znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 189/09-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť I.   U.,   U.,   toho   času   vo   väzbe,   zastúpeného   advokátom JUDr. J. P., D., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenie čl. 12 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tpo 30/2008 z 18. decembra 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. U. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 18. februára 2009 doručená sťažnosť I. U. (ďalej len,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len  ,,ústava“), ako   aj   porušenie   čl. 12   ods. 4   a čl. 13   ods. 4   ústavy   uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len,,krajský súd“) sp. zn. 2 Tpo 30/2008 z 18. decembra 2008,   ktorým   bola   zamietnutá   jeho   sťažnosť   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Považská Bystrica (ďalej len,,okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 43/2008 z 1. decembra 2008, ktorým bola jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietnutá a nebol prijatý jeho návrh na nahradenie väzby písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka.

2. Sťažovateľ   v sťažnosti   v podstatnom   uviedol: ,,Dňa   18.   11.   2008   bola   cestou Okresnej prokuratúry v P. doručená na Okresný súd v Považskej Bystrici moja opätovná žiadosť   o   prepustenie   z   vyšetrovacej   väzby,   ktorú   som   podal   dňa   11.   11.   2008.   Svoju opakovanú žiadosť o prepustenie z väzby som odôvodnil tým, že som nikdy nemal snahu ujsť alebo sa skrývať, aby som sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, ktorý mi hrozí a prehlásil som,   že v prípade môjho prepustenia z väzby sa budem zdržiavať v mieste trvalého bydliska U., na každé predvolanie vyšetrovateľa, prokurátora a súdu sa dostavím, že mienim pokračovať aj naďalej v podnikaní, že sa podrobím primeraným povinnostiam a obmedzeniam v zmysle § 82 Trestného poriadku, že žiadnym spôsobom som sa nesnažil ovplyvniť ani svedkov, ani maloletú poškodenú, preto nie je na mieste dôvod útekovej, kolúznej a ani preventívnej väzby. Keďže mojej žiadosti o prepustenie z väzby príslušný prokurátor nevyhovel, konalo sa dňa 01. 12. 2008 verejné zasadnutie na Okresnom súde v Považskej Bystrici, na ktorom som v rámci môjho výsluchu uviedol všetky dôvody mojej opakovanej žiadosti, pričom mojim obhajcom bola namietaná aj účelovosť mojej väzby bez zákonného dôvodu, teda v rozpore s príslušnými   článkami   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Sudca   pre   prípravné   konanie Okresného súdu v Považskej Bystrici, ktorý konal vo veci mojej žiadosti o prepustenie, túto moju žiadosť zamietol rozhodnutím sp. zn. 0 Tp 43/2008 zo dňa 01. 12. 2008. Proti tomuto rozhodnutiu   som   na   mieste   zahlásil   sťažnosť,   ktorú   som   cestou   obhajcu   aj   písomne odôvodnil. O   mojej   sťažnosti   proti   uzneseniu   sudcu   pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu v Považskej   Bystrici   zo   dňa   01.12.2008   sp.   zn.   0   Tp   43/2008   rozhodoval   Krajský   súd v Trenčíne v senáte na neverejnom zasadnutí dňa 18. 12. 2008, pričom uznesením sp. zn. 2 Tpo/30/2008-98 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku moju sťažnosť zamietol. Krajský súd v Trenčíne v konaní sp. zn. 2 Tpo/30/2008-98 na neverejnom zasadnutí dňa 18. 12. 2008 rozhodol tak, že v rozpore s obsahom článku 12 ods. 4, článku 13 ods. 4 a článku 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky zamietol moju sťažnosť, teda týmto rozhodnutím   Krajský   súd   v   Trenčíne   porušil   moje   základné   právo   na   osobnú   slobodu, upravené v č1. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Za porušenie môjho základného práva na osobnú slobodu považujem to, že prezentované dôvody trvania mojej väzby sú opätovne uvádzané všeobecne, bez odôvodnenia vyplývajúceho z nejakého môjho konania alebo ďalších skutočností, z ktorých by vyplývala skutočná obava, že by v mojom prípade malo ísť o útekovú, kolúznu alebo preventívnu väzbu.

