veci naďalej nekoná. Nekoná napriek tomu, že Najvyšší súd SR svojím rozhodnutím sp. zn. 5 Obo 251/02 z 30. 6. 2003 (krajskému súdu doručeným   17. 7. 2003)   zrušil   jeho   uznesenie   č.   k.   33   Cb   178/95-348   o   nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov ako rozhodnutie chybné a nepreskúmateľné. Žiadosť o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   tak   ostáva   nerozhodnutá   už   štvrtý   rok!   (...) Nekoná napriek tomu, že sťažovateľ podal ešte dňa 12. 9. 2001 návrh na vydanie predbežného opatrenia.   Keďže   o tomto   návrhu   malo   byť   podľa   §   75   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku (OSP) rozhodnuté najneskôr do 30 dní, zákonná sudkyňa prekročila túto lehotu ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti 26-násobne! Nekoná napriek tomu, že vec ostáva na prvom stupni naďalej nerozhodnutá, a to od 31. 5. 1994, kedy bol podaný návrh. Nekoná napriek tomu, že na krajskom súde sa v tejto desať rokov trvajúcej veci doteraz uskutočnilo iba jediné pojednávanie, atď., atď. (...)

Ústavný   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   pravidelne   pripomína,   že   nie   každá nečinnosť všeobecného súdu je porušením ústavy, prípadne nie každý prieťah je zbytočný. Iné je, ak všeobecný súd nedospel ku konečnému rozhodnutiu vo veci samej povedzme rok od podania návrhu (pričom ale robí pravidelné procesné úkony smerujúce k rozhodnutiu) a celkom   iné   je,   ak   takmer   desať   rokov   od   podania   návrhu   vo   veci   vytýčil   len   jediné pojednávanie,   roky   neurobil   žiadne   procesné   úkony,   jeho   ojedinelé   rozhodnutia   sú nadriadeným súdom zrušované ako nezákonné a k systematickej činnosti ho neprinúti ani rozhodnutie ústavného súdu. Povedané inak: ak ignoruje zákony, ústavu, medzinárodné ľudskoprávne   záväzky   štátu   i   autoritu   ústavného   súdu.   Preukazuje   to   totálny   vnútorný rozvrat krajského súdu. S poukazom na ustálenú judikatúru Súdu pre ľudské práva je vyše polročná nečinnosť krajského súdu od vyhlásenia nálezu ústavného súdu č. k. I. US 58/03- 46   pri   zohľadnení   všetkých   vyššie   uvedených   súvislostí   prieťah,   ktorý   nemožno   nijako ospravedlniť. (...) Z uvedeného je celkom evidentné, že sťažovateľ musí naďalej (už takmer desať rokov) prežívať značnú právnu neistotu a z nej vyplývajúce pocity krivdy a úzkosti. Dôsledky   tohto   stavu   nemožno   napraviť   iba   výrokom   ústavného   súdu   o   porušení označených základných práv. Žiadame preto priznanie nemajetkovej ujmy v rozsahu, v akom sme ju uplatnili už v sťažnosti zo dňa 19. 2. 2003. Na verejnom ústnom pojednávaní netrváme.

S   ohľadom   na   všetko,   čo   bolo   uvedené   vyššie   žiadame   ústavný   súd,   aby   po preskúmaní veci rozhodol nasledujúcim nálezom:

1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Cb 178/95 porušil v čase   od   2. 6.   2003,   keď   bol   vydaný   nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k. I. ÚS 58/03-46 základné právo PhDr. V. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a   slobôd,   ako   aj   právo   na   prerokovanie   veci   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajskému súdu v Bratislave sa znovu prikazuje, aby vo veci sp. zn. 33 Cb 178/95 konal bez zbytočných prieťahov.

3. PhDr. V. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 900.000,- Sk (slovom deväťstotisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. PhDr. V. K. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť mu na účet právneho zástupcu JUDr. I. K. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: krajský súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. D. K., listom z 9. júna 2005 sp. zn. Spr. 2024/00 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu krajského súdu z 27. júna 2005.

