znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 189/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť F. P., N., zastúpeného advokátom JUDr. A. S., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Námestovo č. k. 2 C 351/2008-208 z 3. októbra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 70/2012-228 z 26. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. P. o d m i e t a   pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára 2013   doručená   sťažnosť   F.   P.,   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. A.   S.,   D.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Námestovo (ďalej len   „okresný   súd“)   č. k. 2 C 351/2008-208   z   3.   októbra   2011   (ďalej   len   „rozsudok okresného   súdu“)   a rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 5 Co 70/2012-228 z 26. novembra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ sa v namietanom konaní domáhal určenia vecného bremena (právo cesty pešo, vozom a motorovými vozidlami po pozemkoch vo vlastníctve odporcov). Svoj návrh odôvodňoval tým, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech svojho pozemku a na   ňom   stojacemu   rodinnému   domu   nadobudol   on   a   jeho   právni   predchodcovia vydržaním.

Okresný   súd   rozsudkom   č. k.   2 C 351/2008-208   z   3. októbra 2011   (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol návrh sťažovateľa a zaviazal ho na náhradu trov konania.

Krajský   súd   na   odvolanie   sťažovateľa   napadnutým   rozsudkom   potvrdil   rozsudok okresného súdu a v celom rozsahu sa stotožnil s jeho skutkovými i právnymi závermi.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského   súdu,   ktoré   sú   podľa   neho   založené   na   nesprávnych   skutkových   a   právnych záveroch a nedostatočne odôvodnené.

V   podstatnej   časti   svojej   argumentácie   sťažovateľ   podrobne   poukazuje   na   to, v ktorých smeroch považuje skutkové a právne závery okresného súdu za nesprávne, pričom jeho argumentácia sa v podstatnej časti zhoduje s jeho argumentáciou uvedenou v odvolaní proti rozsudku okresného súdu. Zároveň poukazuje na to, že podľa neho sa krajský súd dostatočne nevysporiadal s jeho odvolacími argumentmi, a preto jeho rozsudok považuje za nedostatočne odôvodnený.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Základné   právo   sťažovateľa...   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa č. 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46, ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Okresného súdu Námestovo č. 2 C/351/2008-208 zo dňa 03. 10. 2011 a rozsudkom Krajského súdu Žilina č. 5 Co/70/2012-228 zo dňa 26. 11. 2012 porušené bolo.

2. Ústavný súd SR rozsudok Okresného súdu Námestovo č. 2 C/351/2008-208 zo dňa 03. 10. 2011 a rozsudok Krajského súdu Žilina č. 5 Co/70/2012-228 zo dňa 26. 11. 2012 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Námestovo na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Námestovo a Krajský súd Žilina sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 331,13 €... a to na účet advokáta JUDr. A. S. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu, ktoré sú podľa neho arbitrárne,   založené   na   nesprávnych   skutkových   a   právnych   záveroch   a   nedostatočne odôvodnené.

K namietanému porušeniu základných a iných práv rozsudkom okresného súdu

Proti namietanému rozsudku okresného súdu bol prípustný a sťažovateľom aj využitý opravný   prostriedok,   na   základe   ktorého   bol   tento   rozsudok   v   odvolacom   konaní preskúmaný   krajským   súdom.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   vzhľadom   na   princíp subsidiarity   zakotvený   v   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je   v   jeho   právomoci   preskúmanie namietaného   rozsudku   okresného   súdu,   pretože   na   základe   prípustného   opravného prostriedku jeho preskúmanie patrilo do právomoci všeobecného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmieta sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základných a iných práv rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Po   preskúmaní   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   argumentáciu   sťažovateľa nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   krajského   súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom   aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   v   súlade   s   jeho   právomocami   ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol   svojvoľný   alebo   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobený   v   zrejmom   omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou či nedostatočne odôvodnený.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   v   napadnutom   rozsudku   dostatočne vysporiadal   s   odvolacími   námietkami   sťažovateľa   uvedenými   v   jeho   odvolaní   proti rozsudku   okresného súdu   a svoj   rozsudok   náležite   odôvodnil,   keď   po   zhrnutí dôvodov rozhodnutia okresného súdu a dôvodov odvolania sťažovateľa uviedol:

„Krajský   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku,   spisového   materiálu a po vyhodnotení tvrdení účastníkov v odvolacom konaní, dospel k záveru, že okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a preto sa odvolací súd stotožnil so skutkovými a právnymi závermi rozhodnutia okresného súdu. Odvolací súd konštatuje, že okresný súd preukázaný skutkový stav vyhodnotil v odôvodnení napadnutého, rozhodnutia, na ktoré odvolací súd poukazuje a s   ktorým   sa   stotožňuje.   Z   uvedených   dôvodov   sa   odvolací   súd   v   odvolacom   konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Odvolací   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   podrobne   v   odôvodnení   napadnutého rozhodnutia   vysvetlil   akými   úvahami   sa   riadil,   keď   dospel   k   záveru,   že   navrhovateľ nepreukázal   ani   domnelý   právny   titul,   na   základe   ktorého   jeho   rodičia   mali   vstúpiť do dobromyseľnej držby práva cesty, keďže z titulu kúpnej zmluvy zo dňa 29. 10. 1963, ktorou rodičia navrhovateľa odkúpili predmetné pozemky od K. K., nemohli byť objektívne presvedčení,   že   vykonávajú   právo   k   cudzej   veci,   keďže   predmetnou   kúpnou   zmluvou nadobudli nehnuteľnosti do svojho vlastníctva. Zároveň pokiaľ ide o odvolacie námietky odporcu   1)   tieto   nepovažoval   odvolací   súd   za   opodstatnené,   pričom   so   všetkými sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal v dostatočnom rozsahu okresný súd.

Z   týchto   dôvodov   odvolací   súd   rozsudok   okresného   súdu   ako   večne   správny potvrdil...“

Ústavný súd konštatuje, že aj podľa neho sa okresný súd veľmi podrobne a dôsledne vysporiadal   so   všetkými   skutočnosťami   podstatnými   pre   posúdenie   sťažovateľom uplatnených nárokov vrátane skutočností, ktoré tvorili podstatnú časť odvolacích dôvodov sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu aj podstatnú časť dôvodov jeho sťažnosti.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj   stabilná rozhodovacia   činnosť ústavného súdu   (II.   ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, a preto je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   sťažovateľa   v celom   rozsahu sa   ústavný súd ďalšími jeho nárokmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013