znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 19/04-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   1.   júna   2004   v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval   prijatú   sťažnosť   Ing.   J.   H.,   bytom   B.,   a Ing.   J.   K.,   bytom   B.,   zastúpených advokátkou JUDr. E. K., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 184/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 184/00   p o r u š i l základné právo Ing. J. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Krajskému   súdu   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   Cb   184/00 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. H.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Návrhu   Ing.   J.   K.   na   vyslovenie   porušenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 184/00   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2003 doručená sťažnosť Ing. J. H., bytom B., a Ing. J. K., bytom B. (ďalej len sťažovateľ č. 1 a sťažovateľ č. 2, resp. „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. E. K., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Žiline   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   v   konaní   o   náhradu   škody   vedenom   pod sp. zn. 19 Cb 184/00.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 19/04-17 zo 4. februára 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavom súde“) sťažnosť na ďalšie konanie.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia 11. apríla 2000 podali na krajskom súde žalobu   o náhradu   škody   proti   VÚTCH   –   CHEMITEX,   spol.   s.   r.   o.,   Žilina   (ďalej   len „žalovaná“) a krajský súd od 20. septembra 2001 (keď sťažovateľ č. 1 na základe výzvy súdu zaplatil súdny poplatok) vo veci nekoná. Sťažnosť na prieťahy v konaní adresovaná krajskému súdu neviedla k náprave. Uvedený postup krajského súdu považujú sťažovatelia za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy. Preto žiadajú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy krajským súdom v predmetnom konaní, ako aj priznal primerané finančné zadosťučinenie vo   výške   255   000   Sk   pre   každého   z nich.   Napokon   požadujú   priznanie   náhrady   trov konania.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti   prijatej   sťažnosti   (ďalej   len   „sťažnosť“)   písomne   vyjadrili   účastníci konania: Krajský súd Žilina, zastúpený jeho predsedom, vyjadrením sp. zn. Spr 985/03 z 30. marca   2004   a sťažovatelia,   zastúpení   svojou   právnou   zástupkyňou,   stanoviskom zo 16. apríla 2004.

Keďže krajský súd nedal súhlas na odpustenie verejného pojednávania, ústavný súd sťažnosť prerokoval na ústnom pojednávaní konanom 1. júna 2004. Na ústnom pojednávaní sa   zúčastnili právna zástupkyňa sťažovateľov JUDr.   E.   K.,   ktorá   zároveň   ospravedlnila neúčasť sťažovateľov na pojednávaní, a predseda   Krajského súdu v Žiline JUDr. R. U.. Z vystúpení   tak   právnej   zástupkyne   sťažovateľov,   ako   aj   predsedu   krajského   súdu vyplynulo, že zotrvávajú na svojich pôvodných stanoviskách, ktoré vyjadrili vo svojich písomných podaniach.

Predseda krajského súdu ďalej uviedol, že uznesenie krajského súdu z 10. februára 2004,   ktorým   krajský   súd   zastavil   konanie   o   žalobe   sťažovateľa   č.   2   pre   nezaplatenie súdneho poplatku, už nadobudlo právoplatnosť (sťažovateľ č. 2 sa voči tomuto uzneseniu neodvolal).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 19 Cb 184/00 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovatelia sa žalobou podanou 14. apríla 2000 na krajskom súde domáhali proti žalovanej náhrady škody pre každého z nich v sume po 264 960 Sk s príslušenstvom.V čase od 19. apríla 2000 prebiehalo konanie o námietkach zaujatosti vznesených členmi obchodného senátu krajského súdu, ktoré bolo ukončené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. N dob 701/2000-12 z 31. júla 2000   o   vylúčení   členov   tohto   senátu   z   pojednávania   a   rozhodovania   vo   veci sp. zn. 19 Cb 184/00.   Súdny   spis bol   doručený   späť krajskému   súdu   4.   septembra   2000 a uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 29. septembra 2000.

