znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 19/08-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. Š. G., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie a na účinný prostriedok   nápravy   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Bratislave   pod   sp.   zn. 5 CoE 145/06, 5 CoE 143/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra 2007 doručená sťažnosť Ing. P. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp.   zn.   5 CoE   145/06,   5   CoE   143/06.   Sťažnosť   bola   odovzdaná   na   poštovú   prepravu 30. novembra 2007.

Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že súdny exekútor vedie na základe návrhu na vykonanie exekúcie z 23. januára 2006 proti sťažovateľovi exekúciu na vymoženie finančnej čiastky. Návrh na vykonanie exekúcie podala advokátka JUDr. A. N. (ďalej len „advokátka“) a predložila zároveň splnomocnenie od oprávneného z 27. apríla 2000.   Upovedomením   o začatí   exekúcie   z 29.   marca   2006   súdny   exekútor   oznámil sťažovateľovi   začatie   exekučného   konania   v prospech   oprávneného   na   vymoženie pohľadávky v sume 29 132 Sk. Sťažovateľ podaním z 9. mája 2006 požiadal Okresný súd Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“)   o zrušenie   poverenia   pre   súdneho   exekútora   na vykonanie   exekúcie,   keďže   advokátka   v skutočnosti   v tomto   exekučnom   konaní oprávneného nezastupuje, lebo nemá splnomocnenie, ktoré by ju na takéto zastupovanie oprávňovalo.   Predložené   splnomocnenie   z 27.   apríla   2000   pochádza   z obdobia,   keď   za oprávneného mohla konať osoba, ktorá už asi tri roky nie je jeho generálnym riaditeľom. Keďže   oprávnený   tak   advokátku   zastupovaním   vo   veci   exekúcie   proti   sťažovateľovi nepoveril,   poverenie   na   vykonanie   exekúcie   bolo   vydané   v rozpore   so   zákonom   a je potrebné ho zrušiť. Uznesením okresného súdu č. k. 36 Er 1189/2006-41 z 21. júna 2006 bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 3 000 Sk za návrh na zastavenie exekúcie. Ďalším uznesením okresného súdu č. k. 36 Er 1189/2006-43 z 26. júna 2006 bol návrh sťažovateľa ako povinného na zastavenie exekúcie zamietnutý. Sťažovateľ v odvolacom konaní predložil list oprávneného z 12. júla 2006, v ktorom tento uviedol, že na zabezpečenie exekučného vykonania rozsudku proti sťažovateľovi nesplnomocnil žiadnu osobu.   Priložil   tiež   dohodu   z 24.   novembra   2005,   ktorou   došlo   k ukončeniu   zmluvy o poskytovaní právnej pomoci medzi advokátkou a oprávneným. Preto advokátka nemohla v mene   oprávneného   v exekučnom   konaní   vystupovať.   Napriek   uvedeným   listinným dôkazom   na   základe   odvolania   sťažovateľa   proti   obom   uzneseniam   okresného   súdu uznesením krajského súdu č. k. 5 CoE 145/06-82, 5 CoE 143/06 z 31. augusta 2007 boli uznesenia   okresného   súdu   z 21.   a z 26.   júna   2006   potvrdené.   Advokátka   v mene oprávneného podala aj ďalšie dva návrhy na vykonanie exekúcie proti sťažovateľovi, avšak v týchto   prípadoch   krajský   súd   vyhovel   odvolaniam   sťažovateľa,   čo   tiež   dokazuje nesprávnosť uznesenia krajského súdu v danej veci.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených základných   práv   podľa   dohovoru   v konaní   vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 5 CoE 145/06,   5   CoE   143/06   s tým,   aby   bolo   uznesenie   z 31.   augusta   2007   zrušené. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

2. Zo splnomocnenia z 27. apríla 2000 vyplýva, že generálny riaditeľ oprávneného udelil advokátke splnomocnenie na jeho zastúpenie vo vzťahu k súdom a iným štátnym a miestnym orgánom, najmä aby ho zastupovala v súdnom konaní pred súdom, prijímala doručované   písomnosti,   podávala   opravné   prostriedky   a pod.   Splnomocnenie   sa   udelilo na všetky   konania   vedené   pred   súdmi   v Slovenskej   republike   všetkých   stupňov,   ktoré podáva oprávnený ako navrhovateľ alebo sú proti nemu vedené tretími osobami.

