znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 190/03-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť A. T., bytom Ž., zastúpenej advokátku JUDr. M. W., Ž., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prerokovanie veci   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Žiline v konaniach vedených pod sp. zn. 14 C 557/98 a sp. zn. 8 C 63/00 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   v Žiline   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   14   C   557/98 a sp. zn. 8 C 63/00 p o r u š i l   právo A. T., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prerokovanie veci   v primeranej   lehote   zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   v Žiline   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   14   C   557/98 a sp. zn. 8 C 63/00 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   A.   T. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   70 000   Sk (slovom   sedemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   v Žiline   povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. A. T. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 12 810 Sk (slovom dvanásťtisícosemstodesať   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   v Žiline   povinný vyplatiť jej advokátke JUDr. M. W., Ž., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 22. októbra 2003 č. k. I. ÚS 190/03-9 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. T., bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. W., Ž., v časti, ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaniach vedených pod sp. zn. 14 C 557/98 a sp. zn. 8 C 63/00.

2. V sťažnosti sťažovateľka uviedla, že 9. apríla 1998 podala okresnému súdu žalobu o vypratanie nehnuteľností. Toto konanie vedené pod sp. zn. 14 C 557/98 je na okresnom súde stále bez rozhodnutia vo veci samej.

Ďalšou žalobou podanou na okresnom súde 26. apríla 2000 sa sťažovateľka domáha (proti žalovaným vo vyššie uvedenej veci) vydania bezdôvodného obohatenia (za užívanie nehnuteľností tvoriacich predmet sporu v predchádzajúcej veci). Ani konanie v tejto veci, vedenej pod sp. zn. 8 C 63/00 nie je na okresnom súde právoplatne skončené.

3. Sťažovateľka   okrem   vyslovenia   porušenia   jej   práv   podľa   označených   článkov ústavy   a Dohovoru   a prikázania   okresnému   súdu   v predmetných   veciach   konať   žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk a náhradu trov jej právneho zastupovania v konaní pred ústavným súdom.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci listom z 29. decembra 2003 vyjadril predseda   okresného   súdu.   K jeho   vyjadreniu   zaujala   písomné   stanovisko   podaním   z 26. marca 2004, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 1. apríla 2004, právna zástupkyňa sťažovateľky. Obaja účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania.

5. Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov   ústavy   a Dohovoru.   Jej   prerokovanie   na   ústnom   pojednávaní   –   vzhľadom   na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných   pre   meritórne   rozhodnutie   vo   veci,   t.   j.   rozhodnutie   o tom,   či   namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03).

II.

Na   základe   spisov   okresného   súdu   a písomných   vyjadrení   účastníkov   konania ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetných veciach.

A. Konanie vo veci sp. zn. 14 C 557/98

Dňa 4. apríla 1998 bola okresnému súdu doručená žaloba sťažovateľky o vypratanie nehnuteľností proti žalovaným M. S., jeho manželke a synovi, všetci bytom v B. Súčasne sťažovateľka predložila návrh na vydanie predbežného opatrenia na umožnenie jej užívať predmetné nehnuteľnosti a zákaz nakladania s nimi žalovanými.

Po výzve okresného súdu (zo 14. apríla 1998) uhradila sťažovateľka 22. apríla 1998 súdny poplatok.

Žalovaným bola doručená žaloba na vyjadrenie v dňoch 21. až 25. mája 1998.Podľa úradného záznamu z 12. mája 1998 bol zisťovaný stav dedičského konania po poručiteľke M. S. (ďalej aj „poručiteľka“) vedeného pod sp. zn. D 2/97 („Vec nie je ukončená, spis sa nachádza u notára.“).

Dňa 17.   júna 1998   predložili   žalovaní vyjadrenie k žalobe. Toto   vyjadrenie   bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľky 8. októbra 1998.

Dňa 6. októbra 1998 bol k veci pripojený dedičský spis sp. zn. 22 D 2/97.Podľa pokynu z 2. marca 1999 súdna kancelária mala zistiť stav dedičského konania po   nebohej   poručiteľke   a vylúčiť   dedičský   spis   sp. zn. 22 D 2/97,   lebo   sa   netýkal predmetnej veci.

Pokynom   zo   6.   mája   1999   bolo   uložené   súdnej   kancelárii   zistiť   stav   konania v predmetnej   dedičskej   veci   a zaslať   žalovaným   na   vyjadrenie   rovnopis   návrhu na nariadenie predbežného opatrenia z 9. apríla 1998 (návrh doručený 11. mája 1999).Podľa úradného záznamu zo 6. mája 1999 je dedičská vec po poručiteľke vedená pod sp. zn. D 2459/96 a nie je ešte skončená.

