SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 188/2016-28
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátkou Mgr. Máriou Kolíkovou, advokátska kancelária Kolíková & Partners, s. r. o.,Radvanská 21, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d)Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 52/2013 z 26. februára 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorúdoplnil podaním doručeným ústavnému súdu 16. septembra 2015, ktorou namieta porušeniesvojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských právazákladných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 52/2013 z 26. februára 2014 (ďalej len „uznesenienajvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva:«Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. 5T/50/2003-418 zo dňa 27.10.2009 uznaný vinným zo spáchania trestného činu sprenevery podľa ustanovenia § 248 ods. 1, 5 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že „po predchádzajúcej vzájomnej dohode obžalovaný st. na základe plnej moci udelenej jeho súrodencami ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, predal dňa 19.11.1997 v v celosti nehnuteľnosť - ⬛⬛⬛⬛ zapísaný na ⬛⬛⬛⬛, ktorého každý zo štyroch súrodencov bol štvrtinovým vlastníkom, svojmu synovi obžalovanému ⬛⬛⬛⬛ za sumu 153 820,62 Eur, ktorá malá byť v splátkach postupne vyplatená do konca roku 2000, pričom obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ následne predmetný pozemok predal po častiach ďalej a finančné prostriedky získané predajom pozemku neodovzdali ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ v podiele im prináležiacom, každému z nich vo výške 38 455,15 Eur, ale ich mali použiť pre svoju potrebu, čím spôsobili ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ celkovú škodu vo výške 115 365,46 Eur.“...
Uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 2To/1/2010-469 zo dňa 30.09.2010 boli odvolania sťažovateľa a ⬛⬛⬛⬛... proti rozsudku Okresného súdu... zamietnuté.... Podstatnou skutočnosťou vplývajúcou na priebeh a výsledok trestného konania bolo, že obžalovaný v druhom rade ⬛⬛⬛⬛ sa v priebehu trestného konania nenachádzal na území Slovenskej republiky a konanie bolo proti nemu vedené ako proti ušlému... Ani prvostupňový súd a ani súd odvolací však nevyužili dostupné prostriedky na to, aby bol zistený pobyt ⬛⬛⬛⬛ a zabezpečená jeho účasť na hlavnom pojednávaní....
V konaní pred súdom mal preto sťažovateľ sťaženú pozíciu svojej obrany, keďže navonok sa vzťah medzi sťažovateľom a ⬛⬛⬛⬛ mohol javiť ako spoločne konanie, avšak v skutočnosti bol sťažovateľ sám klamaný a uvedený do omylu
.
Po právoplatnom skončení trestného konania sa zistilo, že obžalovaný v druhom rade ⬛⬛⬛⬛ sa od 15.07.2010 nachádza na území Slovenskej republiky a že k 01.10.2010 nastúpil do výkonu trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatie slobody... po zistení vyššie uvedených skutočností písomne kontaktoval svoju rodinu vrátane svojho otca (sťažovateľa) a jeho právneho zástupcu zaslaním listu - svedectva (príloha č. 3). ⬛⬛⬛⬛ jednak prejavil vo svojom svedectve záujem vypovedať k predmetu pôvodného konania a jednak naznačil obsah takejto výpovede. Podľa názoru sťažovateľa uvedené svedectvo môže mať zásadný vplyv na posúdenie viny a trestu vo vzťahu k sťažovateľovi, a preto podal návrh na povolenie obnovy konania vo svoj prospech. Sťažovateľ návrh na obnovu konania odôvodnil tým, že po právoplatnom skončení trestného konania sa objavil dôkaz súdu skôr neznámy, ktorý je spôsobilý sám osebe resp. v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo treste. Týmto dôkazom je svedecká výpoveď odsúdeného v rade 2/ ⬛⬛⬛⬛.
Okresný súd Trenčín uznesením č. k. 3Nt/46/2012-52 zo dňa 17.01.2013 návrh na povolenie obnovy konania v trestnej veci odsúdeného ⬛⬛⬛⬛ podľa ustanovenia § 399 ods. 2 Trestného poriadku zamietol dôvodiac, že nezistil podmienky obnovy konania podľa ustanovenia § 394 Trestného poriadku. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, že vyjadrenie ⬛⬛⬛⬛, skutočnosti prezentované v návrhu na povolenie obnovy konania ako ani následné dokazovanie na verejnom zasadnutí samy osebe ani v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi už známymi nijako neodôvodňujú zmenu výroku o vine a o treste vo vzťahu k sťažovateľovi. Vinu sťažovateľa považoval súd za dostatočne preukázanú v konaní vykonanými dôkazmi.
Proti tomuto uzneseniu podal... sťažovateľ sťažnosť, ktorú však Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. 23Tos/27/2013-58 zo dňa 04.04.2013 zamietol ako nedôvodnú podľa ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V odôvodnení rozhodnutia druhostupňový súd uviedol, že po preskúmaní pôvodného spisu dospel k záveru, že na pôvodnom rozhodnutí o vine sťažovateľa nemôže nič zmeniť ani výpoveď ⬛⬛⬛⬛, pretože jeho vina bola nezvratné preukázaná inými vykonanými dôkazmi. Súd zároveň v odôvodnení spochybnil vierohodnosť výpovede ⬛⬛⬛⬛, považujúc ju za účelovú s cieľom vyviniť sťažovateľa, poukazujúc na to, že ⬛⬛⬛⬛ v prípravnom konaní odmietol vypovedať. Proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 23Tos/27/2013-58 zo dňa 04.04.2013 sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť dňa 11. júna 2013 s tým, že požiadal ústavný súd, aby počkal s rozhodnutím o prijateľnosti sťažnosti do rozhodnutia dovolacieho súdu. Konanie na ústavnom súde je pod spisovou značkou RVP 16497/13.