3. Z prípisu oprávneného z 12. júla 2006 adresovaného sťažovateľovi vyplýva, že oprávnený na zabezpečenie exekučného vykonania právoplatného rozsudku nesplnomocnil žiadnu osobu.

4.   Z prípisu   oprávneného   z 15.   mája   2006   adresovaného   súdnemu   exekútorovi vyplýva inter alia, že 24. novembra 2005 došlo k ukončeniu zmluvy o poskytovaní právnej pomoci uzatvorenej 17. januára 2003 medzi advokátkou a oprávneným, v dôsledku čoho sa aj pôvodné   udelené splnomocnenie stalo   právne   irelevantným dokladom.   Preto   zároveň návrh advokátky na začatie exekučného konania proti sťažovateľovi nemožno považovať za návrh podaný oprávneným.

5. Z uznesenia krajského súdu č. k. 5 CoE 145/06-82, 5 CoE 143/06 z 31. augusta 2007 vyplýva, že ním boli potvrdené uznesenia okresného súdu č. k. 36 Er 1189/2006-41 z 21. júna 2006, ako aj č. k. 36 Er 1189/2006-43 z 26. júna 2006. Podľa názoru krajského súdu poplatková povinnosť vznikla sťažovateľovi podaním návrhu na zastavenie exekúcie. Okresný   súd   preto správne rozhodol,   keď sťažovateľovi ako povinnému tento poplatok vyrubil. Rovnako je vecne správne aj uznesenie, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa ako povinného na zastavenie exekúcie. Splnomocnenie, ktoré oprávnený udelil advokátke ešte 27. apríla 2000, je platné. Bolo udelené na všetky konania vedené pred súdmi všetkých stupňov   v Slovenskej   republike.   Keďže   aj   exekučné   konanie   je   konaním   pred   súdom, oprávňuje takéto splnomocnenie advokátku zastupovať oprávneného v predmetnej exekúcii.

6. Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal proti uzneseniu krajského súdu č.k. 5 CoE 145/06-82, 5 CoE 143/06 z 31. augusta 2007 dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podstatou námietok sťažovateľa je tvrdenie, že advokátka podala návrh na začatie exekučného konania proti nemu v mene oprávneného, hoci oprávnený ju tým nepoveril, resp. zmluvu o právnej pomoci uzavretú s advokátkou ešte pred podaním návrhu na začatie exekučného konania ukončil. Sťažovateľ teda vlastne tvrdí, že sa proti nemu vedie exekučné konanie   bez   relevantného   návrhu,   ktorý   by   podal   na   to   legitimovaný   subjekt,   teda oprávnený. Advokátka vystupovala totiž v mene oprávneného svojvoľne, teda bez platného splnomocnenia. Sťažovateľ preto v konečnom dôsledku namieta, že exekučné konanie proti nemu prebieha bez toho, aby bol podaný relevantný návrh.

Vzhľadom   na   uvedené   mohol   sťažovateľ   podať   proti   uzneseniu   krajského   súdu dovolanie, čo však podľa zistenia ústavného súdu neurobil. Sťažovateľ nijako nevysvetlil, prečo možnosť podať dovolanie nevyužil. Sťažnosť preto v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o nevyhovení návrhu na zastavenie exekúcie, považuje ústavný súd za neprípustnú.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie   okresného   súdu   o povinnosti   sťažovateľa   zaplatiť   súdny   poplatok   3   000   Sk z návrhu na zastavenie exekúcie, považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú. Návrh na zastavenie   exekúcie   podlieha   súdnemu   poplatku.   Keďže   všeobecné   súdy   podanie sťažovateľa z 9. mája 2006 kvalifikovali ako návrh na zastavenie exekúcie, bolo vyrubenie súdneho poplatku nepochybne v súlade so zákonom. Je vecou rozhodovania o náhrade trov konania,   či   má   byť   tento   výdavok   sťažovateľovi   pri   skončení   exekučného   konania nahradený.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2008