Dňa 18. mája 1999 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovaných k návrhu na uloženie predbežného opatrenia.

V čase   od   13.   augusta   1999   zisťoval   okresný   súd   stav   dedičského   konania (1. februára   2000,   20.   mája   2000,   13.   novembra   2000,   28.   januára 2001,   3.   júla 2001, 16. októbra 2002, 25. novembra 2002, 27. novembra 2003), ktoré k uvedeným termínom ešte nebolo skončené.

Pokynom   z 28.   novembra   2003   bolo   súdnej   kancelárii   uložené   urobiť   „dotaz u notára, aby oznámil okruh dedičov vo veci D 2459/96“.

B. Konanie vo veci sp. zn. 8 C 63/00

Dňa   26.   januára   2000   podala   sťažovateľka   na   okresnom   súde   žalobu   o vydanie bezdôvodného obohatenia (za užívanie predmetných nehnuteľností „bez právneho dôvodu a neplatenia nájmu“) proti žalovaným M. S. a spol.

Okresný súd 2. februára 2000 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku a predloženie   dokladov   potvrdzujúcich   jej   nároky   (výpis   z listu   vlastníctva   a znalecký posudok   o cene nehnuteľností predložila sťažovateľka 8. februára 2000.   V uvedený   deň uhradila aj súdny poplatok).

Dňa 1. augusta 2001predložila sťažovateľka súdu návrh na rozšírenie petitu žaloby (vyššiu sumu).

Pokynom   z 11.   januára   2002   žiadala   zákonná   sudkyňa   súdnu   kanceláriu o predloženie (pripojenie) dedičských spisov sp. zn. D 2/97 a D 105/88, ako aj súdneho spisu sp. zn. 14 C 557/98.

Sťažovateľka   11.   septembra   2003   žiadala   pokračovať   v konaní   a vytýčiť   termín pojednávaní (o vyššiu sumu a úroky z omeškania).

Dňa 25. novembra 2003 bol úradným záznamom konštatovaný stav konania vo veci sp.   zn.   14   C   557/98   a ku   súdnemu   spisu   bola   pripojená   kópia   žaloby   v uvedenej   veci (vypratanie nehnuteľností).

Okresný súd uznesením č. k. 8 C 63/00-42 z 18. novembra 2003 pripustil zmenu petitu   žaloby,   a to   v znení   sťažovateľkou   predložených   návrhov   z 1.   augusta   2001 a 11. septembra   2003   (uznesenie   bolo   doručené   účastníkom   4.   a 8.   decembra   2003). Okresný   súd   súčasne   vyzval   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku,   ktorá   však podaním   z 8.   decembra   2003   požiadala   o oslobodenie   od   povinnosti   zaplatiť   súdne poplatky.

K sťažnosti bola pripojená odpoveď predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 2304/01 zo 17. januára 2001 na sťažnosť sťažovateľky zo 16. januára 2001 na prieťahy v konaní vo vyššie   vedených   veciach,   v ktorej   odôvodňoval   doterajší   priebeh   konania   „zlými personálnymi a materiálnymi podmienkami súdu“.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 14 C 557/98 a sp. zn. 8 C 63/00 došlo k porušeniu práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2. Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   z 29.   decembra   2003   okrem prehľadu úkonov v sťažnosťou napadnutých konaniach uviedol, že „pokiaľ ide o stanovisko k veci (...) treba skúmať, či dedičstvo z hľadiska procesu musí byť prejednané alebo je možné   v konaní   pokračovať   s celým   okruhom   účastníkov.   Od   toho   sa   odvíja   procesný postup a prípadné prerušenie konania. Aj dôvod prerušenia však spočíva v súdnom konaní (dedičstvo)“.

K svojmu   vyjadreniu   pripojil   stanoviská   sudkýň,   z ktorých   je   podľa   jeho   názoru „zrejmý subjektívny pohľad a zo spisu objektívny. Z nich je zrejmé, že k prieťahom prispel aj účastník svojimi podaniami, ktoré bolo potrebné procesne riešiť“.

Zákonná   sudkyňa   vo   veci   sp.   zn.   14   C   557/98   na   svoju   obranu   v stanovisku z 1. decembra   2002   uviedla,   že „Vzhľadom   na   veľký   počet   neskončených   vecí   v senáte 14 C nie je v mojich silách, aby som vo všetkých veciach priebežne konala.

