znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 19/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Š. D., K., zastúpeného advokátom JUDr. R. L., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 5 Tdo 30/2011   z   18.   augusta   2011   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach   sp. zn.   6 To   90/2009   z 11.   decembra   2009   a   rozsudkom   Okresného   súdu Košice-okolie č. k. 6 T 72/08-261 z 9. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd”)   bola 5. decembra 2011 doručená sťažnosť Š. D. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods.   2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   5   Tdo   30/2011   z   18.   augusta   2011   (ďalej aj „napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu“)   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 To 90/2009 z 11. decembra 2009 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a rozsudkom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   6   T   72/08-261   z 9.   apríla   2009   (ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 6 T 72/08-261 z 9. apríla 2009 bol uznaný vinným z prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Krajský súd aj na odvolanie sťažovateľa svojím rozsudkom sp. zn. 6 To 90/2009 z 11. decembra 2009 zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu iba vo výroku o uloženom treste, ktorý zmiernil. Najvyšší súd sťažovateľom podané dovolanie svojím rozhodnutím sp. zn. 5 Tdo 30/2011 z 18. augusta 2011 odmietol.

3. V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ koncentroval svoje sťažnostné námietky   proti   trestnému   konaniu   vedenému   proti   jeho osobe   ako   celku   so   zameraním na spochybnenie právnych záverov súdov, ku ktorým dospeli vykonaným dokazovaním, ako aj poukazovaním na nedostatky v skutkových zisteniach, ktoré mohli byť odstránené ním navrhovaným dokazovaním, ktoré podľa názoru sťažovateľa malo byť bez relevantných zdôvodnení odmietnuté. Zároveň sťažovateľ ponúkol ústavnému súdu vlastné zhodnotenie vykonaných dôkazov a z nich vyplývajúcich záverov, k zhrnutiu ktorých uviedol, že „je presvedčený,   že   v jeho   prípade   nespáchal   žiaden   trestný   čin...   Opätovne   sťažovateľ poukazuje, že jednak pri trestnom čine podvodu podľa § 221, ods. 1, 2 Trestného zákona a aj   trestnom   čine   sprenevery   podľa   §   213   ods.   1,   2   písm.   a)   Trestného   zákona,   bolo potrebné sťažovateľovi ako obžalovanému preukázať úmyselné zavinenie.... prvostupňový súd pri rozhodovaní o tom, či obžalovaný spáchal trestný čin podľa § 213 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zákona, nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal dôsledne dokazovanie, pretože nepreukázal konajúci súd obžalovanému to, že si prisvojil cudziu vec... Prvostupňový súd a ani súd odvolací, nepreukázali vykonaným dokazovaním, že sťažovateľ ako obžalovaný mal   nakladať   z finančnými   prostriedkami   ako   z vlastnými...“.   Na   podporu   svojej argumentácie a ako dôkaz konzistentnosti svojich obhajobných dôvodov prednesených už v konaní pred okresným súdom, krajským súdom (v odvolacom konaní) a najvyšším súdom (v dovolacom   konaní) sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   poskytol   aj   presné   znenie   svojich dovolacích dôvodov predložených najvyššiemu súdu k rozhodnutiu o podanom dovolaní.

4.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1. Základné právo Š. D... upravené v čl. 46, čl. 47, ods. 2, 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy...   postupom   Okresného   súdu   Košice-okolie,   Krajského   súdu   v Košiciach a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených na Okresnom súde Košice- okolie, č. k. 6 T 72/08, Krajskom súde v Košiciach, č. k. 6 To 90 /2009-292, a Najvyššom súde..., č. k. 5 Tdo 30/2011 porušené bolo.

2. Rozhodnutia Okresného súdu... č. k. 6 T 72/08, zo dňa 09. 04. 2009, Krajského súdu v Košiciach, č. k. 6 To 90 /2009-292... zo dňa 11. 12. 2009 a Najvyššieho súdu..., č. k. 5 Tdo 30/2011 o dňa 18. 08. 2011 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyššiemu súdu... sa prikazuje, aby vo veci konal a prikazuje sa obnoviť stav pred porušením základného práva upraveného v čl. 46, čl. 47, ods. 2, 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy...

4. Š. D... sa priznáva finančné zadosťučinenie 10.000 Eur...

5. Š. D... priznáva trovy konania/právneho zastúpenia 261,82 Eur...“

Sťažovateľ   aj   požiadal   o prednostné   vybavenie   podanej   sťažnosti,   a to   z dôvodu prebiehajúcich súdnych konaní vedených aj proti jeho osobe a z tohto dôvodu aj o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. Sťažovateľ   namietal   porušenie   v petite   označených   základných   práv   tak napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   krajského   súdu,   ako   aj   napadnutým rozhodnutím   okresného   súdu   najmä   poukazujúc   na   to,   že   ním   predostreté   obhajobné dôvody, na ktorých je založená aj jeho argumentácia v podanej sťažnosti ústavnému súdu, dôkazom   konzistentnosti   ktorých   je   aj   presné   odcitovanie/presné   znenie   dovolacích dôvodov predložených najvyššiemu súdu k rozhodnutiu o podanom dovolaní, mali ostať bez relevantnej odozvy v jeho trestnej veci konajúcich orgánov súdnej moci.

