znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 188/09-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. apríla 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Milana   Ľalíka   a   sudcov   Marianny   Mochnáčovej   a   Petra   Brňáka prerokoval   prijatú   sťažnosť A.   K.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   V. O.,   L.,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 113/2004 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 113/2004   p o r u š e n é b o l o.

2.   A. K. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   100 € (slovom sto eur), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava III   p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u   k   l   a   d   á   zaplatiť ustanovenému advokátovi JUDr. V. O. odmenu a náhradu hotových výdavkov v celkovej sume 324,16 € (slovom tristodvadsaťštyri eur a šestnásť centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy konania v sume 324,16 € (slovom tristodvadsaťštyri eur a šestnásť centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) sp. zn. I. ÚS 188/09 zo 14. októbra 2009 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť A. K. (ďalej len,,sťažovateľka“) z 19. januára 2009, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 113/2004.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   doplnenej   podaním   sťažovateľky   z   21.   septembra   2009 vyplynulo,   že   konanie   pred   okresným   súdom   sa   začalo   návrhom   sťažovateľky   (ako navrhovateľky) na vydanie platobného rozkazu, ktorý bol okresnému súdu doručený 28. mája 2004. Okresný súd vo veci rozhodol platobným rozkazom zo 17. decembra 2004, ktorý bol z dôvodu nemožnosti jeho doručenia odporcovi zrušený uznesením okresného súdu zo 7. marca 2006. Krajský súd v Bratislave (ďalej len,,krajský súd“) na odvolanie sťažovateľky uznesením sp. zn. 5 Co 444/06 z 31. júla 2007 potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu, ktorým bol platobný rozkaz zrušený.

3. Sťažovateľka poukázala taktiež na sťažnosti na prieťahy v konaní pred okresným súdom, ktoré opakovane adresovala predsedníčke krajského súdu (sťažnosť z 15. augusta 2005, sťažnosť z 25. júla 2008) a na jej žiadosti prešetrenie vybavenia sťažnosti adresované predsedníčke krajského súdu (žiadosť z 11. októbra 2007 a žiadosť z 3. novembra 2008), ako   aj   na   spôsob   ich   vybavenia   zo   strany   predsedu   okresného   súdu   (ktoré   mu   boli postúpené), resp.   priamo   zo   strany   funkcionárov   krajského súdu. Podpredsedníčka okresného   súdu   v prípise   z   25.   novembra   2008   (sťažovateľke   bol   doručený 1. decembra 2008) konštatovala, že sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní je dôvodná. Podpredsedníčka krajského súdu listom z 28. novembra 2008 (sťažovateľke bol doručený 5. decembra 2008) sťažovateľke oznámila, že skutočne zistila, že došlo k oneskorenému vybaveniu jej sťažnosti.

4. Pokiaľ ide o namietané zbytočné prieťahy v konaní, tieto vidí sťažovateľka jednak v nedodržaní zákonných lehôt na vybavenie jej sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 65 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“) a taktiež v tom, že okresný súd vo   veci   samej   vôbec   nekonal   vo   viacerých   dlhých,   presne   určených   obdobiach,   ktoré vo svojej sťažnosti popísala.  

5. Napokon sťažovateľka uviedla, že ,,... konanie na okresnom súde bolo právoplatne skončené   až   rozsudkom   zo   dňa   24.   02.   2009,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   dňa 01. 04. 2009 a vykonateľnosť dňa 06. 04. 2009 v spojení s opravným uznesením týkajúcim sa   výrokovej   časti   predmetného   rozsudku   zo   dňa   08.   07.   2009,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť   dňa   05.   08.   2009   a   vykonateľnosť   dňa   10.   08.   2009,   čo   som   zistila   len telefonicky od pracovníčky informačnej kancelárie okresného súdu...“.