Poukazujem   tiež   na   tú   skutočnosť,   že   doposiaľ   nie   je   právoplatne   skončená   vec D 2459/96   po   nebohej   M.   S.,   od   čoho   závisí   aj   okruh   účastníkov   konania   v podanom návrhu.“

Zákonná sudkyňa vo veci sp. zn. 8 C 63/00 vo svojom vyjadrení z 10. decembra 2002 k predmetu sťažnosti okrem iného uviedla, že na základe neúplnej žiadosti sťažovateľky o odpustenie   povinnosti   platiť   súdny   poplatok   zaslal   okresný   súd   10.   decembra   2003 sťažovateľke tlačivo (potvrdenie o majetkových pomeroch...), aby ho „riadne vyplnené zaslala súdu v lehote 5 dní. Od toho času nebol vo veci urobený žiadny úkon“.

Sudkyňa ďalej uviedla, že:„I   keď   je   nesporné,   že   v tomto   konaní   došlo   k prieťahom   vo   vybavovaní   veci, rozhodne neboli subjektívneho charakteru. Napriek tomu, že Ústava SR vo svojom článku 48   ods.   2   garantuje   občanom   SR   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   orgány štátnej správy súdov, ktorými sú v zmysle zák. č. 80/1992 Zb. v platnom znení Ministerstvo spravodlivosti SR, predsedovia okresného a krajského súdu, dlhodobo na tunajšom súde nevytvárali sudcom podmienky na riadny výkon súdnictva, najmä čo sa týka personálneho obsadenia a technického vybavenia súdu. (...)

Za takéhoto stavu preto nie je možné ani pri najlepšej vôli sudcu konať vo všetkých veciach priebežne. Na túto skutočnosť som niekoľkokrát upozorňovala aj predsedu súdu, aj on   však   môže   riešiť   situáciu   s prihliadnutím   na   zachovanie   princípu   zákonného   sudcu a možnosti súdu.“

3. Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v stanovisku z 26. marca 2004 k vyjadreniu predsedu okresného súdu z 29. decembra 2003 uviedla, že:

„Navrhovateľka nesúhlasí s vyjadrením predsedu Okresného súdu v Žiline v tom, že k prieťahom vo veciach prispel aj účastník svojimi podaniami, ktoré bolo potrebné procesne riešiť. Nesúhlasí tiež so stanoviskom, že nebolo možné konať vo veciach z dôvodu, že nebolo vyporiadané dedičstvo po poručiteľke – matke účastníkov M. S., prejednávané na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. D 2459/96.

Syn navrhovateľky P. T. podal dňa 9. 4. 1998 návrh na vydanie vkladnej knižky proti bratovi navrhovateľky – odporcovi M. S., nar., bytom B. na tom skutkovom a právnom základe, že odporca mu odmietol vydať vkladnú knižku dôvodiac, že vklad na vkladnej knižke patrí do dedičstva po poručiteľke M. S.

Jednalo sa o predmet sporu, ktorý súvisel s dedičstvom po poručiteľke M. S.– matke navrhovateľky p. A. T. a odporcu M. S. V tejto veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie zabezpečením listinných dôkazov, vypočutím svedkov, pričom boli vytýčené pojednávania na prvom stupni dňa 6. 9. 2000, 30. 1. 2001, 11. 7. 2001. Prvostupňový súd rozhodol rozsudkom   zo   dňa   11.   7.   2001   č.   k.   9   C   558/98-112.   V dôsledku   odvolania   odporcu rozhodoval vo veci odvolací Krajský súd v Žiline, ktorý rozsudkom zo dňa 4. 6. 2002 č. k. 23 Co 2705/01 potvrdil prvostupňový rozsudok, takže bolo vo veci právoplatne rozhodnuté dňa 9. 8. 2002.

V tejto súvislosti treba uviesť, že tiež došlo k zmene zákonného sudcu v dôsledku toho, že zákonná sudkyňa Mgr. J. M. nastúpila materskú dovolenku a vec bola pridelená ďalšej sudkyni Mgr. J. Č.

