znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 19/06-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. mája 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval   prijatú   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.,   spol. s r. o.,   Ž.,   zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. B., Ž., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 359/01 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Martin   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   359/01 p o r u š i l základné právo obchodnej spoločnosti S., spol. s r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Obchodnej   spoločnosti   S.,   spol. s r. o., p r i z n á v a   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný   súd   Martin p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

3.   Obchodnej   spoločnosti   S.,   spol. s r. o., p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 8 196 Sk (slovom osemtisícstodeväťdesiatšesť slovenských korún), ktorú je Okresný súd Martin p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej advokátky JUDr. Ľ. B., Ž., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 18. januára 2006 č. k. I. ÚS 19/06-13 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti S., spol. s r. o., Ž. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou JUDr. Ľ.   B.,   Ž.,   ktorou   namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 359/01.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp.   zn. 6   C 359/01,   v ktorom   sťažovateľka   vystupuje v procesnom   postavení žalovanej, žalobcovia sa od nej domáhajú vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 922 635 Sk s príslušenstvom z dôvodu, že sťažovateľka neoprávnene užívala im patriacu nehnuteľnosť. Predmetné konanie sa začalo pôvodne na Okresnom súde Žilina, a to žalobou podanou 1. februára 1995, kde bolo konanie vedené pod sp. zn. 20 C 99/95. Na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 23 Nc 322/98 zo 16. novembra 1998, ktorým boli sudcovia Okresného súdu Žilina vylúčení z prejednávania predmetnej veci, bola vec prikázaná na ďalšie konanie Okresnému súdu Čadca, ktorý vo veci konal pod sp. zn. 6 C 1094/98. Avšak aj   sudcovia   tohto   súdu   boli   vylúčení   z prejednávania   predmetnej   veci,   a to   na   základe uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Nc 73/01 z 30. marca 2001, ktorým bola vec prikázaná na ďalšie konanie okresnému súdu, ktorý v predmetnej veci konal od 22. augusta 2001. Podľa tvrdenia sťažovateľky konanie okresného súdu v jej veci je zdĺhavé, čím sa predlžuje stav jej právnej neistoty a odďaľuje sa právoplatné skončenie sporu.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Žalobný návrh bol podaný navrhovateľmi Doc. Š. B., bytom Č. a spol. ešte v roku 1995 (01. 02. 1995), pričom dodnes nie je vo veci meritórne rozhodnuté. (...)

Konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia voči sťažovateľovi, vedené Okresným súdom   v Martine   pod   sp.   zn.   6   C   359/2001,   je   aj   po   viac   ako   desiatich   rokoch v prvostupňovom štádiu. (...)

(...) Z dôvodu vylúčenia sudcov Okresného súdu v Čadci bola vec postúpená dňa 22. 08. 2001 na Okresný súd v Martine, ktorý až do dnešného dňa vo veci nekonal. Dňa 18. 05. 2005 podal sťažovateľ predsedovi Okresného súdu v Martine sťažnosť na nečinnosť súdu.“

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že základné právo na prerokovanie   jej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené   v čl.   48   ods.   2   ústavy   bolo postupom okresného súdu v konaní vednom pod sp. zn. 6 C 359/01 porušené, aby ústavný súd   prikázal okresnému   súdu   konať ďalej   vo   veci   bez zbytočných   prieťahov   a súčasne žiada,   aby   jej   ústavný   súd   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške 1 162 525 Sk a náhradu trov konania vo výške 28 300 Sk.

2.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja účastníci konania: za okresný súd jeho predsedníčka JUDr. A. K. listom sp. zn. Spr. 333/06 z 3. apríla 2006 a právna zástupkyňa sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 24. apríla 2006.

