znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 189/2016-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Bytex Slovensko s. r. o., Čárskeho 509/7,Košice, zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Husárom, Vojenská 14, Košice, vo vecinamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciachsp. zn. 5 Co 74/2015 z 11. augusta 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Bytex Slovensko s. r. o.,o d m i e t aako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra2015 doručená sťažnosť spoločnosti Bytex Slovensko s. r. o., Čárskeho 509/7, Košice (ďalejlen „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalejlen „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 74/2015 z 11. augusta 2015 (ďalej len „rozsudok krajskéhosúdu z 11. augusta 2015“).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti v rámci jej odôvodnenia uviedla, že ako žalovanábola účastníčkou konania vo veci žalobcuo zaplatenie 248,76 €s prísl., ktoré bolo vedené na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.38 C 239/2008 a neskôr na krajskom súde pod sp. zn. 5 Co 74/2015.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 74/2015 z 15. októbra 2014 (ďalej len„rozsudok okresného súdu z 15. októbra 2014“) podanú žalobu v celom rozsahu zamietol.Žalobca proti rozsudku okresného súdu z 15. októbra 2014 podal odvolanie. Krajský súdlistom z 10. júna 2015 vyzval právneho zástupcu žalovanej (sťažovateľky), aby sak podanému odvolaniu vyjadril v lehote 7 dní od doručenia výzvy. Akceptujúc uvedenúvýzvu právny zástupca žalovanej (sťažovateľky) zaslal krajskému súdu stanoviskok podanému odvolaniu žalobcu. Následne krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 74/2015z 11. augusta 2015 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu z 15. októbra 2014 potvrdila náhradu trov odvolacieho konania nikomu nepriznal.

Vo vzťahu k trovám odvolacieho konania svoje rozhodnutie krajský súd odôvodniltak, že náhradu trov odvolacieho konania úspešnej žalovanej nepriznal, pretože„vyjadrenie k odvolaniu nebolo nutné v spore so zreteľom na rozhodovanie odvolacieho súdu aj bez takéhoto vyjadrenia, preto nejde o účelné trovy odvolacieho konania s poukazom na § 9, § 10 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.“(strana 12 rozsudku z 11. augusta 2015).

Sťažovateľka je toho názoru, že rozsudkom z 11. augusta 2015 krajský súd porušiljej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právona spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka poukázala na stabilnú judikatúru ústavného súdu pri posudzovaníarbitrárnosti rozhodnutí všeobecných súdov (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06,II. ÚS 250/2011, I. ÚS 139/02,1. ÚS 115/02, I. ÚS 44/03, IV. ÚS 292/04), ďalej na záveryrozhodnutia ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 71/91, z ktorých vyplýva, že medziobsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť, preto ústavný súd primerane k problémupoužíva aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ratione materiae aj právona rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom(Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997), a napokon na judikatúru týkajúcusa vymedzenia obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 56/05,III. ÚS 144/2010).

S poukazom na znenie § 53 ods. 1, § 142 ods. 1 a 224 ods. 1 Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej aj „OSP“) sťažovateľka ďalej uviedla, že podľa nej je rozsudok krajskéhosúdu z 11. augusta 2015 o nepriznaní trov odvolacieho konania s poukazom na neúčelnosťvyjadrenia k odvolaniu, ktoré sťažovateľka ako žalovaná urobila na základe výzvykrajského súdu, v rozpore so zmyslom a účelom uvedených ustanovení Občianskehosúdneho poriadku a porušuje ním označené práva.

Navyše je rozsudok krajského súdu z 11. augusta 2015 podľa sťažovateľky ajv logickom rozpore so samotnou skutočnosť, že práve krajský súd ju na zaslanie vyjadreniak odvolaniu vyzval. Podľa názoru sťažovateľky už len z toho dôvodu, že vyjadreniek odvolaniu bolo urobené na základe výzvy súdu, ktorú je účastník konania povinnýrešpektovať, je možné odvodiť, že takéto vyjadrenie nemôže byť neúčelné a opačný právnynázor je ústavne neudržateľný. Uvedené tvrdenie podľa sťažovateľky platí o to viac, žev prípade nedodržania pokynu súdu môže účastníkovi konania súd uložiť poriadkovúpokutu v zmysle § 53 ods. 1 OSP.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na to, že ústavný súd sa už podľa nehoidentickým prípadom zaoberal vo veci sp. zn. III. ÚS 454/2010, v ktorom konštatoval, žeak všeobecný súd v občianskom súdnom konaní navrhovateľovi nariadi, aby sa vyjadrilk odvolaniu odporcu, a tento mu požadované vyjadrenie predloží, ide o súčasť prípravyrozhodnutia vo veci a tento úkon je všeobecný súd povinný zohľadniť pri rozhodovanío trovách odvolacieho konania.

Vzhľadom na uvedené je podľa názoru sťažovateľky nesporné, že rozsudokkrajského súdu z 11. augusta 2015 je ústavnoprávne neudržateľný, pretože odporuje čl. 46ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby vydal nález,v ktorom vysloví, že rozsudkom krajského súdu z 11. augusta 2015 došlo k porušeniu jejzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jej práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, rozsudok krajského súdu z 11. augusta 2015 v časti, v ktorej náhradu trovkonania účastníkom nepriznal, zruší a vec vráti v rozsahu zrušenia krajskému súdu na ďalšiekonanie, a zároveň prizná sťažovateľke náhradu trov konania v sume 355,73 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 11. augusta2015. K porušeniu uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd nezohľadnilpri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania ňou vykonaný úkon – podanie vyjadreniak odvolaniu, nepriznal jej náhradu trov odvolacieho konania s odôvodnením, že išloo neúčelný úkon, a to napriek tomu, že sám krajský súd ju na vyjadrenie sa k podanémuodvolaniu vyzval.