V ten istý deň ako bol podaný návrh vo veci vedenej na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 9 C 558/98, t. j. dňa 9. 4. 1998 podala navrhovateľka návrh na vydanie predbežného opatrenia,   ktorým   sa   domáha   uložiť   povinnosť   odporcom   M.   S.   a jeho   rodinným príslušníkom – manželke a synovi umožniť navrhovateľke užívanie nehnuteľností a to domu č.   súp.   868   postavenému   na   parcele   č.   3006/22   vrátane   tohto   pozemku,   nehnuteľností vedených na LV č. 179, ďalej záhrady parc. č. 3006/20 o výmere 643 m2, zapísanej na LV č. 1893,   všetko   v kat.   úz.   V.   B.,   a to   z dôvodu,   že   odporcovia   bez   vedomia   a súhlasu navrhovateľky nasťahovali sa do domu, vylúčili navrhovateľku z užívania rodinného domu, priľahlej záhrady a to napriek tomu, že mali bytovú situáciu vyriešenú samostatným bytom. Navrhovateľka   je   spoluvlastníčkou   rodinného   domu   v ¼-ine   v rovnakom   podiele   ako odporca v 1) rade M. S. a obaja sú zákonnými dedičmi ako deti po poručiteľke M. S., po ktorej dedičstvo je vedené na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. D 2459/96. Doteraz, t. j. od 9. 4. 1998 nebolo o návrhu na vydanie predbežného opatrenia rozhodnuté. Dňa 9. 4. 1998 bol podaný návrh navrhovateľkou voči odporcovi v 1) rade M. S. a spol. na vypratanie nehnuteľností v podielovom spoluvlastníctve navrhovateľky a odporcu v 1) rade v podiele ¼-iny, ktorí sú zároveň zákonnými dedičmi po neb. svojej matke M. S. V tejto   veci   nebolo   vykonané   ani   jedno   pojednávanie.   Okrem   doručenia   návrhu odporcom   a vyjadrenia   odporcov   neboli   vykonané   žiadne   úkony   napriek   tomu,   že   od podania návrhu dňa 9. 4. 1998 uplynula už doba cca 6 rokov a navrhovateľka urgovala vytýčenie pojednávania a podala proti prieťahom v konaní sťažnosť predsedovi Okresného súdu v Žiline.

Žalobu   o vydanie   bezdôvodného   obohatenia   podala   žalobkyňa   A.   T.   proti žalovanému v 1) rade M. S. a spol. dňa 26. 1. 2000. Je pravdou, že došlo k rozširovaniu žalobného návrhu ale len z dôvodu, že súd vo veci nekonal a návrh bol rozširovaný na vydanie bezdôvodného obohatenie na ďalšie obdobie (v návrhu bolo uplatnené bezdôvodné obohatenia za obdobie od 26. 1. 1998 do 26. 1. 2000, návrh bol   rozšírený na ďalšie obdobie od 26. 1. 2000 do 26. 7. 2001 a ďalšie rozšírenie návrhu bolo na obdobie od 26. 7. 2001 do 1. 9. 2003).

Vydanie bezdôvodného obohatenia uplatňuje navrhovateľka z dôvodu, že žalovaný M.   S.   s manželkou   a synom   bez   vedomia   a proti   vôli   navrhovateľky   nasťahovali   sa   do rodinného domu a užívajú výlučne sami rodinný dom vrátane garáže a priľahlej záhrady, hoci žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou v podiele ¼-iny a žalovaný v 1) rade tiež spoluvlastníkom ¼-iny a obaja sú zákonnými dedičmi po poručiteľke M. S.

Navrhovateľka zotrváva na svojich tvrdeniach, že vo veciach vedených na Okresnom súde   v Žiline   pod   sp.   zn.   8   C   63/00   a 14   C   557/97,   ako   i vo   veci   návrhu   na   vydanie predbežného   opatrenia   sú   subjektívne   prieťahy,   je   porušené   právo   žalobkyne   v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky prerokovať jej vec bez zbytočných prieťahov. I keď je pravdou, že čas na konanie bez zbytočných prieťahov nemožno vyjadriť numericky, neexistuje časová hranica,   ktorej uplynutím   možno kvalifikovať   postup súdu   za   postup, ktorým je porušené právo domáhajúcej sa na prerokovanie bez zbytočného prieťahu. V označených prípadoch nejedná sa o tak zložité veci čo do právneho posúdenia ako i zistenia skutkového stavu, ktoré by odôvodňovali skutočnosť, že vo veci od podania návrhu viac   rokov   nebolo   vytýčené   ani   jedno   pojednávanie.   Okruh   účastníkov   je   zrejmý z pripojených dokladov k návrhom, z ktorých vyplýva, že žalobkyňa a žalovaný v 1) rade sú podielovými spoluvlastníkmi každý v ¼-ine a výlučnými zákonnými dedičmi po podielovej spoluvlastníčke neb. M. S., rod. Š., nar., naposledy bytom B., zomrelej 2. 11. 1996. Bez ohľadu na to, že nebolo skončené právoplatne dedičské konanie po neb. M. S., rod.   Š.,   okruh   účastníkov   v predmetných   súdnych   sporoch   bol   zrejmý   i z priebehu dedičského   konania,   pretože   poručiteľka   závet   nezanechala,   zákonní   dedičia   –   deti poručiteľky dedičstvo neodmietli, medzi zákonnými dedičmi vzhľadom na ich vzťahy nebol predpoklad uzavretia dedičskej dohody. Nič nebránilo súdu, aby vo veci konal s účastníkmi označenými v návrhoch a zisťoval skutočnosti potrebné pre rozhodnutie vo veci samej. V konkrétnom prípade podľa názoru navrhovateľky nejednalo sa o prekážky konania v zmysle ust. § 107 OSP.

