znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 189/06-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   S.,   spol. s r. o.,   B.,   zastúpenej   advokátom JUDr. R. H., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a v čl.   47   ods.   2   a 3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   porušenia   čl. 144   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Ndob 66/05 z 3. októbra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2006 doručená sťažnosť spoločnosti S., spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom   JUDr.   R.   H.,   B.,   ktorou   namietala porušenie   základných   práv   zaručených v čl. 46   ods.   1   a v čl.   47   ods.   2   a 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), porušenie   čl.   144   ods.   1   ústavy,   práva   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie § 14 ods. 1 v spojení s § 1, § 3, § 120, § 132, § 153 ods. 1 a § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Ndob 66/05 z 3. októbra 2005.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 45 Cb 7/99 rozhodol o žalobe S., a. s. (ďalej len „žalobca“) proti sťažovateľke o zaplatenie   367 650 000   Sk   rozsudkom   z 31.   marca   2004,   ktorý   bol   zmenený   v rámci odvolacieho konania rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 Obo 263/04 z 13. januára 2005 tak, že žaloba žalobcu proti sťažovateľke bola zamietnutá. Proti uvedenému rozhodnutiu najvyššieho súdu podal žalobca 3. marca 2005 dovolanie, ktoré prerokúvava najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 48/05 v senáte, ktorého predsedníčkou je sudkyňa JUDr. J. Z. Sťažovateľka 29. septembra 2005 vzniesla proti predsedníčke senátu JUDr. J. Z. námietku zaujatosti, o ktorej rozhodol najvyšší súd sťažovateľkou napádaným uznesením sp. zn. 3 Ndob 66/05 z 3. októbra 2005 tak, že JUDr. J. Z. nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Obdo V 48/05. Podľa tvrdenia sťažovateľky toto rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým rozhodol o jej námietke zaujatosti je protiústavné a nezákonné,   pretože najvyšší   súd sa   v ňom   nevysporiadal   so   všetkými, v rámci námietky zaujatosti, uvádzanými skutočnosťami, a to s jej námietkou o neobvykle rýchlom   konaní   predsedníčky   dovolacieho   senátu   najvyššieho   súdu,   ktorá   bola   podľa sťažovateľky   dostatočnou   objektívnou   pochybnosťou   o jej   zaujatosti   a dôvodom   na   jej vylúčenie.

Sťažovateľka   v sťažnosti   ďalej   uviedla,   že: « Najvyšší   súd   SR   odôvodnil   svoje uznesenie tým, že „z obsahu spisu nemožno vyvodiť záver, že u JUDr. Z. je daný osobný vzťah k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom, ktorý by mohol ovplyvniť jej objektivitu pri prejednávaní a rozhodovaní predmetnej veci“ a obsah oznámenia najvyššieho súdu na jeho internetovej stránke a jeho úradnej tabuli je v súlade s § 156 ods. 3 O. s. p.

Okrem   toho   Najvyšší   súd   v   uznesení   z   3.   10.   2005   poukázal   na   to,   že   ostatné skutočnosti   uvádzané   v   námietke   zaujatosti   „sa   týkajú   postupu   sudkyne   v   konaní o prejednávanej veci, ide teda o dôvody, ktoré sú pre podanie námietky zaujatosti vylúčené (§14 ods. 3 O. s. p.)“.

Takéto vybavenie našej námietky zaujatosti je povrchné a neúplné a je v rozpore s citovanými ustanoveniami O. s. p.

Ako   sme   to   uviedli   v   časti II., namietali   sme,   že   JUDr.   Z.   konala   v   tejto   veci neobvykle rýchlo a v rozpore s jej tvrdením o množstve nevybavených starších vecí. Naše tvrdenia   v   tomto   smere   navádzajú   dôvodné   podozrenie,   že   predsedkyňa   senátu nepostupovala nestranne, ak urobila výnimočné opatrenie, spočívajúce v tom, že napriek nevybaveným   veciam   z   roku   2004   (a   zrejme   aj   z   roku   2003)   nerešpektovala   zásadu vybavovania vecí podla poradia ich „nápadu“, ale vytýčila termín pojednávania v našej veci následne po tom, čo oznámila právnemu zástupcovi našej protistrany, že to objektívne nie je možné, pretože má ešte nevybavené veci z rokov 2003 a 2004.

S   touto   našou   námietkou   sa   Najvyšší   súd   SR   v   konaní   o   zaujatosť   sudkyne nezaoberal.   V   uznesení   z   3.   10.   2005   najvyšší   súd   túto   námietku   neuvádza   a   ani   jej dôvodnosťou sa v dôsledku toho nezaoberá.