II.A K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv rozsudkom okresného súdu č. k. 6 T 72/08-261 z 9. apríla 2009

8.   V   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   zakotvený   princíp   subsidiarity,   ktorý   znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami   iba   vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené   poukazuje   na   skutočnosť,   že   proti   tomuto   rozhodnutiu   bolo   možné   podať odvolanie, ako riadny opravný prostriedok podľa § 306 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“),   čo sťažovateľ aj využil, a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 To 90/2009 z 11. decembra 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 30/2011 z 18. augusta 2011

10.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

11.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).   Ústavou   zaručené   základné   právo   na súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl. 46   ods. 1   ústavy   neznamená   právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným   súdom a nemožno ho účelovo   chápať tak,   že   jeho naplnením   je len víťazstvo   v súdnom   spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

12. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 5 Tdo 30/2011 z 18. augusta 2011 v podstatnom uviedol:

„Okresný súd Košice-okolie 27. júna 2011 predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky   dovolanie   obvineného...   Dovolanie   bolo   podané   na   súde   prvého   stupňa 30. júna 2010 a smeruje proti vyššie citovanému rozsudku krajského súdu.

V písomných dôvodoch dovolania obvinený uviedol, že dovolanie podáva z dôvodov § 371 ods. 1 písm. c/, e/, g/ i/ Tr. por.

V prvom rade vytýkal, že v konaní bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu - § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., pretože počas celého konania nebola zmenená právna   kvalifikácia   a   spáchanie   skutku   mu   nebolo   vôbec   preukázané,   preto   mal   byť oslobodený v zmysle zásady in dubio pro reo.

Dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por. vidí v tom, že vo veci konal orgán činný v trestnom konaní, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, a to vyšetrovateľka JUDr. V., voči ktorej vzniesli námietky zaujatosti 29. januára 2008. Dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. vidí v tom, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom - neboli vôbec vykonané. Dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. videl vtom, že bol rozhodnutím uznaný za vinného z prečinu sprenevery podľa § 213 Tr. zák., napriek tomu, že mu skutok nebol preukázaný.   Navrhol preto,   aby najvyšší súd vyslovil rozsudkom,   že rozhodnutím krajského súdu bol porušený zákon v ustanovení § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 2 a § 322 ods. 3 Tr. por. a v konaní ktoré mu predchádzalo v ustanovení § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. v jeho neprospech. Navrhol zrušiť rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok okresného súdu v celom rozsahu a prikázať vec okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   (§   377   Tr.   por.)   zistil,   že dovolanie bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1 Tr. por.). Dovolanie podal obvinený v súlade s ustanovením § 373 ods. 1 Tr. por. prostredníctvom svojho obhajcu. Zároveň však zistil, že dovolanie obvineného je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 (§ 382 písm. c/) Tr. por.

V   prvom   rade   považuje   najvyšší   súd   uviesť,   že   obsah   konkrétne   uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho   dôvodu,   musí   skutočne   vecne   zodpovedať   zákonnému   vymedzeniu   takéhoto dovolacieho dôvodu podľa § 371 Tr. por. V prípade, že podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania a v skutočnosti obsahuje argumenty   stojace   mimo   uplatneného   dovolacieho   dôvodu,   takéto   dovolanie   treba odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. por.

Obvinený...   vo   svojom   dovolaní   v   prvom   rade   namietal,   že   v   konaní   došlo k zásadnému porušeniu jeho práva na obhajobu, čo zakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

Obvineným   uvádzaný   dôvod   predpokladá,   že   v   konaní   došlo   k   porušeniu   práva na obhajobu najmä tým, že boli porušené ustanovenia o povinnej obhajobe § 37 Tr. por. Predovšetkým ide o prípady,   kedy súd vykonával úkony trestného konania bez obhajcu obvineného   napriek   tomu,   že   ho   obvinený   musel   mať   z   dôvodu   povinnej   obhajoby. V posudzovanej veci nešlo o prípad povinnej obhajoby, pretože obvinenému bolo uznesením vyšetrovateľa z 22. augusta 2007 vznesené obvinenie iba za prečin podvodu podľa § 221 ods.   1,   ods.   2   Tr.   zák.   Napriek   tomu   si   obvinený   na   základe   plnej   moci zo 16. septembra 2007 zvolil obhajcu..., ktorý sa zúčastňoval úkonov prípravného konania a bol prítomný počas hlavného pojednávania i verejného zasadnutia o odvolaní. Obhajca obvineného mal teda možnosť počas celého konania kvalifikovane navrhovať, predkladať a zadovažovať dôkazy slúžiace na obhajobu obvineného. Za porušenie práva na obhajobu v zmysle tohto dovolacieho dôvodu nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Tr. por., resp.   práva   podľa   § 2   ods.   11   Tr.   por.,   preto   skutočnosť,   že súd neakceptoval návrhy obhajoby   na   doplnenie   dokazovania   ešte   neznamená,   že   došlo   k   porušeniu   práv na obhajobu, z čoho vyplýva, že uvedený dovolací dôvod nebol naplnený.