Ďalej sťažovateľka na preukázanie zásahu do svojich práv postupom okresného súdu v   podstatnom   uviedla:,,Viacnásobne   som   žiadala   príslušnými   prostriedkami   ochranu svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov pričom som apelovala na súd, aby   robil   potrebné   procesné   úkony   priebežne   a   plynulo,   a   to   tak,   aby   smerovali k odstráneniu mojej právnej neistoty, čo je hlavným účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Napriek tomu boli procesné úkony zo strany súdu   uskutočňované   v   neúmerne   veľkých   časových   odstupoch,   čo   podrobne   opisujem v predmetnej sťažnosti.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že od podania žaloby doručenej súdu dňa 28. 05. 2004 do   právoplatného   rozhodnutia   uplynulo   viac   ako   5   rokov.   Poukazujem   zároveň na skutočnosť, že účel a cieľ práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo možné v čase podania mojej sťažnosti zo dňa 19. 01. 2009 na Ústavný súd Slovenskej republiky   dosiahnuť,   nakoľko   v   čase   keď   došla   sťažnosť   Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky, t. j. dňa 30. 01. 2009 ešte stále dochádzalo k porušovaniu namietaného práva, nakoľko   napadnuté   konanie   prvostupňového   súdu   v   tom   čase   ešte   nebolo   právoplatne skončené. Namietané porušenie môjho práva v čase podania sťažnosti ešte trvalo, a teda nebola   odstránená   moja   právna   neistota   v tomto   konaní,   čo   odôvodňovalo   potrebnosť, dôvodnosť a opodstatnenosť predmetnej sťažnosti podanej Ústavnému súdu v Slovenskej republike.

Poukazujem   opätovne   na   to,   že sa   predmetné   konanie   o   zaplatenie   vedené   pred Okresným súdom Bratislava III nevyznačovalo právnou zložitosťou, nakoľko uvedená vec patrí   k   štandardnej   agende   všeobecných   súdov   a   skutková   či   právna   zložitosť   nebola preukázaná.“

6. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd v náleze vyslovil:,,Základné právo A. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 113/2004 porušené bolo. A. K. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.800,-Eur (slovom tisícosemsto eur),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   III   povinný   jej   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti nálezu.

Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   ukladá   zaplatiť   trovy   právneho zastúpenia A. K. v sume 324,16 Eur (slovom tristodvadsaťštyri eur a šestnásť centov) na účet advokáta JUDr. V. O. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   Bratislava   III   je   povinný   uhradiť   štátu   trovy   právneho   zastúpenia v sume 324,16 Eur (slovom tristodvadsaťštyri eur a šestnásť centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

7.   Ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vyzval   okresný   súd,   aby sa k prijatej sťažnosti vyjadril, oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní, a zaslal ústavnému súdu kompletný   spisový   materiál.   Podpredsedníčka   okresného   súdu   v   písomnom vyjadrení z 9. februára 2010 popísala priebeh konania s chronológiou procesných úkonov, uviedla, že netrvá na ústnom prerokovaní veci, a pripojila písomné vyjadrenie zákonnej sudkyne Mgr. I. D. P. Táto uviedla, že vec napadla do jej súdneho oddelenia v júni 2008, keď nastúpila na výkon funkcie sudcu po ukončení materskej dovolenky. Spis jej však bol fakticky pridelený až 25. novembra 2008, keď stanovila deň verejného vyhlásenia rozsudku na 9. december 2008, keď súd z dôvodov na strane navrhovateľky (sťažovateľky) rozsudok nevyhlásil,   ale   k   vyhláseniu   rozsudku   došlo 24. februára 2009. Zákonná sudkyňa v závere uviedla, že za obdobie od pridelenia predmetnej veci do jej súdneho oddelenia k prieťahom nedošlo a k prípadným predchádzajúcim prieťahom sa vyjadriť nevie.

8. Na výzvu ústavného súdu ku vhodnosti ústneho pojednávania právny zástupca sťažovateľky   v   prípise   datovanom   18.   decembra   2009   uviedol,   že   netrvá   na   ústnom pojednávaní vo veci.

9. Po podrobnom posúdení obsahu spisu okresného súdu, sťažnosti a vyjadrenia k nej dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť je dôvodná.

III.