Z toho potom vyplýva, že odôvodnenie uznesenia z 3. 10. 2005 je v rozpore s § 157 ods. 2 O. s. p. (v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.) a celé konanie najvyššieho súdu v tejto veci nezabezpečuje spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O. s. p.), nie je zárukou zákonnosti a neslúži na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3 O. s. p.), pretože súd nekonal tak, aby ochrana našich práv bola účinná (§ 120 O. s. p.), nevyhodnotil všetky dôkazy a skutočnosti v súlade s § 132 O. s. p. a nerozhodol na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov (§ 153 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.).»

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol:

„1. podľa § 25 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. po predbežnom prerokovaní prijal tento návrh na konanie,

2. vyhovel našej sťažnosti a vyslovil, že uznesenie Najvyššieho súdu SR z 3. 10. 2005 sp. zn. 3 Ndob 66/05 je neústavné a nezákonné, pretože ním a konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, boli porušené ustanovenia a) článkov 46 ods. 1, 47 ods. 2 a 3 a 144 ods. 1 Ústavy SR,

b) článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (...), c) § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov) (...) v spojení s § 1, 3, 120, 132, 153 ods. 1 (v spojení s § 367 ods. 2 O. s. p.) a § 157 ods. 2 O. s. p. (v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.),

3. vyslovil, že uznesením Najvyššieho súdu SR z 3. 10. 2005 sp. zn. 3 Ndob 66/05 boli porušené   naše   základne   ústavné   práva   na   zákonný   a   spravodlivý   súdny   proces a rozhodnutie

4. zrušil uznesenie Najvyššieho súdu SR z 3. 10. 2005 sp. zn. 3 Ndob 66/05 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a

5. priznal nám náhradu trov konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to   za   podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a ods. 5 a zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietala, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   napadnutým   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ndob 66/05 z 3. októbra 2005 boli porušené jej základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a v čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, práva zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v ustanovení čl. 144 ods. 1 ústavy, ako aj v ustanovení § 14 ods. 1 v spojení s § 1, § 3, § 120, § 132, § 153 ods. 1 a § 157 ods. 2 OSP.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s uvedeným rozhodnutím najvyššieho súdu a jeho právnym názorom uvedeným v napadnutom uznesení, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení. Podľa názoru sťažovateľky predsedníčka „konala v tejto veci neobvykle rýchlo a v rozpore s jej tvrdením o množstve nevybavených starších vecí. Naše tvrdenia v tomto smere navádzajú dôvodné podozrenie,   že   predsedkyňa   senátu   nepostupovala   nestranne“, pričom   najvyšší   súd v napadnutom   uznesení   na   tieto   skutočnosti   neprihliadol   a aj   preto „vybavenie   našej námietky zaujatosti je povrchné a neúplné“.

Z citovaného   čl.   127   ústavy   vyplýva,   že   ústava   rozdeľuje   ústavnú   ochranu základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a v rámci toho práva na rovnosť v konaní podľa čl.   47   ods.   3   ústavy)   a podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, pozri tiež nález sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. októbra 2001).

Pretože   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc   všeobecného   súdu,   v právomoci ústavného   súdu   bolo   len   posúdenie,   či   účinky   výkonu   právomoci   všeobecného   súdu (v danom prípade najvyššieho súdu) vo veci sťažovateľky, t. j. prerokovanie a rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ndob 66/05 z 3. októbra 2005, sú zlučiteľné s citovanými článkami ústavy a dohovoru.

V odôvodnení   napadnutého   uznesenia   sp.   zn.   3   Ndob   66/05   z 3.   októbra   2005 najvyšší súd okrem iného uviedol:

„(...)Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   prejednal   námietku   zaujatosti   vznesenú žalovaným v zmysle § 16 O. s. p. a dospel k záveru, že nie sú dôvody na spochybnenie nezaujatosti JUDr. Z. pri prejednávaní a rozhodovaní predmetnej veci.

Podľa § 14 ods. 1 O. s. p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak   so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   možno   mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Uvedené   zákonné   ustanovenie   predpokladá   u   sudcu,   ktorý   má   vec   prejednať a rozhodnúť, taký vzťah jeho osobného záujmu k veci, účastníkom alebo ich zástupcom, ktorý   by   napriek   snahe   o   objektívnosť   rozhodovania   mohol   ovplyvniť   jeho   objektivitu. Z obsahu   spisu   nemožno   vyvodiť   záver,   že   u   JUDr.   Z.   je   daný   osobný   vzťah   k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom, ktorý by mohol ovplyvniť jej objektivitu pri prejednávaní a rozhodovaní predmetnej veci.

