znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 188/04-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   Ioana   Kornelija   Komanického,   B.,   zastúpeného   advokátom JUDr. V. P., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a v   čl.   38   ods. 2   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a práva   na prerokovanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 204/01 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Bardejov   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1 C 204/01   p o r u š i l právo   Ioana   Kornelija   Komanického,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Ioanovi   Kornelijovi   Komanickému p r i z n á v a   primerané   finančné zadosťučinenie   v sume   20   000   Sk   (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je Okresný súd Bardejov povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Ioanovi   Kornelijovi   Komanickému   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho zastúpenia   v sume   7   321 Sk   (slovom   sedemtisíctristodvadsaťjeden   slovenských   korún), ktorú je Okresný súd Bardejov povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. V. P., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 2. decembra 2004 č. k. I. ÚS 188/04-18 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ioana Kornelija Komanického, B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prerokovanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 204/01 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1.   1.   Zo   sťažnosti   a jej príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ podal   5. marca   2001   na okresnom   súde   žalobný   návrh   proti   Okresnému   stavebnému   bytovému   družstvu   v B. o neplatnosť platobného výmeru na nájomné za užívanie bytu a za služby s ním spojené. Sťažovateľ uviedol, že okresný súd bol v napadnutom konaní spočiatku činný „potom sa súd vo vzťahu ku mne úplne odmlčal na viac ako 2 a ½ roka, keď ma ničím nekontaktoval za celý II. polrok 2001, celý rok 2002 a celý rok 2003!“ Sťažovateľ ďalej uviedol, že vyčerpal aj právne prostriedky nápravy tým, že na prieťahy v napadnutom konaní podal sťažnosť podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších   predpisov,   ale   ani   to „nepomohlo“, pritom podľa názoru sťažovateľa predmetnú vec nemožno považovať ani za zložitú.

Vzhľadom   na   uvedené   relevantné   skutočnosti   sťažovateľ   uviedol,   že „žiadam Ústavný súd SR, aby (...) konečným verdiktom vo svojom ústavnom náleze rozhodol takto:

1.) Vyslovuje, že základné a ľudské práva Ioanna Kornelija Komanického podľa ods. 2), čl. 48 Ústavy SR a Listiny základných práv a slobôd – ods. 2), čl. 38, ako aj ods. 1), čl.   6   Európskeho   Dohovoru   o ich   ochrane   v znení   protokolu   čís.   11,   postupom Okresného súdu v Bardejove v konaní vedenom pod č. k. 1 C 204/2001 porušené boli.

2.) Prikazuje Okresnému súdu v Bardejove, aby v konaní vedenom u neho pod č. k. 1 C 204/01, konal bez zbytočných prieťahov.

3.) Priznáva Ioanovi Kornelijovi Komanickému primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 tis. Sk (slovom päťdesiattisíc korún slovenských), ktoré je mu Okresný súd v Bardejove   povinný   vyplatiť   do   2-och   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

4.) Ukladá   Okresnému   súdu   v Bardejove   povinnosť   uhradiť   Ioanovi   Kornelijovi Komanickému   trovy   tohto   súdneho   konania   vo   výške   8   800.–   Sk   (slovom osemtisícosemsto korún slovenských), do 15-tich dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia (...)“.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. V. P., listom z 25. februára 2005 sp. zn.   Spr.   40/05   a právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu okresného súdu z 23. marca 2005.

