znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 188/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. S., B., vedenú pod sp. zn. Rvp 10685/2013 a sťažnosť Ing. L. S., B., vedenú pod sp. zn. Rvp 10686/2013, zastúpených advokátkou JUDr. J. F., B., pre   namietané   porušenie   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 K 195/2000 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Ing. J. S. vedenú pod sp. zn. Rvp 10685/2013 a sťažnosť Ing. L. S. vedenú pod sp. zn. Rvp 10686/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 10685/2013.

2. Sťažnosti Ing. J. S. a Ing. L. S. o d m i e t a   ako podané zjavne neoprávnenými osobami.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. februára 2013 doručené sťažnosti Ing. J. S. a Ing. L. S., obaja bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených   advokátkou   JUDr. J.   F.,   pre   namietané porušenie   ich   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 K 195/2000 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Zo sťažností vyplýva, že krajský súd vyhlásil 27. júna 2001 konkurz na majetok dlžníka: obchodnej spoločnosti S.a. s.   v likvidácii, B. (ďalej len „úpadca“). Konkurzné konanie je vedené pod sp. zn. 6 K 195/2000 a dosiaľ nie je ukončené, pričom sťažovateľom ako akcionárom úpadcu vyplýva povinnosť platiť rôzne poplatky Centrálnemu depozitáru cenných papierov Slovenskej republiky, a. s.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   uviedli,   že   nemajú   žiadnu   procesnú   možnosť   ovplyvniť svojím   konaním   priebeh   napadnutého   konkurzného   konania,   v   ktorom   dosiaľ   nebola nastolená   právna   istota.   Podľa   sťažovateľov „spôsob   vedenia   procesu“ pred   krajským súdom   a „neúmerne   dlhý   celkový   čas   procesu   očividne   ohrozujú   elementárne   práva“ sťažovateľov ako účastníkov napadnutého súdneho konania.

Sťažovatelia ďalej poukázali na judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej konanie trvajúce   dvanásť   rokov „možno   už   len   na   základe   posúdenia   v   globále   považovať za nezlučiteľné   s   imperatívom   ustanoveným   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   SR.   Taká   zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate.“.

Sťažovatelia tiež zdôraznili, že „protrahovanie procesu a nedohľadný výsledok až extrémne škodia“ ich postaveniu, pričom oni nemienia byť vlastníkmi „bezcenných akcií zbankrotovanej, ba reálne neexistujúcej firmy“, z čoho im vyplývajú platobné povinnosti. Sťažovatelia ďalej argumentovali, že „medzi neefektívnym vedením procesu v merite veci,   zbytočnými   prieťahmi   v   tangovanom   súdnom   konkurznom   konaní   a   porušenými základnými právami... existuje očividná a priama príčinná súvislosť“.

Sťažovatelia uviedli, že podali predsedovi krajského súdu sťažnosť v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“),   ale   dosiaľ   neboli   prijaté   žiadne   opatrenia zaručujúce konanie bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   ďalej   poukázali   na   aktuálnu   judikatúru   ústavného   súdu, podľa ktorej pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd zohľadňuje 3 kritériá. Vo vzťahu ku skúmaniu právnej a faktickej zložitosti veci, o ktorej všeobecný   súd   rozhoduje,   sťažovatelia   uviedli,   že   im   nie   sú „známe   žiadne   extrémne zložitosti   daného   konkurzného   konania“ a   ani   oni   svojím   správaním   neprispeli k predlžovaniu   napadnutého   konania.   Iba   samotný   postup   krajského   súdu,   ktorý „vec nerieši“, je podľa názoru sťažovateľov dôvodom zdĺhavosti konkurzného konania.

Na základe uvedeného sťažovatelia v sťažnosti navrhli, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 K 195/2000 porušil ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal krajskému súdu, aby konal bez zbytočných prieťahov, priznal každému z nich primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € a trovy konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 10685/2013 a sp. zn. Rvp 10686/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a   skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   konania krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd   uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B   K   namietanému   porušeniu   práva   sťažovateľov   garantovaného   v   čl.   48 ods. 2 ústavy

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

V zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd viazaný   pritom   návrhom   na   začatie   konania   (§   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde), čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej   sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označili za porušovateľa svojich práv.

V   zmysle   uvedeného   ústavný   súd   predmet   konania   o   sťažnosti   sťažovateľov vymedzil tak, že je ním namietané len porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, nie však práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré sťažovatelia síce v úvode sťažnosti označili, avšak v petite sťažností sa ich porušenia už nedomáhali a ani ich prípadné porušenie vo svojej argumentácii neodôvodnili.