Opätovne zdôrazňujem, že dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a, b, c Trestného poriadku   vyžadujú,   aby z   konania   obvineného   alebo   ďalších   konkrétnych   skutočností vyplývala   dôvodná   obava,   že   ide   o   útekovú,   kolúznu   alebo   preventívnu   väzbu.   Takéto dôvody z môjho konania a ani z ďalších konkrétnych skutočností nevyplývali ani pri mojom vzatí do väzby a ich   existencia nie je   ničím   podložená   ani   v súčasnej dobe , keď   bolo vyšetrovanie ukončené podaním obžaloby na Okresný súd v Považskej Bystrici.“

3. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a po jej prerokovaní nálezom rozhodol tak, že: ,,Základné právo na osobnú slobodu I.   U.   upravené   v   čl.   17   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Trenčíne rozhodnutím č. k. 2 Tpo/30/2008-98 z 18. 12. 2008 v rozpore s čl. 12 ods. 4, článkom 13 ods. 4 a článkom 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.“ Ďalej sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd toto uznesenie krajského súdu zrušil a prikázal mu, aby   vo   veci   ďalej   konal   a zakázal   mu   pokračovať   v porušovaní   základného   práva sťažovateľa   na   osobnú   slobodu.   Žiadal   priznať   aj   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (3 319,39 €), čo odôvodnil tým, že: ,,... porušením článku 12 ods. 4, článku 13 ods. 4 a článku 17 ods. 2 , ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky mi bola spôsobená nielen materiálna, ale aj nemateriálna ujmu“. Napokon sťažovateľ žiadal priznať náhradu trov právneho zastúpenia v sume 245,70 €.

II.

4. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený.   Ústavný   súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že táto je zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy ak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

6. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Pod ústavnosťou v najužšom zmysle treba rozumieť dodržiavanie ústavy všetkými orgánmi verejnej   moci,   ale   aj   právnickými   osobami   a fyzickými   osobami.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov   vrátane   Trestného poriadku.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01), že ochrana ústavou, prípadne Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a 5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úlohou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany   ústavnosti   nie   je   konať ako   súd   tretej   alebo štvrtej   inštancie,   ale jeho   úlohou je preskúmať   zlučiteľnosť   opatrenia,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   osobnej   slobody, s ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných slobodách (I. ÚS 165/02, IV. ÚS 153/09).

7. Podstata námietok sťažovateľa, ktoré majú preukázať porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy spočíva teda v tom, že súdmi prezentované dôvody   trvania jeho väzby sú   uvádzané iba všeobecne   a bez odôvodnenia vyplývajúceho   z nejakého   jeho   konkrétneho   konania   alebo   iných   skutočností.   V tejto súvislosti namieta to, že zákonom predpokladané dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku nevyplývali ani z jeho konania, ani z ďalších konkrétnych skutočností pri jeho vzatí do väzby ani v čase podania sťažnosti na ústavnom súde, keď bolo prípravné konanie ukončené podaním obžaloby na okresnom súde.

8. V súlade s už uvedeným (bod 6 tohto uznesenia) ústavný súd v zásade nezasahuje do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov.   Výnimkou   sú   prípady,   keď   dochádza rozhodnutím   alebo   postupom   všeobecného   súdu   k porušeniu   základných   práv   a slobôd garantovaných   ústavou.   Právo   na   osobnú   slobodu   zaujíma   v hierarchii   základných   práv a slobôd popredné miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť (III. ÚS 204/02). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné   s   účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je   ochrana   jednotlivca   proti   svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07). Z uvedenej zásady   vyplýva,   že   porušenie   zákona   v   prípade   rozhodovania   o väzbe   zakladá   zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

9. Väzba   je   najzávažnejším   zásahom   do   osobnej   slobody   a do   práv   obvineného. Keďže   ide   o najzávažnejší   zásah,   vyžaduje   po   celý   čas   súdnu   kontrolu   jej   ústavnosti a zákonnosti (mutatis mutandis III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného   súdu   dbať   na   to,   aby   doba   väzby   obvineného   neprekročila   nevyhnutnú hranicu. Na tento účel patrí všeobecnému súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo   potvrdiť   existenciu   skutočného   verejného   záujmu   odôvodňujúceho   so   zreteľom na prezumpciu   neviny   výnimku   z   pravidla   rešpektovania   osobnej   slobody   a uviesť   ich v rozhodnutiach   o   žiadostiach   obvineného   o   prepustenie   na   slobodu   (Toth   c.   Rakúsko z 12. decembra   1991).   Obvinený   držaný   vo   väzbe   musí   mať   možnosť   v primeraných intervaloch žiadať o súdnu kontrolu zákonnosti väzby (Bezicheri c. Taliansko z 25. októbra 1989)   vrátane   možnosti   žiadať,   aby   jeho   väzba   bola   nahradená   zárukou.   Ústavný   súd už vo viacerých   svojich   rozhodnutiach   zdôraznil,   že   jeho   právomoc   na   rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní pred väzobnými súdmi   dodržali   ústavno-procesné   princípy   takého   obmedzenia   osobnej   slobody,   akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03). Vychádzajúc z týchto základných princípov ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľa.

