znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 188/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Z. K., B., zastúpeného advokátkou Mgr. A. S., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 114/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. K.. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2010 doručená sťažnosť Z. K., B.(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. A. S., B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 114/2008.

Zo sťažnosti sťažovateľa a spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 114/2008 vyplýva, že 22.   decembra   2006   podal   sťažovateľ   Okresnému   súdu   Bratislava   III   návrh   na   vydanie platobného rozkazu o zaplatenie sumy 174 000 Sk s prísl. Vec bola 23.   februára 2007 z dôvodu   miestnej nepríslušnosti podľa § 105 ods. 1 a 2 a § 84 Občianskeho súdneho poriadku postúpená okresnému súdu, ktorým je vedená pod sp. zn. 8 C 114/2008.

Okresný   súd   Bratislava   II „...   13.   9.   2007   vydal...   platobný   rozkaz,   t.   j.   po 9 mesiacoch od podania návrhu, voči ktorému podala odporkyňa odpor zo dňa 19. 12. 2007,   podaný osobne na   súde dňa   21.   12.   2007.   Sťažovateľ   sa domáhal   pokračovania v konaní   listami   zo   dňa   28.   11.   2008   a   5.   2.   2009,   adresovanými   súdu   so   žiadosťou o vytýčenie pojednávania, a súčasne v tom období podal aj sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú   predsedníčke   Okresného   súdu   Bratislava   II   zo   dňa   28.   1.   2009.   Na   túto sťažnosť predsedníčka súdu reagovala listom zo dňa 27. 2. 2009 (doručený dňa 5. 3. 2009), ktorým skonštatovala prieťahy v konaní a uviedla, že na odstránenie zistených nedostatkov bol zákonný sudca písomne upozornený, ako aj na potrebu konať vo veci plynulo a bez zbytočných prieťahov. Prvé pojednávanie v tejto veci sa uskutočnilo dňa 16. 3. 2009, t. j. po 1 a pol roku od vydania platobného rozkazu...

Pojednávania sa následne uskutočnili dňa 30. 3. 2009, 4. 5. 2009, 13. 5. 2009, 10. 6. 2009 a 9. 9. 2009...

Posledné   pojednávanie,   ktoré   sa   uskutočnilo   dňa   9.   9.   2009   bolo   odročené   na neurčito s tým, že vo veci bude nariadené znalecké dokazovanie. Do dnešného dňa však súd vo   veci   nevykonal   žiaden   úkon,   znalecké   dokazovanie   doteraz   nebolo   nariadené   (vyše 6 mesiacov od pojednávania).“

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Sťažnosti predsedníčke Okresného súdu Bratislava II na prieťahy v konaní boli napísané

-   dňa   28.   1.   2009   (odoslaná   poštou   dňa   4.   2.   2009),   ktorú   predsedníčka   súdu vyhodnotila po jej prešetrení ako opodstatnenú pretože vo vybavovaní veci vznikli prieťahy v konaní ( listom zo dňa 27. 2. 2009)

- dňa 8. 2. 2010 (osobne podaná na súde dňa 9. 2. 2010), na ktorú predsedníčka súdu doposiaľ nereagovala...

O návrhu navrhovateľa zo dňa 13. 12. 2006 doteraz nebolo rozhodnuté. Z dôvodu nečinnosti súdu bolo vo veci – v skrátenom konaní – vydaný platobný rozkaz dňa 13. 9. 2007, ktorý bol doručený navrhovateľovi 12. 12. 2007. Platobný rozkaz bol vydaný po 9 mesiacoch a doručovaný navrhovateľovi bol 3 mesiace! Po podaní odporu súd vo veci opäť nekonal. Preto sťažovateľ žiadal súd o vytýčenie pojednávania listom zo dňa 28. 11. 2008, 5. 2. 2009 a podal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedníčke súdu (list zo dňa 28. 11. 2008). Dňa 16. 3. 2009 sa konalo prvé pojednávanie v tejto veci t. j. po 3 rokoch od podania návrhu a 1 rok a 3 mesiace odo dňa, kedy bol na súd doručený odpor odporkyne voči platobnému rozkazu. Posledné pojednávania v tejto veci sa konalo 9. 9. 2009, kedy súd pojednávanie odročil na neurčito s tým, že bude nariadené znalecké dokazovanie. Od vtedy súd do dnešného dňa (19. 3. 2010) vo veci nekonal t. j. viac ako 6 mesiacov. Na tomto mieste vyvstáva otázka, prečo súd čakal s takýmto nie náročným rozhodnutím tak dlho? Prieťahy v konaní na strane súdu vychádzajúc z vyššie uvedeného sú nasledovného a boli najmä od 13. 12. 2006 do 13. 9. 2007, od 21. 12. 2007 do 16. 3. 2009 a od 9. 9. 2009 dodnes t. j. 19. 3. 2010.