Predseda   krajského   súdu   7.   novembra   2000   predložil   súdny   spis   opätovne najvyššiemu   súdu   so   žiadosťou   o prikázanie   predmetnej   veci   inému   súdu   z dôvodu vhodnosti (na krajskom súde je len jeden špecializovaný senát na vybavovanie obchodných vecí a jeho členovia boli z prerokovávania a rozhodovania v predmetnej veci vylúčení).Najvyšší súd listom zo 4. decembra 2000 vrátil vec ako predčasne predloženú bez vybavenia   späť   krajskému   súdu,   lebo   k žiadosti   neboli   pripojené   stanoviská   účastníkov konania.

Predseda   krajského   súdu   9.   januára   2001   požiadal   účastníkov   konania   o ich stanoviská k postúpeniu veci inému súdu.

Sťažovatelia vo svojom stanovisku (doručenom krajskému súdu 17. januára 2001) žiadali, aby vec bola pridelená Krajskému súdu v Bratislave.

Žalovaná vo svojom stanovisku doručenom krajskému súdu 22. januára 2001 žiadala, aby vec prerokoval miestne a vecne príslušný súd, t. j. Krajský súd Žilina.

Predseda   krajského   súdu   opätovne   5.   februára   2001   predložil   návrh   najvyššiemu súdu, ktorý uznesením č. k. N dob 92/01-99 z 19. februára 2001 neprikázal vec inému súdu. Spis bol doručený späť krajskému súdu 2. marca 2001.

Opatrením   z 11.   apríla   2001   predseda   krajského   súdu   určil   (podľa   §   16   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku) členov senátu na prerokovanie predmetnej veci.

Krajský súd 22. mája 2001 vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku za návrh.Uznesením č. k. 19 Cb 184/00-36 z 9. júla 2001 krajský súd konanie v predmetnej veci zastavil.

Podľa záznamu z 31. júla 2001 sťažovateľ č. 1 zaplatil súdny poplatok.Dňa 7. augusta 2001 bol krajskému súdu doručený návrh sťažovateľov na zmenu výšky požadovanej škody.

Krajský   súd   22.   augusta   vyzval   sťažovateľov   na   zaplatenie súdneho   poplatku   za rozšírený návrh.

Podľa záznamu z 11. septembra 2001 sťažovateľ č. 1 uhradil súdny poplatok.Okresný súd Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“) 28. augusta 2001 žiadal predložiť súdny   spis sp.   zn. 19 Cb 184/00 k jeho veci   vedenej   pod sp.   zn. 22 C 47/00, v ktorej prebiehalo konanie o návrhu sťažovateľov na ochranu osobnosti proti členom obchodného senátu Krajského súdu v Žiline. Spis bol doručený okresnému súdu 8. októbra 2001.Okresný súd vrátil krajskému súdu zapožičaný súdny spis 24. apríla 2003.Senát určený predsedom krajského súdu 3. júna 2003 žiadal o pridelenie veci inému senátu z dôvodu zaujatosti jeho členov. V čase od 24. júna do 7. júla 2003 členovia senátu písomne odôvodnili svoje žiadosti o vylúčenie.

Dňa 17. júla 2003 bol predložený súdny spis najvyššiemu súdu, ktorý uznesením sp. zn.   Ndbo   377/03   z 30.   septembra   2003   nevylúčil   členov   predsedom   krajského   súdu určeného   senátu   z prejednania   a rozhodovania   predmetnej   veci.   Súdny   spis   bol   vrátený krajskému súdu 31. októbra 2003.

Pokyn na doručenie uznesenia najvyššieho súdu účastníkom konania bol daný súdnej kancelárii 5. novembra 2003.

V čase od 18. novembra do 3. decembra 2003 bol súdny spis na ústavnom súde.Dňa 22. decembra 2003 bol daný pokyn súdnej kancelárii, aby opätovne vyzvala sťažovateľa č. 2 na zaplatenie súdneho poplatku (výzva doručená 10. januára 2004). Krajský súd konanie o žalobe sťažovateľa č. 2 pre nezaplatenie súdneho poplatku uznesením z 10. februára 2004 zastavil.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   odseku   2   citovaného   článku   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2.   V petite   sťažnosti   sťažovatelia   žiadali,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označeného základného práva, priznal im finančné zadosťučinenie každému po 255 000 Sk, ako aj náhradu trov konania.