10. Ústavný   súd k   sťažnostnej   námietke   sťažovateľa   vymedzenej   v   bode   7 odôvodnenia   tohto   uznesenia uvádza: Okresný   súd   v   písomnom   vyhotovení   uznesenia z 1. decembra 2008 poukázal na genézu väzobného stíhania sťažovateľa, obsah jeho žiadosti o prepustenie   z väzby,   ustanovenia   Trestného   poriadku   o väzbe,   stanovisko   prokurátora k žiadosti   sťažovateľa   podané   v   písomnej   forme,   stanovisko   prokurátora   prednesené na verejnom zasadnutí, obsah prednesu sťažovateľa a jeho obhajcu na verejnom zasadnutí. Ďalej   okresný   súd   na   vlastné odôvodnenie   uznesenia   uviedol: „Súd   po   oboznámení   sa s obsahom spisu 0 Tp 43/2008, vyšetrovacím spisom OR PZ P. č. ČVS: ORP-420/JP-PB- 2008 so žiadosťou obvineného a s jeho výpoveďou na verejnom zasadnutí, doplnkom č. 1 k znaleckému posudku PhDr. K. K. č. 21/2008 dospel k záveru, že u obvineného dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1, písm. a), b), c) Tr. por. naďalej trvajú.

Podľa názoru súdu od vzatia obvineného do väzby (dňa 31. 7. 2008) neboli zistené žiadne   také   nové   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   zánik,   alebo   zmenu   väzobných dôvodov.   Vzhľadom   na   všetky   doteraz   vykonané   dôkazy   je   tu   existencia   dôvodného podozrenia,   že   skutok,   pre   ktorý   bolo   začaté   trestné   stíhanie,   bol   spáchaný,   má   znaky trestného činu a sú tu dané dôvody na podozrenie, že skutok spáchal obvinený. Aj v tomto štádiu   konania   je   tu   existencia   reálnej   obavy,   že   v   prípade   prepustenia   obvineného na slobodu, tento bude v trestnej činnosti pokračovať, pretože tak, ako to bolo konštatované už aj v rozhodnutí zo dňa 22. 9. 2008, v tomto štádiu konania už existujú poznatky o tom, že maloletá   E.   bola   týraná   aj   pred   touto   udalosťou,   o   čom   svedčia   najmä   záznamy sociálneho oddelenia Úradu práce, soc. vecí a rodiny v P., výpovede svedkov a v konečnom dôsledku   aj   doplnok   č.   1   k   znaleckému   posudku   č.   21/2008,   vypracovaného   znalkyňou z odboru psychológia PhDr. K. K., ktorá v jeho závere uviedla, že maloletá E. jednoznačne a   opakovane vo svojich odpovediach   uvádzala,   že   jej   ublížil obvinený U.,   že matka ju nebila, pričom bola konštatovaná u dieťaťa vysoká pravdepodobnosť správneho vnímania prežívaných a sledovaných udalostí. Samotná skutočnosť, že v zmysle záverov znaleckého posudku   nebolo   doporučené   znalcami   nariadenie   ochrannej   protitoxikomanickej   liečby, pretože obvinený sa nemal predmetného činu, kladeného mu za vinu dopustiť v súvislosti s užívaním návykovej látky, nič nemení na tom, že samotný obvinený na verejnom zasadnutí o jeho žiadosti o prepustenie z väzby dňa 22. 9. 2008 uviedol, že pred spolužitím s J. K. bral drogy, hrával na automatoch a v užívaní drog pokračoval bez prestávky aj naďalej, a preto v tomto smere nemožno vylúčiť, že v prípade prepustenia z väzby by v tomto pokračoval, v dôsledku   ktorej   skutočnosti   nie   je   možné   predvídať   do   akej   miery   by   toto   mohlo ovplyvňovať jeho ďalšie konanie. Rovnako súd nezmenil svoj názor v tom zmysle, že aj v súčasnosti je tu reálna obava, že obvinený v prípade prepustenia na slobodu by mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu a následnému trestu s poukazom na závažnosť zločinu, ktorý mu je kladený za vinu a trestnú sadzbu, ktorá by mu v tomto prípade hrozila. Týmto sú naďalej podľa názoru súdu dané dôvody väzby v zmysle § 71, ods. 1, písm. a), c) Tr. por. Rovnako podľa názoru súdu v celom rozsahu naďalej trvajú dôvody väzby aj v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. Ako už bolo uvedené, obvinený bezprostredne predtým, ako bol vzatý do väzby, sa k trestnej činnosti, pre ktorú mu bolo vznesené   obvinenie,   priznal   a   neuviedol   ani   jedinú   skutočnosť,   ktorá   by   naznačovala, že aj matka dieťaťa sa mohla podieľať na zraneniach, ktoré dieťa utrpelo, pričom následne absolútne zmenil svoju výpoveď, poprel akýkoľvek prvotný kontakt s dieťaťom, práve ktoré konanie   obvineného   v   tomto   smere   si   vyžiadalo   ďalšie   vyšetrovanie,   vyžaduje   si   ďalší výsluch svedkov, ktorí majú vzťah k vyšetrovanej veci a ďalšie dôkazy ako znalecký posudok MUDr.   H.,   výsluch   znalkyne,   zabezpečenie   ďalších   dôkazov   listinného   charakteru v súvislosti s ošetrením dieťaťa, pričom práve s poukazom na následnú zmenu výpovede obvineného, je tu dôvodná obava, že obvinený by mohol po prepustení na slobodu mariť objasňovanie   skutočností   závažných   pre   trestné   stíhanie,   pôsobiť   na   svedkov,   prípadne znalcov, ktorí sú v tejto veci pribratí a teda podľa názoru jednoznačne je tu namieste aj dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1, písm. b) Tr. por.

