znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 189/05-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2005   predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   H.,   bytom   B.,   t. č. vo   väzbe v B.,   zastúpeného advokátom   JUDr. J.   G.,   B.,   ktorou   namieta porušenie   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. Tp 100/04 a na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 3 Tpo 86/05, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. augusta 2005 doručená sťažnosť P.   H., bytom B., t. č. vo väzbe v B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B., ktorou namieta porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 5 ods.   4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)   pod sp. zn. Tp 100/04 a na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Tpo 86/05.

Sťažovateľ   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie uvedených základných práv uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 100/04 z 28. apríla 2005 a uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 86/05 z 23. júna 2005 tieto uznesenia zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   väzba   sťažovateľa   bola   uznesením   okresného   súdu sp. zn. Tp 100/04 z 28. apríla 2005 predĺžená do 9. novembra 2005. Sťažovateľ je trestne stíhaný pre trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. a), b), c), d) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona. Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 86/05 z 23. júna 2005 bola   sťažnosť,   ktorú   podal   sťažovateľ,   zamietnutá   ako   nedôvodná.   Sťažovateľ   už v opravnom prostriedku proti uzneseniu okresného súdu namietal, že okresný súd rozhodol o návrhu prokurátora na predĺženie väzby bez toho, aby mu bol tento návrh doručený. Tým vznikla situácia, ktorú treba považovať za porušenie práva na spravodlivý súdny proces v zmysle   čl. 5   ods.   4   a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a to   najmä   vzhľadom   na   zásadu kontradiktórnosti   konania   a rovnosti   procesných   strán.   Navyše,   krajský   súd   rozhodol o opravnom   prostriedku   na   neverejnom   zasadnutí,   čím   bolo   sťažovateľovi   prakticky zabránené vyjadriť   sa   k argumentácii   prokurátora   uvedenej   v jeho návrhu   na predĺženie lehoty trvania väzby, čo treba považovať za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z návrhu prokurátora na predĺženie väzby z 26. apríla 2005 vyplýva, že tento žiada predĺžiť lehotu trvania väzby sťažovateľa a ďalších siedmich obvinených do 9. novembra 2005. Je toho názoru, že z dosiaľ vykonaných vyšetrovacích úkonov vyplýva, že obvinení páchali   trestnú   činnosť   dlhšiu   dobu   a koordinovane,   a preto   aj   naďalej   trvá   obava,   že prepustením na slobodu budú pokračovať v trestnej činnosti. Keďže ide o obzvlášť závažný trestný čin, aj naďalej trvá tiež väzobný dôvod podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku. Je potrebné vykonať ešte pomerne rozsiahle vyšetrovanie, čo odôvodňuje potrebu predĺženia väzby.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. Tp 100/04 z 28. apríla 2005 vyplýva, že sudca okresného súdu rozhodol na základe návrhu prokurátora o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa a ďalších siedmich obvinených do 9. novembra 2005. Z návrhu prokurátora vyplývalo, že v šesťmesačnej lehote väzby nie je možné vyšetrovanie ukončiť, a preto je potrebné   trvanie   väzby   predĺžiť.   Návrh   prokurátora   je   dôvodný,   keďže   trestné   stíhanie sťažovateľa   je   naďalej   dôvodné   a je   vedené   pre   obzvlášť   závažnú   trestnú   činnosť,   čo vyplýva   z dosiaľ   zabezpečených   dôkazov.   Dôvody   väzby   u sťažovateľa   naďalej   trvajú, pričom jeho prepustením by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 86/05 z 23. júna 2005 vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa a ďalších dvoch spoluobvinených bola ako nedôvodná zamietnutá. Sťažovateľ v podanom   opravnom   prostriedku   namietal porušenie   zásady   rovnosti   procesných   strán, keďže prokurátor mu nedoručil svoj písomný návrh na predĺženie lehoty trvania väzby, hoci zásada rovnosti strán je zakotvená v dohovore, ktorý je súčasťou právneho poriadku štátu. Sťažovateľ ďalej namietal aj to, že došlo k rozptýleniu podozrenia zo spáchania závažnej trestnej činnosti. Podľa názoru krajského súdu vo veci sa vykonáva rozsiahle dokazovanie, z ktorého vyplýva dôvodné podozrenie o účasti sťažovateľa na páchaní stíhanej obzvlášť závažnej   trestnej   činnosti.   Vyšetrovanie   prebieha   priebežne,   dosiaľ   nie   je   ukončené a dôvody   väzby sťažovateľa   trvajú,   tak   ako   to   bolo   konštatované v uznesení   okresného súdu.   Samotná   skutočnosť,   že   návrh   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   väzby   nebol sťažovateľovi   doručený,   a priori   neznamená,   že   by   bolo   uznesenie   okresného   súdu nezákonné.   Obhajca   sťažovateľa   totiž   mohol   uviesť   argumenty   proti   predĺženiu   lehoty väzby do sťažnosti, čo aj urobil, pričom krajský súd sa dôvodmi sťažnosti zaoberal a zistil, že nie sú také, aby sa uznesenie okresného súdu muselo zrušiť.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 220/04).

„Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia prokurátora obvinenému   ako   druhej   strane   kontradiktórneho   konania   vytvára   stav   nerovnosti   strán v konaní pred súdom, čo je v rozpore s kontradiktórnosťou konania a so zásadou rovnosti zbraní,   ako   súčastí   práva   na   spravodlivý   proces“   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   100/04, I. ÚS 2/05).

„Nedostatok pri uplatňovaní niektorých zo záruk spravodlivého súdneho konania, napr. na prvostupňovom súde, môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde“ (Le Compte, Van Leuven a De Meyere z 23. júna 1981, Adolf c Rakúsko z 26. marca 1982, Feldbrugge c Holandsko z 29. mája 1986, ale tiež I. ÚS 2/05).

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje voči uzneseniu okresného súdu sp. zn. Tp 100/04 z 28. apríla 2005, nie je daná právomoc ústavného súdu. Je tomu tak preto, že právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je iba subsidiárna a je daná iba vtedy, ak ochranu označeným základným právam neposkytuje všeobecný súd. V danom prípade   proti   uzneseniu   okresného   súdu   bola   prípustná   sťažnosť   ako   riadny   opravný prostriedok, o ktorej bol príslušný rozhodnúť krajský súd. Preto bolo v právomoci krajského súdu poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa, čo zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu.

Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 86/05 z 23. júna 2005. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

V tejto   súvislosti   treba   predovšetkým   zdôrazniť,   že   zo   skutkového   hľadiska   je preukázané tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého návrh prokurátora na predĺženie väzby mu nebol doručený. Preto v prvostupňovom konaní pred okresným   súdom došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, ktoré tvoria súčasť práva na spravodlivý proces. K tomu treba totiž dodať, že právo na spravodlivý proces, ktoré vyplýva v konaní vo veci samej z čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa vzťahuje aj na konanie a rozhodovanie o väzbe a je súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Naproti   tomu   poukazuje   ústavný   súd   na   uznesenie   krajského   súdu,   v ktorom   sa právom zdôrazňuje, že sťažovateľ a jeho obhajca potom, ako sa z uznesenia okresného súdu dozvedeli o argumentácii prokurátora uvedenej v jeho návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby, mohli už v riadnom opravnom konaní na tieto argumenty reagovať. K tomu treba uviesť, že sťažovateľ túto možnosť aj využil a v podanom riadnom opravnom prostriedku s názorom prokurátora a okresného súdu polemizoval. Tým sa podľa názoru ústavného súdu pochybenie, ku ktorému došlo v prvostupňovom konaní, napravilo. V konečnom dôsledku preto   možno   dospieť   k záveru,   že   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces   v súvislosti s kontradiktórnosťou konania a rovnosťou zbraní materiálne vzaté bolo dodržané.

Pokiaľ sťažovateľ osobitne namieta porušenie práva na spravodlivý proces tým, že krajský súd konal a rozhodol v neverejnom zasadnutí, teda bez účasti sťažovateľa, resp. jeho obhajcu, nemožno ani tomuto argumentu sťažovateľa prisvedčiť. Princíp rovnosti zbraní postupom krajského súdu   porušený   nebol, lebo na neverejnom zasadnutí sa   nezúčastnil nielen sťažovateľ a jeho obhajca, ale ani prokurátor.   Obe strany boli preto v rovnakom postavení, a to tým viac, že ako to vyplýva z vyššie uvedeného, obe mali možnosť písomne reagovať na argumenty toho druhého.

Navyše, ústavný súd považuje za potrebné dodať, že pokiaľ v tejto súvislosti namieta sťažovateľ   porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy,   nemožno   s tým   súhlasiť.   Toto   ustanovenie obsahuje síce niektoré princípy spravodlivého procesu, ale spravidla sa aplikuje v konaní vo veci   samej.   Pravidlá   spravodlivého   procesu   v konaní   a rozhodovaní   všeobecných   súdov o väzbe   sú   súčasťou   čl.   17   ústavy.   Preto   tvrdené   porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy   treba považovať za zjavne neopodstatnené aj ratione materiae.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2005