znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 188/2011-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   K.,   T.,   a   spoločnosti   K.,   spol.   s   r.   o.,   T., zastúpených   advokátom   JUDr.   J.   C.,   Advokátska   kancelária,   T.,   vo   veci   namietaného porušenia   ich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   4,   čl.   35   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1 v spojitosti s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a 4, čl. 26 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 v spojitosti s čl. 41 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Obdo   18/2010 zo 14. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. a spoločnosti K., spol. s r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 7. októbra 2010 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľka v prvom rade“) a spoločnosti K., spol. s   r. o. (ďalej len „sťažovateľka v druhom rade; spolu len „sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojitosti s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a 4, čl. 26 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 v spojitosti s čl. 41 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo 18/2010 zo 14. júla 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I na základe podnetu sťažovateľky v prvom rade v konaní vo veciach obchodného registra o dosiahnutie zhody medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným stavom rozhodol uznesením sp. zn. 32 Exre 261/2007 z 5. septembra 2008 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) o výmaze obchodného   mena   a sídla   sťažovateľky   v druhom   rade   a   o výmaze   jej   konateľa a spoločníkov.   Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podali   výmazom   z obchodného registra   dotknutí   spoločníci   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   Krajský   súd   v Bratislave uznesením sp. zn. 2 Cov 234/2008 z 20. októbra 2009 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) tak, že odvolanie podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) odmietol, pretože dospel k záveru, že vymazaní spoločníci nie sú účastníkmi konania podľa § 94 ods. 1 OSP, a preto ani nemôžu byť aktívne legitimovaní na podanie odvolania v zmysle § 200a ods. 1 OSP.  

3.   Dotknutí   spoločníci   podali   proti   uzneseniu   krajského   súdu   dovolanie,   ktoré dôvodili tým, že sa im ako účastníkom konania odňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Najvyšší súd ako dovolací súd prisvedčil dotknutým spoločníkom a vyslovil, že postupom krajského súdu a okresného súdu im bola znemožnená eventuálna obrana voči vykonaným zmenám v obchodnom registri a ochrana ich hmotných práv spojených s týmto zápisom.   Podľa   názoru   dovolacieho   súdu   okresný   súd   pochybil   v tom   smere,   že s dotknutými spoločníkmi nekonal ako s účastníkmi konania napriek tomu, že rozhodoval o ich zápisoch v obchodnom registri a svoje rozhodnutie im zaslal len na vedomie, teda bez možnosti podania opravného prostriedku. Krajský súd vo svojom uznesení potom rovnako nesprávne   vyhodnotil,   že   z obchodného   registra   vymazaní   spoločníci   nie   sú   účastníkmi konania   a ich   odvolanie   z tohto   dôvodu   odmietol.   Na   základe   uvedeného   najvyšší   súd napadnutým uznesením zrušil uznesenie krajského súdu a uznesenie okresného súdu a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvého stupňa.

4. Sťažovateľky sa nestotožnili so závermi napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, podľa   ich   názoru   zrušením   uznesení   krajského   súdu   a okresného   súdu   v konaní o dosiahnutie   zhody   zápisu   v obchodnom   registri   so   skutočným   stavom   sa   obnovil protiprávny stav, ktorého obsahom je výmaz sťažovateľky v prvom rade ako konateľky a spoločníčky sťažovateľky v druhom rade a opätovný zápis iných osôb bez právneho titulu.