Vzhľadom   k   vyššie   uvedeným   skutočnostiam   súd   dospel   k   záveru,   že   nahradenie väzby   písomným   sľubom   a   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka   nie   je dostatočnou zárukou, ktorá by u obvineného nahradila výkon väzby a jej preventívny účel, a preto návrh obvineného na nahradenie väzby písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka neprijal.“

Krajský   súd   v odôvodnení   uznesenia,   ktorým   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   ako nedôvodnú, uviedol obsah výroku a odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu, písomne formulované dôvody ústnej zahlásenej sťažnosti sťažovateľom, ako aj ustanovenia Trestného   poriadku   o rozsahu   preskúmavacej   činnosti   sťažnostného   súdu.   Na   vlastné odôvodnenie uznesenia krajský súd uviedol:

«Obvinený I. U. je dôvodne podozrivý, že dňa 31. 7. 2008 asi o 11.00 hod. v byte J. K. v P., kde v tom čase asi rok s J. K. býval, viackrát udrel rukou do tváre, hrudníka a genitálií ani nie trojročnú dcéru J. K. E. K., u ktorej pri následnom lekárskom ošetrení bola zistená zlomenina ramennej kosti vľavo, početné krvné podliatiny na tvári, hrudníku a vo   vchode   do   pošvovej   časti   s   masívnou   hematúriou,   vysoko   pravdepodobne z pomliaždenia   močových   ciest,   s   predpokladanou   dobou   liečenia   asi   2   až   3   mesiace. Za tento skutok, právne kvalifikovaný ako zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1, 2 písm. a), b) Tr. zák., bolo uzneseniami vyšetrovateľa PZ v P. zo dňa 31. 7. 2008 číslo ČVS: ORP-420/JP-PB-2008 začaté trestné stíhanie a I. U. vznesené obvinenie. Uznesením sudkyne pre prípravné konanie Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 1. 8. 2008, sp. zn. 0 Tp 43/2008, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 8. 8. 2008, sp. zn. 6 Tpo/73/2008, bol obvinený I. U. na základe návrhu prokurátora vzatý dňom 31. 7. 2008 o 19.40 hod. do väzby, a to z dôvodov § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Tr. por. V odôvodneniach týchto rozhodnutí boli uvedené dôkazy zakladajúce dôvodnosť podozrenia zo spáchania skutku   obvineným   (jeho   priznanie,   svedecké   výpovede   J.   K.   a J.   K.,   lekárska   správa o zraneniach   maloletej   poškodenej,   farebná   fotodokumentácia   týchto   zranení   a   úradné záznamy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v P.). Už na začiatku trestného stíhania vykonané dôkazy odôvodňovali podozrenie, že nešlo o prvý a ojedinelý útok obvineného proti   maloletej,   ale   o   opakované   agresívne   správanie,   pretože   podľa   lekárskej   správy u maloletej poškodenej bol zistený syndróm týraného dieťaťa, akútne zbitého zvlášť surovým spôsobom. Konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavy z následkov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Tr. por. podľa zistení okresného i krajského, súdu spočívali najmä v tom, že obvinený je trestne stíhaný za zločin s vysokou trestnou sadzbou [písm. a)], že   hoci   sa   k   spáchaniu   skutku   priznal,   jeho   vzťah   s   matkou   maloletej   poškodenej odôvodňuje obavu z možného pôsobenia na ňu ako svedkyňu [písm. b)], a v tom, že vo vzťahu k poškodenej išlo o opakované násilné konanie [písm. c)],

