znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 19/05-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. januára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Alžbety Juchovej, P., zastúpenej advokátom JUDr. I. M., Advokátska kancelária, Ž., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 409/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Alžbety Juchovej   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2004 doručená sťažnosť Alžbety Juchovej, P. (ďalej len „sťažovateľka“ alebo „navrhovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Poprad   (ďalej   aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 409/02 (ďalej aj „napadnuté konanie“). Zo sťažnosti vyplynulo, že: „(...) Navrhovateľka je nájomníčkou jednoizbového bytu s prísl., ktorý sa nachádza v nehnuteľnosti zapísanej v KN P. na liste vlastníctva č 967. Predmetný byt užíva od roku 1963.

Navrhovateľka   požiadala   listom   zo   dňa   18.   02.   1990   Okresný   podnik   bytového hospodárstva   v P.   o   odkúpenie   predmetného   jednoizbového   bytu   do   svojho   výlučného osobného vlastníctva. Následne jej bolo doručené oznámenie o zmene vlastníka predmetnej nehnuteľnosti, ktorým sa na základe kúpnej zmluvy zo dňa 10. 09. 1990 stala Ing. arch. H. H. Navrhovateľka   sa   preto   obrátila   so   svojím   podnetom   na   Okresnú   prokuratúru v Poprade, nakoľko podľa jej názoru týmto došlo k porušeniu zákona a jej práv. (...) Okresný prokurátor v Poprade v súlade s vyššie uvedeným podal v priebehu roku 1991 na vecne a miestne príslušný všeobecný súd žalobu o neplatnosť označenej kúpnej zmluvy.

Okresný súd v Poprade svojím rozhodnutím, č. k.: 17 C 593/1993 zo dňa 17. 12. 1993 určil, že napadnutá kúpna zmluva je neplatná.

Na podklade odvolania podaného v konaní neúspešným účastníkom Krajský súd v Košiciach   ako   súd   odvolací   rozhodnutím   zo   dňa   15.   12.   1994   napadnuté   rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil. Súčasne však pripustil možnosť podať vo veci dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací rozhodnutím zo dňa 29. 02. 1996 rozhodnutia súdov nižších stupňov zrušil a prikázal vec súdu prvého stupňa znovu prejednať a rozhodnúť. (...)

Okresný   súd   v   Poprade   viazaný   právnym   názorom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky vec znovu prejednal a rozhodnutím, č. k.: 10 C 219/98 zo dňa 22. 03. 1999 žalobu v celom rozsahu zamietol.

Krajský   súd   v Prešove   ako súd odvolací odvolaním napadnuté   rozhodnutie súdu prvého stupňa dňa 22. 09. 1999 v celom rozsahu potvrdil.

Na   podklade   mimoriadneho   dovolania   Generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozhodnutím, č. k.: M Cdo 48/2000 zo dňa 27. 03. 2002 zrušil rozhodnutie Okresného súdu v Poprade zo dňa 22. 03. 1999, č. k. 10 C 219/1998 ako aj rozhodnutie Krajského súdu v Prešove ako súdu odvolacieho zo dňa

22. 09. 1999, č. k.: 3 Co 386/99 a vec vrátil Okresnému súdu v Poprade na ďalšie konanie. (...) Navrhovateľka prostredníctvom svojho splnomocneného právneho zástupcu podaním zo dňa 03. 12. 2002 oznámila konajúcemu súdu vstup do konania ako vedľajšieho účastníka na strane navrhovateľa.

Prvostupňový súd na podklade uvedeného svojím uznesením, č. k.: 9 C 409/2002 zo dňa 09. 01. 2003 rozhodol o pripustení navrhovateľky do konania v procesnom postavení vedľajšej účastníčky na strane navrhovateľa.

Sťažnosťou zo dňa 7. 04. 2004 požiadala navrhovateľka predsedu konajúceho súdu v súlade s ust. § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov o odstránenie zbytočných prieťahov v označenej právnej veci. (...)

Pre posúdenie otázky, či v namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, má význam   predovšetkým   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   konania   a činnosť   štátnych orgánov zúčastnených na konaní.

