znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 189/04-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného   súdu   Bardejov   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   C   134/02 a „deštrukciou v legislatíve zo strany Slovenskej republiky -   Ministerstva Spravodlivosti Slovenskej republiky“ a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra 2004 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod   sp.   zn.   5   C   134/02   a „deštrukciou   v legislatíve   zo   strany   Slovenskej   republiky   - Ministerstva Spravodlivosti Slovenskej republiky“.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že: «Okresný súd v Bardejove svojím konečným uznesením sp. zn. 5 C 134/02 zo dňa 30. X. 2003, v konaní o úpravu obsahu potvrdenia o dĺžke   zamestnania   v súdnom   spore   proti   Okresnému   úradu   v Bardejove,   toto   vo   veci zastavil. Urobil tak napriek tomu, že k takémuto záveru ho na to neoprávňovali žiadne kvalifikované   právne   dôvody.   A to,   čím   súd   odôvodnil   výrok   svojho   rozhodnutia,   sa jednoducho vôbec nezakladá na pravde! Trvám na tom, (...), že môj súdny návrh zo dňa 9. II. 2002, obsahoval všetky potrebné formálne, ale aj špecifické náležitosti, ktoré vyžaduje zákon! A predsa sa ním bardejovský súd v merite nezaoberal. Prečo? Jednoducho preto, že zneužil svoje mocenské a dominantné postavenie, hrubo porušil zákon, resp. ho zneužil tým, že využil v ňom práve v tomto čase existujúcu „dieru“ a mňa tak vtlačil do beznádejnej pozície   outsidera   lebo   voči   jeho   tomuto   rozhodnutiu   nebol   možný   žiadny   opravný prostriedok, a to ani riadne odvolanie, ale ani dovolanie. Uvedomoval som si situáciu, do akej   som   sa   výlučne   jeho   zavinením   dostal,   a preto   mi   nezostalo   nič   iné,   ako   túto nezákonnosť sa pokúsiť odstrániť mimoriadnym dovolaním u Najvyššieho súdu SR cestou Generálneho prokurátora SR. Takto som dňa 29. V. 2004 podal na GP SR písomný podnet, v ktorom som podrobne opísal celú situáciu okolo tohto zdanlivo jednoduchého a možno aj bezvýznamného prípadu (neskôr sa ukázalo, že takýto spôsob skončenia tohto prípadu má na mňa veľmi negatívny dopad lebo mám nepríjemnosti a ďalší spor o dôchodok - pozn.), a to v nádeji, že mojej požiadavke bude vyhovené, majúc na zreteli, že neide o zastavenie konania v procesnej rovine, ale vo veci samej, ktoré sa rovná odopretiu spravodlivosti, ako takej!   No   nakoniec   som   sa   veľmi   sklamal.   Generálny   prokurátor   SR,   zastúpený námestníkom Krajského prokurátora v Prešove, (...), mi totiž svojím konečným opatrením sp. zn. Kc 2063/04-11, zo dňa 20. VII. 04, oznamuje, že môj prípad odkladá. Z textu jeho listu ďalej vyplýva, že moju požiadavku a v môj prospech v rámci zákona nie je možné vybaviť inak. S týmto jeho názorom ja však nesúhlasím lebo na celú vec sa pozerám zo širšieho zorného uhla a nevidím ju iba cez prizmu §-u 243f, ods. 2) OSP, ale v širšom kontexte s právami ústavnými, ale najmä Dohovoru, a to predovšetkým z hľadiska práva na reálny súd, ktorého ak niet, nemožno hovoriť o spravodlivom súdnom procese, explicitnou súčasťou, ktorého v zmysle čl. 13 Dohovoru je neodňateľné právo na opravný prostriedok – účinný (!) pred vnútroštátnym orgánom, bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení   ich   úradných   povinností.   A keďže   v danom   prípade   takýto   účinný   opravný prostriedok nemám, pretože ani pred prokurátorom neexistuje, preto sa obraciam s touto ústavnou sťažnosťou na súd ústavný, ako na konečnú inštanciu spravodlivosti z pohľadu základných a ľudských práv v zmysle Ústavy SR a Dohovoru.

Som presvedčený,   že v danom prípade,   v tejto ústavnej sťažnosti označené štátne orgány   porušili   moje   základné   a ľudské   práva,   ktoré   sú   garantované   predovšetkým samotnou Ústavou SR (jej ods. 1), čl. 46 (a ods. 1), čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, ale aj Európskym Dohovorom – jeho ods. 1), čl. 6 v tesnom spojení a s dôrazom na čl. 13. Vychádzam z toho, že právo na súd je právom faktickým a nie formálnym a iluzórnym. Čo je z práva, keď niekto môže podať na súd iba žalobu, keď súd vo veci samej sa ňou nezaoberá a svojím cieľavedomým a obštrukčným konaním iba hľadá spôsob a zámienky, ako sa jej zbaviť.   A toto   je   špecialita   bardejovského   súdu,   čo   nie   je   možné   v žiadnom   prípade považovať za dostatočnú právnu ochranu, ktorú majú na mysli Ústava SR i Listina..., už nehovoriac, že v tomto smere tu existuje aj Európsky Dohovor so svojím čl. 6 a čl. 13, na ktorý   kladiem   v tomto   prípade   svoj   akcent,   pretože   medzi   naším   zákonodarstvom a Dohovorom   bol   v tomto   čase   a smere   závažný   nesúlad,   za   ktorý   v mene   môjho   štátu a vlády, konkrétne zodpovedá Ministerstvo spravodlivosti SR.