Podľa § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu videl obvinený v tom, že vyšetrovanie v jeho trestnej   veci   vykonávala   vyšetrovateľka   OR   PZ,   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície, Odboru   ekonomickej   kriminality   Košice-okolie...,   voči   ktorej   už   v   prípravnom   konaní vzniesol námietku zaujatosti.

Z   ustanovenia   §   31   ods.   1   Tr.   por.   vyplýva,   že z vykonávania úkonov trestného konania   je   vylúčený   sudca   alebo   prísediaci   sudca,   prokurátor,   policajt,   probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v trestnom konaní.

Účelom tohto ustanovenia o vylúčení orgánov činných v trestnom konám je upevniť dôveru účastníkov konania i verejnosti v nestrannosť postupu orgánov činných v trestnom konaní.   Preto   je   potrebné   už   v   prípravnom   konaní   zabezpečiť,   aby   sa   na   úkonoch prípravného   konania   nepodieľal   vyšetrovateľ,   ktorý   má   k   predmetnej   veci   alebo   vyššie vymedzenému okruhu osôb taký vzťah, ktorý môže objektívne vzbudiť pochybnosti o jeho spôsobilosti postupovať pri objasňovaní trestnej činnosti nestranne. Uplatnenie inštitútu § 31 ods. 1 Tr. por. o vylúčení orgánov trestného konania preto prichádza do úvahy iba vtedy, ak je existencia takéhoto vzťahu, resp. pomeru preukázaná.

Z obsahu predloženého spisu najvyšší súd zistil, že obvinený už v prípravnom konaní prostredníctvom   obhajcu   30.   januára   2008   vzniesol   námietku   zaujatosti   vyšetrovateľky. O jeho námietke vyšetrovateľka rozhodla v zmysle § 32 ods. 3 Tr. por. s poukazom na § 31 ods. 1 Tr. por. uznesením z 31. januára 2008 pod ČVS: ORP-224/OJP-KS-2007, že nie je vylúčená z úkonov. Predmetné uznesenie vyšetrovateľky bolo doručené obvinenému i jeho obhajcovi,   pričom   ani   jeden   z   nich   proti   tomuto   uzneseniu   vyšetrovateľky   opravný prostriedok nepodal a uznesenie nadobudlo právoplatnosť 19. februára 2008. Z uvedeného potom vyplýva, že uplatnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por. nemá svoje opodstatnenie.

Existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. obvinený videl v tom,   že   rozhodnutie   súdu   je   založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   súdom   vykonané zákonným spôsobom − neboli vykonané vôbec.

Uvedený dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď rozhodnutie súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané, resp. neboli vykonané   zákonným   spôsobom,   prípadne   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   získané   zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch získaných nezákonne, musí byť z obsahu spisového materiálu zrejmá a nemožno ju vyvodzovať na základe toho, že by sa mali inak vyhodnocovať existujúce už vykonané dôkazy. Z obsahu spisového materiálu a z rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa najvyšší súd zistil, že oba súdy pri svojom rozhodovaní   brali   do   úvahy   iba   dôkazy,   ktoré   boli   vykonané   v   priebehu   dokazovania na hlavnom pojednávaní resp. verejnom zasadnutí, na ktorom bol obvinený prítomný a mal teda   možnosť   vyjadriť   sa   k   jednotlivým   dôkazom.   Návrhy   na   doplnenie   dokazovania zo strany obvineného i jeho obhajcu súdy zamietli, pretože neboli potrebné pre objasnenie skutkového stavu. Išli nad rámec dokazovania. Nevykonanie navrhovaných dôkazov preto nemôže byť dôvodom pre naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.

Napokon   obvinený   ako   ďalší   dovolací   dôvod   uvádzal   ustanovenie   §   371   ods.   1 písm. i/ Tr. por., pretože podľa jeho názoru rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie okresného súdu je založené na nesprávnom posúdení zisteného skutku. Uvedený dovolací dôvod v podstate opieral o nesprávne zistený skutkový stav. K   tomu   je   potrebné   uviesť,   že   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok v zmysle tohto ustanovenia je určené k náprave právnych pochybení vo veci samej, pokiaľ tieto   pochybenia   spočívajú   v   právnom   posúdení   skutku   alebo   iných   skutočností   podľa noriem hmotného práva, nie však z hľadiska procesných predpisov. V praxi to znamená, že s poukazom na uvedený dovolací dôvod nie je možné domáhať sa preskúmania skutkových zistení,   na   ktorých   je   založené   napadnuté   rozhodnutie.   Skutkový   stav   je   možné   pri rozhodovaní o dovolaní hodnotiť iba z hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy,   bola   správne   posúdená,   t.j.   či   sú   právne   kvalifikované   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami hmotného práva. Na základe tohto dovolacieho dôvodu nemožno hodnotiť správnosť a úplnosť skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10, ods. 12 Tr. por.