Postup sťažovateľky možno hodnotiť ako aktívny. Bez zbytočného odkladu reagovala na požiadavky a výzvy konajúceho súdu, bez meškania oznámila konajúcemu súdu v súlade s jeho   výzvami   rozhodné   skutočnosti   právnej   a skutkovej   povahy.   Žiadosťou   zo   dňa 08. 04. 2004   požiadala   o urýchlené   vytýčenie   termínu   pojednávania.   Sťažnosťou   zo   dňa 07. 04. 2004   adresovanou   predsedovi   konajúceho   súdu   namietala   nečinnosť prvostupňového súdu. Sťažovateľka teda svojím postupom nezaložila príčinu spomaleného postupu súdu. (...)

V našom   prípade   je   predmetná   vec   prejednávaná   všeobecnými   súdmi   Slovenskej republiky od roku 1991 (necelých 13 rokov). Do podania tejto ústavnej sťažnosti nebolo orgánom s právomocou vo veci konať právoplatne rozhodnuté.

Navrhovateľka je nájomníčkou predmetného bytu, v ktorom býva už od roku 1963. Absenciou konečného súdneho rozhodnutia vo veci sa ocitla a už 13 rokov sa nachádza v stave právnej neistoty nakoľko aj vzhľadom na svoj vek, okolnosti samotného prípadu pociťuje   svoju   bytovú   otázku   veľmi   citlivo,   sama   nemá   zabezpečené   iné   bývanie. Rozhodnutím vo veci samej budú dotknuté jej práva a povinnosti. Má teda nesporne právny záujem na výsledku sporu. (...)

Sme toho názoru, že najmä nečinnosťou Okresného súdu v Poprade ale aj ostatných dotknutých   všeobecných   súdov   došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľky   priznanému   jej v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.   V posudzovanom   prípade   aktívnej   činnosti   súdu   nebránila   žiadna   zákonná prekážka.   V čase   podania   tejto   ústavnej   sťažnosti   (uplatnenia   ochrany)   porušenie označeného základného práva naďalej trvá. (...)

Na základe uvedeného skutkového a právneho stavu navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal tento nález:

Právo   sťažovateľky   –   Alžbeta   Juchová,   bytom   P.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní pred Okresným súdom v Poprade,   č.   k.: 9 C 409/2002 vo veci žalobného návrhu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 10. 09. 1990 porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v súlade   s čl.   127   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu v Poprade, č. k.: 9 C 409/2002 vo veci žalobného návrhu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 10. 09. 1990 konať.

Ústavný súd zároveň v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v celkovej výške 100.000,- Sk.

Odporca je ďalej povinný uhradiť na účet právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. I. M. titulom trov právneho zastúpenia čiastku 14.010,- Sk za 3 úkony právnej pomoci podľa ust.   §   16,   §   13   ods.   8,   §   19   ods.   3   vyhlášky   MS   SR   č.   163/2002   Z.   z.   o odmenách a náhradách   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť na postup súdu zo dňa 07. 04. 2004, ústavná sťažnosť – pri úkone právnej pomoci 4.534,- Sk a režijnom paušále 136,- Sk)“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...)

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   postupom   okresného   súdu v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy vedenom pod sp. zn. 9 C 409/02, v ktorom vystupuje ako vedľajšia účastníčka na strane žalobcu – Slovenskej republiky, zastúpená okresným   prokurátorom   v   Poprade,   dochádza   k porušovaniu   jej   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd predovšetkým preskúmal, či je sťažovateľka ako vedľajšia účastníčka v napadnutom konaní oprávnená (aktívne legitimovaná) na podanie predmetnej ústavnej sťažnosti, a konštatuje, že vzhľadom na to, že podľa ustanovenia § 93 ods. 3 Občianskeho súdneho   poriadku   má   vedľajší   účastník   v konaní   pred   okresným   súdom   rovnaké   práva a povinnosti ako účastník, a pretože účel čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to „odstránenie právnej neistoty“ sa rovnako ako účastníka dotýka aj vedľajšieho účastníka, teda   vzhľadom   aj   na   povahu   označených   základných   práv,   ktorých   porušenie   namieta, vedľajšia účastníčka v danom prípade nie je vylúčená z ústavnoprávnej ochrany označených základných práv.

Ústavný súd má však oprávnenie konať a rozhodovať o porušení základných práv garantovaných v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru iba od vstupu vedľajšieho účastníka   do   napadnutého   konania   pred   všeobecným   súdom,   teda   v danom   prípade   od 6. decembra 2002.  