Požiadavku   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovatelia odôvodnili tým, že „pretrvávajúcou právnou neistotou spôsobenou nečinnosťou krajského súdu“, ako aj postupom krajského súdu boli „upreté ich základné práva ako spoločníkov v predmetnej spoločnosti a ohrozené ich vlastnícke a majetkové práva...“.

3. Predseda krajského súdu v už vyššie citovanom vyjadrení k predmetnej sťažnosti uviedol,   že «Je nesporné,   že vo veci sa doteraz koná viac o procesných otázkach,   ako bezprostredne o merite prípadu. Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nie je   však   prípustné   posudzovať   izolovane   od   ostatných   práv   tvoriacich   právo   na   súdnu ochranu. Súčasťou daného ústavného práva, je aj právo na nestranného sudcu a tiež právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi. Dotknuté práva úzko súvisia s otázkou zaujatosti sudcov a procesom   rozhodovania o ich   vylúčení   resp.   nevylúčení   z prejednávania   veci.   Napriek tomu, že sa jedná o zásadnú otázku z hľadiska ústavnosti, nie je jej v rozhodovacej činnosti všeobecných   súdov,   vrátane   Najvyššieho   súdu   SR   venovaná   náležitá   pozornosť.   Pritom ústavný   súd   už   opakovanie   konštatoval,   že   ak   rozhodoval   zaujatý   sudca,   resp.   sudca vylúčený jedná sa o porušenie práva na nestranného sudcu. V zmysle zásady subsidiarity v ochrane   ústavnosti   uvedený   nedostatok   je   dôvodom   nutnej   nápravy   tak   v konaní o odvolaní, ako aj dovolaní.

V rozhodovaní   o otázkach   zaujatosti   existuje   výrazná   rozdielnosť,   ktorú   je   veľmi dobre možné ilustrovať práve na „kauze H.“, keďže vo veciach menovaného opakovane konal Najvyšší súd SR o vylúčení sudcov KS Žilina.

Napríklad pre negatívny vzťah k účastníkovi rozhodol o vylúčení sudcov obchodného senátu v 19 Cb 858/99 (II. ÚS 65/04), 19 Cb 266/99 (III. ÚS 252/03). Naopak vo veci 19 Cb 378/98 (IV. ÚS 157/03) daný dôvod neakceptoval.

Pokiaľ nie je ustálené či budú dotknutí sudcovia vylúčení z prejednávania, je veľmi problematické, konať vo veci, a to aj v tom prípade ak v danej veci zatiaľ vylúčení neboli, pričom v inej veci na základe totožných skutočností vylúčení z prejednávania boli. Takýto stav je spôsobilý navodiť minimálne situáciu, kedy sa súd nejaví ako nestranný. navyše rozhodnutie o námietkach zaujatosti má len deklaratórny charakter, t. j. pôsobí aj spätne. Uvedené v spojitosti s odvolacím a dovolacím dôvodom je následne spôsobilé podmieniť zrušenie meritórneho rozhodnutia.

Občiansky   súdny   poriadok   v   §   15   ods.   1   ukladá   sudcovi   bez   odkladu   oznámiť skutočnosti, pre ktoré je z konania vylúčený (...).

V spojitosti s rozoberaným problémom vystupuje do popredia kritérium posúdenia existencie prieťahov, a to správanie účastníka.

