znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 188/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   D.,   T.   zastúpeného   advokátom   JUDr.   P.   N.,   L., ktorou namietal porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp. zn.   2   Co   101/2011 z 23. februára 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. D.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2012 doručená sťažnosť Ing. J. D. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 2 Co 101/2011 z 23. februára 2012, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 27 C 8/2003-509 z 26. januára 2011, ktorým zamietol žalobu sťažovateľa.  

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou «domáhal vrátenia peňazí   poukazovaných   J.   K.(ďalej   len   „žalovaný“)   na   základe   troch   písomných   zmlúv o pôžičke zo dňa 4.10.2000, zo dňa 25.10.2000 a zo dňa 4.12.2000, podľa ktorých postupne poskytol žalovanému peniaze spolu 8.600.000,- Sk. Žalovaný tieto peniaze ďalej poukazoval zmluvami o pôžičke D. F..». Sťažovateľ uviedol, že z celkovo požičaných peňazí vo výške 8 600 000 Sk, mu žalovaný do dňa podania žaloby nevrátil sumu 6 875 000 Sk.

3. Krajský súd v napadnutom rozsudku posúdil zmluvy o pôžičke uzatvorené medzi účastníkmi predmetného súdneho konania a D. F., z titulu ktorých sa sťažovateľ domáhal vrátenia   peňazí,   ako   simulované   právne   úkony   a   považoval   ústne   uzatvorenú   zmluvu o združení,   uzatvorenú   medzi   rovnakými   osobami   ako   dissimulovaný   právny   úkon. Z týchto dôvodov potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí žaloby o vrátenie pôžičky, čím   mal   za   preukázané,   že   ku   vzniku   právneho   vzťahu   pôžičky   medzi   sťažovateľom a žalovaným nikdy nedošlo.  

4. Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil jeho základné práva   na súdnu   ochranu   a spravodlivý   proces,   najmä tým, že   považoval právne   závery   krajského   súdu   za   nesúladné   s   vykonanými   skutkovými   zisteniami. Z uvedených dôvodov sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol takto:

„Základné právo Ing. J. D., T., podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   č. k.   2   Co/101/2011-575   zo   dňa 23.2.2012 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co/101/2011-575 zo dňa 23.2.2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“  

5. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

7. Sťažovateľ porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy videl v tom, že krajský súd dospel z vykonaných skutkových zistení k nesprávnym právnym záverom, preto podľa   jeho   názoru   bolo   súdne   konanie   postihnuté   inou   vadou,   ktorá   mala   za   následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

8. Ústavný súd je v prvom rade nútený pripomenúť, že jeho úlohou je len ochrana ústavnosti (čl. 124 ústavy), a nie „bežnej“ zákonnosti. Aj napriek tomu, že ústavný súd je súčasťou súdnej moci upravenej v 7. hlave ústavy, je vyčlenený zo sústavy všeobecných súdov;   nie   je   im   preto   nadriadený   a   neprislúcha   mu   spravidla   prehodnocovať   nimi vykonávané   dôkazy   ani   právne   závery   na   ich   základe   urobené,   pokiaľ   tým   nedošlo k porušeniu   ústavou   (Dohovorom   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd) zaručených základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

9. Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva zaručeného čl. 46 ústavy nie je posúdenie správnosti a relevantnosti právnych záverov všeobecných súdov, ale podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   k   porušeniu   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej a právnickej osoby (II.   ÚS   8/01),   alebo   v   prípade   opravných   konaní   by   všeobecný   súd   odmietol   opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom   v   spojitosti   s   napadnutým   súdnym   rozhodnutím   (IV.   ÚS   115/03),   alebo   ak   by rozhodnutie všeobecného súdu bolo nepreskúmateľné či zjavne nespravodlivé.  

Po preskúmaní sťažnosti a jej príloh ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu nedošlo k zásahu do základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy. Skutočnosť, že sa sťažovateľ so závermi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe založiť odôvodnenosť ústavnej sťažnosti.  

10. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I. ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). O takýto prípad aplikácie práva však v tomto prípade zjavne nejde, napadnuté rozhodnutie je riadne odôvodnené, pričom právne závery v ňom obsiahnuté sú logicky konzistentné.

11. Jadrom sťažovateľovej argumentácie je zjavný nesúhlas s právnym posúdením krajského súdu   o povahe komplexu zmlúv o pôžičkách uzatváraných medzi účastníkmi konania ako predstieraných právnych úkonoch, z ktorých neplynie žalovanému záväzok voči sťažovateľovi na uspokojenie ich predmetu.

12. Ústavný   súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí dostatočne a podrobne rozoberá dôvody, na základe ktorých dospel k záveru o zamietnutí žaloby, a to aj v spojení s rozhodnutím prvostupňového súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ má na dané okolnosti iný názor, nijako neindikuje porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu, resp. základného práva na spravodlivý proces.

13. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu a sťažovateľom   namietaným   porušením   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   resp. základného   práva   na spravodlivý   proces,   v   tejto   časti   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

14. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej poukazoval na to, že postupom krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že absencia porušenia ústavno-procesných   princípov   zásadne   vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti všeobecného súdu za porušenie práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru upraveného v čl. 20 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 201/04, IV. ÚS 184/05, IV. ÚS 189/07). Ústavný súd totiž   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva   názor,   že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 ústavy.

15.   Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   týkajúcej   sa   namietaného   porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť, je sťažnosť zjavne neopodstatnená aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

16. Zo všetkých uvedených dôvodov bola sťažnosť sťažovateľa odmietnutá (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012