znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 19/03-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. G. Z., bytom K., a J. G., bytom K., obaja zastúpení advokátom JUDr. T. Š., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd a čl. 37 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej   republiky   –   Úradu   hraničnej   a cudzineckej   polície   Policajného   zboru   z 26. novembra 2002 č. HCP-1166/CP/2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Mgr.   G.   Z.   a J.   G.   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   na prerokovanie veci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra 2002 doručená sťažnosť Mgr. G. Z., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), a J. G., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ), obaja zastúpení advokátom JUDr. T. Š., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 37 ods.   4   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   rozhodnutím   Ministerstva vnútra   Slovenskej   republiky   –   Úradu   hraničnej   a cudzineckej   polície   Policajného   zboru (ďalej len „ministerstvo vnútra“) z 26. novembra 2002 č. HCP-1166/CP/2002.

Sťažovatelia   požadovali   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie čl. 19   ods.   2   ústavy,   čl.   8   ods.   1   a 2   dohovoru   a čl.   37   ods.   4   listiny   rozhodnutím ministerstva vnútra č. HCP-1166/CP/2002 z 26. novembra 2002, ktorým bolo zamietnuté odvolanie   sťažovateľky   proti   rozhodnutiu   Odboru   hraničnej   a cudzineckej   polície Policajného   zboru   v Košiciach   č.   HCP-61-72/OHCP-KE/2002.   Ďalej   požadovali,   aby ústavný   súd   rozhodnutie   ministerstva   vnútra   zrušil   a uložil   mu   povinnosť   vykonať v cestovných   dokladoch   sťažovateľky   záznam   vyplývajúci   z nálezu   ústavného   súdu. Požadovali tiež náhradu trov advokátskeho zastúpenia.

V zmysle § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) požadovali, aby ústavný   súd   dočasným   opatrením   odložil   vykonateľnosť   právoplatného   rozhodnutia ministerstva   vnútra   v tom   zmysle,   aby   sa   príslušný   policajný   útvar   dočasne   zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia.

Citovaným rozhodnutím ministerstva vnútra bolo právoplatne rozhodnuté o zrušení povolenia na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky pre sťažovateľku, a to v zmysle § 42 ods.   1 písm. c) zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“).

II.

Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   je   oprávnený   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,   predchádzania   nepokojov   a zločinnosti,   ochrany   zdravia   alebo   morálky   alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa čl. 37 ods. 4 listiny kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie, má právo na tlmočníka.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   a 2   zákona   o ústavnom   súde   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti skúma splnenie procesných podmienok, za splnenia ktorých môže sťažnosť   prijať   na   ďalšie   konanie.   Sťažnosť   neprijme   aj   vtedy,   ak   nie   je   daná   jeho právomoc.

Z uvedeného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu konať o porušení základných práv alebo slobôd je iba subsidiárna, teda je daná iba v tom prípade, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa   ods.   2   citovaného   ustanovenia   v správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie   o právach   a povinnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôb   v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“).

Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických   osôb   priamo   dotknuté.   Postupom   správneho   orgánu   sa   rozumie   aj   jeho nečinnosť.

Citované   ustanovenia   vyjadrujú   ústavnú   zásadu   preskúmateľnosti   právoplatných rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   všeobecnými   súdmi,   ktorá   vyplýva   z čl.   46   ods.   2 ústavy.

Výnimky   z tejto   zásady   sú   uvedené   jednak   v   §   248   OSP   a jednak   v Prílohe   A Občianskeho   súdneho   poriadku.   Treba   konštatovať,   že   rozhodnutie   ministerstva   vnútra vydané v zmysle § 42 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov z prieskumnej právomoci všeobecného   súdu   v zmysle   citovaných   ustanovení   vylúčené   nie   je.   Rovnako   treba konštatovať,   že   súdnu   preskúmateľnosť   takéhoto   rozhodnutia   nevylučuje   ani   zákon o pobyte cudzincov.

Vzhľadom   na   uvedené   je   v právomoci   všeobecného   súdu   preskúmať   napadnuté rozhodnutie ministerstva vnútra. Tým je zároveň vylúčená právomoc na prerokovanie tejto veci ústavným súdom.

Uvedený   záver   sa   vzťahuje   v plnom   rozsahu   nielen   na   sťažovateľku,   ktorej   sa rozhodnutie ministerstva vnútra bezprostredne dotýka, ale aj na sťažovateľa, ktorého práva rozhodnutím   priamo   dotknuté   nie   sú.   Je   totiž   zrejmé,   že   k porušeniu   ústavných   práv sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru môže dôjsť iba v prípade, ak sú rozhodnutím ministerstva vnútra porušené základné práva sťažovateľky. Preto iba po vyčerpaní všetkých účinných prostriedkov ochrany základných práv sťažovateľky by mohla byť daná právomoc ústavného súdu ohľadom oboch sťažovateľov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť odmietnuť v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2003