10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

11. Účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že,,Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“ (II. ÚS 26/95). Je však prirodzené a ústavný súd to už vo svojej judikatúre zdôraznil, že každé namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, pričom tri   základné   kritériá   sú:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   konania   a   postup   súdu (napr. I. ÚS 3/00 alebo I. ÚS 7/02). Medzi kritériá, na ktoré ústavný súd tiež prihliada pri svojom rozhodovaní, patrí aj predmet sporu v posudzovanom konaní a význam sporu pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02 alebo II. ÚS 32/02). Napokon ústavný súd taktiež   prihliada   v   konkrétnom   prípade na čas trvania konania (napr. I. ÚS 92/97, II. ÚS 21/01), resp. na celkovú dĺžku konania (III. ÚS 123/02).

12. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo základom skúmania ústavného súdu, či postupom   okresného   súdu   v   konaní   o   právnej   veci   sťažovateľky   v   období predchádzajúcom   podaniu   sťažnosti   (t.   j.   pred   19.   januárom   2009)   došlo   k   porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z chronológie procesných úkonov v konaní vyplývajú tieto rozhodné skutočnosti:

- 28. máj 2004 – podanie návrhu na súde, vec pridelená zákonnej sudkyni Mgr. I. P.,

- 7. júl 2004 – uznesenie o oslobodení navrhovateľky od súdneho poplatku,

- 17. december 2004 – vydaný platobný rozkaz,

- December   2004   až   jún   2005   –   pokusy o doručenie platobného rozkazu odporcovi a reklamácia doručovania na pošte,

- 27. jún 2005 – zmena zákonnej sudkyne (vec pridelená JUDr. A. M.),

- 7. september 2005 – zmena zákonnej sudkyne (vec pridelená Mgr. J. W. B.),

- 7. marec 2006 – uznesenie o zrušení platobného rozkazu,

- 13. apríl 2006 – okresnému súdu bolo doručené odvolanie navrhovateľky proti uzneseniu zo 7. marca 2006 o zrušení platobného rozkazu,

-   18.   september   2006   –   spis   bol   zaslaný   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o   odvolaní navrhovateľky,

- 4. október 2007 – okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu z 31. júla 2007, ktorým bolo napadnuté uznesenie potvrdené,

- 12. október 2007 – bol doručovaný návrh s prílohami na vyjadrenie odporcovi,

- 27. november 2007 – referát v spise (pokyn na predloženie spisu konajúcej sudkyni),

- 25. november 2008 – spis bol predložený z Spr. a následne 26. novembra 2008 bol určený termín verejného vyhlásenia rozsudku na 9. december 2008,

- 2. december 2008 – doručená bola okresnému súdu žiadosť navrhovateľky o ustanovenie zástupcu z radov advokátov,

- 11. december 2008 – uznesenie   o   ustanovení   zástupcu   z   radov   advokátov pre navrhovateľku,  

- 16. december 2008 – bol   určený   termín   verejného   vyhlásenia   rozsudku na 24. február 2009,

- 24. február 2009 – bol vyhlásený rozsudok (právoplatnosť v časti istiny 1. apríla 2009 a v časti náhrady trov konania v spojení s opravným uznesením z 8. júla 2009 právoplatnosť 5. augusta 2009).

13.   Po   posúdení   chronológie   konania   v   právnej   veci   sťažovateľky   z   hľadiska základných kritérií, na ktoré sa prihliada, ústavný súd konštatuje:

Pokiaľ ide o zložitosť veci (právnu a skutkovú), ústavný súd konštatuje, že právna vec sťažovateľky je jednoduchou občianskoprávnou vecou, a to tak po skutkovej stránke, ako aj po právnej stránke. Táto skutočnosť vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku okresného súdu z 24. februára 2009, z ktorého je zrejmé, že súd zistil skutkový stav dokazovaním listinnými dôkazmi pripojenými k návrhu na začatie konania a vec právne posúdil podľa tam   uvedených   zákonných   ustanovení.   Ústavný   súd   teda   v   právnej   veci   sťažovateľky nezistil žiadne indikátory zvýšenej skutkovej či právnej zložitosti veci.