2.   1.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   popísal   chronológiu   úkonov vykonaných predovšetkým okresným súdom a uviedol nasledovné relevantné skutočnosti: „(...)   Vychádzajúc z (...) chronológie   jednotlivých   úkonov   som nútený   akceptovať tvrdenie sťažovateľa, že v konaní došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   článku 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd i práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a to z dôvodu, že súd v období od 11. 4. 2002 až do 9. 1. 2004 bol vo veci nečinný a vzhľadom na celkovú dĺžku konania navrhujem preto, aby Ústavný súd SR vyslovil, že uvedené práva postupom   Okresného   súdu   Bardejov   u sťažovateľa   porušené   boli   a to   napriek   tomu,   že nezodpovedá   pravde   tvrdenie   sťažovateľa   o vyčerpaní   právneho   prostriedku   nápravy v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 80/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Vzhľadom však k tomu,   že   konanie   je   už   právoplatne   skončené,   čím   zanikla   právna   neistota   na   strane sťažovateľa,   navrhujem   zamietnuť   sťažnosť   sťažovateľa   Ioana   Kornelija   Komanického v časti,   pokiaľ   sa domáha,   aby Ústavný   súd   SR   prikázal vo veci   konať a aby   mu bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie. Podľa nášho názoru už samotné vyslovenie, že k porušeniu práva na strane sťažovateľa došlo treba považovať za dostatočnú a účinnú nápravu, najmä vzhľadom na skutočnosť, že konanie je právoplatne skončené, vzhľadom na predmet konania, ale tiež na skutočnosť, že z postoja samotného sťažovateľa treba vyvodiť záver,   že   ani   on   sám   konanie   nepovažoval   za   preň   významné   z pohľadu   právnej   istoty a dôležitosti. Zároveň navrhujem sťažovateľovi nepriznať náhradu trov konania (...). V zmysle § 30 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov netrvám, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie. (...)“

2. 2. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedu okresného súdu v podstate uviedol, že:

«1) Konanie, o ktoré ide, t. j. pod č. k. 1 C 204/01 nie je vôbec po žiadnej stránke zložité a predsa trvá už viac ako 4 roky, pritom nie je pravdou, že ja som sa na toto vleklé konanie vôbec nesťažoval. Moja sťažnosť podľa zákona o štátnej správe súdov čís. 80/92 Zb. je zo dňa 21. III. 03 a bola doručená k rukám predsedu okresného súdu dňa 24. III. 03. Ale aj napriek tejto skutočnosti a po tomto dátume bol bardejovský súd nečinný celý zbytok roka 2003 a potom ešte do 9. I. 2004. Taktiež nie je pravdou, že tento súdny spor nemá pre mňa patričnú dôležitosť.

2)   Toto   konanie   nie   je   právoplatne   ukončené   lebo   bolo   zmarené   svojvoľným administratívnym aktom samosudkyne, ktorá sa dopustila hrubého porušenia zákonnosti. Veď ako mohla odpojednávajúca samosudkyňa prehlásiť toto konanie za ukončené dňom 13. X. 2004, keď toto uznesenie jednak obsahuje chyby, na čo som súd upozornil a ďalej a hlavne, keď súd už po nadobudnutí jeho právoplatnosti pokračoval v tomto konaní ďalej (viď jeho právny úkon, zo dňa 21. X. 2004, ako „výzva adresovaná žalobcovi doplniť jeho podanie tak, aby bolo jasné“ a moju písomnú odpoveď na túto výzvu, zo dňa 22. XI. 04. Ide tu   nielen   o flagrantné   porušenie   zákona   zo   strany   súdu,   ale   aj   o porušenie   ústavnosti, konkrétne čl. 46 ods. 1) i Dohovoru – jeho ods. 1), čl. 6 a v súhrne o exces, ktorý nemá v súdnej praxi obdobu.

3) Vzhľadom na vyššie uvedené týmto dopĺňam svoju pôvodnú ústavnú sťažnosť, zo dňa 5. III. 01, k tomuto číslu konania o čl. 46 ods. 1) a žiadam súd o preskúmanie mojej sťažnosti aj v intencii tohto ústavného článku v spojení s Eur. Dohovorom, pretože som presvedčený, že takýmto postupom súdu je mi odoberaná možnosť ďalej vo veci samej konať a o nej aj meritórne rozhodnúť. Takže na rozdiel od tvrdenia predsedu okresného súdu, že je pravdou, že moja právna neistota počinom sudkyne okresného súdu zanikla nemá vôbec svoje   právne   opodstatnenie.   Ba   naopak   domáham   sa   toho   a trvám   na   tom,   aby v záverečnom petite tejto mojej ústavnej sťažnosti bolo rozhodnuté aj o tom, že toto konanie trvá   aj   naďalej   a že   jeho   zastavenie   spôsobom,   ako   sa   to   udialo,   je   neplatné!   Je   len samozrejmé, že v tejto súvislosti sa domáham aj finančnej satisfakcie navýšenej o 40 tis. Sk, osobitne za toto porušenie ústavnosti. (...)

