znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 189/2010-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   novembra   2010 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra Brňáka v konaní o sťažnosti V. G., K., I. Š., K., a Ing. W. S., K., zastúpených advokátkou JUDr. G. Č., K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Tost 6/2010 zo 4. marca 2010 a jeho vydaniu predchádzajúcim postupom takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva V. G., I. Š. a Ing. W. S. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 6/2010 zo 4. marca 2010 a jeho vydaniu predchádzajúcim postupom p o r u š e n é   b o l i.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   V. G., I. Š. a Ing. W. S. uhradiť trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet ich právnej zástupkyne advokátky JUDr. G. Č., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. I. ÚS 189/2010 z 27. mája 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. G., I. Š. a Ing. W. S. (ďalej spolu len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. G. Č., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tost 6/2010 zo 4. marca 2010 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“   alebo   „napadnuté   uznesenie“)   v   súvislosti   s   nerozhodnutím   o   ich   návrhu   na nahradenie ich väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   Špecializovaný   trestný   súd   rozhodol uznesením sp. zn. Tp 20/2010 z 26. februára 2010 (ďalej len „uznesenie Špecializovaného trestného   súdu“)   o   vzatí   sťažovateľov   do   väzby   a   o   neprijatí   ich   písomného   sľubu   a peňažnej záruky. Proti uzneseniu z 26. februára 2010 podali sťažovatelia sťažnosť. Najvyšší súd o ich sťažnosti rozhodol napadnutým uznesením, ktorým ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Najvyšší súd podľa sťažovateľov porušil ich právo uvedené v čl. 5 ods. 3 dohovoru a základné   práva   uvedené   v   čl.   17   ods.   1,   2   a   5   ústavy,   pretože   sa   vôbec   nezaoberal procesným opatrením podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a to návrhom na náhradu väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, o ktoré sťažovatelia žiadali v sťažnosti proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu, v ktorej poukázali na návrh prednesený   pred   sudkyňou   pre   prípravné   konanie   počas   výsluchu   26.   februára   2010. Z uvedeného   podľa   sťažovateľov   vyplýva,   že „takto   formulovaná   žiadosť   obvineného i prijatie   dohľadu   probačného   a   mediačného   úradníka   ako   náhrady   väzby   v   rámci rozhodovania o sťažnosti o vzatí do väzby a jej nahradením a prepustením z väzby na slobodu je úkonom platným a príslušný súd bol povinný o nej rozhodnúť,   nakoľko ide o úkon, pri ktorom zákon nevyžaduje písomný súhlas, resp. podpis obvineného“.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal nález, v   ktorom   vysloví,   že   uznesením   najvyššieho   súdu   a   jemu   predchádzajúcim   postupom vedeným pod sp. zn. 3 Tost 6/2010 boli porušené ich základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, zruší uznesenie najvyššieho súdu, prikáže, aby sťažovatelia boli neodkladne prepustení na slobodu, a súčasne zaviaže najvyšší súd na náhradu trov konania.

K sťažnosti sťažovateľov sa na základe výzvy ústavného súdu podaním doručeným 1. júla 2010 vyjadril najvyšší súd prostredníctvom svojho predsedu. Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:

„Najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 6/2010 sa dôsledne zaoberal všetkými otázkami väzby V. G., I. Š. a Ing. W. S., proti ktorým sa vedie trestné stíhanie v štádiu prípravného konania pre rozsiahlu trestnú činnosť najmä majetkového charakteru. Svoje stanovisko súd vyjadril a podrobne odôvodnil v písomnom vyhotovení uznesenia zo 4. marca 2010, sp. zn. 3 Tost 6/2010. Najvyšší súd sa pridržiava právnych záverov uvedených v odôvodnení tohto uznesenia, ktorého kópiu pripájame.

V ich kontexte vyslovuje názor, že práva obvinených V. G., I. Š. a Ing. W. S. boli rešpektované.

Z   týchto   dôvodov   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosť obvinených odmietol.

Zároveň   si   dovoľujeme   oznámiť,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   netrvá   na ústnom pojednávaní Ústavného súdu Slovenskej republiky v predmetnej veci.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   doručila   26.   augusta   2010   ústavnému   súdu k predmetnému vyjadreniu najvyššieho súdu stanovisko, v ktorom uviedla:

„Vo veci sťažnosti V. G., I. Š. a Ing. W. S. oznamujeme, že súhlasíme s prejednaním veci bez ústneho pojednávania, pretože predmet sporu sme dostatočne vymedzili v podanej sťažnosti a na veci nič nezmení ani vyjadrenie porušovateľa našich práv.“

Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   upustil   od   ústneho   pojednávania vo veci samej v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Predmetom konania vo veci samej bolo posúdenie, či postupom, resp. uznesením najvyššieho súdu, ktorým nerozhodol aj o žiadosti sťažovateľov o nahradenie ich väzby dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka   prednesenou   pri   výsluchu   konanom 26. februára 2010 prostredníctvom ich právneho zástupcu, ako aj v nimi podanej sťažnosti z 1.   marca   2010   proti   uzneseniu   Špecializovaného   trestného   súdu,   došlo   k   porušeniu základných práv sťažovateľov na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

Z judikatúry ústavného súdu k namietanému porušeniu označených práv je potrebné v prvom rade uviesť, že zo základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. z práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru vyplýva, že v prípade, ak osoba, ktorej osobná sloboda je pozbavená väzbou, požiada o nahradenie väzby sľubom, peňažnou zárukou, ale i dohľadom mediačného a probačného úradníka, súd rozhodujúci o väzbe je povinný sa s touto žiadosťou náležite vysporiadať, pretože v opačnom prípade dochádza k porušeniu označených práv (m. m. I. ÚS 87/04, III. ÚS 240/06, IV. ÚS 346/08, I. ÚS 364/08).