Pri hodnotení správania sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd nezistil zásadné okolnosti, ktoré by mohli byť zohľadnené v jej neprospech. Do istej miery možno poukázať aj na skutočnosti, ktorými sama prispela k neprimeranej dĺžke konania. Ide jednak o nepresné uvedenie adresy odporcu v návrhu a jednak o jej sťažnosti na prieťahy v konaní a žiadosti o prešetrenie ich vybavenia, ich realizácia je však zákonným právom každého účastníka konania pred všeobecným súdom, a ako už bolo uvedené, orgány štátnej správy súdov   konštatovali dôvodnosť   týchto   podaní   sťažovateľky.   Vo   finálnom   štádiu   konania sťažovateľka   prispela   k   jeho   predĺženiu   podaním   adresovaným   okresnému   súdu 2. decembra   2008   (teda   sedem   dní   pred   plánovaným   verejným   vyhlásením   rozsudku), ktorým   žiadala   o   ustanovenie   zástupcu   z   radov   advokátov,   čomu   súd   vyhovel 11. decembra 2008 a 16. decembra 2008 určil nový termín verejného vyhlásenia rozsudku na 24. február 2009. Tieto úkony sťažovateľky však nemohli (pri dodržaní zákonných lehôt na   vybavenie   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní   a   žiadosti   o   prešetrenie   ich   vybavenia) zásadným spôsobom ovplyvniť celkovú dĺžku konania pred okresným súdom.   V postupe okresného súdu v právnej veci sťažovateľky zistil ústavný súd viaceré obdobia nečinnosti, ktoré v kontexte celkovej dĺžky (jednoduchého) konania pred okresným súdom   vedú   k   jednoznačnému   záveru   o   porušení   práv   sťažovateľky   garantovaných   jej ústavou, ako aj dohovorom. Na ťarchu okresného súdu boli ústavným súdom posúdené najmä tieto obdobia jeho nečinnosti:

- (i) od 7. júla 2004, keď bolo rozhodnuté o oslobodení navrhovateľky od súdneho poplatku, do 17. decembra 2004, keď bol vydaný platobný rozkaz (viac ako 5 mesiacov nečinnosti),

- (ii) od 9. júna 2005, keď bolo ukončené reklamačné konanie v súvislosti s doručovaním platobného rozkazu odporcovi, do 7. marca 2006, keď bol uznesením zrušený platobný rozkaz, pričom zmena zákonnej sudkyne v tomto medziobdobí nemohla mať na zistenú nečinnosť zásadný vplyv, pretože zo spisu je zrejmé, že v tomto štádiu konania realizovala úkony   v   spise   vyššia   súdna   úradníčka,   resp.   tajomníčka   senátu   (takmer   9   mesiacov nečinnosti),

- (iii) od 21. apríla 2006, keď bol v spise urobený referát pre kanceláriu (vyzvať advokátku na   oznámenie   aktuálnej   adresy   odporcu),   do   10.   júla   2006,   keď   bol   predmetný   prípis konajúceho súdu vyhotovený (viac ako 2,5 mesiaca nečinnosti),

-   (iv)   od   12.   októbra   2007,   keď   bol   odporcovi   zaslaný   návrh   spolu   s   prílohami,   aby sa k nemu   vyjadril   (nedoručená   zásielka   vrátená   okresnému   súdu   7.   novembra   2007), do 26. novembra   2008,   keď   bol   určený   termín   verejného   vyhlásenia   rozsudku na 9. december 2008 (viac ako jeden rok nečinnosti).

Ostatné   kratšie   obdobia   nečinnosti   ústavný   súd   považuje   za   nevyhnutnú   súčasť každého súdneho konania, a preto neboli pričítané na ťarchu okresného súdu. Rovnako ústavný súd nepričítal (a ani nemohol) na ťarchu okresného súdu obdobie, počas ktorého sa spis nachádzal na krajskom súde v súvislosti s rozhodovaním o odvolaní sťažovateľky, a ani obdobie   opakovaného doručovania platobného rozkazu   (spojeného s reklamačným konaním na pošte) odporcovi. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že zmeny zákonného sudcu (sudkyne),   ku   ktorým   v   právnej   veci   sťažovateľky   došlo   z   dôvodu   nástupu   pôvodnej konajúcej sudkyne na materskú dovolenku, spravidla nemôžu byť exkulpačným dôvodom na zbavenie sa zodpovednosti súdu za spôsobené zbytočné prieťahy v konaní.