2.   1.   Predsedníčka   krajského   súdu   popísala   chronologický   prehľad   úkonov vykonaných   krajským   súdom   v danej   veci   v napadnutom   období   a uviedla   nasledovné relevantné skutočnosti:

„(...). Z priebehu konania po doručení rozhodnutia Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 58/03-46 z 2. júna 2003 je zrejmé, že k prieťahom v konaní zo strany konajúceho súdu nedochádza.   Práve   naopak,   treba   poukázať   na   obštrukcie   zo   strany   sťažovateľa,   ktoré nastávajú vždy v čase, keď súd urobí vo veci nejaký úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci. (...)   Zároveň   si   Vám   dovoľujem   oznámiť,   že   Krajský   súd   netrvá   na   verejnom   ústnom pojednávaní.“

2. 3. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu krajského súdu uviedol tieto podstatné skutočnosti:

«a) K výčitke, že sťažovateľ namietal predpojatosť sudkyne, čím sám (zámerne (?!)) spôsobil   prieťahy.   Otázka   zaujatosti   sudkyne   (v   skutočnosti   ide   o otázku   vecnej nepríslušnosti Krajského súdu v Bratislave), pre vnútorné rozpory doterajších čiastkových rozhodnutí stále nie je zainteresovanými súdmi vyriešená v súlade so zákonom a ustálenou judikatúrou. V konaní teda naďalej môže byť nastolená ktorýmkoľvek účastníkom, napr. formou odvolania, či dovolania, čo pravdepodobne povedie k ďalším a vskutku zbytočným prieťahom.   Navyše,   konanie o možnej   zaujatosti   sudkyne sa   viedlo paralelne s konaním o návrhu   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Pretože   tomuto   návrhu   bolo   nakoniec vyhovené v plnej miere, nemožno ani náznakom hovoriť o akomkoľvek zneužití procesných prostriedkov zo strany sťažovateľa...

b) Krajský súd v Bratislave spôsobuje zbytočné prieťahy okrem iného i tak, že vo veci samej vôbec nekoná odvtedy, čo sťažovateľ podal dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o oslobodení od súdnych poplatkov, čiže už vyše deväť mesiacov. Svoju nečinnosť odôvodňuje tým, že mu v tom zabraňuje práve toto neukončené dovolacie konanie. Ako sme na   to   poukázali   už   v predchádzajúcich   podaniach,   takýto   postup   Krajského   súdu v Bratislave je však v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR...

c) Intervaly procesných úkonov a kvalita dodnes vydaných čiastkových rozhodnutí vo veci sp. zn. 33 Cb 178/95 nezodpovedajú obsahu výroku konať bez zbytočných prieťahov, ktorý ako príkaz Krajskému súdu v Bratislave vydal Ústavný súd SR v enunciáte nálezu č. k. I. ÚS 58/03-46 zo dňa 2. 6. 2003, teda už pred vyše dvoma rokmi...

d)   Krajský   súd   v Bratislave   svojím   doterajším   (ne)konaním   založil   s vysokou pravdepodobnosťou ďalšie zbytočné prieťahy aj do budúcnosti tým, že (porušujúc procesný predpis)   už   roky   si   nevšíma   procesné,   či   hmotnoprávne   návrhy   sťažovateľa,   o ktorých pritom mal rozhodnúť v zákonom stanovených lehotách (napr. takmer štyri roky nerozhodol o návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia);   nesleduje   osud   svojich   pokynov adresovaných ešte pred mnohými rokmi účastníkom (takým je napr. odporcom už vyše šesť rokov (!) ignorovaná inštrukcia súdu, aby kompletnú dokumentáciu, ktorú viedol k účtu č. (...) založil do spisu sp. zn. 33 Cb 178/95), atď, atď...

Keďže   vecná   správnosť   nášho   návrhu   nebola   vyjadrením   Krajského   súdu v Bratislave   v žiadnom   bode   spochybnená,   trváme   na   jeho   rozhodnutí   v konaní   pred Ústavným súdom SR.

2) V súlade s našim pôvodným stanoviskom, deklarovaným už v návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom SR, na verejnom ústnom pojednávaní netrváme.

