znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 19/02-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2002 predbežne prerokoval sťažnosť V. I., trvale bytom U., zastúpeného advokátom JUDr. T. B., Advokátska kancelária, P. B., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutiami Okresného súdu v Trnave vo veci sp. zn. 2 Nt 887/01 a veci sp. zn. 2 Pp 304/01 a Krajského súdu v Trnave vo veci sp. zn. 5 To 233/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. I.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. marca 2002 doručené podanie V. I., trvale bytom U. (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. B., Advokátska kancelária, P. B., označené ako „Ústavná sťažnosť“, v ktorom navrhovateľ namietol porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutiami   Okresného   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „okresný   súd“)   vo   veci   sp.   zn. 2 Nt 887/01 a veci sp. zn. 2 Pp 304/01 a Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) vo veci sp. zn. 5 To 233/01.

Zo sťažnosti vyplýva, že navrhovateľ bol rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp.   zn.   6   To   19/2000   zo   7.   februára   2001   uznaný   vinným   z trestného   činu vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. a) a ods. 3 písm. b) spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní siedmich rokov, ktorý v súčasnosti vykonáva v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Hrnčiarovciach nad Parnou.   Po   výkone   polovice   uloženého   trestu   požiadal   navrhovateľ   o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Túto žiadosť okresný súd uznesením sp. zn. Pp 334/01   z 26.   septembra 2001   zamietol   dôvodiac predovšetkým   tým, že výkon   trestu odňatia slobody plní u navrhovateľa svoj účel iba čiastočne a že nie je možné bezpečne očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Sťažnosť navrhovateľa voči zamietavému rozhodnutiu okresného súdu krajský súd uznesením sp. zn.   5 To 233/01 z 20. novembra 2001 takisto zamietol argumentujúc okrem iného skutočnosťou, že vzhľadom na viaceré okolnosti   nemožno   konštatovať,   že   preukázal   polepšenie.   O podmienečné   prepustenie navrhovateľa požiadala okresný súd aj jeho družka J. K.. Túto žiadosť vybavil okresný súd prípisom,   v ktorom   žiadateľku   informoval,   že   navrhovateľ   splní   podmienky   pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody až 19. augusta 2002.

Navrhovateľ   tvrdí,   že   napadnuté   súdy   vo   svojom   rozhodovaní   vychádzali z absurdných   predpokladov,   dospeli   k záverom,   ktoré   nemajú   oporu   vo   vykonanom dokazovaní, neodôvodnili presvedčivo zamietavé stanovisko k jeho žiadosti o podmienečné prepustenie   z výkonu   trestu   odňatia   slobody   a relevantné   skutkové   okolnosti   nesprávne vyhodnotili. Z uvedených dôvodov považuje navrhovateľ postup a rozhodnutia napadnutých súdov vo veci jeho vlastnej žiadosti, ako aj vo veci žiadosti jeho družky, aby bol z výkonu trestu odňatia slobody podmienečne prepustený, za porušenie jeho práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Svoje tvrdenie o porušení zákazu   diskriminácie   podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   a čl.   14   dohovoru   opiera   navrhovateľ o námietku, že napadnuté súdy zamietli jeho žiadosť z dôvodu, že bol stíhaný a odsúdený spolu s M. Č. a že teda rozhodovali pod mediálnym tlakom, čo považuje za diskriminujúce. Žiada preto, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho predmetných práv napadnutými súdmi a priznal mu finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 000,- Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Návrhy vo veciach, na   prerokovanie   ktorých   nie   je   ústavný   súd   príslušný,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a slobôd   priznaných   dohovorom   sa   musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou   námietok   navrhovateľa   je   údajný   „extrémny   nesúlad“   medzi   závermi obsiahnutými v napadnutých rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu a dôkazmi, z ktorých   tieto   súdy   vo   svojom   rozhodovaní   vychádzali.   Podľa   konštantnej   judikatúry ústavného súdu, na ktorej relevancii sa v zásadných aspektoch nič nezmenilo ani zmenou ústavnej úpravy vzťahujúcej sa na individuálnu ochranu základných práv a slobôd, nie je tento súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je ústavný súd príslušný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd zásadne nemá oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový   stav a aké skutkové a právne závery z neho všeobecný súd vyvodil. Inými slovami, úlohou ústavného súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Podľa § 61 ods. 1 Trestného zákona po výkone polovice uloženého (...) trestu odňatia slobody môže súd odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu   plnením   svojich   povinností   a správaním preukázal polepšenie   a môže   sa   od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Pri takomto rozhodovaní prihliadne súd na to, do ktorej nápravnovýchovnej skupiny je odsúdený zaradený (§ 61 ods. 2 Trestného zákona). V zmysle označeného ustanovenia sa posúdenie, či odsúdený spĺňa podmienky pre podmienečné   prepustenie   z výkonu   trestu   odňatia   slobody,   nachádza   v právomoci príslušného všeobecného súdu. Ani ústava, ani zákon teda nepriznávajú odsúdenému nárok na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody – rozsah nároku odsúdeného zodpovedá   rozsahu   povinnosti   príslušného   orgánu   aplikácie   práva,   ktorý   je   zákonnou úpravou viazaný len v tom zmysle, že táto ustanovuje mechanizmus a podmienky, v rámci ktorých   príslušný   orgán   rozhoduje   o návrhu,   resp.   žiadosti   o podmienečné   prepustenie z trestu odňatia slobody. Inými slovami, odsúdený má právo požiadať súd o podmienečné prepustenie na slobodu a právo domáhať sa, aby súd o jeho žiadosti rozhodol, toto právo však nezahŕňa nárok na priaznivé vybavenie jeho žiadosti.