Uznesením sudkyne pre prípravné konanie Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 22. 9. 2008, sp. zn. 0 Tp 43/2008-67, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 9. 10. 2008, sp. zn. 2 Tpo/24/2008 bola žiadosť obvineného I. U. o prepustenie z väzby   na   slobodu   zamietnutá   s   odôvodnením,   že   naďalej   trvá   dôvodné   podozrenie zo spáchania skutku obžalovaným a tiež všetky dôvody väzby.

V   priebehu   vyšetrovania   obvinený   I.   U.   zmenil   svoju   pôvodnú   výpoveď   pred vyšetrovateľom,   v ktorej   popísal,   vysvetlil   a oľutoval   svoje   konanie   voči   maloletej,   i výpoveď pred sudkyňou pre prípravné konanie rozhodujúcou o návrhu na jeho vzatie do väzby, v ktorej tiež spáchanie skutku priznal. Zmenu výpovede spočívajúcu v tvrdení, že zranenia maloletej spôsobila jej matka J. K., odôvodnil tým, že vinu vzal na seba preto, že to   sľúbil   matke   dieťaťa,   aby   jej   dieťa   nebolo   odňaté   a   netušil,   aké   závažné   zranenia maloletá utrpela. Pri tomto výsluchu obvinený uviedol, že deň pred skutkom sa pohádal s J. K. a zbalil si všetky svoje veci. Priznal, že si tiež „dal pervitín“, ktorý užíval pre stálu vyčerpanosť. V deň skutku prišiel do bytu sa osprchovať s tým, že pôjde nazad do práce. Okrem dôkazov existujúcich v čase rozhodovania o vzatí obvineného do väzby boli v rámci ďalšieho vyšetrovania zadovážené znalecké posudky z odboru psychológie na posúdenie úrovne vývoja maloletej poškodenej a jej schopnosti správne vnímať a reprodukovať prežité udalosti,   z   odboru   psychiatrie   o   výsledkoch   vyšetrenia   duševného   stavu   obvineného, z odboru   zdravotníctva   o   zraneniach   poškodenej   E.   K.   a   z   odboru   kriminalistiky na porovnanie   vzoriek   DNA   z   krvi   zaistenej   na   rukách   obvineného   s   krvou   maloletej poškodenej. Ani jeden z týchto dôkazov dôvodnosť podozrenia, že obvinený spáchal skutok, pre   ktorý   sa   proti   nemu   vedie   trestné   stíhanie,   nijako   neoslabil.   Zo   záverov   znalcov psychiatrov vyplýva, že obvinený trpí počínajúcou závislosťou na stimulanciách (pervitíne), v čase skutku však nebol pod vplyvom návykovej látky a skutok ani nesúvisel s jej užívaním. Svoju   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   obvinený   odôvodnil   v   podstate   rovnakými skutočnosťami ako predchádzajúcu žiadosť i sťažnosť proti uzneseniu o jej zamietnutí. Sudkyňa   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   postupovala   vecne   správne,   keď žiadosť obvineného I. U. o prepustenie z väzby zo dňa 18. 11. 2008 zamietla. Správne zistila, že dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Tr. por., pre ktoré bol obvinený vzatý do väzby, naďalej trvajú. Svoje rozhodnutie zodpovedajúcim spôsobom i odôvodnila a krajský súd sa so závermi konštatovanými v písomných dôvodoch napadnutého uznesenia stotožňuje. Od vzatia obvineného do väzby dňa 31. 7. 2008 ani od ostatného rozhodovania o väzbe neboli zistené žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zánik alebo zmenu   väzobných   dôvodov,   vyšetrovanie   pokračuje   bez   prieťahov   a   preto   je   väzba   aj v súčasnom   štádiu   trestného   konania   adekvátnym   a   nevyhnutným   zabezpečovacím opatrením.