14. Nad rámec potreby ústavný súd dodáva, že z obsahu spisu okresného súdu a jeho písomného   vyjadrenia   k   prijatej   sťažnosti   je   zrejmé,   že   v   rámci   období   jeho   zistenej nečinnosti (od 9. júna 2005 do 7. marca 2006 a od 12. októbra 2007 do 26. novembra 2008) sa spis v určitých časových intervaloch nachádzal v dispozícii orgánov správy súdov, ktoré posudzovali sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch. Keďže však ani z obsahu spisu a ani z písomného vyjadrenia okresného   súdu   k   prijatej   sťažnosti   nevyplýva,   aké   obdobie   bol   spis   mimo   dispozície konajúcej sudkyne (resp. úradníkov jej súdneho oddelenia), celé tieto obdobia boli pričítané na ťarchu okresného súdu.

15.   Zistené   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu   v   kontexte   s   celkovou   dĺžkou jednoduchého   občianskoprávneho   konania   v   právnej   veci   sťažovateľky   sú   z   ústavného hľadiska   neakceptovateľné   a   neospravedlniteľné.   Ústavný   súd   preto   1.   výrokom   tohto nálezu vyslovil, že okresný súd postupom v konaní vedenom pod sp. zn.   6 C 113/2004 porušil základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   a   jej   právo   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

16.   Sťažovateľka   v   sťažnosti   uplatnila   a   odôvodnila   aj   svoj   návrh   na   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1 800 €, čo bola suma takmer 6-násobne vyššia, ako uplatnený nárok. Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie ústavný súd spravidla prizná vtedy, keď následky porušenia   práv   sťažovateľa   (prieťahy   v   konaní)   už   nemožno   napraviť,   či   odstrániť (napr. III.   ÚS   17/02,   I.   ÚS   97/09).   Navrhovanú   výšku   však   ústavný   súd   aj   vzhľadom na svoju doterajšiu   judikatúru   nepovažoval   za primeranú, a preto priznal sťažovateľke vychádzajúc z princípov   spravodlivosti   a potreby zavŕšenia ochrany jej práv primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 € (2. výrok nálezu). Táto výška podľa ústavného súdu primerane   vyjadruje   ujmu   sťažovateľky   spôsobenú   jej   právnou   neistotou   vzhľadom na predmet   konania a jeho význam pre ňu samotnú. Taktiež zohľadňuje skutočnosť, že   v   krátkom   čase   po   podaní   sťažnosti   na   ústavný   súd,   okresný   súd   rozsudkom z 24. februára 2009 rozhodol a rozsudok nadobudol právoplatnosť (1. apríla 2009, resp. 5. augusta 2009).

17. Ústavný súd napokon rozhodol aj o odmene a náhradách ustanoveného zástupcu sťažovateľky (3. výrok nálezu). S poukazom na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde a vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný   súd   priznal   ustanovenému   advokátovi   odmenu   a   náhradu   hotových   výdavkov v sume 324,16 € [2 úkony právnej pomoci po 115,90 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, doplnenie   sťažnosti,   19   %   DPH   z   odmeny   advokáta   –   44,04   €,   2   x   paušálna   náhrada hotových výdavkov po 6,95 €, náhrada cestovných výdavkov advokáta v sume 11,24 € a náhrada za stratu času v sume 23,18 € (cesta Zvolen – Banská Bystrica a späť vykonaná 10. septembra 2009)]. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Podľa   §   140   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku ak bol účastníkovi ustanovený za zástupcu advokát, platí jeho hotové výdavky a odmenu za zastupovanie štát. Keďže ústavný súd sťažovateľke na jej žiadosť ustanovil advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil Kancelárii ústavného súdu zaplatiť   na   jeho   účet   v   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   sumu 324,16 €.

18. Podľa § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku má štát podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady neoslobodenie od súdnych poplatkov. Keďže ústavný súd uložil Kancelárii ústavného súdu zaplatiť ustanovenému advokátovi sumu 324,16 €, tú istú sumu zaviazal okresný súd ako neúspešného účastníka konania pred ústavným súdom uhradiť na účet Kancelárie ústavného súdu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (4. výrok nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010