4)   V súlade   so   zákonom   o konaní   pred   ústavným   súdom,   netrvám   aby   k prijatej sťažnosti bolo vyvolávané ústne pojednávanie a súčasne žiadame ústavný súd o priznanie vzniklých trov konania a o ich úhradu na tento účet v peňažnom ústave môjho právneho zástupcu.»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 1 C 204/01 :

Dňa 5. marca 2001 doručil sťažovateľ okresnému súdu proti Okresnému stavebnému bytovému družstvu v B. (ďalej len „odporca“) žalobný návrh „o neplatnosť platobného výmeru   na   nájomné   za   užívanie   bytu   a služby   s ním   spojené   s účinnosťou   od   1.   marca 2001“.

Dňa 12. marca 2001 súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku.Dňa 22. marca 2001 sťažovateľ doručil súdu odpoveď na uvedenú výzvu, v ktorej požiadal súd o oslobodenie od súdneho poplatku.

Dňa 26. marca 2001 súd vyzval sťažovateľa, aby mu predložil potvrdenie o svojich majetkových pomeroch.

Dňa   9.   apríla   2001   sťažovateľ   doručil   súdu   vyplnené   potvrdenie   o svojich majetkových pomeroch.

Dňa   26.   apríla   2001   súd   vydal   uznesenie   č.   k.   1   C   204/01-8,   ktorým   nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 1. júna 2001 súd vydal uznesenie č. k. 1 C 204/01-10, ktorým zastavil konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku.

Dňa 14. júna 2001 sťažovateľ zaplatil súdny poplatok.Dňa   25.   júna   2001   súd   vydal   uznesenie   č.   k.   1   C   204/01-13,   ktorým   zrušil predchádzajúce uznesenie o zastavení   konania. Toto   uznesenie nadobudlo   právoplatnosť 17. júla 2001.

Dňa 13. marca 2002 bol doručený žalobný návrh odporcovi na vyjadrenie.Dňa 11. apríla 2002 odporca doručil súdu svoje vyjadrenie k návrhu.

Dňa 10. novembra 2003 dala zákonná sudkyňa úpravou kancelárii súdu pokyn, aby predložila spis predsedovi súdu z dôvodu, že vzhľadom na urážlivé podania navrhovateľa a jeho správanie sa sudkyňa cíti byť zaujatá a súhlasí, aby vec bola pridelená inému sudcovi.Dňa   24.   novembra   2003   predseda   súdu   predložil   vec   Krajskému   súdu   v Prešove (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o vylúčení JUDr. Z. T. z konania a rozhodovania, lebo predseda súdu nemal pochybnosti o jej nezaujatosti.

Dňa   19.   decembra   2003   bolo   súdu   doručené   uznesenie   krajského   súdu   č.   k. 3 NcC 75/03-19, ktorým rozhodol, že menovaná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Dňa 9. januára 2004 bolo nariadené pojednávanie na 16. marec 2004.Dňa 3. marca 2004 právny zástupca odporcu doručil súdu oznámenie o skončení zastupovania odporcu v danej veci a navrhol odročiť nariadené pojednávanie.

Dňa 15. marca 2004 sťažovateľ doručil súdu vyjadrenie, v ktorom ospravedlnil svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní.

Dňa   16.   marca   2004   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito   z dôvodu znovupredvolania účastníkov, ktorí sa na pojednávanie nedostavili.

Dňa 1. apríla 2004 súd vyzval sťažovateľa, aby preukázal súdu naliehavý právny záujem na vyslovení neplatnosti platobného výmeru.

