znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 189/03-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   P.,   bytom   Ľ.,   t.   č.   Ústav   na   výkon   väzby   Prešov, zastúpeného advokátom JUDr. M. P.,   Advokátska kancelária, P., vo veci porušenia jeho základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   a čl.   50   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Krajského súdu v Prešove zo 14. augusta 2003 sp. zn. 2 Tpo 39/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra 2003 doručená sťažnosť M. P., bytom Ľ., t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby v Prešove (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. P., Advokátska kancelária, P., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) zo 14. augusta 2003 sp. zn. 2 Tpo 39/03 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Zo sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že uznesením Okresného súdu v Prešove (ďalej len „okresný súd“) z 20. júna 2002 sp. zn. NtV 60/02 bola podľa § 68 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej len „TP“) na sťažovateľa uvalená väzba, ktorá začala plynúť 18. júna 2002, z dôvodov   uvedených   v   §   67 ods.   1   písm.   b)   a c)   TP.   Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva, že napadnutým uznesením, ktoré bolo obhajcovi sťažovateľa doručené 11. septembra 2003, bola zamietnutá sťažnosť, ktorú sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu z 10. júla 2003 sp. zn. NtV 60/02, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.

Sťažovateľ   uviedol,   že   krajský   súd   sa   rovnako   ako   prvostupňový   súd   „iba nekonkrétne   (...)   odvoláva   na   trvanie   väzobných   dôvodov“,   pričom   väzba   môže   byť „odôvodnená len konkrétnymi skutočnosťami, z ktorých musí byť zrejmé prečo je potrebné uvaliť väzbu, resp. prečo väzba trvá aj naďalej“. Napadnutým uznesením sa krajský súd „neriadil ustanovením paragr. 67, ani ustanovením paragr. 71 Tr. por., čím porušil moje právo na osobnú slobodu“ a nerešpektoval, resp. porušil čl. 17 a čl. 50 ods. 2 ústavy.

Ďalej sťažovateľ uviedol, že jeho právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5   ústavy   bolo   „porušené   tým,   že   orgány   činné   v trestnom   konaní   nepostupovali   ani s osobitnou starostlivosťou, ani urýchlene. Dňa 26. novembra 2002 bola vykonaná v jeho trestnej   veci   rekonštrukcia   a od   tohto   vyšetrovacieho   úkonu   až   do   dňa   oboznamovania 24. júna 2003 žiaden vyšetrovací úkon, ktorého by som sa zúčastnil, vykonaný nebol. Za takmer 8 mesiacov, ktoré som strávil od rekonštrukcie do oboznámenia, zrejme nebolo potrebné, aby som sa nejakého vyšetrovacieho úkonu zúčastnil. (...) Ak by bol krajský súd vychádzal zo zisteného skutkového stavu – stavu dokazovania, bol by zistil, že voči mne, okrem rozporných výpovedí Z. K. a jej manžela, niet žiadneho objektívneho dôkazu, práve naopak,   svedecky   som   preukázal,   že   v kritickom   čase   som   bol   na   inom   mieste.   Zo spisového materiálu, kde bolo vykonané široké dokazovanie, jednoznačne vyplýva, že aj keď   by   v čase   uvalenia   väzby   existovali   väzobné   dôvody,   tieto   pominuli   a objektívne neexistujú. Tieto skutočnosti krajský súd do úvahy nebral a nerešpektoval moje právo na osobnú slobodu (...)“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   17   ústavy   „Nikoho   nemožno   stíhať   alebo   pozbaviť   slobody   inak,   ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon (...)“ (ods. 2). „Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu“ (ods. 5).

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) TP obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak sú tu konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že bude pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených alebo ináč mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie alebo že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu   pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám   vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,   či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. II. ÚS 55/98).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Sťažovateľ namietal porušenie označených základných práv napadnutým uznesením krajského súdu v podstate z dvoch dôvodov: jednak že podľa jeho názoru ďalšie trvanie väzby nebolo odôvodnené konkrétnymi skutočnosťami, keď krajský súd „iba nekonkrétne sa odvoláva na trvanie väzobných dôvodov“, a jednak že orgány činné v trestnom konaní nepostupovali   ani   s osobitnou   starostlivosťou,   ani   urýchlene,   pretože   „Za   takmer 8 mesiacov, ktoré som strávil od rekonštrukcie do oboznámenia, zrejme nebolo potrebné, aby som sa nejakého vyšetrovacieho úkonu zúčastnil“.