V posudzovanej veci však uplatnené námietky obvineného smerujú výlučne do oblasti skutkových   zistení.   Vytýka   súdom   neúplné   dokazovanie,   nesprávne   hodnotenie   dôkazov a následne   chybné   skutkové   zistenia,   pričom   presadzuje   vlastné   hodnotiace   úvahy vzťahujúce   sa   na   vykonané   dôkazy   a   predkladá   vlastnú   verziu   skutkového   stavu.   Pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie podľa ktorého obvinený... spáchal skutok tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorého skutkovými závermi sa stotožnil aj odvolací   súd.   Popísanému   skutkovému   stavu   plne   zodpovedá   i   právny   záver   vyjadrený v posúdení skutku ako prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. Použitú právnu kvalifikáciu podľa citovaného ustanovenia odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré   sú   do   popisu   skutku   zahrnuté   a   ktoré   vyjadrujú   naplnenie   príslušných   znakov uvedeného prečinu. Z uvedeného vyplýva, že ani tento dovolací dôvod nebol naplnený. Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.

V   posudzovanej   veci   ako   z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   neboli   splnené   zákonné podmienky   dovolania   podľa   §   371   Tr.   por.,   preto   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného Š. D. odmietol.“

13. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 6 To 90/2009 z 11. decembra 2009 v podstatnom uviedol:

„Obžalovaný   v   odvolaní   podanom   prostredníctvom   svojho   obhajcu   vytýkal okresnému súdu, že vo vecí nerozhodol správne a zákonne, pretože nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu za účelom náležitého objasnenia veci.

Vykonanými dôkazmi nebolo preukázané, že by obžalovaný sa dopustil žalovaného skutku právne kvalifikovaného súdom ako prečin sprenevery. Vytýkal okresnému súdu, že vo veci vykonané dôkazy vyhodnotil v jeho neprospech a neprihliadol na dôkazy, ktoré svedčili v jeho prospech. Poukázal na to, že predmetná vec má súvislosť aj s činnosťou súdneho exekútora...,   ktorý   podľa   názoru   obžalovaného   nepostupoval   v   zmysle   príslušných predpisov. Zároveň navrhol, aby krajský súd po zrušení veci, vec vrátil okresnému súdu na nové   konanie   a   rozhodnutie   s   tým,   že   v   rámci   nového   konania   sa   má   vykonať dokazovanie   a   to   nariadenie   znaleckého   dokazovania   z   odboru   ekonomiky,   vedenia účtovníctva, ďalej vypočutie svedkov, ktorých už obhajoba navrhla vypočuť v pôvodnom konaní v zmysle návrhov na doplnenie dokazovania.

Na   základe   včas   podaných   odvolaní   krajský   súd   podľa   §   317   ods.   1   Tr.   por. preskúmal   zákonnosť   a   odôvodnenosť   napadnutých   výrokov   rozsudku,   proti   ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané by prihliadol len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Uvedeným postupom krajský súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je len čiastočne dôvodné, avšak z iných dôvodov, ako sú uvedené v písomnom odvolaní.

Úvodom   treba   uviesť,   že   vo   vzťahu   ku   skutkovým   zisteniam   tvoriacim   podstatu súdeného   prečinu,   je   napadnutý   rozsudok   výsledkom   konania,   v   ktorom   sa   striktne postupovalo podľa Trestného poriadku, a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pokiaľ ide zistenie, že sa predmetný skutok stal spôsobom popísaným vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, že ho spáchal obžalovaný, a že z jeho konania nastal tam uvedený následok.

Na takomto základe potom okresný súd vyvodil z dôkazov skutkové zistenia, ktoré sú vecne správne a v súlade so zákonom. Vzhľadom k tomu odvolací súd v otázke skutkových zistení odkazuje na podrobne a veľmi precízne rozvedené dôvody rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje bez potreby jeho doplnenia.

Rovnako po preskúmaní obsahu vyšetrovacieho a súdneho spisu dospel k záveru, že výrok o vine obžalovaného... bol založený na presvedčivých dôkazoch, ktoré bez akejkoľvek pochybnosti vylučujú akúkoľvek inú alternatívu tohto skutkového deja, ktorý bol na základe týchto dôkazov ustálený.

Krajský   súd   odvolacie   námietky   obžalovaného   považuje   za   neopodstatnené a vo svojom   súhrne   sú   opakovaním   jeho   doterajších   obhajobných   návrhov,   s   ktorými argumentoval   počas   doterajšieho   konania.   S nimi   sa   okresný súd taktiež v odôvodnení napadnutého   rozsudku   vecne   správne   a   zákonne   vyrovnal.   Pokiaľ   sa   týka   návrhov na doplnenie   dokazovania   nariadením   znaleckého   dokazovania   znalcom   z   odboru ekonomiky,  ...   vzhľadom   k   existujúcim   vo   veci   doteraz   vykonaných   dôkazov.   Skúmanie činnosti exekútora... taktiež nie je potrebné. V spisovom materiáli sa nachádza dôkaz na č. l. 251 a násl., a to oznámenie Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 14. 4. 2009, ktorý krajský súd na verejnom zasadnutí oboznámil, a z ktorého je nesporne zistiteľné, že súdny exekútor...   postupoval   v predmetnej   veci   správne   a   sťažnosť   obžalovaného,   ktorú   podal prostredníctvom svojho obhajcu kompetentné orgány považovali za nedôvodnú.