Dňa 1. mája 2004 sudkyňa nariadila pojednávanie na 22. jún 2004.Dňa   17.   mája   2004   sťažovateľ   doručil   súdu   svoju   odpoveď   na   výzvu   súdu   na preukázanie   naliehavého   právneho   záujmu   na vyslovení   neplatnosti   platobného   výmeru, v ktorom sťažovateľ žiadal vysvetliť pojem „naliehavý právny záujem“.

Dňa   10.   júna   2004   sťažovateľ   doručil   súdu   svoje   vyjadrenie   k nariadenému pojednávaniu a k výzve na preukázanie naliehavého právneho záujmu.

Dňa 22. júna 2004 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá.

Dňa   3.   augusta   2004   sťažovateľ   doručil   súdu   odvolanie   proti   uvedenému rozhodnutiu.

Dňa   4.   augusta   2004   súd   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za podanie odvolania a na predloženie ešte jedného vyhotovenia rovnopisu odvolania.Dňa 26. augusta 2004 sťažovateľ doručil súdu doplnenie k svojmu odvolaniu.Dňa   13.   septembra   2004   doručil   sťažovateľ   súdu   svoju   odpoveď   na   výzvu   na zaplatenie súdneho poplatku.

Dňa 16. septembra 2004 súd vydal uznesenie č. k. 1 C 204/01-41, ktorým konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku.

Dňa   18.   októbra   2004   sťažovateľ   doručil   súdu „Návrh   na   opravu   rozhodnutia prvostupňového súdu spojený s odvolacím konaním“.

Dňa   20.   októbra   2004   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   upresnil,   čoho   sa   domáha podaním doručeným súdu 18. októbra 2004.

Dňa 22. novembra 2004 sťažovateľ doručil okresnému súdu odpoveď na výzvu z 21. októbra 2004.

Dňa   27.   októbra   2004   nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie   okresného   súdu   zo 16. septembra 2004 č. k. 1 C 204/01-41, ktorým bolo odvolacie konanie zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku.

Dňa 23. novembra 2004 sudkyňa dala úpravou kancelárii súdu pokyn, aby podanie sťažovateľa   z 18.   októbra   2004   považovala   za   bezpredmetné,   s tým,   že   o návrhu sťažovateľa   na   opravu   súdneho   rozhodnutia   nie   je   potrebné   rozhodnúť,   lebo návrh   bol podaný až po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho konania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   C   204/01   došlo   k porušeniu   základných   práv sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka napadnutého konania podľa názoru ústavného súdu nebola závislá od zložitosti veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   závažnú   okolnosť   (okrem   oneskoreného   uhradenia súdneho poplatku), ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom, teda doterajšia dĺžka napadnutého konania nebola vyvolaná správaním sťažovateľa.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   že okresný súd bol v predmetnej veci bez akýchkoľvek dôvodov nečinný v období od 17. júla 2001 do 13. marca 2002 (osem mesiacov) a od 11. apríla 2002 do 10. novembra 2003 (sedemnásť mesiacov). Okresný súd teda počas dvoch rokov a jedného mesiaca vo veci nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako žalobca počas napadnutého súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného   v citovaných   článkoch   ústavy   a dohovoru   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02). K prieťahom   pritom   nedošlo   v dôsledku   zložitosti   veci   ani   správania   účastníkov,   ale predovšetkým v dôsledku postupu súdu.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. Pretože uznesením okresného súdu zo 16. septembra 2004 č. k. 1 C 204/01-41 bolo napadnuté konanie právoplatne skončené, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk, pričom dodatočne sa domáhal „aj finančnej satisfakcie navýšenej o 40 tis. Sk“, ktorú požadoval aj „za nepríjemné znášanie stavu právnej neistoty“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, ako aj na povahu veci považuje za primerané vo výške 20 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 7 321 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva úkony právnej služby (prípravu a prevzatie zastúpenia 19. novembra 2004 a podanie písomného   stanoviska   k vyjadreniu   okresného   súdu   23.   marca   2005).   Za   jeden   úkon vykonaný v roku 2004 patrí odmena v sume 4 534 Sk a režijný paušál 136 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb) a za jeden úkon vykonaný v roku 2005 patrí odmena 2 501 Sk a režijný paušál 150 Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 7 321 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2005