Žalovaný vo vznesenej námietke zaujatosti poukazuje na to, že predmetná vec bola oznámená na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj na úradnej tabuli   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   zozname   vyhlasovaných   vecí   senátu Obdo V dňa 30.   septembra 2005,   pričom z uverejneného zloženia senátu nebolo možné zistiť, kto je predsedom senátu v jeho veci. Podľa § 156 ods. 3 O. s. p. vo veciach, v ktorých súd   rozhoduje   bez   nariadenia   ústneho   pojednávania,   oznámi   miesto   a   čas   verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením. Obsah uvedených údajov je v súlade s citovaným ustanovením.

Ďalšie skutočnosti, uvádzané žalovaným vo vznesenej námietke zaujatosti sa týkajú postupu sudkyne v konaní o prejednávanej veci, ide teda o dôvody, ktoré sú pre podanie námietky zaujatosti vylúčené (§14 ods. 3 O. s. p.).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že námietka zaujatosti predsedníčky senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. J. Z. v konaní, vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Obdo V 48/05 nie je dôvodná, a preto jej nevyhovel.“

V citovanej   časti   najvyšší   súd   zrozumiteľným   a jednoznačným   spôsobom   uviedol dôvody, pre ktoré treba ustanovenie § 14 ods. 1 OSP vykladať a uplatňovať práve takýmto spôsobom, a nie iným, a tým zároveň podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom   (dostatočne   a relevantne)   odpovedal   aj   na   argumentáciu   sťažovateľky,   podľa ktorej tieto zákonné ustanovenia treba vykladať a uplatňovať odlišne.

V každom   prípade   uvedený   postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   popreli   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu interpretácia ustanovenia § 14 ods. 1 OSP najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje a na meritórne preskúmanie uvedeného rozhodnutia preto ústavný súd nie je oprávnený.

S ohľadom na uvedené neprichádza do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup a rozhodnutie najvyššieho súdu mohol po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie práva sťažovateľky podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1   dohovoru,   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu garantovaného v čl.   46   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd konštatuje,   že zo   skutočností,   ktoré vo svojej sťažnosti uviedla, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedeného základného práva,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie a sťažovateľka,   ktorá   je   v konaní   pred   ústavným   súdom   zastúpená   advokátom,   teda kvalifikovaným právnym zástupcom, neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver   o porušení   jej   práva   na   súdnu   ochranu.   Najvyšší   súd   neodoprel   sťažovateľke spravodlivosť,   ibaže   jej   námietke   zaujatosti   predsedníčky   senátu   v danom   prípade nevyhovel. Ústavou zaručené právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy pritom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania   (napr.   II.   ÚS   4/94,   I.   ÚS   8/96).   Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   aj   v tejto   časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

3. V časti, v ktorej sa sťažovateľka domáhala vyslovenia porušenia jej práva podľa čl. 144 ods. 1 ústavy napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd jej návrhu nevyhovel,   pretože   nezistil   medzi   týmto   procesným   ustanovením   ústavy   a tvrdeným porušením   základných   práv   sťažovateľky   relevantnú   súvislosť.   Z tohto   dôvodu   bola aj v tejto časti jej sťažnosť zjavne neopodstatnená.

4.   Pokiaľ   ide   o napadnuté   ustanovenie   čl.   43   ods.   2   ústavy   prima   facie   možno konštatovať, že v okolnostiach danej veci právo sťažovateľky na právnu pomoc odmietnuté nebolo,   aj   keď   je   zrejmé,   že   iniciálky   právneho   zástupcu   sťažovateľky   v záhlaví napadnutého uznesenia skutočne nie sú uvedené. Sťažovateľke však nič nebránilo v tom, aby napr. v zmysle § 167 ods. 2 v spojení s § 164 OSP požiadala o opravu tejto zrejme formálnej   nesprávnosti.   Z obsahu   sťažnosti   nevyplýva,   že   by   tak   učinila,   preto   treba považovať jej sťažnosť v tejto časti za neprípustnú podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

5. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti napokon namietala, že postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ndob 66/05 z 3. októbra 2005 došlo k porušeniu § 14 ods. 1 v spojení s § 1, § 3, § 120, § 132, § 153 ods. 1 a § 157 ods. 2 OSP.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôb,   ktorými   je namietané   porušenie   sťažovateľmi   označených   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z ratifikovaných medzinárodných zmlúv, vyhlásených   zákonom   ustanoveným   spôsobom.   Inak   povedané   v konaní   o ústavnej sťažnosti   ústavný   súd   rozhoduje   ústavnosti,   nie   o zákonnosti   napadnutých   postupov a rozhodnutí. Rozhodovanie o zákonnosti postupov a rozhodnutí je zverené predovšetkým všeobecným súdom, preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2006