znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 19/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť H. B., K., zastúpenej advokátkou JUDr. A. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 344/2009 a jeho rozsudkom z 10. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 22. novembra 2010 doručená sťažnosť H. B. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 344/2009 a jeho rozsudkom z 10. júna 2010 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   prvostupňového   rozsudku a rozsudku krajského súdu vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou 19. júna 2003 Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) proti „žalovaným 1. P., s. r. o., so sídlom   v B...“, a ďalším   žalovaným   v 2.   až   10.   rade   domáhala,   aby   súd   určil,   že „je nájomkyňou bytu č. 20 na 4 poschodí nehnuteľnosti – slobodárne... pozostávajúcej z jednej miestnosti s príslušenstvom nachádzajúcom sa v K.   na M.,   ku ktorému bytu nájom trvá a uloženie povinnosti umožniť žalobkyni užívanie bytu č. 20...“.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:„Rozsudkom Okresného súdu... zo dňa 10. 11. 2008, sp. zn. 24 C/25/2007, v spojení s rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 10. 06. 2010, sp. zn. 2 Co/344/2009 bol môj návrh o určenie nájomného vzťahu zamietnutý...

Predmetom konania bolo určenie nájomného vzťahu k bytu, z ktorého som bola bez právneho   titulu   v   neskorých   nočných   hodinách   (až   do   nadrána)   násilím   vysťahovaná, spoločne s ostatnými obyvateľmi, domu M., K.. Po tomto vlastník domu začal vykonávať stavebné   úpravy,   ktoré   mu   boli   zo   strany   stavebného   úradu   zakázané   príslušným rozhodnutím, napriek, čomu v dome vytvoril nové byty s novým dispozičným riešením a tieto odpredal, ktoré byty pre uvedenú prekážku neboli do skončenia tohto konania skolaudované a ani zapísané v katastri nehnuteľnosti. Z obyvateľov domu (žalobcov) sa prevažne stali bezdomovci...

Porušovateľ moju žalobu zamietol z dôvodu § 680 ods. 1 Občianskeho zákonníka, že predmet sporu neexistuje, pretože bol zničený a súčasne z dôvodu, že som sa nedomáhala neplatnosti výpovede z nájmu, ktorá mi bola doručená pred násilným vyprataním... Mám za to, že vec bola rozhodnutá arbitrárne a porušovateľ bez opory v zákone a v rozpore s vykonaným dokazovaním porušil moje práva, a to podľa čl. 21 ods. 1 Ústavy SR, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom...“

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné práva sťažovateľa zaručené podľa čl. 21 ods. 1 Ústavy..., čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1... dohovoru... na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným   súdom,   boli   rozsudkom   Krajského   súdu...,   zo   dňa   10.   06.   2010,   sp.   zn. 2 Co/344/2009, porušené.

Ústavný   súd...   zrušuje,   rozsudok   Krajského   súdu...   zo   dňa   10.   06.   2010,   sp.   zn. 2 Co/344/2009 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd...   zakazuje   porušovateľovi   pokračovať   v porušovaní   namietaných základných práv sťažovateľa.

Ústavný súd... priznáva sťažovateľov finančné zadosťučinenie vo výške 333 €. Porušovateľ je povinný, nahradiť sťažovateľovi trovy konania - právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne vo výške 254, 88 €.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie alebo iný   zásah.   Ak porušenie práv   alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

7.   Predmetom   sťažovateľkinej   sťažnosti   je namietané porušenie   označených   práv zaručených   ústavou   a   dohovorom   postupom   krajského   súdu   a jeho   rozsudkom   sp.   zn. 2 Co 344/2009 z 10. júna 2010.

II.A K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo...   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom...

9. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v postupe krajského   súdu   v odvolacom   konaní,   v ktorom   napadnutým   rozsudkom   z 10.   júna   2010 potvrdil „vo veci samej“ rozsudok okresného súdu z 10. novembra 2008. Sťažovateľka nie je spokojná s právnym záverom krajského súdu, ktorý jej žalobu „zamietol z dôvodu § 680 ods. 1 Občianskeho zákonníka, že predmet sporu neexistuje, pretože bol zničený a súčasne z dôvodu, že som sa nedomáhala neplatnosti výpovede z nájmu, ktorá mi bola doručená pred násilným vyprataním“.

10. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01,   I.   ÚS   204/2010),   ako   aj   konkrétne   procesné   garancie v súdnom   konaní.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc   ústavného   súdu   konať   a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a slobôd   je   daná   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

11.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského súdu,   ústavný súd   predovšetkým   konštatuje, že v danej   veci   nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie, či   účinky   výkonu právomoci   krajského súdu   v súvislosti   s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 2 Co 344/2009 z 10. júna 2010 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

12.   Po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne   správne,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení krajský súd v podstatnom uviedol:

„Odvolací   súd   prejednal   vec   podľa   §   212   ods.   1,   3   O.   s.   p.   bez   nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a napadnutý rozsudok podľa § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Žalovaná svoje odvolanie odôvodňuje odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/, f/ O. s. p., t. j., že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 (k odňatiu možnosti konať pred súdom), že súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal   navrhované   dôkazy   potrebné   na   zistenie   rozhodujúcich   skutočností,   že   súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Neúplnosť zistenia skutkového stavu veci je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa   nevykonal   účastníkom   navrhnutý   dôkaz,   spôsobilý   preukázať   právne   významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť,   že   nevykonal   dôkazy   účastníkmi   navrhnuté,   nemôže   byť   v   sporovom   konaní spôsobilým odvolacím dôvodom Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento   odvolací   dôvod,   musí   súčasne   označiť   dôkaz,   ktorý   hoci   bol   navrhovaný,   nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. je vykladaný tak, že sa týka chyby   v zisťovaní   skutkového   stavu veci   súdom   prvého stupňa,   pričom   musí   ísť o   také skutkové zistenie, na základe ktorého súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktorá   nemá   v   podstatnej   časti   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní.   Skutkové   zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O. s. p. a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov   alebo   prednesov   nevyplynuli,   ani   inak   nevyšli   počas   konania   najavo   alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Nesprávnym právnym posúdením, veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. vtedy, ak zo skutočností dostatočne preukázaných vyvodil nesprávne právne závery.

Odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   z   hľadiska   uplatnených   odvolacích   dôvodov nemožno odvolanie žalobkyne považovať za dôvodne podané.

Podľa § 685 ods. 1 OZ nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú, alebo bez určenia doby užívania; nájomná zmluva spravidla obsahuje aj opis príslušenstva a opis stavu   bytu.   Nájom   bytu   je   chránený;   ak   nedôjde   k   dohode,   možno   ho   vypovedať   len z dôvodov ustanovených v zákone.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že základnou podmienkou toho, aby mohlo dôjsť k uzavretiu zmluvy o nájme bytu je existencia bytu.

Z § 118 ods. 2 OZ vyplýva, že predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť tiež byty. Pojmovým znakom bytu ako predmetu občianskoprávnych vzťahov v zmysle § 118 ods. 2 OZ je účelové určenie miestností, ktoré byt tvoria, na trvalé bývanie, dané právoplatným kolaudačným   rozhodnutím   stavebného   úradu.   Existencia   uvedeného   rozhodnutia   je predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli byť predmetom občianskoprávnych vzťahov ako byty.

Vzhľadom   na   to,   že   v   danom   prípade   sa   žalobkyňa   domáhala   určenia,   že   je nájomkyňou bytu, ku ktorému nájom naďalej trvá a uloženia povinnosti umožniť jej užívanie bytu, základným predpokladom úspešnosti takéhoto žalobného návrhu bolo preukázanie, že v danom prípade žalobkyni vznikol nájom k bytu.