Z   prehľadu   procesných   úkonov,   ktoré   vyplývajú   z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   zo súdneho   spisu,   do   ktorého   bolo   nahliadnuté,   vyplýva,   že   okresný   súd   od   vstupu sťažovateľky do konania vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 409/02, teda prakticky od   začiatku   roka   2003   konal   vo   veci   v podstate   priebežne.   Dňa   9.   januára   2003   súd uznesením pripustil sťažovateľku do konania ako vedľajšiu účastníčku (č. k. 9 C 409/02-38) a 27. januára 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito. Dňa 23. januára 2003 bolo doručené okresnému súdu odvolanie odporkyne v II. rade (Ing. arch. H. H.) proti uzneseniu o pripustení sťažovateľky ako vedľajšej účastníčky konania. Dňa 6. februára 2003 bolo uvedené odvolanie zaslané na vyjadrenie účastníkom konania. Dňa 7. marca 2003 sa Okresná prokuratúra v Poprade vyjadrila k odvolaniu. Dňa 1. apríla 2003 bola vec opatrením predsedu okresného súdu pridelená späť do senátu 7 C JUDr. J. B. Od 4. júna 2003 sa spis nachádzal na Krajskom súde v Prešove (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o odvolaní proti uvedenému uzneseniu. Krajský súd 17. februára 2004 potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie. Dňa 11. marca 2004 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 19. mája 2004 súd nariadil výsluch svedka na 22. jún 2004 a 20. mája 2004 uznesením   vyzval   Štátny   archív   Spišská   Sobota   o zaslanie   archívnych   dokladov.   Dňa 20. mája 2004 súd uznesením vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby do troch dní oznámil adresu svedkyne, ktorú navrhol vypočuť. V tento deň rovnako vyzval znalca, aby do 15 dní k svojmu znaleckému posudku vypracoval doplnok. Dňa 7. júna 2004 súd urgoval právneho zástupcu sťažovateľky, aby obratom oznámil adresu navrhnutej svedkyne. Dňa 14. júna 2004 právny zástupca odporkyne v II. rade oznámil okresnému súdu, že žiada o zrušenie   termínu   pojednávania   určeného   na   22.   jún   2004,   preto   16.   júna   2004   boli účastníci   upovedomení   o odročení   pojednávania.   Dňa   21.   júna   2004   právny   zástupca sťažovateľky   oznámil   meno   svedkyne.   Dňa   7.   júla   2004   súd   nariadil   pojednávanie   na 12. október 2004, neskôr na 12. január 2005, ktoré bolo odročené na 18. marec 2005.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky posúdil ako zjavne neopodstatnenú z dôvodu, že namietaný postup okresného súdu nemožno považovať za porušenie práva garantovaného v citovanom článku ústavy a dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu sa otázka,   či   v konkrétnom   prípade   bolo   alebo   nebolo   porušené   základné   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma vždy s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého   prípadu   najmä   podľa   týchto   troch   kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. II. ÚS 26/95). Z judikatúry ústavného   súdu   ďalej   vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 128/03 z 25. júna 2003 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti považovať namietaný postup okresného súdu za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle cit. článku ústavy, preto bolo potrebné sťažnosť vo vzťahu k okresnému súdu odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Je   nesporné,   že   k predĺženiu   konania   prispela   aj   samotná   sťažovateľka,   resp.   jej právny zástupca tým, že neoznámili včas, ale až po urgencii súdu meno svedkyne, ktorú navrhol vypočuť. Dĺžku konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho vedľajších účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov v prípade, keď súd o procesných návrhoch sťažovateľky konal a rozhodoval bez zbytočných prieťahov (mutatis mutandis II. ÚS 41/00). Po vstupe sťažovateľky do napadnutého konania procesné   úkony   tohto   súdu   v podstate   plynulo   smerovali   k odstráneniu   právnej   neistoty sťažovateľky, čo je hlavným účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98). Postup okresného súdu, aj keď nebol vždy bez prieťahov, sa zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Pretože s ohľadom na tieto skutočnosti neprichádza do   úvahy, aby ústavný súd namietaný postup všeobecného súdu   mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd jej návrh odmietol ako zjavne neopodstatnený.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2005