Sťažovateľ následne prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 2To/1/2010-469 zo dňa 10. septembra 2010 dovolanie (príloha č. 1). Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 26. februára 2014 rozhodol uznesením pod sp. zn. 3Tdo 52/2013 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol s odkazom na ustanovenie § 382 písm. c) Trestného poriadku....
Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyššieho súdu SR č. k. 5Tdo52/2013 zo dňa 26. februára 2014 bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, princíp rovnosti zbraní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) to konkrétne tým, že všeobecné súdy nekonali v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postup v príslušnom konaní (konkrétne je v posudzovanej veci takýmto právnym predpisom zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov), ďalej že právne závery všeobecných súdov v predmetnej veci nie sú dostatočne odôvodnené a zároveň bola porušená rovnosť účastníkov, pretože sťažovateľ ako obvinený nedostal šancu uplatniť dôkaz v jeho prospech tým, že by dosiahol predvolanie svedka a mal možnosť vyslúchnuť svedka.»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, princíp rovnosti strán v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa vyslúchnuť svedka vo svoj prospech podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR č.k. 5Tdo52/2013 (správne má byť sp. zn. 3 Tdo 52/2013, pozn.) zo dňa 26. februára 2014 o odmietnutí dovolania sťažovateľa porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 5Tdo52/2013 (správne má byť sp. zn. 3 Tdo 52/2013, pozn.) zo dňa 26. februára 2014 o odmietnutí dovolania sťažovateľa sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.
4. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000 EUR..., ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 16. septembra2015 označeným ako„Oprava chýb v písaní“požiadal opraviť v podaní chybu v písanía uviedol:
„V ústavnej sťažnosti z 13. mája 2014 podanej vo veci vedenej pod sp. zn. RVP 5750/2014 proti uzneseniu Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 52/2013 sme na viacerých miestach uviedli, že namietame uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 52/2013, čo bola chyba v písaní. Dovoľujeme si opraviť touto cestou chybu v písaní, keďže všade, kde je v podaní spomenuté uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 52/2013 máme na mysli uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 52/2013. Osobitne poukazujeme na chybu v petite ústavnej sťažnosti, kde ide rovnako o chybu v písaní a namiesto uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 52/2013 máme na mysli uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 52/2013.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriťvtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade najvyššiehosúdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktorésťažovateľ označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označenýmpostupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sanamietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavneneopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktoréhoústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).
Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k.5 T 50/2003-418 z 27. októbra 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uznaný vinnýmzo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 5 Trestného zákonaspáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona. Krajský súdv Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 2 To 1/2010-469 z 30. septembra 2010(ďalej len „uznesenie krajského súdu z 30. septembra 2010“) odvolanie sťažovateľa protirozsudku okresného súdu zamietol.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru uznesením najvyššieho súdu,ktorým bolo odmietnuté dovolanie proti uzneseniu krajského súdu z 30. septembra 2010.
Sťažovateľ podal na okresnom súde návrh na obnovu konania skončenéhorozsudkom okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu z 30. septembra 2010,ktorý okresný súd uznesením č. k. 3 Nt 46/2012-52 zo 17. januára 2013 zamietol. Protitomuto uzneseniu okresného súdu zo 17. januára 2013 sťažovateľ podal sťažnosť, ktorúkrajský súd uznesením č. k. 23 Tos 27/2013-58 zo 4. apríla 2013 (ďalej len „uzneseniekrajského súdu zo 4. apríla 2013“) zamietol.
Sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 12. júna 2013 sťažovateľ namietalporušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práv podľačl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru uznesením krajského súdu zo 4. apríla 2013. Ústavný súduznesením č. k. III. ÚS 406/2014-27 z 1. júla 2014 prijal sťažnosť na ďalšie konaniea nálezom č. k. III. ÚS 406/2014-98 z 15. marca 2016 ústavný súd vyslovil, že základnéprávo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu zo 4. apríla 2013porušené bolo a vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru ústavný súd sťažnosti nevyhovel.Ústavný súd zároveň zrušil uznesenie krajského súdu zo 4. apríla 2013 a vec vrátilkrajskému súdu na ďalšie konanie.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením najvyššieho súdu
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa zaručenéhov čl. 46 ods. 1 ústavy sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich zásahovdo právomoci všeobecných súdov. Uvedené vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia priochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojou doterajšoujudikatúrou (napr. II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) z toho, že v nadväznosti na to, že ústavnýsúd nálezom č. k. III. ÚS 406/2014-98 z 15. marca 2016 vyslovil porušenie základnéhopráva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu zo 4. apríla 2013a zároveň uznesenie krajského súdu zo 4. apríla 2013 zrušil, otvára sa priestor na to, aby sakrajský súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou uvedených práv, ktoré bolipredmetom podaného dovolania proti uzneseniu krajského súdu z 30. septembra 2010,o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru uznesením najvyššieho súdu
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 3 písm. d)dohovoru uznesením najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na ustálenú judikatúruEurópskeho súdu pre ľudské práva, ktorá vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 dohovoru v rámcikonania o návrhu na povolenie obnovy konania, a to tak v civilných, ako aj trestnýchveciach (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Vebiu v. Česká republikaz 26. 7. 2003, Kulnev v. Rusko z 18. 3. 2010).
Vzhľadom na uvedené odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, ďalšími návrhmi sťažovateľa sauž nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2016