znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 19/2010-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27.   januára   2010 predbežne prerokoval sťažnosť P. M., Z., zastúpeného JUDr. E. V., T., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Zvolen vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C/184/2007 a jeho rozsudkom z 19. februára 2009, ako aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci vedenej pod sp. zn. 15 Co/146/2009 a jeho rozsudkom z 29. júla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2009 doručená sťažnosť P. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorá bola na výzvu ústavného súdu doplnená podaním z 26. novembra 2009, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C/184/2007 a jeho rozsudkom z 19. februára 2009, ako aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 15 Co/146/2009 a jeho rozsudkom z 29. júla 2009.

2.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   okrem   iného   vyplýva, že „sťažovateľ   sa   ako   žalobca   domáhal   na   Okresnom   súde   voči   žalovaným...   určenia povinnosti umožniť mu vstup na susediaci pozemok a na stavbu na ňom stojacu (most cez potok   T.)   podľa   §   127   ods.   3   OSP   ako   vlastník   nehnuteľnosti   –   susedného   pozemku... Citovanými   rozhodnutiami   obidvoch   súdov   bol   jeho   návrh   zamietnutý... Odporcovia   sú vlastníkmi   stavebných   pozemkov   zo   severnej   strany   navrhovateľa   a spoluvlastníkmi prístupovej cesty k svojim pozemkom a k pozemku navrhovateľa, ako jedinej existujúcej prístupovej cesty na ktorej sa nachádza most cez potok ktorý spája hlavnú cestu s touto účelovou   komunikáciou.   Most...   je vo vlastníctve odporcov...   ktorý   nadobudli   kúpou   od obce...   Stavebný   úrad   sťažovateľa   vynechal   z   konania   ako   obligatórneho   účastníka...“. Sťažovateľ tvrdí, že „Odporcovia bránia navrhovateľovi vstupu na tento most..., aby mu tak zabránili vstupu na jeho stavebný pozemok a zabránili mu tak v stavebnej činnosti...“. Podľa názoru sťažovateľa „Obidva súdy sa napriek vôli žalobcu zaoberali otázkou vecného bremena, ktorá neprichádzala do úvahy a nezáujem o tento inštitút bol opakovane pred súdom tvrdený. Podstatou celej žaloby bola otázka reálneho výkonu vlastníckeho práva podľa jeho zákonného obsahu.“.

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1/ Základné právo P. M.... na vlastníctvo majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR (čl. 11 ods. 1 z. č. 23/1991 Zb. - Ústavný zákon, ktorým sa uvádza listina základných práv a slobôd), a jeho základné právo na jeho ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (čl. 36 ods. 1   z.   č.   23/1991   Zb.   -   Ústavný   zákon,   ktorým   sa   uvádza   listina   základných   práv a slobôd) postupom Okresného súdu vo Zvolene - rozsudkom 15 C/184/2007-103 z 19. 02. 2009 a Krajského súdu v Banskej Bystrici - rozsudkom 15 Co/146/2009-127 z 29. 07. 2009 bolo porušené.

2/ Rozhodnutia Okresného súdu vo Zvolene - rozsudok 15 C/184/2007-103 z 19. 02. 2009 a Krajského súdu v Banskej Bystrici - rozsudok 15 Co/146/2009-127 z 29. 07. 2009 sa zrušujú.   Okresnému   súdu   vo   Zvolene   prikazuje,   aby   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 15 C/184/2007 znovu konal a rozhodol.

3/ P. M. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 €... 4/ Okresnému súdu vo Zvolene sa ukladá, aby uhradil trovy právneho zastúpenia P. M. v sume 245,70 € advokátovi...“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažovateľovu   sťažnosť   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju   zo všetkých hľadísk vyplývajúcich z ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6.   Pri   prerokovaní   námietok   sťažovateľa   z   hľadiska   možného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a základných práv podľa čl. 11 ods. 1   a čl.   36   ods.   1   listiny   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   15   C/184/2007-103 z 19. februára 2009 ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods.   1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich   v   občianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach,   a   to   tým   spôsobom,   že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto   ochranu   nemôžu   poskytnúť   všeobecné   súdy.   Je   nepochybné,   že   proti   rozsudku okresného súdu mal sťažovateľ právo podať odvolanie. Ústavný súd zistil, že sťažovateľ toto   právo   využil   a   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   podal   odvolanie.   O   odvolaní sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   15   Co/146/2009   z 29.   júla   2009. Z uvedeného teda vyplýva, že námietka porušenia uvedených práv sťažovateľa v podobe podaného odvolania proti výroku rozsudku okresného súdu vo veci „uloženia povinnosti umožniť vstup na susediaci pozemok a na stavbu na ňom stojacu – určenie práva prechodu a prejazdu   cez   nehnuteľnosti   odporcov   a prejazdu   po   moste   postavenom   na   pozemkoch odporcov“, bola predmetom rozhodovania krajského súdu, ktorý svoj právny názor vyjadril v už označenom rozsudku tak, že prvostupňový rozsudok potvrdil. Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozsudku okresného súdu bol v prvom rade povolaný krajský súd, ktorého právomoc   predchádza   právomoci   ústavného   súdu,   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08).

7. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie označených základných práv   zaručených   ústavou   a listinou   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   15   Co/146/2009 z 29. júla 2009, keď tvrdil, že aj odvolací súd porušil tieto jeho základné práva tým, že potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie   v konaní,   v ktorom „sťažovateľ   sa   domáhal   súdnej ochrany v zmysle § 46 ods. 1 Ústavy SR žalobou, ktorá bola zamietnutá a tým sa mu právo súdnej ochrany jeho vlastníckeho práva nedostalo“.

8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. čl. 11 ods. 1 listiny) každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

9.   Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   označených základných práv tým, že vo veci konajúce všeobecné súdy (okresný súd a krajský súd) nerozhodli v súlade s petitom jeho žaloby, najmä, že zamietli jeho návrh, čím spôsobili, že „bol na svojich právach ukrátený. Jeho vlastnícke právo k pozemku zostalo nevykonateľné vo všetkých atribútoch, okrem možnosti jeho scudzenia“.

10. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03). Ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

11. V posudzovanom prípade sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn.   15 Co/146/2009   z 29.   júla   2009   bolo   úlohou   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zistiť, či sú právne závery, o ktoré krajský súd oprel svoj rozsudok,   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné.   Pre   tento   účel   ústavný   súd   preskúmal   odôvodnenie napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   č.   k. 15 C/184/2007-103 z 19. februára 2009. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd po uvedení   obsahu   prvostupňového   rozsudku   najskôr   uviedol,   že „Proti...   rozsudku   podal odvolanie navrhovateľ a žiadal ho zmeniť tak, že jeho žalobe bude vyhovené a súd mu určí právo na prechod a prejazd cez nehnuteľnosti všetkých odporcov tak, ako to obsahuje petit žaloby, alebo zaviaže obidvoch odporcov umožniť mu právo prechodu a prejazdu po moste postavenom na pozemkoch odporcov tak, ako to vyplýva z obsahu žaloby... Poukazoval na to, že z obsahu jeho žaloby jednoznačne vyplýva, že sa domáha prístupu k svojmu pozemku cez most, ktorý patrí odporcom ako spoluvlastníkom a leží na ich pozemkoch, ktoré sú susednými jeho pozemku. On má upreté základné právo vlastníka držať svoju vec, užívať ju a brať z nej plody. Okresný súd v rozpore s týmto obsahom vlastníckeho práva rozhodol, že nemá právo sa k svojmu pozemku dostať a obhospodarovať ho, a to žiadnym spôsobom, nielen ako stavebný pozemok, ale ani ako ornú pôdu, na ktorú sa treba dostať... a ani ako na pasienok. Ak nepoužije most, nemôže sa na svoj pozemok dostať inak, ako pešo cez potok popri   moste.   Na   druhej   strane   mu   ako   vlastníkovi   pozemku   hrozia   sankcie   za   jeho neobhospodarovanie...   Odporcovia   1/,   2/   žiadali   rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne správny potvrdiť a priznať im náhradu trov odvolacieho konania.“. Následne krajský súd konkretizoval   v konaní   zistené   relevantné   právne   skutočnosti,   z ktorých   vychádzal   pri aplikovaní na vec sa vzťahujúcich právnych noriem a pri rozhodovaní v merite veci: «... Po preskúmaní napadnutého rozsudku okresného súdu a zhodnotení výsledkov dokazovania, ktoré   vo   veci   vykonal,   dospel   odvolací   súd   tak   ako   okresný   súd   k   záveru,   že   návrh navrhovateľa nie je dôvodný... okresný súd danú vec správne právne posudzoval podľa ustanovenia § 127 ods. 3 O. z. ako aj § 151o ods. 1 - 3 O. z... Právny zástupca navrhovateľa jednoznačne   uviedol   na   pojednávaní,   že   „pre   nás   preto   jediným   riešením   a   právnou kvalifikáciou, z ktorej vychádzame, je zriadenie vecného bremena, je to možné riešiť len cez vecné bremeno“... Odvolací súd si osvojuje skutkové zistenia a právne závery okresného súdu v danej veci. Okresný súd zaujal správny právny záver, že nie je možné v danej veci aplikovať ustanovenie § 127 ods. 3 O. z.. Vstup na susediaci pozemok alebo stavbu môže byť   podstatným   zásahom   do   práv   vlastníka,   preto   je   správne,   aby   sa   poskytoval   iba v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas, a to len na údržbu alebo obhospodarovanie nehnuteľností.   