5. Z ústavnoprávneho hľadiska sťažovateľky vytýkajú uzneseniu najvyššieho súdu predovšetkým ústavne nekonformný výklad § 200a ods. 1, 2 a 5 a § 94 ods. 1 OSP, keď najvyšší   súd   považoval   spoločníkov,   ktorí   boli   vymazaní   z obchodného   registra,   za účastníkov   v predmetnom   konaní   o dosiahnutie   zhody   zápisu.   Vo   svojej   sťažnosti argumentovali   tým,   že   o právach   a povinnostiach   spoločníkov   sa   rozhoduje   v   iných konaniach   pred   všeobecnými   súdmi,   konkrétne   v konaní   o určenie   neplatnosti   zmluvy o prevode obchodného podielu a dodatku č. 2 k spoločenskej zmluve (ktoré prebieha pred Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 20 NcCb 4/2007 a nie je právoplatne skončené) a v konaní o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia (ktoré bolo právoplatne skončené rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 25/2007 z 3. októbra 2007). Práve tieto dve   konania,   odlišné   od   konania   o dosiahnutí   zhody   zápisu   v obchodnom   registri   so skutočným stavom, majú vplyv na priznanie hmotných práv osôb zapísaných v obchodnom registri. Konanie o dosiahnutie zhody zápisu takým konaním nie je, a preto nie je daný ani právny základ na priznanie v obchodnom registri zapísaným osobám postavenie účastníka konania. Napokon sťažovateľky v sťažnosti poukazujú na to, že ani samotná sťažovateľka v prvom rade nebola konajúcimi súdmi považovaná za účastníčku predmetného konania o dosiahnutie zhody zápisu v obchodnom registri so skutočnosťou.  

6. Sťažovateľky taktiež napádali uznesenie najvyššieho súdu v časti odôvodnenia, podľa ktorého „doterajšie nevyslovenie neplatnosti zmluvy a dodatku č. 2 v prebiehajúcom konaní, ktoré by nadobudlo právoplatnosť, nemožno chápať tak, že zmluva a dodatok č. 2 sú platné“. Takéto   odôvodnenie   vo   všeobecnosti   považujú   za   popretie   zásady   prezumcie platnosti   zmluvy   do   času,   kým   nie   je vyslovená   jej   neplatnosť,   a v danom   konkrétnom prípade   popretie   práva   sťažovateľky   v prvom   rade   na   obchodný   podiel   sťažovateľky v druhom rade.

7.   V petite   sťažnosti   sťažovateľky   žiadali   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky v prvom rade podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 35 ods. 1 ústavy a základného práva podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 26 ods. 1 listiny a základného   práva   sťažovateľky   v druhom   rade   podľa   čl.   35   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1 v spojitosti s čl. 51 ods. 1 ústavy a základného práva podľa čl. 26 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 v spojitosti s čl. 41 ods. 1 listiny, zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec vrátil na ďalšie konanie,   priznal   sťažovateľke   v   prvom   rade   primerané   zadosťučinenie v sume 5 000 € a sťažovateľke v druhom rade v sume 10 000 € a obom sťažovateľkám náhradu trov konania.  

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.  

9. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy účinnej do 31. decembra 2010 každý má právo vlastniť majetok.   Vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona   a   za   primeranú   náhradu.   Obsahovo   zhodné   základné   práva   zakotvuje   aj   listina v označenom čl. 11 ods. 1 a 4.

10. Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Rovnaké základné právo je zakotvené v čl. 26 ods. 1 listiny.

11.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Listina vo svojom čl. 36 ods. 1 garantuje obsahovo totožné základné právo. Podľa čl. 51 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13.   Z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   možno   konštatovať,   že   systém   ústavnej ochrany   základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

14. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú   ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto   je   právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 21/96, I. ÚS 17/01, I. ÚS 87/08).

15. Vzhľadom na skutkové okolnosti v predloženej veci ústavný súd v prvom rade konštatuje,   že   zrušujúce   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   nie   je   konečné   a   vrátením   veci okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   poskytne   ochranu   sťažovateľkami   označených základných práv okresný súd,   a preto v súlade s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde je ústavnému súdu daná   možnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietnuť   sťažnosť   pre nedostatok právomoci.

16.   Ústavný   súd   z dôvodu   presvedčivosti   tohto   rozhodnutia   dopĺňa,   že   v danom prípade okrem vysloveného nedostatku právomoci na prerokovanie sťažnosti existuje aj ďalší relevantný dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to pre zjavnú neopodstatnenosť.

17. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie s ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

18. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (mutatis mutandis I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

19. Podstata predloženej sťažnosti spočíva v tvrdení, že najvyšší súd protiústavne interpretoval   označené   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku,   keď   v osobitnom konaní vo veciach obchodného registra, ktorým sa má dosiahnuť zhoda medzi zápisom v   obchodnom   registri   a   skutočným   stavom,   priznal   postavenie   účastníka   konania   aj spoločníkom, ktorí v tomto konaní boli vymazaní z obchodného registra.

20. Podľa § 200a ods. 1 OSP konanie vo veciach obchodného registra je konanie, ktorým sa má dosiahnuť zhoda medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným stavom inak ako na základe návrhu na zápis, zmenu zápisu alebo výmaz údajov podľa osobitného zákona. Podľa § 200a ods. 2 OSP konanie vo veciach obchodného registra môže registrový súd začať aj bez návrhu.

21. Podľa § 94 ods. 1 prvej vety OSP v konaní, ktoré možno začať i bez návrhu, sú účastníkmi aj tí, o právach alebo povinnostiach ktorých sa má konať.

22.   Najvyšší   súd   napadnuté   uznesenie,   ktorým   zrušil   uznesenia   okresného   súdu a krajského súdu, odôvodnil s odkazom na citované ustanovenia OSP v podstatnom takto: „Občiansky súdny poriadok považuje za účastníkov konania nielen navrhovateľa, odporcu alebo osoby, ktoré za účastníkov výslovne označuje zákon, ale aj osoby, o ktorých právach alebo   povinnostiach   sa   má   konať,   ak   ide   o konanie,   ktoré   možno   začať   i bez   návrhu. Konanie vo veciach obchodného registra, t. j. konanie, ktorým sa má dosiahnuť zhoda medzi skutočným právnym stavom a zápisom v obchodnom registri môže súd začať aj bez návrhu, preto v danom konaní sú účastníkmi i osoby, o ktorých právach a povinnostiach sa má konať.

Dovolací súd nesúhlasí s názorom odvolacieho súdu, že registrový súd rozhoduje len o právach a povinnostiach právnickej osoby ako účastníka konania. Vykonaním zápisu, jeho zmeny,   resp.   výmazom   určitého   zápisu   z obchodného   registra   dochádza   k zmene   práv a povinností   osôb   dotknutých   zápisom.   Výmazom   osoby   konateľa   a spoločníkov,   títo strácajú   reálnu   možnosť   riadiť   spoločnosť,   resp.   podieľať   sa   na   zisku   spoločnosti. V prípade   nahradenia   vymazaných   osôb   z obchodného   registra   inými   osobami, novozapísané osoby nadobúdajú všetky práva a povinnosti, ktoré zákon spája s výkonom jednotlivých   funkcií   v spoločnosti   s ručením   obmedzeným.   Nakoľko   uskutočnenie   zmeny zápisov je vážnym zásahom do oprávnených záujmov dotknutých osôb, nemožnosť podať odvolanie proti vykonaným zmenám je znemožnením eventuálnej obrany týchto osôb voči rozhodnutiu súdu na základe neúplných podkladov predložených navrhovateľom na konanie o zhode   zápisov   v obchodnom   registri   so   skutočným   stavom,   príp.   voči   nezákonnému postupu súdu, a teda odňatím možností dotknutých osôb konať pred súdom....

Zákon   č.   530/2003   Z.   z.   o obchodnom   registri   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov upravuje v ust. § 5 ods. 1 navrhovateľov, ktorí majú právo podať návrh na zápis údajov,   zmenu   a výmaz   zapísaných   údajov.   Navrhovateľmi   sú   zapísané   osoby   a osoby oprávnené   podľa   osobitného   zákona,   napr.   Obchodného   zákonníka.   Dané   ustanovenie umožňuje zapísaným osobám požadovať od registrového súdu vykonanie zápisov, ktoré sa ich týkajú, preto by bolo nelogické, aby rovnaké oprávnenie nemali tieto osoby aj v konaní o zhode zapísaných údajov so skutočným stavom.