V konaní pred súdom prvého stupňa však žiadnym spôsobom nebolo preukázané, aby obytné   priestory,   ktoré   žalobkyňa   obývala,   boli   bytom.   Nebolo   súdu   predložené   žiadne právoplatné kolaudačné rozhodnutie stavebného úradu, z ktorého by vyplynulo, že obytný priestor, ktorý bol žalobkyni pridelený do nájmu je bytom.

Žalobkyňa   počas   celého   konania   pred   súdom   prvého   stupňa   sama   uvádzala,   že nehnuteľnosť v ktorej obývala obytné priestory je nehnuteľnosťou - slobodárňou, je teda zrejmé,   že   nehnuteľnosť   nie   je   podľa   samotného   tvrdenia   žalobkyne   bytovým   domom. Slobodáreň je potrebné chápať ako zariadenie, v ktorom sú obytné miestnosti určené na trvalé bývanie a nájom týchto obytných miestností je potrebné považovať za osobitný druh nájmu, ktorý popri nájme bytu slúži na uspokojovanie trvalých potrieb občana na bývanie. Ide   o   nájom   obytných   miestnosti   v.   zariadeniach   určených   na   trvalé   bývanie,   ktorý   je upravený v § 717 a 718 OZ.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade žalobkyni nevznikol nájom k bytu, ako to konštatoval aj súd prvého stupňa, ktorý výslovne uzavrel, že nájomný vzťah uzavretý medzi žalobkyňou a prenajímateľom posúdil ako nájom obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie, ktorými si slobodárne, podnikové ubytovne,   penzióny   a   pod.   Keďže,   žalobkyni   nevznikol   nájom   k   bytu   podľa   záveru odvolacieho súdu žalobkyňa sa nemôže úspešne domáhať určenia, že je nájomníčkou bytu a nájom k tomuto bytu naďalej trvá a že žalovaní sú povinní umožniť jej užívanie bytu, pretože jej žiaden nájom k bytu nevznikol, keďže obytné priestory ku ktorým jej vznikol nájomný vzťah nie sú bytom.

Vychádzajúc zo správneho záveru súdu prvého stupňa o tom, že nájomný vzťah, ktorý vznikol   medzi   žalobkyňou   a   žalovanými,   resp.   ich   právnymi   predchodcami   je   nájmom obytných   miestností   v   zariadeniach   určených   na   trvalé   bývanie,   pričom   otázku   vzniku, zmeny a zániku tohto nájomného vzťahu je potrebné posudzovať podľa ustanovení o nájme bytu, pretože sú obsahom aj účelom im najbližšie (§ 853 OZ), prihliadajúc na ust. § 711 ods. 6 OZ, odvolací súd záver súdu prvého stupňa o tom, že zo strany právneho predchodcu žalovaného v 1 rade došlo k vypovedaniu nájomnej zmluvy, ktorej neplatnosť, žalobkyňa v zákonom stanovenej 3-mesačnej lehote nenapadla, preto sa tento nájomný vzťah skončil uplynutím 3-mesačnej výpovednej lehoty dňa 30. 9. 2003, považuje za vecne správny. Odvolací   súd   sa   stotožňuje   s   odôvodnením   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa v súvislosti s otázkou zániku nájomného vzťahu z dôvodu zániku prenajatej veci v zmysle § 680 ods. 1 OZ, pretože v konaní pred súdom prvého stupňa bolo jednoznačným spôsobom preukázané   (znalecké   dokazovanie,   zápis   zo   šetrenia;   stavebného   úradu...),   že   pôvodné ubytovacie jednotky zanikli v dôsledku stavebných úprav.