Navrhovateľka využila na dosiahnutie nápravy, aby súd prerokoval vec bez ďalších prieťahov, urgenciu vybavovania veci ako i sťažnosť predsedovi súdu, ktorý ešte 17. 1. 2001 oznámil,   že   prijal   také   opatrenia,   aby   bol   vytvorený   priestor   na   vybavovanie   sporovej agendy C. Od 17. 1. 2001 uplynuli viac ako 3 roky bez toho, aby vo veci bolo riadne pokračované.

Je   pravdou,   že   navrhovateľka   pri   rozšírení   návrhu   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. 8 C 63/00 požiadala o oslobodenie od súdneho poplatku z rozšíreného návrhu, ktorý rozšírený návrh, tak ako bolo uvedené zhora, bol podaný práve z dôvodu, že súd vo veci nekonal a bolo potrebné rozšíriť návrh na ďalšie obdobie, aby nedošlo k premlčaniu nároku navrhovateľky. Súd nerozhodol, i keď predložila doklady osvedčujúce jej sociálne pomery (navrhovateľka   i keď   má   nehnuteľný   majetok,   z týchto   nemá   žiaden   príjem   a bol   s ňou rozviazaný z organizačných dôvodov pracovný pomer), doteraz o jej návrhu na oslobodenie od súdneho poplatku nebolo rozhodnuté, a preto navrhovateľka z pôžičky peňazí od svojich detí zaplatila i súdny poplatok v sume Sk 9.165,- - z rozšíreného návrhu dňa 3. 3. 2004. Navrhovateľka má za to, že i v prípade, že procesný súd nebol dostatočne obsadený potrebným počtom sudcov, tak ako to uvádza predseda Okresného súdu v Žiline JUDr. P. H., nemožno týmto odôvodňovať nedostatky v organizácii procesných úkonov súdu. V tomto smere   navrhovateľka   poukazuje   i na   vec   súvisiacu   tiež   s dedičstvom   navrhovateľky a odporcu M. S. po poručiteľke ich matke M. S., rod. Š., vedenej na Okresnom súde v Žiline pod   sp.   zn.   9   C   558/98,   ktorá   bola   právoplatne   skončená   v priebehu   4   rokov   vrátane odvolacieho konania, pričom tiež došlo k zmene zákonného sudcu prvostupňového súdu z objektívnych dôvodov.

Predseda súdu podľa názoru navrhovateľky nevykonal žiadne účinné opatrenia na zabezpečenie plynulosti konania. Obsah vyjadrenia k sťažnosti navrhovateľky predsedom Okresného súdu v Žiline JUDr. P. H. zo dňa 17. 1. 2001 a prílohe pripojenej k vyjadreniu na sťažnosť ponecháva navrhovateľka na posúdenie Ústavného súdu Slovenskej republiky. Je   len   prirodzené,   že   navrhovateľka   nemôže   byť   spokojná   s takou   odpoveďou   na   jej sťažnosť, že takých sťažností, ako je jej sťažnosť, sú stovky a nie je preto možné ich riešiť individuálne a ani opatrenia, ktoré prijal predseda súdu nemôžu sa prejaviť v priebehu niekoľkých   dní   a tiež   naviac,   keď   od   odpovedi   na   sťažnosť   uplynuli   už   3   roky a v predmetných   veciach   sa   nekonalo   a už   rozhodne   navrhovateľku   nemôže   zaujímať štatistika nápadu, vybavených a nevybavených vecí v roku 1999.