2. 1. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení okrem popisu procesných úkonov vykonaných okresným súdom v predmetnom konaní, uviedla:

„Na základe (...) chronológie úkonov konštatujem, že čo do celkovej doby konania je sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   opodstatnená.   Pokiaľ   ide   o   konanie   na   Okresnom   súde Martin, subjektívne prieťahy vo veci som nezistila. Na celkovú, zjavne neprimeranú dĺžku konania,   však   mali   vplyv   viaceré   skutočnosti   a   to   ako   na   strane   súdu   tak   na   strane účastníkov konania. Išlo najmä o:

a) výraznú personálnu poddimenzovanosť súdu čo do počtu sudcov najmenej od roku 1996 do februára 2004 a tým nadmernú pracovnú zaťaženosť súdu, ktorý dôvod uvádzame pre   objektívne   pomenovanie   dôvodov   prieťahov   napriek   ustálenej   judikatúre   Ústavného súdu   SR,   podľa   ktorej   nie   je   možné   tento   dôvod   pri   rozhodovaní   o   ústavnej   sťažnosti zohľadniť.

b)   žiadosti   právnej   zástupkyne   žalobcov   na   zmenu   petitu,   zámenu   účastníkov, o ktorých súd rozhodoval

c) konanie sa pôvodne viedlo pod sp. zn. 20 C 99/95 pred Okresným súdom Žilina. Po vylúčení sudcov tohto súdu bola vec postúpená Okresnému súdu Čadca, kde sa viedla pod sp. zn. 6 C 1094/98. (...) Uznesením Krajského súdu Žilina boli sudcovia Okresného súdu Čadca vylúčení z prejednania veci a vec postúpená 22. 8. 2001 Okresnému súdu Martin. (...)

Či išlo o zbytočné prieťahy v konaní, nech ustáli Ústavný súd Slovenskej republiky. (...) súhlasíme s upustením pojednávania vo veci, nakoľko od ústneho pojednávania neočakávame ďalšie objasnenie veci.“

2. 2. Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu uviedla:

„(...)   netrváme   na   ústnom   pojednávaní   a súhlasíme   s prejednaním   veci   aj   bez ústneho pojednávania.

Pokiaľ sa jedná o dôvody a príčiny prieťahov v súdnom konaní, uvedené v stanovisku predsedníčky Okresného súdu v Martine zo dňa 03. 04. 2006, máme za to, že sa jedná o dôvody technické a organizačné, ktoré však nemôžu byť na ťarchu účastníkov konania. Uvedené   dôvody   sú   z   hľadiska   porušenia   základných   ľudských   práv   a   slobôd   právne irelevantné a Ústavný súd SR by pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa nemal na ne prihliadať. Zo samotného stanoviska je zrejmé, že napr. v čase od 3. 12. 2001 do 14. 2. 2003 (vyše jedného roka), v čase od 14. 2. 2003 do 23. 2. 2004 (ďalší rok) a následne až do 17. 02. 2005 (jeden rok) a 6. 9. 2005 nevykonal súd žiadne úkony, resp. ak aj sporadicky vykonal nejaké úkony, máme za to, že to boli úkony neefektívne a nesmerovali k prejednaniu veci a jej meritórnemu rozhodnutiu bez zbytočných prieťahov.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48 ods.   2   ústavy.   Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Zo   sťažnosti,   jej   príloh,   z vyjadrení   účastníkov   konania   a z obsahu   na   vec   sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 359/01 (pre úplnosť posúdenia veci ústavný súd uvádza aj prehľad   najpodstatnejších   úkonov   v postupe   Okresného   súdu   Žilina   a Okresného   súdu Čadca, ktoré prejednávali vec pred tým, ako bola prikázaná na ďalšie konanie okresnému súdu):

- 1. február 1995 – žalobcovia sa žalobou podanou Okresnému súdu Žilina domáhali od sťažovateľky   a spol.   vydania   bezdôvodného   obohatenia   vo   výške   86   294,20   Sk s príslušenstvom z dôvodu bezdôvodného užívania ich nehnuteľnosti (konanie bolo pred Okresným súdom Žilina vedené pod sp. zn. 20 C 99/95);

- 16.   november   1998   –   Krajský   súd   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením sp. zn. 23 Nc 322/98 rozhodol o vylúčení sudcov Okresného súdu Žilina z prejednávania a rozhodovania   veci   vedenej   pod   sp. zn.   20 C   99/95   a vec   prikázal   na   ďalšie   konanie Okresnému súdu Čadca;

- 30. marec 2001 – krajský súd uznesením sp. zn. 6 Nc 73/01 rozhodol o vylúčení sudcov Okresného súdu Čadca z prejednávania a rozhodnutia veci vedenej pod sp. zn. 6 C 1094/98 a vec prikázal na ďalšie konanie okresnému súdu;