V čase, keď napadnutým uznesením krajský súd rozhodoval o väzbe sťažovateľa, sa tento v nej nachádzal od 18. júna 2002, do ktorej bol vzatý uznesením okresného súdu z 20. júna 2002   z dôvodov   podľa   §   67   ods.   1   písm.   b)   a   c)   TP   v súvislosti   s trestným stíhaním pre spolupáchateľstvo k trestnému činu vydierania podľa § 9 ods. 2 k § 235 ods. 1 Trestného   zákona   (ďalej   len   „TZ“),   spolupáchateľstvo   k trestnému   činu   poškodzovania cudzej veci podľa § 9 ods. 2 k § 257 ods. 1 TZ a pre spolupáchateľstvo k trestnému činu výtržníctva podľa § 9 ods. 2 k § 202 ods. 1 TZ.

Z tohto uznesenia okresného súdu,   ako   aj z uznesenia   okresného súdu   z 18.   júna 2002, ktorým bolo začaté trestné stíhanie, vyplýva, že spolu so sťažovateľom je takto trestne stíhaných celkom deväť osôb, z ktorých päť (M. S., J. P., Ľ. Č., P. Č. a J. R.) za ten istý skutok ako sťažovateľ, a to, že „dňa 1. 4. 2002 (...) po vzájomnej dohode došli na dvoch osobných motorových vozidlách (...) pred bufet zv. Š. (...), keď vystúpili z vozidiel M. S. prišiel k okienku bufetu a majiteľke a poškodenej Z. K. (...) začal cez okienko sa vyhrážať, či jej nestačilo čo urobili minulý rok a či sa nepoučila tým, že je jediná, ktorá neberie od neho alkohol a je jediná, ktorá neplatí. Na to všetci vošli do bufetu, kde sa začali arogantne správať, fyzicky napadli jej manžela A. K., keď ho hodili na pult a znova jej povedali, keďže   sa   nepoučila   z minulého   roka,   začali   rozbíjať   zariadenie   bufetu,   kde   potom   čo zdemolovali zariadenie bufetu pri odchode M. S. povedal poškodenej „(...) zapamätaj si ma, ja tu nie som poslednýkrát a platiť sa bude“. Počas incidentu (...) rozbíjaním zariadenia a bufetu spôsobili pre majiteľku (...) škodu na zariadení cca najmenej 20.000,- Sk“. Napadnutým uznesením krajský súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa a M. S. proti uzneseniu okresného súdu z 10. júla 2003, ktorým okresný súd okrem týchto obvinených zamietol žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu ešte ďalších troch obvinených (J. P., Ľ. Č. a J. R.). Okresný súd v tomto uznesení uviedol, že „Uznesením zo dňa 11. 12. 2002 predĺžil súd väzbu u všetkých obvinených do 18. 4. 2003, uznesením zo dňa 16. 4. 2003 do 18. 6. 2003 a uznesením zo dňa 12. 6. 2003 do 18. 7. 2003. Obvinení (...) pri oboznámení s výsledkami vyšetrovania podali žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Dňa 7. 7. 2003 Krajský   prokurátor   v Prešove   predložil   súdu   tieto žiadosti,   ktorým   nevyhovel   a zároveň podal návrh na predĺženie lehoty trvania väzby do 18. 8. 2003. (...) Súd preskúmal žiadosti obvinených ako aj predložený spisový   materiál. Súd dospel k záveru, že dôvody   väzby u obvinených   naďalej   trvajú.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   súd   zamietol   žiadosti obvinených o prepustenie z väzby na slobodu“.

Podľa napadnutého uznesenia krajského súdu sťažnosti obvinených nie sú dôvodné, pretože „krajský súd po preskúmaní napadnutého uznesenia a sťažností obvinených zistil, že obaja obvinení (...) teda boli vzatí do väzby podľa zistených konkrétnych skutočností, ktoré odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia z väzby na slobodu budú pôsobiť na svedkov, prípadne ináč mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, prípadne, že budú pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Konkrétna skutočnosť zistená a zakladajúca obavu v písm. b) ods. 1 § 67 Tr. por. u obvineného M. S. bola zistená a spočívala v tom, že tento žiadal poškodenú, aby trestné oznámenie zobrala späť. Je teda možné predpokladať, a to aj u obžalovaného M. P., že v prípade prepustenia z väzby na slobodu títo budú aj v súčasnom štádiu trestného stíhania pôsobiť na svedkov, prípadne na spoluobvinených, resp.   mariť   objasňovanie   skutočností   závažných   pre   trestné   stíhanie,   iným   spôsobom. Konkrétne skutočnosti zistené pri dôvodoch väzby uvedených v písm. c) ods. 1 § 67 Tr. por. videl okresný súd pri vzatí obvinených do väzby v tom, že títo páchali trestnú činnosť v snahe   zaistiť   si   majetkový   prospech.   Krajský   súd   (...)   je   toho   názoru,   že   konkrétne skutočnosti   odôvodňujúce   obavu   vo   vyššie   citovanom   ustanovení   Tr.   por.   trvajú   aj v súčasnom   štádiu   trestného   stíhania.   Je   možné   predpokladať,   že   v prípade   prepustenia oboch   obvinených   na   slobodu,   títo   v snahe   zabezpečiť   si   majetkový   prospech   budú pokračovať v páchaní trestnej činnosti (...)“.

