znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 188/06-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   8.   júna 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   C.,   a.   s.,   V.,   právne   zastúpenej   advokátkou JUDr. B. K., V., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.   2   Cdo   135/2005   z 28.   februára   2006,   postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 9 Co 185/04-62 z 27. januára 2005 a postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 17 C 186/03-37 zo 7. apríla 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti C., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2006 doručená sťažnosť spoločnosti C., a. s., V. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   2 Cdo 135/2005   z 28.   februára   2006,   postupom   a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 9 Co 185/04-62 z 27. januára 2005 a postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) č. k. 17 C 186/03-37 zo 7. apríla 2004.

Zo sťažnosti vyplynulo, že: „Sťažovateľ sa podanou žalobou zo dňa 16. 12. 2003 domáhal   na   Okresnom   súde   Bratislava   I voči   žalovanému   Slovenská   republika   – Ministerstvo   financií   SR,   ul.   Štefanovičova   5,   Bratislava,   náhrady   škody   vo   výške 9.350.000,-   Sk   s 13   %   p.   a.   úrokom   z omeškania   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím orgánu štátu a jeho nesprávnym úradným postupom podľa zák. č. 58/1969 Zb.

Okresný súd prejednával vec pod č. k. 17 C 186/03 a rozhodnutie o veci vydal na prvom pojednávaní dňa 7. 4. 2004 tak, že návrh v celom rozsahu zamietol.

Na tomto pojednávaní doručil sťažovateľovi krátkou cestou vyjadrenie žalovaného zo dňa 5. 4. 2004 v rozsahu troch strán a účastníkom konania umožnil sa k veci vyjadriť. Po   zaprotokolovaní   krátkych   vyjadrení   právnych   zástupcov   oboch   účastníkov, okresný súd bez riadneho poučenia účastníkov v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p. a bez ďalšieho vykonávania dokazovania majúc za dostatočne zistený skutkový stav veci, vo veci rozhodol. K záveru,   že   v konaní   MF   SR   č.   043/1998/SAN   nebol   a ani   zo   zákona   (§   14 zák. č. 71/1967 Zb.) nie je účastníkom konania záložný veriteľ pokiaľ v tomto konaní bolo jeho záložné právo vymazané v evidencii vedenej u zaknihovaných cenných papierov S., a. s., B., došiel okresný súd bez toho, aby sa bol oboznámil so spisom Ministerstva financií SR č. 043/1998/SAN zo dňa 9. 12. 1998.

Naopak vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinami, ktoré pre rozhodnutie vo veci boli irelevantné ako so zmluvou o budúcej zmluve zo dňa 18. 8. 1995, so žiadosťou o pridelenie   popisného   čísla   zo   dňa   9.   1.   1996,   s pridelením   súpisného   lista   zo   dňa 30. 1. 1996, ktoré predložil žalovaný.

Návrh   právneho   zástupcu   sťažovateľa   o poskytnutie   lehoty   na   vyjadrenie   sa k stanovisku   žalovaného   ako   aj   na   doplnenie   dokazovania   oboznámením   sa s administratívnym spisom MF SR č. 043/1998/SAN okresný súd do zápisnice o pojednávaní nezaprotokoloval odôvodňujúc svoj postup tým, že tak sťažovateľ bude môcť urobiť po jeho poučení v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p.

Toto poučenie však okresný súd opomenul vykonať a vo veci rozhodol. Týmto   konaním   okresného   súdu   boli   pre   sťažovateľa   vytvorené   podstatne nevýhodnejšie podmienky, než akými disponoval žalovaný.

Súčasne   bola   porušená   zásada   kontradiktórnosti   ako   súčasti   koncepcie spravodlivého   súdneho   konania,   v súlade   s ktorou   musia   mať   účastníci   nielen   právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo byť oboznámení a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a preto musia mať možnosť oboznámiť sa s dôkazmi predloženými súdu, ako aj možnosť vyjadriť sa k existencii, rozsahu a autenticite   predložených   dôkazov   a to   príslušným   spôsobom,   v príslušnom   čase a v prípade potreby aj v písomnej forme a vopred.