(...) V   „kauze H.“ je potrebné toto kritérium vnímať v širšom rozmere a nie len v spojení s plnením procesných povinností. Navyše ani tieto neboli zo strany sťažovateľa H. riadne plnené (nezaplatené súdne poplatky z návrhu, hoci povinnosť vzniká už podaním návrhu, ktoré konanie viedlo aktuálne k zastaveniu konania vo vzťahu k navrhovateľovi v II. rade,   rozširovanie   predmetu   konania).   V dôsledku   správania   menovaného   sudcovia pôvodného   senátu   nadobudli   k nemu   negatívny   vzťah.   Nevyhnutné   je   zdôrazniť,   že   sa nejedná o akúsi a priori nevraživosť voči p. H., keďže niektoré veci, v ktorých vystupoval ako navrhovateľ, boli aj právoplatne ukončené.

Bolo to práve správanie menovaného, ktoré podmienilo opakovanú nutnosť riešenia otázok zaujatosti. Do správania p. H. je nutné zahrnúť aj podanie občianskoprávnej žaloby voči dr. D., dr. P. a dr. R. na ochranu osobnosti, ktorá skutočnosť rovnako opakovane viedla k nutnosti predkladania spisov Najvyššiemu súdu SR. Rovnako menovaný v danej veci rozšíril okruh účastníkov aj o Krajský súd Žilina, ako odporcu v IV. rade, o ktorej skutočnosti sme nemali vedomosť až do januára 2004, kedy nám bolo doručené rozhodnutie OS Bratislava III z 30. 1. 2002 č. k. 27 C 47/00-122. V súvislosti s dotknutým konaním bol spis 19 Cb 184/00 dlhodobejšie mimo dispozície tunajšieho súdu. Aktuálne, vzhľadom na to, že účastník je v spore s Krajským súdom Žilina sú jednotlivé veci, vrátane posudzovanej, opätovne predložené Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie o vylúčení.

(...) Prieťahy v posudzovanom konaní sú dôsledkom uplatňovania práv p. H., vrátane samostatného konania o ochrane osobnosti, resp. neplnenie procesných povinností oboch navrhovateľov   a nemajú   povahu   zbytočných   prieťahov.   Spomalenie   postupu   v konaní   je podmienené   správaním   účastníka   (II.   ÚS   41/97).   Z uvedeného   vyplýva,   že   nedošlo k porušeniu namietaných práv sťažovateľov (...)».

4.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   krajského súdu uviedla, že sťažovatelia sa nemôžu stotožniť s tvrdením JUDr. P., „že pre prebiehajúci súdny spor, poznatky o ňom od kolegov, ktorí boli žalovaní, priateľský a kolegiálny vzťah k nim, ovplyvnili podstatne môj postup a konanie vo vzťahu k navrhovateľovi, ku ktorým som získala negatívny vzťah, ako aj ku veci samej. Dospela som k presvedčeniu, že uvedené skutočnosti mi nedovoľujú vo veci nezaujato konať...“

Z uvedeného   stanoviska   ďalej   vyplýva,   že „...Sťažovatelia   sa   nemôžu   stotožniť s názorom   JUDr.   P.,   že   pre   ovplyvnenosť   s neukončeným   sporom   o ochranu   osobnosti, v ktorom žaloba smerovala voči kolegom a priateľom a mala základ aj v sporoch, ktoré mal prerokovať senát JUDr. P., nemohla predmetné veci nezaujato a nestranne rozhodnúť. Názor   sťažovateľov   podporuje   aj   Z.   č.   385/2000   Zb.   o sudcoch   a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý vo viacerých smeroch novým spôsobom upravil postavenie sudcov. Okrem iného z ustanovenia § 2 ods. 2 vyplýva, že sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa   svojho   najlepšieho   vedomia   a svedomia,   rozhoduje   nestranne,   spravodlivo,   bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených zákonom.

Zo sudcovskej funkcie preto vyplýva pre sudcu povinnosť, vec, v ktorej je zákonným sudcom, prejednať a rozhodnúť. Tejto povinnosti sa sudca nemôže vzdať tým, že predsedovi súdu oznámi, že sa cíti byť zaujatý, aj keď účastníkov konania nepozná a dôvod, prečo nemôže vec nezaujato prejednať a rozhodnúť vyplýva zo skutočnosti, že jeden zo žalobcov podal   voči   iným   sudcom   súdu   žalobu   o ochranu   osobnosti,   čo   vzhľadom   na   kolegiálny a priateľský   vzťah   považuje   za   prekážku,   ktorá   nedovoľuje   vec   nezaujato   prejednať a rozhodnúť.