Pokiaľ sa týka ďalších odvolacích námietok krajský súd konštatuje, že sú v podstate len   námietkami   obžalovaného   vo   vzťahu   k   hodnoteniu   dôkazov   súdom   vykonaných na hlavnom pojednávaní.

Aj   právne   posúdenie   konania   obžalovaného   ako   prečin   sprenevery   podľa   §   213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. je v súlade so zákonom, a aj v tomto smere krajský súd poukazuje na výstižné odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia( č. I. 269 Tr. spisu), preto ani v tomto smere nemožno okresnému súdu nič vytýkať.

Krajský   súd   sa   nestotožnil   s   okresným   súdom   pokiaľ   ide   o   uložený   trest obžalovanému   pre   uvedený   prečin.   Je potrebné uviesť,   že obžalovaný je podnikateľom, ktorý z miesta bydliska je hodnotený kladne, naviac sa aktívne zapája a spolupracuje pri spoločenských   akciách   usporiadaných   v   mestskej   časti,   v   ktorej   býva.   Doposiaľ   súdom trestaný nebol.

Z týchto dôvodov preto podľa názoru krajského súdu, nakoľko ide o prvé vybočenie zo   zásad   normálneho   správania   sa   nie   je   potrebné   na   obžalovaného   vplývať   trestnom odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu. Zákon umožňuje mu uloženie aj iného   miernejšieho   výchovného   trestu,   pretože   obžalovaný   spĺňa   podmienky   uvedené v ustanovení § 56 ods. 2 Tr. zák.

Preto   krajský   súd   zrušil   napadnutý   rozsudok   vo   výroku   o   treste   a   sám   vo   veci rozhodol rozsudkom tak, že obžalovaného... odsúdil na peňažný trest vo výmere 2.,000 - (dvetisíc) Eur s tým, že pre prípad úmyselného zmarenia peňažného trestu mu stanovil náhradný trest odňatia slobody v trvaní 8 (osem ) mesiacov.“

14.   Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu s rozsudkom okresného súdu č. k. 6 T 72/08-261 z 9. apríla 2009 („... odvolací súd v otázke skutkových   zistení   odkazuje   na   podrobne   a veľmi   precízne   rozvedené   dôvody   rozsudku okresného   súdu,   s ktorým   sa   v plnom   rozsahu   stotožňuje   bez   potreby   jeho   doplnenia“), považoval   ústavný   súd   za   potrebné   uviesť   aj   podstatnú   časť   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia okresného súdu: „Z dôvodu uvedeného v § 272 ods. 3 Tr. por. súd odmietol vykonať dôkazy, ktoré navrhol vykonať obhajca vo svojom písomnom návrhu, ktorý bol doručený   súdu   dňa   6.   3.   2009,   nakoľko   uvedenými   dôkazmi   sa   majú   dokázať   jednak skutočnosti,   ktoré   súd   nepovažuje   za   podstatné   k   rozhodnutiu   o   vine   resp.   nevine obžalovaného a tiež skutočnosti, ktoré už súd má za dokázané inými v tejto trestnej veci vykonanými   dôkazmi.   Z   rovnakého   dôvodu   t.   j.   že   ide   o   skutočnosti   nepodstatné   pre rozhodnutie   súdu   boli   odmietnuté   ako   dôkaz   správy   o   šetrení   postupu   exekútora v exekučnom konaní   vedenom   proti spoločnosti   obžalovaného   ako povinnej   spoločnosti, ktoré súd žiadal zaslať od Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky.