Ďalej   z   tejto   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva   aj   to,   že „ak   právny   zástupca sťažovateľa v žiadosti o prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu v mene sťažovateľa ako obvineného alternatívne výslovne žiada, aby bol prijatý dohľad mediačného a probačného úradníka   ako   náhrada   jeho   väzby,   je   povinnosťou   príslušného   súdu   zaoberať   sa   aj možnosťou nahradenia väzby sťažovateľa dohľadom mediačného a probačného úradníka a rozhodnúť o nej. Ak tak neurobí, poruší základné práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa   čl.   17   ods.   1,   2   a   5   ústavy,   ako   aj   jeho   právo   na   slobodu   podľa   čl.   5   ods.   3 dohovoru.“.

Obdobne tento výklad uplatňuje aj Európsky súd pre ľudské práva k pojmu „záruka“ podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru (IV. ÚS 346/08).

Tieto   inštitúty   sú   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   zakotvené najmä v § 80 ods. 1 a § 81 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný poriadok“), kde sa okrem žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu môže obvinený domáhať prepustenia na slobodu inými prostriedkami, ktorými možno väzbu nahradiť. Medzi uvedené prostriedky patrí aj dohľad probačného a mediačného úradníka nad obvineným [§ 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku].

Podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak s ohľadom na osobu obvineného   a   povahu   prejednávaného   prípadu   možno   účel   väzby   dosiahnuť   dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným.

V preskúmavanom prípade je preukázané, že sťažovatelia v sťažnosti proti uzneseniu Špecializovaného trestného   súdu   okrem   iného   uviedli,   že „v   prípade,   že súd vzhliadne dôvodnosť procesných opatrení, opätovne poukazujem na návrh prednesený pri výsluchu obvinených pred sudkyňou pre prípravné konanie v zmysle aplikácie podľa § 80 - § 81 Tr. Por.“.

Pri   výsluchu   sťažovateľov   26.   februára   2010   pred   sudkyňou   Špecializovaného trestného súdu právny zástupca sťažovateľov uviedol, že „v prípade uznania dôvodov väzby súdom tomuto navrhujeme, aby toto nahradil ich písomným sľubom v zmysle § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, resp. podľa § 81 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku ponúkame súdu peňažnú záruku, ktorej výšku by určil súd“.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   aj   keď   sťažovatelia   počas   výsluchu   26.   februára   2010 priamo nenavrhli nahradenie svojej väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, v sťažnosti proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu s poukazom na § 80 a § 81 Trestného poriadku svoj návrh o tento prostriedok nahradzujúci väzbu rozšírili, a preto najvyšší súd poznajúc právo bol povinný rozhodnúť aj o ich návrhu na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Zákonná povinnosť nadriadeného orgánu v zmysle § 192 ods. 1 Trestného poriadku preskúmať správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým bola podaná sťažnosť, ako   aj   konanie   predchádzajúce   týmto   výrokom   v   sebe   implikovane   zahŕňa   povinnosť rozhodnúť aj o tom, čo žiadali sťažovatelia v sťažnosti z 1. marca 2010 proti uzneseniu Špecializovaného   trestného   súdu.   Táto   požiadavka   vyplýva   okrem   iného   aj   z   princípu právnej istoty ako jedného z atribútov právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy.

Potreba   individualizácie   výroku   uznesenia,   ktorým   sa   rozhodovalo   o   väzbe sťažovateľov, resp. o nahradení väzby peňažnou zárukou, písomným sľubom, ako aj o ich žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, vyplýva nielen z citovaných ustanovení Trestného poriadku, ale najmä aj z charakteru základného práva na osobnú   slobodu.   Zásah   do   osobnej   slobody   v   podobe   jej   obmedzenia   musí   mať   svoj jednoznačný základ vo výrokovej časti súdneho rozhodnutia, s ktorou zákon spája právne účinky.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd o žiadosti sťažovateľov o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nerozhodoval, resp. sa ňou ani nezaoberal, preto postupom a uznesením najvyššieho súdu boli porušené základné práva sťažovateľov na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovať   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd v bode 1 výroku nálezu vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu boli porušené základné práva sťažovateľov na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

Keďže ústavný súd zistil, že v priebehu konania pred ústavným súdom bolo vydané nové rozhodnutie o väzbe sťažovateľov (sťažovatelia boli prepustení z väzby na slobodu), ústavný súd dospel k záveru, že rozhodovanie o návrhoch sťažovateľov v časti týkajúcej sa zrušenia uznesenia najvyššieho súdu a ich prepustenia na slobodu sa stalo bezpredmetným.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. G. Č. Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009 (721,40 €).

Sťažovateľom   priznal   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   celkovo   za   dva   úkony právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia,   podanie   sťažnosti)   v   sume   2-krát   po 120,23 € a náhradu režijného paušálu v sume 2 x 7,21 € v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a), c) a d) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Úhrada trov bola priznaná spolu v celkovej sume 254,88 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej   zástupkyne   sťažovateľov   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2010