K vyjadreniu   predsedu   Krajského   súdu   v Žiline   JUDr.   R.   U.   zo   dňa   30. 3. 2004 v tejto veci, by som sa chcela vyjadriť v súvislosti so spájaním existencie prieťahov v konaní so správaním sa účastníka... v nadväznosti na podanú občiansko-právnu žalobu Ing. H. proti Dr. D., Dr. P. a Dr. R..

Podľa názoru sťažovateľov, predmetom žalobného návrhu navrhovateľov vedeného na Krajskom súde v Žiline pod spis. zn. 19 Cb 184/00 je žaloba na náhradu škody a teda so žalobou   žalobcu   Ing.   H.   o ochranu   osobnosti   nemá   žiadnu   súvislosť,   bez   ohľadu   na skutočnosť, že o nej rozhodoval iný súd. Sťažovatelia sa domnievajú, že neobstojí argument, že v súvislosti s prebiehajúcim sporom na ochranu osobnosti na OS Bratislava III bol spis dlhodobejšie mimo dispozície Krajského súdu v Žiline. Ak by totiž Krajský súd v Žiline chcel konať vo veci 19 Cb 184/00, mohol vyzvať Okresný súd Bratislava III, aby si predmetný spis oxeroxoval, nakoľko táto vec priamo nesúvisí so žalobou o ochranu osobnosti. V právnej veci 19 Cb 184/00 vedenej na Krajskom súde v Žiline nebolo od podania žaloby 11. 4. 2000 vytýčené   ani   jedno   pojednávanie,   takže   hodnotiť   správanie   sa   účastníka   Ing.   H. z rozprávania kolegov sa sťažovateľom javí prinajmenšom za neobjektívne.

Na   základe   vyššie   uvedeného   považujeme   predmetné   vyjadrenia   za   subjektívne zdôvodnenie,   prečo   sa   nemohlo   v danej   veci   konať   a rozhodnúť   a takýto   postup   súdu spôsobil,   že   bolo   porušené   právo   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov.“

5. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti vyslovil opakovane názor, podľa ktorého je účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (t. j. aj rozhodnutia všeobecných súdov). Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 3/00, I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov (napr. I. ÚS 19/01, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom je posúdenie, či postupom krajského súdu v konaní   o náhradu   škody   vedenom   pod   sp.   zn.   19   Cb   184/00,   v ktorom   sťažovatelia vystupujú ako žalobcovia, došlo k porušeniu ich práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

5.1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že doterajšia dĺžka tohto občianskoprávneho konania, ktoré trvá viac ako štyri roky, podľa názoru ústavného súdu   nebola   závislá   od   zložitosti   veci.   Vyplýva   to   z uvedeného   prehľadu   doterajšieho súdneho konania (pozri II. časť tohto rozhodnutia), podľa ktorého okrem dvoch výziev krajského súdu na zaplatenie súdneho poplatku ostatné úkony, ako ani činnosť nesmerovali k meritórnemu prejednaniu a rozhodnutiu veci.

5.2. Pri hodnotení ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľov v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil u sťažovateľa č. 1 (po zaplatení súdneho poplatku 20. septembra 2001) žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom, teda   doterajšia   dĺžka   napadnutého   konania   nebola   vyvolaná   jeho   správaním.   Na   výzvy krajského súdu na zaplatenie súdneho poplatku za návrh, resp. za rozšírený návrh z 22. mája 2001, resp. 22. augusta 2001 reagoval sťažovateľ č. 1 zaplatením súdneho poplatku 31. júla 2001, resp. 20. septembra 2001.