3) Uplatňujeme si trovy právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní pred Ústavným súdom SR v sume: 11.450,- Sk.

Táto čiastka pozostáva z dvoch úkonov právnej služby uskutočnených v roku 2003 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane porady s klientom, spracovanie sťažnosti) podľa ustanovení vtedy platnej vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR; a jedného úkonu právnej služby   z roku   2005   (vyjadrenie   sa   k stanovisku   Krajského   súdu   v Bratislave)   podľa aktuálnej vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR. (...)

Trovy právneho zastúpenia prosíme uhradiť na účet.»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav   konania vo   veci   žalobného návrhu   sťažovateľa   proti   VÚB,   a. s.,   B.   o zaplatenie 102 926 200 Sk s prísl. vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 33 Cb 178/95 v období po rozhodnutí ústavného súdu č. k. I. ÚS 58/03-46 z 2. júna 2003:

Dňa   17.   júla   2003   bol   krajskému   súdu   vrátený   spis   sp.   zn.   33   Cb   178/95 z Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   spolu   s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 251/02 z 30 júna 2003, ktorým bolo zrušené uznesenie krajského súdu č. k. 33 Cb 178/95-348 z 20. augusta 2002 o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku sťažovateľovi.

Dňa   21.   júla   2003   krajský   súd   zaslal   uvedené   rozhodnutie   najvyššieho   súdu účastníkom konania.

Dňa 13. februára 2004 krajský súd uznesením č. k. 33 Cb 178/95-361-362 priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdneho poplatku za návrh.

Dňa 13. februára 2004 konajúca sudkyňa nariadila pojednávanie na 16. apríl 2004. Dňa 24. februára 2004 sťažovateľ podal návrh „na vylúčenie sudkyne (i krajského súdu) z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn. 33 Cb 178/95 podľa § 14 a nasl. OSP“.Dňa   24.   februára   2004   sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   uzneseniu   č.   k.   33   Cb 178/95-361-362 z 13. februára 2004.

Dňa   12.   marca   2004   sudkyňa   krajského   súdu   zrušila   termín   pojednávania nariadeného na 16. apríl 2004 „z dôvodu odvolania a námietke podľa § 14, 15 OSP“.Dňa 12. marca 2004 sa zákonná sudkyňa JUDr. V. Š. vyjadrila k námietke zaujatosti, pričom uviedla, že vo veci sa necíti zaujatá.

Dňa 16. marca 2004 bol spis predložený najvyššiemu súdu, aby rozhodol o opravnom prostriedku sťažovateľa.

Dňa 13. augusta 2004 bol spis vrátený krajskému súdu spolu s uznesením sp. zn. 2 Obo   52/04,   2   Ndob   17/04,   ktorým   najvyšší   súd   potvrdil   uznesenie   krajského   súdu z 13. februára 2004 č.   k.   33   Cb 178/95-361 a súčasne   rozhodol,   že JUDr.   V. Š. nie je vylúčená   z prejednávania   a rozhodovania   v tejto   veci.   Uvedené   rozhodnutie   najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 20. augusta 2004.

Dňa 30. augusta 2004 bolo nariadené pojednávanie na 7. december 2004. Dňa 2. septembra 2004 sťažovateľ podal dovolanie proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 52/04 z 20. júla 2004.

Dňa 8. septembra 2004 bol najvyššiemu súdu doručený predmetný spis krajského súdu,   aby   rozhodol   o dovolaní   sťažovateľa.   Od   uvedeného   dňa   sa   vec   nachádza   na najvyššom súde.