Pokiaľ   posúdenie,   či   žiadateľ   spĺňa   ustanovené   podmienky,   nevykazuje   známky zjavnej svojvôle, nemá ústavný súd dôvod ho spochybňovať a atrahovať tak právomoc, ktorá v zásade patrí všeobecnému súdu. Z napadnutých rozhodnutí však nevyplýva nič, čo by   mohlo   odôvodniť   záver   ústavného   súdu   o svojvoľnom   posúdení   relevantných skutkových   okolností   či   extrémnom   nesúlade   medzi   vykonanými   dôkazmi   a ich vyhodnotením okresným súdom a krajským súdom, a teda o takej aplikácii a takom výklade zákona, ktoré by z ústavného hľadiska boli neospravedlniteľné. Medzi právom navrhovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a rozhodnutím okresného súdu a krajského   súdu,   že   navrhovateľ   nespĺňa   podmienky   pre   podmienečné   prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, podľa názoru ústavného súdu nie je v danom prípade taká súvislosť, z ktorej by vyplývala otázka ústavného významu a intenzity, teda otázka, ktorá by mohla založiť právomoc ústavného súdu vec meritórne preskúmať.

Pokiaľ ide o námietku porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru, z jeho znenia a zo súvisiacej judikatúry tak Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ústavného súdu nevyplýva jeho použiteľnosť na konanie o podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody.

Ako zrejme bezúspešné sa javí aj uplatňovanie námietky, že okresný súd a krajský súd porušili zákaz diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru. Navrhovateľ svoje   tvrdenie,   že   pri   rozhodovaní   o jeho   podmienečnom   prepustení   na   slobodu   sa napadnuté súdy   riadili   strachom, „aby im   niekto nevyčítal,   že   rozhodli   v prospech   Č.“, nedoložil žiadnym dôkazom a ani neuviedol, o ktorý z dôvodov uvádzaných v čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru sa mala jeho diskriminácia opierať.

Ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   neobstojí   ani námietka   navrhovateľa,   že nerozhodnutím   o žiadosti   jeho družky   podľa   príslušných   ustanovení Trestného   poriadku (§ 331 a nasl.) bolo porušené jeho právo podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Podľa § 331 ods.   1 Trestného poriadku rozhoduje o podmienečnom prepustení z trestu odňatia slobody   súd   na   návrh   prokurátora   alebo   riaditeľa   nápravného   zariadenia,   v ktorom   sa vykonáva   trest,   na   žiadosť   odsúdeného   alebo   i bez   takejto   žiadosti,   a to   na   verejnom zasadnutí.   Podmienečné   prepustenie   môže   navrhnúť   aj   záujmové   združenie   občanov uvedené v § 4 ods. 1 Trestného poriadku (§ 331 ods. 2 Trestného poriadku). Z uvedených ustanovení   nevyplýva   pre   družku   navrhovateľa   žiadna   aktívna   legitimácia   na   podanie návrhu   na   jeho   podmienečné   prepustenie   z trestu   odňatia   slobody.   Ak   by   však   aj   o jej žiadosti   nebolo   rozhodnuté   lege   artis,   konanie o individuálnej   ochrane   základných   práv a slobôd je takým typom konania, v ktorom sa zabezpečuje ochrana týchto práv, ak dotknutá osoba sama namieta ich porušenie (mutatis mutandis I. ÚS 3/01). Navrhovateľ preto nie je aktívne legitimovaný namietať vybavenie predmetnej žiadosti jeho družky okresným súdom v konaní pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2002