5.3.   Uvedený   záver   ústavného   súdu   pri   hodnotení   tohto   kritéria,   teda   správanie sťažovateľa, sa však nevzťahuje na sťažovateľa č. 2. Uvedený sťažovateľ ani na jednu výzvu   krajského   súdu   na zaplatenie   súdneho   poplatku   nereagoval,   súdny   poplatok nezaplatil,   v dôsledku   čoho   krajský   súd   uznesením   z 10.   februára   2004   konanie   o jeho návrhu na náhradu škody pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavil (predtým tak urobil uznesením z 9. júla 2001).

V tejto súvislosti už ústavný súd konštatoval, že nesplnenie poplatkovej povinnosti (popri iných povinnostiach, napr. neodstránenie nedostatkov návrhu na začatie konania) môže byť posúdené ako dôvod vzniknutých prieťahov, ktoré treba pripísať plne na vrub sťažujúceho sa navrhovateľa (pozri napr. I. ÚS 40/02).

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd návrhu sťažovateľa č. 2 na vyslovenie porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 184/00 nevyhovel a rozhodol tak, ako to je uvedené v bode č. 4 výrokovej časti tohto rozhodnutia.

5.4. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v predmetnej veci, pričom konanie posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.

Pri   posudzovaní   tohto   kritéria   ústavný   súd   vychádzal   z predloženej   sťažnosti, z obsahu súdneho spisu týkajúceho sa predmetnej veci a zo stanovísk účastníkov konania.

Zo sťažnosti vyplýva, že pokiaľ ide o postup krajského súdu v predmetnej veci, je vytýkaný najmä jeho postup po 20. septembri 2001 (keď sťažovateľ č. 1 zaplatil súdny poplatok).   Po   tomto   dátume „...   nebol   do   dnešného   dňa (t.   j.   do   podania   sťažnosti ústavnému súdu 9. októbra 2003) v predmetnej veci vykonaný zo strany Krajského súdu v Žiline žiadny úkon, čiže v predmetnej veci Krajský súd v Žiline nekoná vyše 2 rokov“.Ústavný súd zistil ústavne významné dlhé obdobie nečinnosti v postupe krajského súdu, ktoré malo výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Uvedené obdobie nečinnosti začalo 8. októbra 2001, keď bol súdny spis v predmetnej veci zaslaný Okresnému súdu Bratislava III, a trvalo viac ako osemnásť mesiacov, teda až do 24. apríla 2003, keď bol predmetný   súdny   spis   krajskému   súdu   vrátený.   Z uvedenej   doby   sa   dajú   akceptovať maximálne tri mesiace, ktoré možno považovať za súčinnosť krajského súdu vo vzťahu ku konaniu Okresného súdu Bratislava III o ochrane osobnosti. Pokiaľ táto doba Okresnému súdu   Bratislava   III   nestačila   a spis   potreboval   aj   naďalej,   mohol   si   z neho   vyhotoviť fotokópie a originál vrátiť krajskému súdu, aby tento mohol v tejto veci pokračovať v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu dobu pätnástich mesiacov preto treba považovať za zbytočný prieťah v konaní. Krajský súd nevykonával v predmetnej veci počas tohto   obdobia   žiaden   procesný   úkon,   ktorý   by   smeroval   k odstráneniu   právnej   neistoty sťažovateľa č. 1 (zo súdneho spisu nie je zistiteľný žiaden úkon konajúceho súdu o vrátenie spisového materiálu od Okresného súdu Bratislava III). Nečinnosť krajského súdu bez toho, aby jeho postupu   bránila zákonná prekážka, je potom   potrebné považovať za zbytočný prieťah v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (porovnaj k tomu III. ÚS 252/03-53).