Zhodnotením všetkých vykonaných dôkazov v ich vzájomnej súvislosti súd dospel k názoru,   že   z   vykonaného   dokazovania   celkom   jednoznačne   a   nepochybne   bol   zistený nasledujúci skutkový stav: ako vyplýva zo správy od importéra z č. l. 44, 45, spoločnosť Y. s. r. o. dňa 23. 11. 2006 objednala v objednávacom softwari vozidlo Š., rok výroby 2007, farba biela. Uvedená objednávka bola v objednávacom softwari potvrdená. Vozidlo nebolo na sklade, preto sa objednalo u výrobcu Š., a. s. M., Č.. Vozidlo malo byť vyrobené v priebehu 4-6 týždňov, dňa 4. 1. 2007 bolo dodané importérovi. Aj keď objednávateľom vozidla bola spoločnosť Y., s. r. o., ešte pred termínom dodania sa spoločnosť Y. s. r. o. dohodla so spoločnosťou A., s. r. o. o zmene v osobe objednávateľa. Z uvedeného dôvodu importér vystavoval na predmetné vozidlo faktúru č.... zo dňa 14. 1. 2007 na A., s. r. o. Skutočné objednanie vozidla, jeho výbava a cena sú objektivizované cenovou ponukou a objednávkou z č. l. 57 a 58. Z cenovej ponuky z č. l. 57 zároveň vyplýva, že dodacia doba bola   6-8   týždňov   od   dátumu   záväznej   objednávky   t.   j.   najneskôr   od   23. 11. 2006.   Z uvedeného vyplýva, že spoločnosť Y. s. r. o. mala dodať objednané vozidlo poškodenej spoločnosti najneskôr do 18. 1. 2007 (t. j. 8 týždňov od 23. 11. 2006). Dňa 5. 12. 2006 svedok M. D. požiadal A., s. r. o. o kúpu dvoch vozidiel, na ktorých mala spoločnosť Y. s. r. o. zákazníkov, ktorí podpísali záväznú objednávku (viď e-mailová správa z č. l. 35). Z tejto e-mailovej správy je zrejmé, že v danom čase už inkriminované vozidlo bolo objednané. Práve   túto   e-mailovú   správu   svedkyňa   S.   označila   za   začiatok   celého   obchodu   so spoločnosťou Y. s. r. o. ohľadne prevzatia inkriminovaného vozidla cez spoločnosť A., s. r. o. Práve v tomto čase, bola spoločnosť obžalovaného upozornená na to, že vozidlo im bude vydané, len ak bude zaplatená celá jeho cena. Uvedené bolo podmienkou toho, aby A., s. r. o.   pristúpila   na   celú   túto   operáciu   so   spoločnosťou   Y.   s.   r.   o.   ohľadne   prevzatia objednaného vozidla. Tvrdenie svedkyne, že uvedenú podmienku (zaplatenia ceny ešte pred dodaním vozidla) navrhla spoločnosť Y., s. r. o. prostredníctvom svedka D. sa vzhľadom na obsah e-mailovej správy nepotvrdilo, avšak sa ani nevylúčilo. Uvedenú skutočnosť t. j. nevydanie vozidla bez vopred zaplatenej kúpnej ceny potvrdil aj svedok D., ktorý potvrdil, že skutočne to bolo podmienkou celého obchodu s A., s. r. o. Navyše uviedol, že túto sku- točnosť resp. podmienku oznámil obžalovanému. Ďalej o tejto podmienke sa obžalovaný dozvedel aj priamo od svedkyne S., ktorá vypovedala, že začiatkom januára 2007, oznámila obžalovanému, že vozidlo nebude vydané, ak nebude vopred vyplatené. Z uvedeného má súd za preukázané, že obžalovaný musel vedieť o tom, že spoločnosť A., s. r. o., mu dodané vozidlo pre poškodeného vydá len za podmienky, že obžalovaný zaplatí vopred cenu za toto vozidlo. O uvedenom informoval svedok D. obžalovaného hneď potom čo sa dohodla celá operácia so spoločnosťou A., s. r. o. a potom ešte začiatkom januára 2007 túto podmienku povedala   obžalovanému   svedkyňa   S..   Skutočnosť,   že   obžalovaný   vo   svojom   vyjadrení k výpovedi svedkyne S. poprel, že by s ňou rozprával v tom čase, súd hodnotí ako snahu obžalovaného vyviniť sa spod obžaloby.

Dňa 12. 1. 2007 (čo bolo piatok) spoločnosť obžalovaného vystavila proformafaktúru č. 12012007( na č. l. 59) kde je ako odberateľ uvedená poškodená spoločnosť, predmetom tejto faktúry je evidentne vozidlo objednané pre poškodeného v dohodnutej cene, v ktorej je ako   účet   dodávateľa   uvedený   účet   I.   D.   vedený   v P.,   a.   s...   Uvedenú faktúru odberateľ −poškodená spoločnosť vyplatila dňa 17. 1. 2007 (t. j. v najbližšiu stredu) čo jednoznačne vyplýva z výpisu z účtu poškodeného z č. l. 60. Uvedené prostriedky boli pripísané na účet manželky obžalovaného dňa 17. 1. 2007, čo takisto vyplýva z výpisu z č. l. 51. Aj keď ide o účet, ktorého majiteľom je manželka obžalovaného podpisový vzor k tomuto   účtu   mal   aj   obžalovaný,   čo   preukazuje listinný   dôkaz   na   č.   l.   50.   Objednané vozidlo bolo A., s. r. o. dodané, ako to uviedla svedkyňa S. vo svojej výpovedi, dňa 16. alebo 17. 1. 2007. O dodaní vozidla ihneď informovala obžalovaného, ktorý sa snažil o prevzatie vozidla od A., s. r. o. bez zaplatenia vopred. Dňa 18. 1. 2007 o 10.56 hod. obžalovaný uskutočnil výber sumy vo výške 300.000,-Sk z účtu, na ktorý bola poukázaná poškodeným cena za objednané auto. Toho istého dňa ale o 12.17 hod. vybral obžalovaný z toho istého účtu opäť hotovosť znova vo výške 300.000,-Sk. Vybrané prostriedky obžalovaný podľa svojich slov použil na prevádzkový kapitál spoločnosti, čo bolo podľa obžalovaného bežnou praxou. To, že prostriedky, ktoré prišli do spoločnosti od klientov sa okamžite použili na prevádzku spoločnosti potvrdil aj svedok D. Dňa 9. 3. 2007 poškodený odstúpil od zmluvy so spoločnosťou Y. s. r. o., nakoľko predmet kúpy nebol dodaný ani v náhradnom termíne. Uvedené odstúpenie od zmluvy bolo doručené spoločnosti obžalovaného 14. 3. 2007. Dňa 3. 7. 2007 poškodený podal na obžalovaného trestné oznámenie.