Okresný súd postupom, ktorý účastníkovi konania – sťažovateľovi odňal možnosť oboznámiť sa a vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal, však horeuvedené právo sťažovateľa nerešpektoval.

Okresný súd opomenul účastníkov poučiť a vyzvať v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p., najmä keď pri predchádzajúcich vyjadreniach sťažovateľa ako žalobcu ho poučoval v tom zmysle,   že   návrhy   na   doplnenie   dokazovania   bude   môcť   predložiť   po   horeuvedenom poučení. Následne však rozhodol bez toho, aby tak sťažovateľovi umožnil predniesť návrhy na dokazovanie. (...)

Na základe odvolania sťažovateľa proti zamietavému rozsudku okresného súdu zo dňa 18. mája 2004, v ktorom sťažovateľ namietal nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci z dôvodu porušenia § 120 ods. 4 O. s. p., keď okresný súd došiel k záveru, že sťažovateľ nebol účastníkom správneho konania bez toho, aby sa s administratívnym spisom bol oboznámil a nesprávnosť právneho posúdenia veci keď okresný súd vyvodil záver, že zrušenie rozhodnutia správneho orgánu súdom z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti, nie je zrušením pre jeho nezákonnosť, krajský súd vo veci vydal dňa 27. januára 2005 rozsudok č. k. 9 Co 185/04-62, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a sťažovateľa zaviazal k náhrade trov odvolacieho konania.

Na pojednávaní krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené vyjadrenie žalovaného k odvolaniu zo dňa 19. januára 2005 v rozsahu 6 strán, opäť krátkou cestou, čím mu bola odňatá   možnosť   zaujať   k vyjadreniu   kvalifikované   stanovisko.   Nie   je   možné   v priebehu odvolacieho   konania   vyjadrenie   v rozsahu   6   strán   prečítať   a vyhodnotiť   tak,   aby   toto vyhodnotenie bolo kvalifikované a preukázané dôkaznými prostriedkami.

Navyše krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa avšak z iného právneho dôvodu a to z dôvodu, že rozhodnutie, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené, musí byť tiež právoplatné a preto je potrebné vyčkať do právoplatného skončenia konania.

Touto skutočnosťou sa okresný súd nezaoberal a sťažovateľ preto ani nemal možnosť predložiť súdu dôkaz o tom, že toto konanie bolo právoplatne skončené.

Až z rozhodnutia odvolacieho súdu sa sťažovateľ dozvedel, že odvolací súd vyvodil svoj   iný   právny   záver   zo   skutočnosti   nikým   netvrdenej   a prvostupňovým   súdom nehodnotenej.

Teda   v tomto   štádiu   už   sťažovateľ   nemal   možnosť   zaujať   k tejto   skutočnosti stanovisko, navrhovať dôkazy na vyvrátenie alebo aspoň spochybnenie a vyjadrovať sa k jej právnej relevantnosti vo vzťahu k predmetu konania.

Znemožnenie realizácie procesných práv účastníka v takomto prípade je prakticky dôsledkom   nerešpektovania   ústavného   práva   dvojinštančnosti   občianskeho   súdneho konania   odvolacím   súdom,   lebo   účastníkovi   konania   odopiera   možnosť   prieskumu správnosti nových skutkových zistení.

Aj postup krajského súdu je preto porušením práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a tiež čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...)

Na   základe   dovolania   sťažovateľa   zo   dňa   2.   5.   2005,   v ktorom   okrem   iného sťažovateľ namieta odňatie možnosti konať pred súdom postupmi tak okresného ako aj odvolacieho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 28. 2. 2006, č. k. 2 Cdo 135/2005 odvolanie odmietol.

Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené dňa 30. 3. 2006. Dôvodom odmietnutia dovolania je zistenie, že sťažovateľovi ako účastníkovi nebola nesprávnym procesným postupom súdu v zmysle § 237 f) O. s. p. na pojednávaní pred odvolacím súdom odňatá možnosť konať pred súdom.

K vadám konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., ktoré spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu prihliada dovolací súd z úradnej povinnosti.

Dovolací súd však z horeuvedených postupov súdu nezistil taký postup súdu, ktorým by   sa   účastníkovi   konania   odňala   možnosť   realizovať   tie   procesné   práva,   ktoré   mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. (...)