Z predmetného súdneho spisu ďalej vyplýva, že senát určený predsedom krajského súdu 3. júna 2003 žiadal o pridelenie veci inému senátu z dôvodu zaujatosti jeho členov. V čase   od   24.   júna   do   4.   júla 2003   členovia   senátu   písomne   odôvodnili   svoje   žiadosti o vylúčenie a následne na to 17. júla 2003 bol súdny spis predložený najvyššiemu súdu, ktorý   uznesením   sp.   zn. Ndbo 377/03 z 30. septembra 2003 rozhodol   tak, že nevylúčil členov senátu z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci. Súdny spis bol vrátený krajskému súdu 31. októbra 2003. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že predmetné konanie   o vylúčenie   sudcov   konajúceho   senátu   krajského   súdu   sa   začalo   z iniciatívy samotných   sudcov   krajského   súdu,   skončilo   nevyhovením   ich   návrhu   na   vylúčenie. Uvedené   obdobie   vyše   štyroch   mesiacov   podľa   názoru   ústavného   súde   nemožno   preto pričítať na ťarchu sťažovateľa č. 1 (ktorý toto konanie nevyvolal), a preto ho považuje za konanie so zbytočnými prieťahmi v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na to, že ani po 5. novembri 2003, keď bol daný pokyn na doručenie predmetného uznesenia najvyššieho súdu účastníkom konania, doteraz (t. j. počas ďalších šiestich mesiacov) krajský súd nekonal v merite veci, ústavný súd hodnotí aj toto obdobie ako konanie so zbytočnými prieťahmi.

Z uvedeného vyplýva, že obranu predsedu krajského súdu (pozri bod 3 tejto časti) uznal ústavný súd len v tej časti, pokiaľ hodnotil činnosť krajského súdu do zaplatenia súdneho poplatku sťažovateľom č. 1., t. j. do 20. septembra 2001. Po tomto období obranu krajského súdu ústavný súd neuznal. Ústavný súd nemá pochybnosti o tom, že sudcovia konajúceho senátu krajského súdu mali právo vyvolať konanie o svojom vylúčení. Pokiaľ však boli v tomto konaní (o vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci) neúspešní, nemožno toto obdobie podľa názoru ústavného súdu pričítať na ťarchu účastníka konania. Ak v tejto súvislosti predseda krajského súdu poukazuje na to, že tu existuje   v rozhodovaní   o otázkach   zaujatosti   najvyšším   súdom   „výrazná   rozdielnosť“, ústavný   súd   pripomína,   že   posúdenie   tejto   námietky   ústavnému   súdu   v tomto   konaní neprislúcha. Ostatne aj sám predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení uvádza, „... že sa nejedná o akúsi a priori nevraživosť voči p. H. (t. j. voči sťažovateľovi č. 1), keďže niektoré veci, v ktorých vystupoval ako navrhovateľ, boli aj právoplatne ukončené“.

5.5. Záverom k tomuto bodu ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako štyri roky. Z uvedenej doby počas obdobia dvadsiatich piatich mesiacov   dochádzalo   k zbytočným   prieťahom   v konaní,   a preto   ústavný   súd   vyslovil porušenie   základného   práva   sťažovateľa   č.   1   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené v bode 1 tohto rozhodnutia.

6.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi   č.   1   ústavný   súd   vo   výroku   tohto   rozhodnutia   pod   bodom   2   prikázal krajskému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

7. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

7.1. Sťažovateľ č. 1 požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 255 000 Sk.

7.2.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať sťažovateľovi č. 1 aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa   č.   1   (pozri   body   5.2   a 5.4   tejto   časti) považuje za primerané vo výške 20 000 Sk.

7.3.   Keďže sťažnosti sťažovateľa č.   2 nebolo vyhovené, rozhodovanie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia neprichádzalo do úvahy.

7.4. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených   dôvodov   ústavný súd rozhodol   tak, ako to je uvedené v bode   3 vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

8. O náhrade trov právnej pomoci, cestovného a o náhrade za stratu času, ktoré si na ústnom   pojednávaní   uplatnila   právna   zástupkyňa   sťažovateľov,   rozhodne   ústavný   súd osobitným uznesením, a to po predložení vyúčtovania a príslušných dokladov.

9. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 1. júna 2004