Z judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   každé   pozbavenie   slobody   musí   byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho   každé   opatrenie,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné s účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je ochrana   jednotlivca   proti   svojvôli   (mutatis   mutandis II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03). Požiadavka obsiahnutá v tomto článku sa nemôže definovať in abstracto,   ale   musí   sa   posúdiť   vo   svetle   okolností   každej   veci,   pričom   ústavný   súd vychádza predovšetkým zo skutočností a dôvodov,   ktoré v sťažnosti   uviedol sťažovateľ (pozri napr. I. ÚS 109/03).

Pokiaľ   ide   o prvý   dôvod   namietaného   porušenia   práva   sťažovateľa   na   osobnú slobodu (absencia odôvodnenia trvania väzby konkrétnymi skutočnosťami), ústavný súd konštatuje, že krajský súd konkretizoval dôvod podľa § 67 ods. 1 písm. b) TP pre ďalšie trvanie   väzby   sťažovateľa   predovšetkým   obavou   z jeho   pôsobenia   (spolu   s obvineným M. S.) na „poškodenú, aby trestné oznámenie zobrala späť“. Takto uvedený dôvod ďalšieho trvania   väzby nemožno   považovať v okolnostiach   prípadu,   najmä   vzhľadom   na   dôvody vzatia sťažovateľa do väzby uvedené v uznesení okresného súdu z 20. júna 2002 a veľký počet spoluobvinených, za nezákonný, resp. za inak spôsobilý vyvolať účinky nezlučiteľné s jeho právom na osobnú slobodu zaručeným v cit. článkoch ústavy, tak ako to sťažovateľ tvrdil   vo svojej sťažnosti.   K tomu ústavný súd dodáva, že krajský súd bol príslušný na prijatie napadnutého uznesenia týkajúceho sa väzby sťažovateľa a že výklad dotknutých zákonných ustanovení a ich uplatnenie vo väzobnej veci sťažovateľa nemožno považovať za arbitrárne ani inak za neústavné.

Pokiaľ   ide   o druhý   dôvod   namietaného   porušenia   (niekoľkomesačná   neúčasť sťažovateľa pri vyšetrovacom úkone), ústavný súd konštatuje, že podľa sťažovateľa malo k tomu dôjsť v prípravnom konaní v štádiu bezprostredne pred oboznámením s výsledkami vyšetrovania   (24.   júna   2003),   t.   j.   v záverečnom   štádiu   prípravného   konania,   ktorého priebeh   sa   vyznačuje   intenzívnejšou   závislosťou   nielen   od   vykonávania   vyšetrovacích úkonov, ale aj od ich hodnotenia, čo podľa okolností môže pri početnosti spoluobvinených odôvodniť sťažovateľom namietaný postup orgánov činných v prípravnom konaní. Inými slovami, z uvedeného tvrdenia sťažovateľa ešte nevyplýva, že tieto orgány v jeho trestnej veci   nepostupovali   s osobitnou   starostlivosťou   a urýchlením,   resp.   že   krajský   súd zamietnutím   sťažnosti sťažovateľa vo veci jeho prepustenia z väzby sa v dôsledku toho dopustil porušenia jeho v ústave zaručeného práva   na osobnú slobodu (mutatis mutandis nález sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. októbra 2001). K tomu ústavný súd dodáva, že krajský súd napadnutým uznesením mohol vziať do úvahy (hoci len implicitne) aj ochranu sťažovateľa proti svojvôli orgánov činných v prípravnom konaní, ktorú mu poskytol okresný súd tým, že o predĺžení jeho väzby rozhodoval v čoraz kratších intervaloch.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   nezistil   medzi   dôvodmi   a skutočnosťami, ktoré   sťažovateľ   uvádzal   v konaní   pred   ústavným   súdom,   žiadny   taký   dôvod   alebo skutočnosť,   ktoré   by   mohli   spochybniť   právne   závery   krajského   súdu   o existencii a relevantnosti uvedených zákonných dôvodov väzby alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené   či   svojvoľné.   Vzhľadom   na   uvedené   okolnosti   ústavný   súd   nezistil nedôsledné preskúmanie dôvodov väzby sťažovateľa. Navyše, podľa jeho názoru medzi namietanými dôvodmi v napadnutom uznesení a označeným právom podľa čl. 50 ods. 2 ústavy nie je daná relevantná priama súvislosť (I. ÚS 109/03). Ústavný súd preto posúdil tieto námietky sťažovateľa v celom rozsahu ako zjavne neodôvodnené.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2003