Pretože postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 17   C   186/03,   Krajským   súdom   v Bratislave   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   9   Co   185/04 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Cdo 135/2005 boli porušené práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol:

1.   Okresný   súd   Bratislava   I v konaní   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   17   C   186/03, Krajský súdu v Bratislave v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 9 Co 185/04 a Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Cdo 135/2005 porušili právo obchodnej spoločnosti C., a. s.,.V domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   zaručenom   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 135/2005 zo dňa 28. 2. 2006 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3.   Obchodnej   spoločnosti   C.,   a.   s..,   vo   V.,   priznáva   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 10.238,- Sk, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť jeho advokátke (...).“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základných práv sťažovateľky zaručených v čl. 46 ods. 1, čl.   48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Cdo   135/2005   z 28.   februára   2006, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 185/04-62 z 27. januára 2005 a postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 17 C 186/03-37 zo 7. apríla 2004.

1. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 186/03-37, ústavný súd pripomína, že z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha právomoc ústavnému súdu zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   78/99).   Podstatou   účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Z predmetnej   ústavnej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   využila   svoje   právo   a podala proti rozsudku okresného súdu č. k. 17 C 186/03-37 odvolanie, a preto vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a uvedené rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal v konečnom dôsledku krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť   v tejto   časti   (teda   vo   vzťahu   k okresnému   súdu)   odmietnuť   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu.  

2. Vo vzťahu k napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 185/04-62 z 27. januára 2005 treba konštatovať, že uvedený rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť už v roku 2005 (zo samotného dovolania, ktorý bol k tejto ústavnej sťažnosti priložený vo fotokópii vyplýva, že sťažovateľke bol napadnutý rozsudok krajského súdu doručený 7. apríla 2005), pričom sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 19. mája 2006.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   na   konanie   pred   ústavným   súdom   je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.

Lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   začína   plynúť   dňom,   keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o poslednom účinnom opravnom prostriedku, ktorý zákon na ochranu práva poskytuje, t. j. v danom prípade od 7. apríla 2005. Predmetná sťažnosť bola podaná až 17. mája 2006 a ústavnému súdu doručená 19. mája 2006, teda jednoznačne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Dovolanie sťažovateľky bolo v predmetnej veci odmietnuté uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 135/2005 z 28. februára 2006 ako neprípustné a keďže - ako to bude v ďalšom   uvedené   -   ústavný   súd   nezistil   žiadne   dôvody   na   vyslovenie   porušenia označených základných práv a slobôd uvedeným uznesením najvyššieho súdu (pozri bod 3 časti II tohto rozhodnutia), v tejto súvislosti konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľky v danej veci nemohlo založiť plynutie predmetnej lehoty, pretože podanie neprípustného dovolania nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný prostriedok nápravy. Toto rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno preto považovať za kvalifikovanú právnu skutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

V prípadoch, keď je dovolanie neprípustné, nie je možné dovolanie považovať za procesný prostriedok, ktorý zákon na ochranu základných práv a slobôd poskytuje. V takých prípadoch lehota na podanie ústavnej sťažnosti plynie odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia   odvolacieho   súdu.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   o odmietnutí   dovolania z dôvodu jeho neprípustnosti je potrebné považovať za rozhodnutie deklaratórnej povahy, ktoré autoritatívne konštatuje neexistenciu práva, v danom prípade práva podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosťou   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nadobudol právoplatnosť   ešte   pred   tým,   ako   sa   sťažovateľka   obrátila   neprípustným   dovolaním   na najvyšší súd, predmetná sťažnosť bola podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   sa   preto   nemohol   zaoberať opodstatnenosťou v sťažnosti uvedených námietok voči týmto rozhodnutiam všeobecných súdov. Neprípustné dovolanie nemožno totiž z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný   a dostupný   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   je   predpokladom   (podmienkou) podania sťažnosti na ústavnom súde podľa tohto článku ústavy, a na jeho podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti na ústavnom súde možné prihliadať (mutatis mutandis I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, I. ÚS 209/03).

Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   smerujúcu   proti   postupu   a rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 185/04-62 z 27. januára 2005 odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako návrh podaný oneskorene.

3.   Pokiaľ   ide   o napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   135/2005 z 28. februára 2006, sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého jej ako účastníčke konania „nebola nesprávnym procesným postupom súdu v zmysle §   237   f)   O.   s.   p.   na   pojednávaní   pred   odvolacím   súdom   odňatá   možnosť   konať   pred súdom“. Podľa   názoru   sťažovateľky   teda   v danom   prípade   bola   splnená   podmienka prípustnosti dovolania a keďže najvyšší súd rozhodol inak, porušil tým jej základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Podľa   svojej   ustálenej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.

Z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   z 28.   februára   2006 vyplýva, že:

„Z ustanovenia § 237 písm. f) OSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   ak   účastníkovi   konania   sa   odňala   možnosť   konať   pred súdom.

Odňatím   možnosť   konať   pred   súdom   je taký   postup súdu,   ktorým sa účastníkovi odníma   možnosť   realizovať   tie   procesné   práva,   ktoré   mu   Občiansky   súdny   poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Podľa ustálenej súdnej praxe nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom konania nie   je   postupom,   ktorým   by   súd   odňal   účastníkovi   možnosť   konať   pred   súdom   (napr. R 37/1993).   Žalobcovi   ako   účastníkovi   konania   nebola   preto   nesprávnym   procesným postupom súdu v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. na pojednávaní pred odvolacím súdom odňatá možnosť konať pred súdom.

So   zreteľom   na   žalobcom   tvrdený   druhý   dôvod   prípustnosti   a aj   opodstatnenosti dovolania sa dovolací súd tiež zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, že v prejednávanej veci nemal ako súd prvého stupňa rozhodovať okresný súd, ale krajský súd, a teda že išlo o vadu konania uvedenú v ust. § 237 písm. g) O. s. p.

Podľa ust. § 237 písm. g) O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

V tejto súvislosti treba uviesť, že prípustnosť dovolania z hľadiska namietaného ust. § 237 písm. g) O. s. p. nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté touto vadou, ale až tým, ak rozhodnutie odvolacieho súdu namietanou vadou skutočne trpí.

Podľa   ust.   §   26   zákona   č.   58/1969   Zb.   sú   o nárokoch   podľa   tohto   predpisu kompetentné rozhodovať súdy. Z hľadiska vecnej príslušnosti sú to v prvom stupni okresné súdy (§ 9 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 10 z. č. 58/1969 Zb.) a nie krajské súdy, ako sa mylne domnieval dovolateľ (porov. aj R 35/1977 a R 20/1981 Zb. súdnych rozhodnutí a stanovísk). Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd dovolanie žalobcu podľa § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 4 O. s. p. odmietol bez toho, že by sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   o neprípustnosti dovolania v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd na všetky zásadné námietky sťažovateľky zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za dostačujúci,   ale   aj   ústavne   relevantný.   V citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať dovolanie sťažovateľky za neprípustné. Najvyšší súd zároveň preskúmal   prípadné   procesné   nedostatky   napadnutého   rozhodnutia   uvedené   v   §   237 Občianskeho súdneho poriadku a treba dodať, že pri interpretácii pojmu „odňatie možnosti konať pred súdom“ plne rešpektoval výklad ústavného súdu (napr. II. ÚS 102/04), ale i judikatúru najvyššieho súdu (napr. 5 Cdo 102/01 z 27. septembra 2001), a teda tým posilnil aj princíp právnej istoty ako jednej z obsahových náležitostí právneho štátu.

V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu, ktorý prijíma aj stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánom   zákonov“,   v zmysle citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   najvyššieho   súdu   iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad   najvyšším   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje   a   vzhľadom   na   vyššie   uvedené úvahy je jednoznačné, že postupom a uznesením najvyššieho súdu nedošlo k „denegatio iustitiae“. Odmietnutie dovolania nesplňujúceho zákonné náležitosti pre jeho prípustnosť nemožno   považovať   za   odmietnutie   spravodlivosti,   preto   bolo   potrebné   v tejto   časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   okolnosti   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júna 2006