Okrem   toho,   hlavným   a   zbytočným   prieťahom   je   v   tomto   konaní   celková, neprimeraná   dĺžka   konania;   t.   j.   od   podania   návrhu   nebolo   vo   veci   rozhodnuté   počas 3 a pol roka.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   v   predmetnej   veci rozhodol týmto nálezom:

„Okresný súd Bratislava II v konaní vo veci pod sp. zn. 8C 114/08 porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované Ústavou Slovenskej republiky v čl. 48 ods. 2.

Okresnému súdu Bratislava II prikazuje aby v konaní vo veci vedenej pod spis. zn. 8C 114/08 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.320,- EUR, ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Porušovateľ   základného   práva   je   povinný   sťažovateľovi   zaplatiť   náhradu   trov právneho zastúpenia vo výške 495,18 EUR /za 2 úkony – prevzatie a príprava právneho zastúpenia, písomné podanie na súd, podľa § 11 ods. 2 v spojitosti s § 10 ods. 1 vyhlášky 655/2004 Z. z. je 1 úkon 200,85 EUR t. j. 2 úkony z 200,85 EUR + (2 x paušál 7,21 EUR) + 19 % DPH (79,06 EUR) = 495,18 EUR/.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   sa   osobitne   zameral   na   preskúmanie   opodstatnenosti   sťažnosti sťažovateľa, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   podľa   ustálenej   praxe   odmieta   sťažnosť   ako   zjavne   neopodstatnenú,   ak „vzhľadom   na   skutočnosť,   že   celková   doba   konania   pred   súdom   nesignalizuje   reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03), resp. ak „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

Podstatou sťažnosti a predmetom konania pred ústavným súdom je nárok sťažovateľa na   ochranu   pred   postupom   okresného   súdu,   ktorým   boli   podľa   jej   názoru   spôsobené zbytočné   prieťahy   a   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.

K zbytočným prieťahom postupom okresného súdu malo dôjsť tým, že okresný súd

- vydal platobný rozkaz až po 9 mesiacoch od podania návrhu,

- prvé pojednávanie sa konalo po troch rokoch od podania návrhu,

- od 9. septembra 2009 do podania sťažnosti ústavnému súdu okresný súd vôbec nekonal.

Ústavný súd si z okresného súdu vyžiadal príslušný spis a zistil tieto pre rozhodnutie rozhodujúce skutočnosti:

Návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu   podal   sťažovateľ   Okresnému   súdu Bratislava III   22.   decembra   2006,   ktorý   postúpil   vec   z   dôvodu   miestnej   nepríslušnosti okresnému   súdu   (vec   bola   doručená   okresnému   súdu   28.   februára   2007).   Výzvou zo 7. marca   2007   vyzval   okresný   súd   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku. Sťažovateľ   si   výzvu   neprevzal.   Z uvedeného   dôvodu   bola   výzva   opätovne   zasielaná právnemu   zástupcovi   sťažovateľa,   pričom   doručená   mu   bola   10.   augusta   2007.   Súdny poplatok sťažovateľ zaplatil 3. septembra 2007 a platobný rozkaz bol vydaný 13. septembra 2007. Proti platobnému rozkazu podal žalovaný odpor 21. decembra 2007, pričom súdny poplatok   za   odpor   žalovaný   uhradil   až   23.   apríla   2008.   Dňa   28.   januára   2009   podal sťažovateľ   predsedníčke   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní,   na   ktorú odpovedala listom z 27. februára 2009, ktorým mu oznámila, že vo veci zistila prieťahy, za čo   sa   mu   ospravedlňuje.   Dňa   4.   marca   2009   bol   nariadený   termín   pojednávania   na 16. marec 2009. Okresný súd vo veci plynule konal až do 9. septembra 2009, keď bolo pojednávanie odročené na neurčito s tým, že vo veci bude nariadené znalecké dokazovanie. Dňa 9. februára 2010 sťažovateľ opätovne podal predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, pričom na túto sťažnosť predsedníčka okresného súdu ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu (26. marca 2010) nereagovala. Uznesenie o ustanovení znalca vydal okresný súd 16. marca 2009.

Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou, jej prílohami a spisom okresného súdu dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

K námietke sťažovateľa, že okresný súd vydal platobný rozkaz až po 9 mesiacoch od podania návrhu, ústavný súd uvádza, že jednou z hlavných podmienok, ktorá musí byť splnená na to, aby súd mohol platobný rozkaz vydať, je splnenie poplatkovej povinnosti navrhovateľa. Sťažovateľ podal návrh na vydanie platobného rozkazu 23. decembra 2006, avšak súdny poplatok zaplatil až na výzvu súdu, a to 3. septembra 2007. Platobný rozkaz okresný   súd   vydal   13.   septembra   2007,   teda   iba   10   dní   po   splnení   všetkých   zákonom ustanovených   podmienok   na   jeho   vydanie.   Nebola   to   teda   nečinnosť   súdu,   ktorá   sa podieľala na tom, že došlo k vytvoreniu procesnej prekážky brániacej vydaniu platobného rozkazu. Sťažovateľ tým, že súdny poplatok zaplatil až 9 mesiacov po podaní návrhu na vydanie platobného rozkazu, prakticky konal proti naplneniu účelu zaručeného základného práva, na porušenie ktorého sa teraz v konaní pred ústavným súdom sťažuje.