Predmetom tejto ústavnej sťažnosti je teda nerešpektovanie princípu na právo konať pred   súdom   vo   veci   samej,   aj   keď   boli   splnené   zákonné   predpoklady   a nič   mu   v tom nebránilo, bez akejkoľvek možnosti nápravy, čo nemusí byť len odopretím spravodlivosti, ale ešte niečo horšie, a to diskriminácia. (...)

Posledným orgánom, ktorý mi avízoval skončenie tejto mojej kauzy pod č. k. 5 C 134/02   bez   možnosti   zjednania   nápravy,   bola   Krajská   prokuratúra   v Prešove,   ktorú   za Generálnu prokuratúru SR zastupoval jej námestník (...) a ten ma o veci skončenia tohto môjho prípadu v negatívnom slova zmysle upovedomil svojím listom, zo dňa 20. VII. 2004, pod sp. zn. Kc 2063/04-11, ktorý som ja vlastnoručne obdržal dňa 10. VIII. 2004, takže lehota na podanie tejto mojej ústavnej sťažnosti je tu zachovaná.

Žiadam   Ústavný   súd   SR,   aby   po   predbežnom   prerokovaní   tejto   mojej   ústavnej sťažnosti túto   prijal na ďalšie konanie a aby v konečnom verdikte vo svojom ústavnom náleze rozhodol takto:

1.) Vyslovuje,   že základné a ľudské práva I.   K.   K.   podľa ods.   1),   čl.   46 Ústavy SR a ods. 1),   čl.   36   Listiny  ...,   ako   aj   ods.   1),   čl.   6   v spojení   s čl.   13   Európskeho Dohovoru o ich ochrane, postupom Okresného súdu v Bardejove v konaní u neho vedenom pod č. k. 5 C 134/02 a deštrukciou v legislatíve zo strany MS SR porušené boli.

2.) Zrušuje konečné uznesenie Okresného súdu v Bardejove pod č. k. 5 C 134/02, zo dňa

30. X. 2003 a

3.) Prikazuje Okresnému súdu v Bardejove u sporu pod č.k. 5 C 134/02 vo veci konať a o nej rozhodnúť.

4.) Priznáva I. K. K. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 tis. Sk (slovom šesťdesiattisíc korún slovenských), ktoré sú mu povinné Ministerstvo spravodlivosti SR a Okresný súd v Bardejove spoločne a nerozdielne zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5.) Ukladá   Ministerstvu   spravodlivosti   SR   a Okresnému   súdu   v Bardejove   uhradiť spoločne a nerozdielne trovy tohto konania právnemu zástupcovi na jeho označený účet, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia».

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (...).

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 134/02 a „deštrukciou v legislatíve zo strany Slovenskej republiky   -   Ministerstva   Spravodlivosti   Slovenskej   republiky“ došlo   k porušeniu   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 dohovoru.

1. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o inom   zásahu,   pričom   zákon o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr. IV. ÚS 14/03).

Pretože   napadnuté   rozhodnutie   –   podľa   zistenia   ústavného   súdu   -   nadobudlo právoplatnosť 7. novembra 2003 [ešte pred tým, ako sa sťažovateľ obrátil na generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) s podnetom na podanie mimoriadneho dovolania], predmetná sťažnosť bola podaná v čase (14. septembra 2004), keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd sa preto   nemohol   zaoberať   opodstatnenosťou   námietok   uvedených   v sťažnosti.   Podnet   na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom (§ 243e až 243j Občianskeho súdneho poriadku) nemožno totiž z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   je   predpokladom   (podmienkou)   podania sťažnosti na ústavnom súde   podľa   tohto článku ústavy, a na jeho podanie nie je preto z hľadiska   plynutia   uvedenej   lehoty   na   podanie   sťažnosti   na   ústavnom   súde   možné prihliadať (mutatis mutandis I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03 a iné). Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

2.   Nad rámec uvedeného,   pokiaľ   ide   o namietané porušenie   označených   článkov ústavy,   listiny   a   dohovoru „deštrukciou   v legislatíve   zo   strany   Slovenskej   republiky   - Ministerstva Spravodlivosti Slovenskej republiky“, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v podstate   namieta   nesúlad   príslušného   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku,   na základe   ktorého   bolo   namietané   rozhodnutie   okresného   súdu   právoplatne   zastavené,   s ústavou. Na podanie takéhoto návrhu však chýba aktívna legitimácia sťažovateľa, pretože podľa čl. 130 ods. 1 ústavy a § 37 zákona o ústavnom súde môžu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podať len osoby taxatívne uvedené v čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) ústavy, preto je sťažnosť podaná aj niekým zjavne neoprávneným.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2004