Dovolací súd považuje za nutné podotknúť,   že podľa ust.   § 200a ods. 5 O.s.p. registrový súd po vydaní uznesenia o začatí konania podľa ods. 2, t. j. po začatí konania ex offo ho doručí zapísanej osobe a postupuje tak, že vykonáva ďalšie dôkazy, potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci ich účastníci nenavrhli. Uvedené ustanovenie je potrebné aplikovať   aj   v prípade   začatia   konania   na   návrh,   aby   nedošlo   k rozdielnym   postupom v konaniach   o zhode,   začatých   bez   návrhu   a s návrhom.   Doručenie   uznesenia   o začatí konania má za následok nielen informovanie zapísanej osoby, že sa konanie o zhode začalo, ale zapísanej osobe sa tým dáva aj možnosť uplatniť svoje procesné práva a brániť sa proti neoprávneným zásahom do zápisov uvedených v obchodnom registri.

Spoločníci   a konateľ   sú   v časti   svojich   zápisov   účastníkmi   konania   o dosiahnutie zhody a odvolací súd na základe nesprávneho právneho posúdenia veci odňal spoločníkom a konateľovi   možnosť   konať   pred   súdom,   preto   dovolací   súd   napadnuté   uznesenie odvolacieho súdu v zmysle ust. § 234b ods. 2 prvá veta O.s.p. zrušil.“

23. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľky podanou sťažnosťou v podstate   požadujú   revíziu   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu.   Podľa   názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd ku všetkým zásadným námietkam zaujal stanovisko, a preto aj ústavný   súd   ho   považuje   za   dostačujúci,   ale   aj   ústavne   relevantný.   V   citovanej   časti odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd   zrozumiteľným   a   jednoznačným spôsobom   uviedol   argumentáciu,   na   základe   ktorej   považoval   dovolanie   dotknutých spoločníkov za prípustné a dôvodné. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že zvolená interpretácia relevantných právnych noriem by bola arbitrárna alebo svojvoľná, majúca za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo že by došlo k zásahu do   ďalších   sťažovateľkami   označených   základných   práv   (najmä práva   vlastniť   majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a základného práva slobodne podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 26 ods. 1 listiny). Najvyšší súd svojím postupom aplikoval relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku podľa ich obsahu.

24. Ústavný súd pre úplnosť dodáva, že v sťažnosti namietaná časť odôvodnenia uznesenia   najvyššieho   súdu,   ktorým   mala   byť   podľa   sťažovateliek   popretá   zásada prezumpcie   platnosti   civilných   zmlúv,   a tým   aj   právo   sťažovateľky   v prvom   rade   na obchodný   podiel   sťažovateľky   v druhom   rade,   neodôvodňuje   priamo   samotný   výrok napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Najvyšší súd zrušil uznesenia okresného súdu a krajského súdu, pretože účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP], čo aj náležite vyargumentoval.

25.   Okolnosť,   že   sťažovateľky   sa   s výrokom   uznesenia   najvyššieho   súdu nestotožňujú, nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súd preto nemá dôvod zasahovať do záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd k tomu poznamenáva, že základné   právo   na   súdnu   ochranu   a spravodlivé   súdne   konanie   garantované   ústavou a listinou neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).  

26.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označili sťažovateľky, a to buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo   slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II.   ÚS   101/03,   IV.   ÚS   136/05).   Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   O taký   prípad   išlo   aj   v prerokúvanej   veci,   preto ústavný súd z už uvedených dôvodov považuje sťažnosť aj za zjavne neopodstatnenú.

27. Keďže sťažovateľky namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy a základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 26 ods. 1 listiny len z dôvodu arbitrárnosti záverov napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa detailne jednotlivými článkami ústavy a listiny, ktoré mali byť porušené. Sťažovateľkami označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny porušené nebolo a v nadväznosti na to nemohlo dôjsť   ani   k   porušeniu   ďalších   sťažovateľkami označených   práv (mutatis mutandis IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08).

28. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených sťažovateľkami v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011