Ústavný   súd   súčasne   konštatuje,   že   sťažovatelia   prostredníctvom   kvalifikovanej právnej   zástupkyne   (ktorá   koncipovala   samotný   návrh,   pozn.)   v   texte   sťažnosti nekonkretizovali svoje postavenie v predmetnom konaní, ani nepredložili listinné dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností (napríklad kópiu žiadosti o podanie informácie, kópiu sťažnosti predsedovi krajského súdu podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch). Okrem uvedenia celkovej   dĺžky   konania   nekonkretizovali   ani   dôvody,   ktoré   by   mali   signalizovať   záver o existencii zbytočných prieťahov (nešpecifikovali napríklad konkrétne obdobia nečinnosti konajúceho súdu, resp. obdobia neefektívnej činnosti a pod.).

Aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľov preto ústavný súd konštatuje, že sťažnosti vykazujú isté nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, ktoré ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (IV.   ÚS   409/04,   IV.   ÚS   168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).

Vzhľadom na obsah sťažností, z ktorých síce vyplýva, že sťažovatelia sú akcionármi úpadcu, avšak súčasne z nich nevyplýva, že by boli jeho veriteľmi, ústavný súd dopytom na krajskom súde prostredníctvom súdnej kancelárie poverenej činnosťou v konkurzných veciach zistil, že sťažovatelia (ako akcionári úpadcu) nie sú v namietanom konkurznom konaní vedení ako veritelia úpadcu a nie je s nimi ani konané ako s účastníkmi konkurzného konania. Krajský súd konkurznú prihlášku sťažovateľov neeviduje.

Podľa   §   7   ods.   1   a   2   zákona   č.   328/1991   Zb.   o   konkurze   a   vyrovnaní v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) účastníkmi konkurzu sú veritelia,   ktorí   podali   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu,   veritelia,   ktorí   prihlásili   svoje pohľadávky podľa § 20 (ďalej len „konkurzní veritelia“), a dlžník. Účastníkmi konkurzu sa stanú aj veritelia pohľadávok proti podstate (§ 31 ods. 3) a veritelia pohľadávok podľa § 31 ods. 1 písm. a) až c), ak ich nárok nebol uspokojený a uplatnili pohľadávku na súde, ktorý vyhlásil konkurz, žalobou, prihláškou alebo ak sú zahrnutí do zoznamu na účely rozvrhu (§ 29 ods. 1).

Veriteľmi   pohľadávok   proti   podstate   sú   veritelia   pohľadávky,   ktoré   vznikli po vyhlásení konkurzu a sú splatné v priebehu konkurzu, ako aj veritelia pohľadávok podľa § 31 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní (pracovné nároky), ktoré vznikli a sú splatné tri mesiace pred vyhlásením konkurzu a v priebehu konkurzu (§ 31 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní).

Veriteľmi   pohľadávok   podľa   §   31   ods.   1   písm.   a)   až   c)   zákona   o   konkurze a vyrovnaní sú veritelia, ktorí majú nároky na vrátenie preddavku na trovy konania (§ 5 ods. 2),   nároky   na   vrátenie   preddavku   na   odmenu   predbežného   správcu   (§   9b   ods.   3) a nároky   na   trovy   výkonu   rozhodnutia   a   trovy   exekúcie,   ak   výkon   rozhodnutia   alebo exekúcia boli prerušené [§ 14 ods. 1 písm. d)].

Postavenie sťažovateľov ako niektorého zo subjektov vymenovaných v § 7 zákona o konkurze a vyrovnaní nevyplýva ani z obsahu sťažnosti, ani zo zistení ústavného súdu.

Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   domáhať   sa   ochrany základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine v záujme   ochrany   svojich   základných   práv   (napr.   II.   ÚS   32/06,   II.   ÚS   80/06,   III.   ÚS 108/2012).

Po preskúmaní sťažnosti sťažovateľov doručených 27. februára 2013 preto ústavný súd konštatuje, že tieto sťažnosti, namietajúce postup krajského súdu v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 6 K 195/2000 neboli podané osobami, ktoré by v danom konaní mali procesné postavenie účastníkov konkurzného konania. V konkurznom konaní je účastníkom konania ako dlžník len akciová spoločnosť, ktorej sú sťažovatelia akcionármi. V danej veci aplikovaný zákon o konkurze a vyrovnaní však akcionárov obchodnej spoločnosti z dôvodu existencie   ich   právneho   vzťahu   s   obchodnou   spoločnosťou,   ktorej   akcie   vlastnia, za účastníkov konkurzného konania nedefinuje.

Na základe uvedeného ústavný súd predmetné sťažnosti odmietol ako podané zjavne neoprávnenými osobami (§   25 ods.   2 zákona o   ústavnom   súde),   pričom   rozhodovaním o ďalších procesných návrhoch sťažovateľov sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013