Sťažovateľ tvrdí, že prvé pojednávanie sa konalo po troch rokoch od podania návrhu. Toto tvrdenie sťažovateľa sa nezakladá na pravde. Prvé pojednávanie sa konalo 16. marca 2009, teda 2 roky a 3 mesiace po podaní návrhu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na už uvedené skutočnosti týkajúce sa prieťahov v konaní, ktoré boli zapríčinené samotným sťažovateľom v súvislosti s platením súdneho poplatku. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že konanie okresného súdu, proti ktorému sťažnosť sťažovateľa smeruje, je vedené až od 27. februára 2007, keďže sťažovateľ podal návrh na miestne nepríslušný súd, takže odo dňa, keď vec napadla na okresný súd, po nariadenie termínu pojednávania uplynula v skutočnosti   iba   doba   2   roky   a   3   mesiace.   Z   uvedeného   obdobia   bol   okresný   súd v skutočnosti nečinný až od 23. apríla 2008, keď žalovaný zaplatil súdny poplatok za odpor, do 4. marca 2009, keď bol nariadený termín pojednávania na 16. marec 2009.

V   prípade   namietaného   porušenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   je   s   účinnosťou   od   1.   apríla   2005   účinným   prostriedkom   nápravy   v   prípade zbytočných prieťahov sťažnosť adresovaná predsedovi príslušného súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Uvedená nečinnosť okresného súdu bola predmetom sťažnosti na prieťahy v konaní podanej sťažovateľom 28. januára 2009 predsedníčke okresného súdu.

Predsedníčka okresného súdu v odpovedi z 27. februára 2009 uznala sťažnosť za dôvodnú. Vo veci bolo nariadené pojednávanie 4. februára 2009, teda je zrejmé, že zo strany súdu po podanej sťažnosti predsedníčke okresného súdu došlo k náprave nežiaduceho stavu.

Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy aj tým, že okresný súd je od 9. septembra 2009 vo veci úplne nečinný. Sťažovateľ uvádza,   že   9.   februára   2010   podal   predsedníčke   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy v konaní, pričom táto na ňu ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nereagovala.

Ústavný súd opakovane vyslovil, že podanie sťažnosti na prieťahy podľa § 62 zákona o súdoch považuje za vyčerpanie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde len v tom prípade, ak sťažovateľ poskytne príslušnému súdu dostatočný priestor   na   prijatie   opatrení   na   účely   nápravy   a   odstránenia   protiprávneho   stavu zapríčineného nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou.

Účelom   sťažnosti   proti   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa zákona o súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie je v súlade s právom zaručeným čl. 48 ods. 2 ústavy, ale poskytnutie príležitosti súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou (m. m. II. ÚS 64/97, I. ÚS 20/05).

Ústavný súd konštatuje, že v tomto prípade využitie právneho prostriedku, na ktorého uplatnenie mal sťažovateľ právo (sťažnosť na prieťahy v konaní) podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, sa v okolnostiach posudzovanej veci prejavilo ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu ako   účinný   prostriedok   nápravy.   Sťažnosť   bola   predsedníčke   okresného   súdu   podaná 9. februára 2010. Uznesenie okresného súdu, ktorým bolo nariadené znalecké dokazovanie, bolo vydané 16. marca 2010, teda ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Z ďalšieho postupu okresného súdu vo veci po podaní sťažnosti na prieťahy v konaní predsedníčke okresného súdu možno vyvodiť, že okresný súd na predmetnú sťažnosť adekvátne reagoval a prijal v primeranej lehote potrebné opatrenia.

Ústavný súd na základe uvedených skutočností konštatuje, že hoci doterajšia doba konania vo veci sťažovateľa vzhľadom na to, že vo veci ešte nebolo rozhodnuté, nie je uspokojivá   (od   začiatku   konania okresného   súdu   do   podania sťažnosti   ústavnému súdu uplynuli tri roky), ale s prihliadnutím na správanie sťažovateľa, ktorý k doterajšej dobe konania   prispel   svojím   konaním   (návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu   bol   podaný   na miestne nepríslušný súd a súdny poplatok sťažovateľ uhradil až na výzvu okresného súdu a po   uplynutí   takmer   9   mesiacov   od   podania   návrhu   na   vydanie   platobného   rozkazu), a s prihliadnutím   na   ďalšie   okolnosti,   na   ktoré   už   ústavný   súd   poukázal,   je   ústavne akceptovateľná.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   preto   nemožno   kvalifikovať   postup okresného súdu   v posudzovanom   období ako taký, ktorý   by mohol   spôsobiť porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd na záver uvádza, že opakovaná nečinnosť okresného súdu by mohla spôsobiť   porušenie základného   práva sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto nie je vylúčené, aby sa sťažovateľ v budúcnosti na ústavný súd opakovane so sťažnosťou na prieťahy v konaní obrátil.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2010