- 22.   august   2001   –   spis   bol   doručený   okresnému   súdu,   kde   bolo konanie vedené   pod sp. zn. 6 C 359/01;

- 15.   november   2001   –   okresný   súd   zisťoval,   či   už   bolo   skončené   konanie   vedené   na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 6 C 895/98;

- 20. november 2001 – okresný súd zistil, že spis sp. zn. 6 C 895/98 bol Okresným súdom Čadca zapožičaný okresnému súdu k sp. zn. 5 C 360/01;

- 9. január 2002 – okresný súd zistil, že zapožičaný spis sp. zn. 6 C 895/98 bol vrátený Okresnému súdu Čadca;

- 14. február 2003 – okresný súd žiadal, aby Okresný súd Čadca oznámil, či konanie vedené pod sp. zn. 6 C 895/98 bolo už právoplatne skončené;

- 23. február 2004 - okresný súd žiadal, aby Okresný súd Čadca oznámil, či konanie vedené pod sp. zn. 6 C 895/98 bolo už právoplatne skončené;

- 8. november 2004 – okresnému súdu bolo doručené podanie právnej zástupkyne žalobcu v I.   rade,   ktorým   sa   informovali   na   stav   konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 5 C 360/01, avšak toto podanie bolo nesprávne založené do spisu sp. zn. 6 C 359/01;

- 17. február 2005 – okresný súd oznámil právnej zástupkyni žalobcu v I. rade, že podanie doručené okresnému súdu 8. novembra 2004 nekorešponduje s obsahom spisu (6 C 359/01) a netýka sa predmetnej veci;

- 16. marec 2005 – právna zástupkyňa žalobcu v I. rade oznámila okresnému súdu, že ich podanie z 8. novembra 2004 bolo adresované do spisu sp. zn. 5 C 360/01, a teda bolo založené do nesprávneho spisu;

- 10. jún 2005 – právna zástupkyňa žalobcov žiadala informáciu o stave konania;

- 6. september 2005 – okresný súd nariadil pojednávanie na 5. október 2005;

- 5. október 2005 – pojednávanie bolo po vypočutí účastníkov, ktorí navrhli vykonanie ďalších dôkazov odročené na neurčito s tým, že účastníci písomne predložia návrhy na dokazovanie a bude pripojený spis Okresného súdu Žilina sp. zn. 17 C 979/92;

- 28. október 2005 – sťažovateľka predložila návrhy na dokazovanie;

- 7.   november 2005 – žalobcovia   sa   vyjadrili k sporu   a doložili   právoplatné osvedčenie o dedičstve   po   zomrelom   žalobcovi   v IV.   rade,   ako   aj   potvrdenie,   že   začalo   konanie o dodatočnom prejednaní dedičstva po tomto poručiteľovi;

- 24. január 2006 – okresný súd nariadil pojednávanie na 10. február 2006;

- 10. február 2006 – pojednávanie po vypočutí účastníkov a zistení, že 28. novembra 2005 zomrel   žalobca   v V.   rade,   a objasnení okruhu jeho dedičov,   bolo bez uvedenia   dôvodu odročené na 27. február 2006;

- 27. február 2006 – okresný súd na pojednávaní rozhodol vo veci rozsudkom (rozsudok bol expedovaný účastníkom 29. marca 2006).