Vzhľadom na uvedené dôvody krajský súd sťažnosť obvineného I. U. nepovažoval za dôvodnú, a preto ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol.»

11. K takémuto odôvodneniu uznesenia okresného súdu a uznesenia krajského súdu považuje   ústavný   súd   za potrebné   iba   stručne   uviesť:   Predovšetkým   ústavnému   súdu neprislúcha,   aby   v rámci   konania   o ústavnej   sťažnosti   posudzoval,   či   dokonca   skúmal existenciu dôvodov väzby sťažovateľa alebo akéhokoľvek iného obvineného. To prislúcha zásadne všeobecným súdom. Ako už ústavný súd uviedol, v rámci konania o sťažnostiach vo   väzobných   veciach   skúma,   či   sa   v konaní   pred   väzobnými   súdmi   dodržali   ústavno-procesné   princípy   obmedzenia   osobnej   slobody   obvineného   väzbou.   Jedným   z týchto princípov je aj zákonnosť dôvodov na vzatie a držanie obvineného vo väzbe.

Uznesenie   okresného   súdu   spĺňa   zákonné   požiadavky   na   odôvodnenie   uznesenia (§ 176 ods. 2 v spojení s § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku a podľa ústavného súdu je z hľadiska individualizácie dôvodov väzby sťažovateľa aj s ohľadom na doterajšiu judikatúru   ústavného   súdu   ústavne   konformné   a akceptovateľné.   Je   odôvodnené   tak skutkovými okolnosťami, ako aj skutočnosťami zakladajúcimi dôvodnú obavu z naplnenia všetkých väzobných dôvodov.

Uznesenie krajského súdu taktiež nemožno považovať za nedostatočne odôvodnené či dokonca svojvoľné. Krajský súd preskúmaval správnosť výrokov napadnutého uznesenia a predchádzajúceho   konania   okresného   súdu,   pričom   sa   s rozhodnutím   okresného   súdu stotožnil (čo výslovne uviedol v odôvodnení uznesenia) a odkázal na jeho dôvody.

Ústavný   súd   preto   považoval   aj   uznesenie   krajského   súdu   za   zákonné   a ústavne akceptovateľné   a   vychádzajúc   z nedostatku   svojej   právomoci   nemohol   dôvody   týchto uznesení ďalej dopĺňať či rozvíjať.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že uznesením krajského súdu nebolo porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu garantované čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy.

12. O zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Z uvedených   dôvodov   preto   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní na neverejnom zasadnutí senátu.

13. K namietanému   porušeniu   čl.   12   ods.   4   a čl.   13   ods.   4   ústavy   uznesením krajského súdu ústavný súd uvádza, že sťažnosť v tejto časti nie je ani náležite odôvodnená, v dôsledku čoho nespĺňa všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čo by tiež zakladalo dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Aj v tejto časti však ústavný súd sťažnosť odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú,   keďže   nezistil   žiadnu   možnú   súvislosť   medzi napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a možným   porušením   uvedených   ústavných ustanovení. Navyše je potrebné dodať, že čl. 12 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 ústavy stabilizovaná judikatúra ústavného súdu chápe ako všeobecné ustanovenia, ktoré treba vykladať a chápať ako   ústavné   direktívy   adresované   predovšetkým   orgánom   pôsobiacim   v   normotvornej činnosti všetkých stupňov a ktoré nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych   záležitostiach.   Ich   aplikácia   nie   je   možná   bez   konkrétneho   vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu na základné právo alebo slobodu fyzickej alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 34/96, I. ÚS 58/97, I. ÚS 59/97).

14. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že by sťažnosti bolo vyhovené (návrh na zrušenie uznesenia   krajského   súdu,   príkaz   krajskému   súdu   ďalej   konať,   zákaz   pokračovať v porušovaní jeho práv, primerané finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2009