Teda z takto ustáleného skutkového stavu súd dospel k záveru, že obžalovaný jedno- značne a nepochybne spáchal skutok, ktorý je uvedený vo výroku tohto rozhodnutia a tento skutok je trestným činom.

Pokiaľ ide o obhajobu obžalovaného túto súd hodnotí ako jednoznačne vyvrátenú vykonanými   dôkazmi.   Obžalovaný   od   počiatku   popieral   spáchanie   skutku.   Tvrdil,   že poškodeného informoval o finančných ťažkostiach spoločnosti Y. s. r. o., napriek tomu, poškodený vstúpil do obchodného vzťahu so spoločnosťou obžalovaného, uvedenie čísla účtu   manželky   ako   účtu,   na   ktorý   mal   poškodený   poukázať   kúpnu   cenu   obžalovaný vysvetľuje tým, že nešlo o podvodný úmysel, ale naopak takto sa malo zaistiť, že vozidlo bude skutočne aj dodané, nakoľko v danom období spoločnosť Y. s. r. o. mala blokované účty   v   dôsledku   vedených   exekučných   konaní.   Ak   by   boli   peniaze   poukázané   na   účet spoločnosti, nemohli by byť použité na vyplatenie objednaného vozidla, pretože by boli blokované   pre   účely   exekúcie.   Za   príčinu   toho,   že   vozidlo   nebolo   zabezpečené   pre objednávateľa,   obžalovaný   označuje   to,   že   exekúcie,   ktoré   boli   vedené   proti   jeho spoločnosti neboli vedené zákonným spôsobom v dôsledku čoho sa spoločnosť dostala do situácie, že nebola schopná plniť si svoje záväzky.

V prvom rade je potrebné povedať, že už samotná výpoveď obžalovaného sa nesie vo veľmi všeobecnej rovine. Obžalovaný vypovedá, že poškodený o všetkých skutočnostiach vedel, na všetkom sa dohodli, poškodený so všetkým súhlasil, sám obžalovaný bol ochotný riešiť vzniknutú situáciu, s poškodeným rokoval, navrhol iné riešenia, bol ochotný záväzok splniť, ak by sa vedel dohodnúť s exekútorom a pod..

Súd dospel k záveru, že vykonávané exekúcie bez ohľadu na to, či boli vykonané zá- konným alebo nezákonným spôsobom, nemohli nijakým spôsobom a v ničom, ani len ne- priamo ovplyvniť splnenie záväzku spoločnosti Y. s. r. o. dodanie objednaného vozidla pre poškodeného. Tým, že poškodený (či už vedome alebo nevedome) poukázal prostriedky na iný   účet,   ako   je   účet   spoločnosti,   tok   peňažných   prostriedkov   bol   presmerovaný   mimo účtovný systém spoločnosti obžalovaného. Uvedené prostriedky sa tak dostali mimo sféru vplyvu exekučného konania, pričom sa tak stalo podľa vôle obžalovaného práve preto, aby ich   nemohol   zablokovať   exekútor,   teda   aby   neboli   zexekvované,   ale   aby   sa   použili na vyplatenie objednaného vozidla. Vzhľadom k tomu, že k účtu, na ktorý boli peňažné prostriedky poškodeného poukázané, mal obžalovaný dispozičné právo, prostriedky na ňom neboli nijako blokované, nebola teda daná žiadna prekážka, ktorá by obžalovanému bránila v   použití   týchto   peňažných   prostriedkov   na   vyplatenie   objednaného   vozidla   pre poškodeného. Obžalovaný tvrdil, že poškodený vedel, že účet uvedený na faktúre nie je účtom spoločnosti ale účtom jeho manželky. Svedok Š. poprel, že by o tom vedel. Uvedený rozpor sa nepodarilo odstrániť ani konfrontáciou medzi obžalovaným a svedkom Š.. Teda ide o určitú skutkovú pochybnosť, ktorú nebolo možné odstrániť vykonaním iného dôkazu, a preto   je   potrebné   túto   skutkovú   okolnosť   posúdiť   v   prospech   obžalovaného,   teda   že obžalovaný   povedal   svedkovi,   že   je   to   účet   jeho   manželky.   Z uvedeného   nemôže   ísť   o podvodné konanie zo strany obžalovaného.