Nad   akúkoľvek   pochybnosť   v konkrétnych   prípadoch   bolo   porušené   právo navrhovateľky na prerokovanie vecí podaných na Okresnom súde v Žiline, vedených pod sp. zn.   8   C   63/00   a 14   C   557/98   ako   i návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   bez zbytočných prieťahov ako ústavné právo priznané Ústavným zákonom č. 23/91 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako Ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej republiky, ktorý Ústavný zákon podľa § 7 nadobudol účinnosť dňa 8. 2. 1991   a toto   právo   priznala   s účinnosťou   od   1.   10.   1992   i Ústava   Slovenskej republiky.“

Na záver svojho vyjadrenia sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd sťažnosti vyhovel a vyslovil, že okresný súd v predmetných konaniach, ako i v konaní o vydanie predbežného opatrenia porušil označené základné právo, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk, ako aj náhradu trov konania v sume 12 810 Sk (za tri úkony právnej služby, t. j. prípravu a prevzatie zastúpenia, písomnú sťažnosť, ako aj stanovisko k vyjadreniu okresného súdu ).

4. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   pokiaľ   ide   o právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra   ústavného   súdu   a ESĽP   sa   ustálila v tom,   že   otázka,   či   v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

4.1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   vo   veci A. sp. zn. 14 C   557/98   je   občianskoprávne   konanie   (vypratanie   nehnuteľností),   ktoré   sa začalo 4. apríla 1998, teda pred šiestimi rokmi, a nie je k dnešnému dňu skončené na súde prvého   stupňa   a vo   veci   B.   sp.   zn.   8   C   63/00   občianskoprávne   konanie   o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré sa začalo pred vyše 4 rokmi (26. januára 2000) a taktiež nie je dosiaľ na súde prvého stupňa skončené.

4.2. Ústavný   súd   nezistil   žiadnu   okolnosť   (skutkovú,   právnu   alebo   procesnú prekážku), na základe ktorej – samostatne alebo v spojení s inými – by mohol predmetné veci vrátane konania o nich posúdiť ako zložité.

Pri   posudzovaní   správania   sťažovateľky   v posudzovaných   konaniach   ústavný   súd nezistil žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by bolo potrebné pripísať na jej ťarchu pri posudzovaní vplyvu jej správania na dĺžku konania v predmetných veciach.

Ústavný súd je toho názoru, že dĺžka konania v uvedených veciach nebola závislá od ich právnej alebo faktickej zložitosti a ani nebola vyvolaná správaním sťažovateľky.

4.3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetných veciach, pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že:

a) obidve posudzované občianskoprávne veci sú majetkového charakteru s tými istými účastníkmi konania a tým istým objektom sporu (nehnuteľnosti);

b) sťažovateľka   a žalovaný   č.   1   sú   podielovými   spoluvlastníkmi   spornej   domovej nehnuteľnosti (sťažovateľka a žalovaný č. 1 po 1/4) a zákonnými dedičmi po ich spoločnej matke nebohej M. S., rod. Š., ktorá bola spoluvlastníčkou spornej domovej nehnuteľnosti v 2/4 a výlučnou vlastníčkou ďalších nehnuteľností tvoriacich objekt súdneho sporu a aj predmet dedičského konania (zapísaných na: LV č. 179 a LV č. 1893 katastrálneho územia V. B.);

c) sťažnosťou napadnuté súdne konanie vo veci sp. zn. 14 C 557/98 od jej nápadu na okresný súd (9. apríl 1998) dosiaľ trvá vyše 6 rokov a vo veci sp. zn. 8 C 63/00 vyše štyroch   rokov,   pričom   ani   v jednom   z týchto   konaní   sa   neuskutočnilo   žiadne pojednávanie vo veci a nebol vytýčený ani jediný termín pojednávania;

d) vo veci sp. zn. 14 C 557/98 od podania návrhu na nariadenie predbežného opatrenia (9.   apríl   1998),   ktoré   sa   týkalo   úpravy   sporných   užívacích   pomerov   účastníkov konania, uplynulo obdobie vyše jedného roka od doručenia tohto návrhu žalovaným na vyjadrenie (11. máj 1999) a dosiaľ nebolo o tomto návrhu rozhodnuté;

e) okresný súd vo veci sp. zn. 14 C 557/98 od 5. mája 1998 pravidelne zisťoval stav dedičského   konania   po   poručiteľke,   no   až   28.   novembra   2003   požiadal   notára o oznámenie okruhu dedičov (ktorý mal byť podľa už vyššie citovaného vyjadrenia predsedu okresného súdu jednou z hlavných prekážok postupu konania v predmetnej veci);

f) ani v jednom zo sťažnosťou napadnutých konaní nebolo okresným súdom meritórne rozhodnuté.