Podľa zistenia ústavného súdu sa proti rozsudku okresného súdu odvolali obidve sporové strany.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne   realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 359/01 o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali od sťažovateľky vydania bezdôvodného obohatenia, došlo k porušeniu označeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené v čl. 48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Europského súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I.ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   „zložitosti   veci“,   ústavný   súd   konštatuje,   že   konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia nie je po právnej stránke zložitým konaním a patrí do štandardnej   rozhodovacej   agendy   všeobecného   súdnictva.   Avšak,   aj   keď   ústavný   súd v danom prípade pripúšťa určitú faktickú zložitosť veci súvisiacu s potrebou vyhodnotenia rozsiahleho dôkazného materiálu, súčasne konštatuje, že dĺžka tohto občianskoprávneho konania, ktorá na okresnom súde trvá viac ako 4 roky a 8 mesiacov, podľa názoru ústavného súdu   nie   je   závislá   od   zložitosti   veci,   pretože   okresný   súd   vyhodnocoval   iba   dôkazy vykonané Okresným súdom Žilina a Okresným súdom Čadca, ktoré vo veci konali pred prikázaním veci okresnému súdu.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky konania, ústavný súd v jej správaní nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali konštatovanie ich vplyvu na vznik zbytočných prieťahov v posudzovanom období.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu (od 22. augusta 2001) a v tejto súvislosti konštatuje, že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný v období od 9. januára 2002 do 6. septembra 2005, počas ktorého okresný súd 14. februára a 23. februára 2004 len zisťoval stav súvisiaceho súdneho konania na Okresnom súde Čadca, t. j. okresný súd   bol   prakticky   nečinný   bez   akýchkoľvek   zákonných   dôvodov   viac   ako   štyridsaťtri mesiacov. Okresný súd teda počas viac ako 3,5 roka nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   ako   odporkyňa   v   napadnutej veci počas   súdneho   konania   nachádza,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného v citovanom   článku   ústavy.   K   prieťahom   pritom   nedošlo   v dôsledku   zložitosti   veci   ani správania   sťažovateľky,   ale   výlučne   v dôsledku   postupu   súdu.   Obranu   predsedníčky okresného súdu, podľa ktorej v napadnutom konaní nezistila „subjektívne prieťahy“, a ako objektívne   dôvody   zbytočných   prieťahov   pomenovala „výraznú   personálnu poddimenzovanosť   súdu   čo   do   počtu   sudcov“, a skutočnosť,   že   prieťahy   zapríčinili   aj „žiadosti právnej zástupkyne žalobcov na zmenu petitu“, nemožno akceptovať.

Predovšetkým treba zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľky na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov, posudzoval   postup súdu,   a nie   to,   či   toto   právo   bolo   porušené   činnosťou   (nečinnosťou)   alebo   postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec, teda nezisťoval „subjektívne prieťahy“. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na uvedenú skutočnosť. V súvislosti „poddimenzovanosťou súdu čo do počtu sudcov“ ústavný súd už tak, ako to predsedníčka okresného súdu aj naznačila vo svojom vyjadrení opakovane uviedol (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov   spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez   zbytočných   prieťahov,   a tým   vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal alebo nemohol riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Pokiaľ predsedníčka okresného súdu poukázala aj na to, že k zbytočným prieťahom malo   dôjsť   aj   zmenami   petitu   žalobného   návrhu,   ústavný   súd   iba   pripomína,   že sťažovateľka vystupuje v napadnutom konaní v procesnom postavení odporkyne, teda na upravovanie petitu predmetnej žaloby nemala žiadny vplyv.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   Keďže   v posudzovanej   veci   už   bolo   27.   februára   2006   meritórne   rozhodnuté, neprichádzalo   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   rozhodol   v zmysle   ustanovenia   §   56   ods.   3 písm. a) zákona o ústavnom   súde,   t. j. aby prikázal, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa domáhala aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1 162 525 Sk, ktoré odôvodnila najmä tým, že „stav právnej neistoty pretrváva už viac ako 10 rokov bez meritórneho rozhodnutia veci“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   jej   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti,   s prihliadnutím najmä   na   dlhodobú   neodôvodnenú   nečinnosť   okresného   súdu,   považuje   za   primerané priznať vo   výške   60   000   Sk,   tak   ako   je   to   uvedené   vo   výroku   tohto   rozhodnutia   pod bodom 2.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   za   tri   úkony právnej služby (prípravu a prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti 30. septembra 2005 a podanie   písomného   stanoviska   k vyjadreniu   okresného   súdu   24.   apríla   2006).   Za   dva úkony vykonané v roku 2005 patrí odmena v sume dvakrát po 2 501 Sk a dvakrát režijný paušál   po   150   Sk   v zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Za jeden úkon, ktorý bol vykonaný v roku 2006 patrí odmena v sume 2 730 Sk a k tomu režijný paušál v sume 164 Sk v zmysle citovanej vyhlášky. Celkové trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú preto sumu 8 196 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2006