Ústavný súd nie je vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdovalternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležitezistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súdvyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súdzasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maloza následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súdpri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže rozhodnutím, ako ajpostupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu(obdobne II. ÚS 56/05).

Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidlasamo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôdbez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súdpri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetukonania pred všeobecnými súdmi akcesorickej povahy, postupuje nanajvýš zdržanlivoa k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr.keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnymspôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04,IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010).

Ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia rozsudku z 11. augusta 2015, v ktoromkrajský súd v podstatnom vo vzťahu k sťažovateľkou uplatnenej náhrade trov konaniaspočívajúcej vo vykonaní úkonu – podanie vyjadrenia k odvolaniu – uviedol:

„Odvolací súd rozsudok potvrdil ako zákonný a správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. a o trovách odvolacieho konania rozhodol vzhľadom na úspech žalovanej a neúspech žalobcu tak, že ani úspešnému žalovanému ich nepriznal, lebo vyjadrenie k odvolaniu nebolo nutné v spore so zreteľom na rozhodovanie odvolacieho súdu aj bez takéhoto vyjadrenia, preto nejde o účelné trovy odvolacieho konania s poukazom na § 9, § 10 vyhl. č. 655/2004 Z. z.“

Sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala na nález ústavného súdu sp. zn.III. ÚS 454/2010, v ktorom ústavný súd podľa nej rozhodoval v identickej veci.S uvedeným tvrdením sťažovateľky sa nemožno podľa názoru ústavného súdu stotožniť,keďže vo veci sp. zn. III. ÚS 454/2010 preskúmaval ústavný súd uznesenie všeobecnéhosúdu, ktorým došlo k zastaveniu konania, t. j. skončeniu konania z procesných dôvodov(späťvzatie podaného návrhu navrhovateľom), pričom pri rozhodovaní o trovách konaniatento všeobecný súd nesprávne aplikoval § 146 ods. 1 písm. c) OSP, podľa ktorého žiadenz účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolozastavené, ktorý ale, ako ústavný súd konštatoval, možno aplikovať len v prípade,ak neexistujú dôvody (resp. výnimky) na priznanie náhrady trov konania podľa § 146 ods. 2OSP, k čomu v danom prípade v dôsledku nesprávneho postupu všeobecného súdu nedošlo.V preskúmavanom prípade sťažovateľky krajský súd rozhodoval v súlade so zásadouustanovenou v § 142 ods. 1 OSP, podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech,súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva protiúčastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa ústavného súdu výzva krajského súdu na vyjadrenie k podanému odvolaniuadresovaná účastníkovi konania, ktorý toto odvolanie nepodal, je súčasťou realizácie zásadykontradiktórnosti konania všeobecným súdom a nezakladá automaticky právo vyzvanéhoúčastníka konania na priznanie odmeny za zrealizovaný procesný úkon. Z hľadiska obsahuby účastníkom konania zrealizovaný procesný úkon v prípade požiadavky na priznanieodmeny zaň mal spĺňať požiadavku nevyhnutnosti jeho vynaloženia na účely uplatneniaústavne zaručeného práva na právnu pomoc (čl. 47 ods. 2 ústavy), t. j. v konaní by malprispieť relevantnou argumentáciou vo veci, ktorá ešte v predmetnom konaní nebolapredložená, resp. ktorú v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia už použil prvostupňovýsúd.

Prihliadnuc na obsah sťažovateľkou podaného vyjadrenia k odvolaniu zo 16. júna2015 a obsah odôvodnenia rozsudku okresného súdu č. k. 38 C 239/2008-257zo 17. októbra 2014 (podstatný obsah tohto rozsudku obsahuje aj rozsudok krajského súduz 11. augusta 2015) sa ústavný súd stotožnil so záverom krajského súdu o neúčelnostiuvedeného procesného úkonu, keďže v ňom boli sťažovateľkou v zásade zopakované lenargumenty už v konaní ňou predložené alebo použité v rámci argumentácie okresného súdu.

Z uvedeného podľa ústavného súdu vyplýva, že krajský súd v danej veciv občianskom súdnom konaní sťažovateľke nariadený úkon – zaslanie vyjadreniak odvolaniu – zohľadnil pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov odvolacieho konania,avšak po posúdení jeho obsahu jej odmenu za tento úkon pre jeho neúčelnosť nepriznal.

Z ústavnoprávneho hľadiska podľa názoru ústavného súdu niet žiadneho dôvodu, abysa spochybňovali závery napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú dostatočneodôvodnené. Keďže namietaný rozsudok krajského súdu z 11. augusta 2015 nevykazujeznaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkovýchpostupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenianahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuťdo právneho názoru krajského súdu.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitostimedzi rozsudkom krajského súdu z 11. augusta 2015 a namietaným porušením základnýchpráv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákonao ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danomprípade sú zlučiteľné so sťažovateľkou označenými právami, sťažnosť odmietol ako zjavneneopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľkynezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2016