Neobstojí tvrdenie žalobkyne uvádzané v odvolaní, že súd prvého stupňa neúplne zistil   skutkový   stav,   pretože   nevykonal   dokazovanie   zadovážením   konkurzného   spisu a ohliadkou interiéru budovy, pretože uvedené dôkazy nie sú spôsobilé preukázať právne významnú skutočnosť a to tvrdenie, že priestory, ktoré boli žalobkyni prenajaté sú bytom, pretože   pre   posúdenie,   či   prenajaté   priestory   spĺňajú   podmienky   bytu   je   rozhodujúce právoplatne kolaudačné rozhodnutie stavebného úradu a nie skutočnosť akým spôsobom predmetné priestory boli odpredávané. Ani samotná ohliadka interiéru budovy sama osebe nie je spôsobilá preukázať, že stavebnými úpravami je možné vrátiť nebytové priestory do pôvodného stavu, pretože otázka vrátenia do pôvodného stavu nie je rozhodujúcou pre posúdenie dôvodnosti žalobkyňou uplatneného nároku.

V   danom   prípade   postup   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   pojednával   a   rozhodol v neprítomnosti žalobkyne, ale za prítomnosti jej právnej zástupkyne, je potrebné považovať za správny a týmto postupom nedošlo k odňatiu možnosti žalobkyni konať pred súdom, pretože   z   prednesu   zástupkyne   žalobkyne   možno   vyvodiť   záver   o   tom,   že   žalobkyňa   si neuplatnila právo byť prítomná na pojednávaní, pretože svojej klientke neoznámila termín pojednávania, keďže s ňou nie je v kontakte, resp. je s ňou v kontakte iba cez tretiu osobu, z čoho   jednoznačným   spôsobom   vyplýva,   že   žalobkyňa   nepožiadala   súd   o   odročenie pojednávania so žiadosťou, že chce byť osobne prítomná na pojednávaní.

Z uvedených dôvodov odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne, čiastočne aj z iných dôvodov. Preto rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správne potvrdil.

Odvolací   súd   zmenil   rozsudok   súdu   prvého stupňa vo výroku o   trovách konania podľa § 220 O. s. p. majúc za to, že v. danom prípade sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 150 O. s. p. pre nepriznanie náhrady trov konania úspešným žalovaným. Dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   odvolací   súd   videl   predovšetkým   v   predmete   sporu, prihliadajúc   na   skutočnosť,   že   k   zániku   predmetu   nájmu   došlo   protiprávnym   konaním právneho predchodcu žalovaných.

Tie   isté   dôvody   považoval   za   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   pre   nepriznanie náhrady trov odvolacieho konania úspešným žalovaným, ktorí v odvolacom konaní boli úspešní, preto v zmysle § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. by mali právo na náhradu trov konania.“

13. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade   so   skutkovým   a právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

14. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV. ÚS   112/05,   I. ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené   a majú oporu   vo vykonanom dokazovaní.

15. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co   344/2009   z 10.   júna   2010   sú   zrozumiteľné   a dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k čomu   krajský   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

16. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím   krajského súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. S prihliadnutím   na odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako aj s poukazom   na to,   že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B K namietanému porušeniu čl. 21 ods. 1 ústavy

17. Sťažovateľka súčasne namietala aj porušenie základného práva zaručeného čl. 21 ods. 1 ústavy („Obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.“) už uvedeným postupom a rozhodnutím krajského súdu. Akým postupom mal krajský   súd   porušiť   toto   právo,   však   právne   relevantným   spôsobom   nekonkretizovala. Uviedla   len,   že „Porušovateľ   zhliadol,   že   moje   násilné   vysťahovanie   z bytu   bolo nezákonné... nezákonná bola aj prestavba bytu... Napriek tomu porušovateľ zhodnotil, že vec bola zničená a týmto skončil aj nájomný pomer ku nej.“.

18.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 21 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 21 ods. 1 ústavy by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

19. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným porušením základného práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   a napadnutým rozhodnutím   krajského súdu neexistuje príčinná súvislosť,   nemohlo v nadväznosti na to dôjsť   ani   k porušeniu   ďalšieho   sťažovateľkou   označeného   základného   práva,   v danom prípade zaručeného čl. 21 ods. 1 ústavy.

III.

20. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011