V   tomto   prípade,   aj   keď   by   bolo   možné   prisvedčiť   argumentácii navrhovateľa, že potrebuje vykonávať údržbu pozemku, aby napr. nedošlo k zaburineniu, musel by v návrhu v petite uviesť, v akom nevyhnutnom rozsahu a na aký nevyhnutný čas by mali odporcovia ako susedia mu umožniť vstup na ich pozemok. Petit žalobného návrhu takéto   podstatné   náležitosti   neobsahuje,   je   neurčitý...   Vzhľadom   na   prednes   právneho zástupcu navrhovateľa ako aj obsah žalobného návrhu má odvolací súd tak, ako okresný súd zato, že navrhovateľ žiadal o zriadenie vecného bremena podľa § 151o O. z.. Zriadenie vecného bremena podľa tohto zákonného ustanovenia súdom nie je možné, pretože toto ustanovenie hovorí o vlastníkovi stavby a navrhovateľ stavbu ešte nemá zriadenú. Podľa názoru   odvolacieho   súdu   nie   je   možné   vyhovieť   návrhu   navrhovateľa   ani   pri   aplikácii ustanovenia § 151n ods. l - 3 O. z., ktoré ustanovenie by umožňovalo uloženie povinnosti niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať, napr. právo prechodu cez pozemok, pretože v petite žalobného návrhu navrhovateľ neuviedol, v akom rozsahu žiada určiť vecné bremeno, pri zriadení vecného bremena len v časti pozemku je potrebný aj geometrický plán na vymedzenie rozsahu vecného bremena. V tomto konaní, ktoré je sporovým konaním, je súd viazaný petitom návrhu účastníkov a nemôže ísť nad jeho rámec. Návrh preto musí byť určitý zrozumiteľný, tak koncipovaný, aby v prípade vyhovenia návrhu mohol súd vydať rozhodnutie, ktoré bude vykonateľné. Návrh navrhovateľa však tieto náležitosti nespĺňa. Odhliadnuc od uvedeného však podstatné v danej veci je tá skutočnosť, že nie je možné zriadiť vecné bremeno práva prechodu a prejazdu cez pozemky odporcov ako aj most, ktorý je ich výlučným vlastníctvom tak, ako sa toho domáhal navrhovateľ podľa ustanovenia § 151o. O. z....».

12. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé súdne   konanie   stotožňovať s procesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že všeobecný   súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

13. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z   ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého odvolacieho rozhodnutia o nemožnosti rozšírenia zákonom ustanoveného okruhu subjektov uvedeného v ustanovení § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka, teda   ich rozšírenie nad rámec vlastníka stavby. Právne závery krajského súdu sú dostatočne odôvodnené a majú oporu   vo   vykonanom   dokazovaní.   Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte   pripomína,   že   nie   je   a   ani   nemôže   byť   ďalšou   opravnou   inštanciou   v   systéme všeobecného súdnictva.

14. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu   a   namietaným   porušením   základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny.

15.   Keďže   označené   rozhodnutie   krajského   súdu,   ako   aj   dôvody   uvádzané sťažovateľom   v   sťažnosti   neobsahujú   také   skutočnosti,   ktoré   by   svedčili   o porušení ústavnoprocesných   princípov   podľa   čl.   46   až   čl.   50   ústavy,   ústavný   súd   podľa   svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 300/08) zastáva názor, že v okolnostiach sťažovateľom   namietaných   skutočností   nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu   jeho   základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. čl. 11 ods. 1 listiny).

16. Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami, sťažnosť odmietol podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú   tak,   ako to   je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

17. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí menovaných všeobecných súdov a priznanie náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2010