Aj keď to sťažovateľka výslovne neuviedla (presne neoznačila obdobia, v ktorých mal okresný súd konať s prieťahmi), z obsahu jej sťažnosti   vyplýva, že vo veci sp. zn. 14 C 557/98 a aj vo veci sp. zn. 8 C 63/00 napáda postup okresného súdu v priebehu celého doterajšieho konania, čo potvrdzuje jednak petit jej sťažnosti, konštatovanie skutočností zhodných so skutočnosťami uvedenými vyššie pod bodom c), konkretizovanie jej právnej neistoty spočívajúcej v tom, že jej... „nie je zákonným spôsobom poskytovaná ochrana jej vlastníckych   a užívateľských   práv   k veciam   v jej   spoluvlastníctve   a výlučnom   vlastníctve a nárokom vyplývajúcim z vlastníckych práv k nehnuteľnostiam a hnuteľným veciam a to nečinnosťou súdu a tým umožneniu protiprávneho konania M. S.   a členom jeho rodiny, ktorí vylúčili navrhovateľku násilným spôsobom, protiprávnym konaním z užívania vecí v jej spoluvlastníctve a výlučnom vlastníctve. Takéhoto konania sa dopustili napriek tomu, že majú vyriešenú bytovú situáciu v samostatnom 3-izbovom byte, kde majú trvalé bydlisko a ktorý   sa   nachádza   v mieste,   kde   sa   nachádzajú   i predmetné   nehnuteľnosti“,   ako   aj domáhanie sa odstránenia prieťahov podaním žiadostí o pokračovanie v konaní (20. októbra 1999, 10. septembra 2003) a sťažnosti na prieťahy v konaní (16. januára 2001).

Sťažovateľka   tvrdí,   že „pred   podaním   podnetu   na   ústavný   súd   vyčerpala   všetky možné   právne   prostriedky   na   odstránenie   prieťahov   v konaní,   čo   potvrdzujú   uvedené sťažnosti   navrhovateľky   na   prieťahy   v konaní   pred   Okresným   súdom   v Žiline,   napriek ktorým nedosiahla účinnú ochranu svojho práva“.

4.4. Ústavný súd vychádzajúc z vyššie uvedených zistení (vyplývajúcich z obsahu súdnych spisov predmetných konaní, sťažnosti a k nej pripojených písomností a vyjadrení účastníkov konania) konštatoval, že:

A – celé konanie vo veci sp. zn. 19 C 557/98 o vypratanie nehnuteľností kvalifikuje ako   konanie,   ktoré   nevykazovalo   znaky   plynulého   a efektívneho   konania,   teda   bolo konaním, ktorým   došlo   k porušeniu   označených   základných   práv sťažovateľky.   Pokiaľ okresný súd nejaké procesné úkony vykonal, nesmerovali k meritórnemu rozhodnutiu veci. Okresný súd konal s prieťahmi, keď až po uplynutí vyše jedného roka (od podania návrhu   9.   apríla   1998)   doručil   žalovaným   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   na vyjadrenie (11. mája 1999) a o tomto návrhu dosiaľ nerozhodol. Ďalším prieťahom v konaní bolo obdobie siedmich mesiacov (od 6. októbra 1998 do 6. mája 1999), v ktorom okresný súd zistil, že dedičská vec je vedená pod sp. zn. D 2459/96, a nie sp. zn. D 2/97, ako aj obdobie   od 5. mája 1998 (prvé   zisťovanie stavu   dedičského   konania) do   28.   novembra 2003, keď okresný súd požiadal notára o oznámenie mu okruhu dedičov po poručiteľke.