Za   absolútne   nepochopiteľné   súd   hodnotí   konanie   obžalovaného,   ktorý   takto nadobudnuté prostriedky od poškodeného použil na úhradu záväzkov svojej spoločnosti, čím ich ako keby vniesol do účtovného systému svojej spoločnosti. Nepochopiteľnosť tohto konania obžalovaného pramení predovšetkým z týchto úvah: Obžalovaný musel vedieť, že objednané   vozidlo   musí   byť   dodané   poškodenému   najneskoršie   18.   1.   2007.   Vedel,   že vozidlo mu spoločnosť A., s. r. o. nevydá, pokiaľ nebude vyplatená celá cena za toto vozidlo. Peniaze od poškodeného získal dňa 17. 1. 2007. Tieto peniaze podľa uvedeného potreboval pre A., s. r. o. na vyplatenie ceny vozidla, najneskôr na druhý deň t. j. 18. 1. 2007, pretože v tento   deň   mal   vozidlo   odovzdať   poškodenému.   To znamená,   že   obžalovaný   mohol   mať necelých   24   hodín   na   to,   aby   tieto   peniaze   vybral,   použil   na   ten   účel,   za   akým   boli poškodeným   poukázané   na   určený   účet   t.   j.   na   vyplatenie   objednaného   vozidla.   Ak obžalovaný chcel splniť daný zmluvný záväzok t. j. zabezpečiť pre poškodeného dodanie objednaného vozidla tak, ako sa dohodli, nemal čo použiť tieto prostriedky na prevádzkový kapitál spoločnosti, aj keď v iných prípadoch to mohlo byť bežnou a osvedčenou praxou. Obžalovaný si musel byť vedomý, že ak vybrané prostriedky použije na prevádzkový kapitál, v najbližších   24   hodinách   nebude   mať   prostriedky,   aby   si   splnil   svoj   zmluvný   záväzok. Na viac,   ak   by   aj   obžalovaný   mal   viac   času   na   splnenie   jeho   záväzku,   nemohol   sa odôvodnene spoliehať, že ak použije uvedené prostriedky na prevádzku svojej spoločnosti, v čase keď bude potrebné splniť predmetný záväzok vo vzťahu k poškodenému bude mať jeho   spoločnosť   dostatočné   prostriedky   aby   mohla   vyplatiť   vozidlo,   pretože   spoločnosť obžalovaného nepochybne mala finančné problémy, viedli sa proti nej exekúcie a preto, ak by nejaké prostriedky spoločnosť obžalovaného nadobudla boli by postihnuté exekúciou. Preto   tvrdenie   obžalovaného,   že   bolo   obvyklé,   že   peniaze   od zákazníkov   sa   používali na chod   spoločnosti   až   do   okamihu,   keď   bolo   dodané   vozidlo,   je   v tomto   prípade irelevantné.“

15.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

16. Po   oboznámení   sa   s obsahom napadnutých   rozhodnutí   najvyššieho   súdu a krajského súdu (a s prihliadnutím na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu v otázkach   skutkových   zistení   a právnych   záverov   priamo   odkazuje   na   rozhodnutie prvostupňového súdu, tak v tejto časti aj napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.), ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd a krajský súd konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, a ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich hmotnoprávnych ustanovení Trestného zákona a procesnoprávnych zákonných ustanovení Trestného poriadku sú obidva napadnuté rozhodnutia aj náležite odôvodnené a ústavný súd nezistil,   aby   aplikácia   právnych   predpisov   najvyšším   súdom   a krajským   súdom   nebola ústavne   konformná. Podľa   názoru   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s požiadavkami   účastníka   konania.   Navyše   treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a ani právne závery najvyššieho súdu   ani   krajského   súdu   považovať   za   arbitrárne   alebo   zjavne   neopodstatnené.   V tejto súvislosti   ústavný   súd   taktiež   nezistil   dôvody   vyslovenia   porušenia   sťažovateľom označených ďalších práv, a to práva na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   napadnutými   rozhodnutiami   najvyššieho   súdu a krajského   súdu   pre   absenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   predmetnými   rozhodnutiami a týmito označenými základnými právami.

17. V súvislosti   so   sťažovateľom   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade   so zákonom,   aby   bol   ústavne akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné   a nearbitrárne.   V opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04,   III. ÚS 162/05).   Ústavný   súd nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi napadnutým rozhodnutím   najvyššieho   súdu   v spojení   s napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu a namietaným porušením označených práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, ako aj čl. 48 ods. 1 ústavy, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

18. Nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ v súvislosti s namietaním porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy neuviedol žiadnu ústavne relevantnú argumentáciu, z ktorej by bolo možné identifikovať prípadné východiská pre posúdenie prípadného porušenia označených práv, ale jeho argumentácia sa opiera o tie isté ním deklarované skutkové zistenia a právne hodnotenia,   ako   boli   ním   prezentované   v konaní   pred   súdmi   nižšej   inštancie v prvostupňovom   konaní   a následne   v konaní   o riadnych   a mimoriadnych   opravných prostriedkoch.   Právomoc   ústavného   súdu   ako   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany ústavnosti   daná   mu   ústavou   vylučuje   jeho   právomoc   na   revidovanie   zákonom   danej právomoci orgánov súdnej moci, pokiaľ výkon tejto právomoci nebol ani svojvoľný, ani arbitrárny, o to viac, že argumentácia sťažovateľa v podanej sťažnosti smerovala výlučne do sféry skutkových zistení, na ktorých posúdenie/rozhodovanie o nich nie je ústavný súd a priori   povolaný. V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl. 124   ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal dokazovanie,   ktoré   je   základným   predpokladom   toho,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

III.

19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti   (zrušenie   napadnutých   rozhodnutí súdov), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl.   127   ods.   2   prvej   vety   ústavy).   Vzhľadom   na rozhodnutie   ústavného   súdu   uvedené vo výroku nebolo potrebné rozhodnúť ani o návrhu sťažovateľa na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2012