Dňa   3.   decembra   2004   zákonná   sudkyňa   požiadala   najvyšší   súd   o zapožičanie predmetného spisu z dôvodu nariadeného pojednávania na 7. december 2004. Po zapožičaní spisu, ktorý bol zaslaný krajskému súdu až v roku 2005, konajúca sudkyňa urobila jeho fotokópiu a nariadila termín pojednávania na 15. júl 2005.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Cb 178/95 po rozhodnutí ústavného súdu   č.   k. I. ÚS 58/03-46   z 2.   júna   2003,   ktorým   bolo   konštatované   porušenie   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní, naďalej dochádza k porušovaniu jeho práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, v čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   v súvislosti   s napadnutým konaním už v konaní vedenom na ústavnom súde pod. sp. zn. I. ÚS 58/03 konštatoval a dodatočne nevznikli žiadne dôvody, na základe ktorých by mal toto zistenie revidovať, že „nepovažuje vec,   ktorá   je predmetom   konania na krajskom   súde,   za skutkovo a právne zložitú.   Z tohto   pohľadu   preto   nijaké   osobitné   nároky   z hľadiska   časového   nie   sú opodstatnené“. Napokon ani predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení nenamietala zložitosť napadnutej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa, ústavný súd nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či   a z akých dôvodov   došlo   v napadnutých   konaniach   k zbytočným prieťahom. Využitie možností daných sťažovateľovi procesnými predpismi (Občianskym súdnym   poriadkom)   na   uplatňovanie   a presadzovanie   jeho   práva   v občianskom   súdnom konaní (napr. odvolanie) spôsobujú síce predĺženie priebehu konania, nemožno ich však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01 a I. ÚS 111/04).

Na   druhej   strane   je   nesporné,   že   k   celkovej   dĺžke   konania   prispel   svojím „neúspešným“ procesným návrhom aj sťažovateľ pri námietke zaujatosti sudkyne krajského súdu, o ktorej sa rozhodovalo od 24. februára 2004 do 13. augusta 2004 a napokon návrhu sťažovateľa nebolo vyhovené. Ústavný súd na tieto okolnosti nemohol neprihliadnuť pri úvahe o určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia.  

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   pripomína,   že   v posudzovanom   konaní   pred   okresným   súdom   ústavný   súd   už konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V danom prípade ústavný   súd   svoju   pozornosť   zameral   na   obdobie   od   vydania   svojho   nálezu   č.   k. I. ÚS 58/03-46   z 2.   júna   2003,   napriek   tomu   bol   krajský   súd   v určitom   období v posudzovanej   veci   opakovane   bezdôvodne   nečinný,   konkrétne   od   21.   júla   2003 do 13. februára 2004, teda jeho úkony najmenej sedem mesiacov nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ   ako   navrhovateľ   v danej   veci   nachádza,   čo   je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K   prieťahom   pritom   nedošlo   v dôsledku   zložitosti   veci   ani   správania   účastníkov,   ale v dôsledku postupu súdu.

Treba ďalej konštatovať, že celková dĺžka napadnutého konania (od podania žaloby 31. mája 1994 až doposiaľ) je viac ako 11 rokov. A z toho na krajskom súde (od 4. júla 1995) najmenej 9 rokov. Táto dĺžka konania, najmä podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je celkom zrejme neprimeraná.

Okrem uvedeného ústavný súd osobitne prihliadol na to, že v napadnutom konaní už prikázal   krajskému   súdu   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   a   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov, napriek tomu postup v danej veci nebol organizovaný tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a skončená.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, v čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 opakovane prikázal krajskému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 900 000 Sk, ktoré odôvodnil aj tým, že „sťažovateľ musí naďalej (už takmer desať rokov) prežívať značnú právnu neistotu a z nej vyplývajúce pocity krivdy a úzkosti“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä vzhľadom na opakovanú a bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu považuje za primerané vo výške 20 000 Sk, pričom pri tejto skutočnosti osobitne prihliadal na to, že v posudzovanom konaní pred krajským súdom ústavný súd už konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 11 450 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti 3. decembra 2003 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu krajského súdu 27. júna 2005). Za dva úkony vykonané v roku 2003 patrí odmena v sume dvakrát po 4 270 Sk a režijný paušál dvakrát po 128 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), teda spolu za úkony vykonané v roku 2003 prislúcha sťažovateľovi suma 8 796 Sk a za jeden úkon vykonaný v roku 2005 patrí odmena 2 501 Sk a režijný paušál 150 Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), preto   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   predstavujú   celkove   zaokrúhlene   sumu 11 450 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2005