Pokiaľ okresný súd vo svojom stanovisku uviedol, že v danej veci bolo potrebné skúmať,   či   vzhľadom   na prebiehajúce   dedičské   konanie   je možné   v konaní pokračovať s celým okruhom účastníkov, resp. že od toho sa odvíja celý procesný postup a prípadné prerušenie konania, ústavný súd uvádza, že Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) síce umožňuje prerušiť konanie za podmienok ním ustanovených (napr. § 109 ods. 1 a 2 OSP), v danej veci však okresný súd konanie neprerušil.   S prihliadnutím na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP mal teda okresný súd povinnosť postupovať v konaní aj bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

B – v konaní vo veci sp. zn. 8 C 63/00 posudzuje obdobie od 2. februára 2000 (výzva sťažovateľke),   resp.   od   8.   februára   2000,   keď   bol   zaplatený   súdny   poplatok,   do 18. novembra   2003   (uznesenie   o pripustení   zmeny   petitu   žaloby)   ako   obdobie   so zbytočnými   prieťahmi   v konaní.   V tomto   období   okresný   súd   nevykonal   žiadny   úkon (okrem zadováženia si dedičských spisov - spisu sp. zn. 14 C 557/98 dňa 11. januára 2002 a zisťovania   stavu   konania   v tejto   veci   dňa   25.   novembra   2003)   smerujúci   k príprave pojednávania a rozhodnutiu v merite veci.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len prostredníctvom   takého konania (činnosti) súdov,   ktoré smeruje k odstráneniu   právnej   neistoty,   kvôli   ktorej   sa   občan   obrátil   na   orgán   súdnej   moci. K zbytočným   prieťahom   v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   samotným   nekonaním príslušného   súdu,   ale   aj   takou   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu   právnej neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné údy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez   ohľadu   na   ich   počet)   a právoplatne   nerozhodli   (napr.   II.   64/99,   I.   ÚS   98/99, I. ÚS 10/98).

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   vo   vysokom   nápade   vecí   a v personálnych problémoch   ako   dôvodu,   ktorý   by   mal   byť   objektívnou   príčinou   spôsobujúcu   prieťahy v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Okresným súdom namietané návrhy sťažovateľky na zmenu petitu žaloby vo veci sp. zn.   8   C   63/00   ústavný   súd   nekvalifikuje   ako   skutočnosť,   ktorá   by   mohla   zásadne ovplyvniť dĺžku doterajšieho konania v predmetnej veci.

Vychádzajúc z dôvodov vyššie uvedených (hodnotenie podľa kritéria zložitosti veci a správania sťažovateľky), z platnej právnej úpravy a z postupu súdu (organizovania jeho procesného   postupu)   v predmetných   občianskoprávnych   súdnych   konaniach   nemožno hodnotiť postup okresného súdu v posudzovaných veciach ako postup, ktorý by zodpovedal ústavou   priznanému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (resp. Dohovorom   priznanému   právu   na   prerokovanie   záležitosti   v primeranej   lehote) a príslušným   ustanoveniam   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   sú   nevyhnutným predpokladom   spoločensky   efektívneho,   t.   j.   rýchleho   a účinného   poskytnutia   právnej ochrany.

Vyššie uvedený postup okresného súdu spôsobujúci zdĺhavosť namietaných konaní nevykazoval podľa názoru ústavného súdu znaky plynulého a efektívneho konania a bol teda konaním so zbytočnými prieťahmi.

4.5.   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľky na prerokovanie predmetných vecí bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veciach bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1. Sťažovateľka požadovala priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk, a to z dôvodov uvedených v bode 4.3. III. časti (konkretizácia právnej neistoty) tohto odôvodnenia.

6.2.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky (pozri body 4.1. až 4.5. tejto časti odôvodnenia) považuje za primerané vo výške 70 000 Sk.

6.3. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraní finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnej   sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátkou. Advokátka vykonala tri úkony právnych služieb, a to prevzatie   a prípravu zastupovania,   písomné   podanie   (sťažnosť)   z 19.   augusta   2003   a stanovisko   z 26.   marca 2004 k vyjadreniu okresného súdu (prvé 2 úkony vykonala v roku 2003 a tretí úkon v roku 2004). Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 2 vyhlášky) 12 811 Sk vo výške   1/3   predstavuje   4   270   Sk   za   jeden   úkon   v roku   2003   a 4   540   Sk   v roku   2004 (výpočtový základ 13 602 Sk). Celkové trovy za tri úkony spolu s režijným paušálom ku každému   úkonu   (128 Sk   v roku   2003   a 136   Sk   v roku   2004   v zmysle   §   19   ods.   3) predstavujú sumu 8 796 Sk v roku 2003 a sumu 4 676 Sk v roku 2004. Spolu predstavuje táto náhrada trov sumu 13 472 Sk. Vzhľadom na to, že sťažovateľka si uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia v sume 12 810 Sk, ústavný súd   priznal náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške. Z týchto dôvodov ústavný súd preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2004