znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 188/03-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodných   spoločností   Lafarge   SA,   so   sídlom   Paríž, Francúzsko,   a Lafarge   Beton,   s.   r.   o.,   Bratislava,   zastúpených   advokátkou   Mgr.   O.   B., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia ich základných práv podľa čl. 35 v spojení s čl. 12, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva hospodárstva   Slovenskej   republiky   a   vlády   Slovenskej   republiky   vo   veci   privatizácie obchodnej spoločnosti Považské cementárne, a. s., a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodných spoločností Lafarge SA a Lafarge Beton, s. r. o.,   o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta 2003 doručená sťažnosť obchodných spoločností Lafarge SA, so sídlom Paríž, Francúzsko, a   Lafarge   Beton,   s.   r.   o.,   Bratislava   (ďalej   aj   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátkou Mgr. O. B., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia ich základných práv podľa čl. 35 v spojení s čl. 12, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „MH“) ako nástupcu Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „MSPNM“) a vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) vo veci privatizácie Považských   cementární Ladce,   š.   p.,   neskôr   transformovaných na obchodnú   spoločnosť Považské cementárne, a. s. (ďalej len „podnik“).

Kľúčová   námietka   sťažovateľov   (o   sťažovateľovi   Lafarge   Beton,   s.   r.   o.,   sa v sťažnosti uvádza, že prostredníctvom tejto spoločnosti sťažovateľ Lafarge SA v súčasnosti podniká na území Slovenskej republiky) sa týka skutočnosti, že neboli úradne oboznámení s priebehom   a   výsledkami   výberového   konania   na   privatizáciu   67%,   resp.   46% akcií podniku.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   na   základe   rozhodnutia   MSPNM   z   23.   júna   1994 č. KM 231/94 sťažovateľ Lafarge SA (vtedy Lafarge Coppee) 1. júla 1994 predložil ponuku na   odkúpenie   67%   akcií   podniku.   Napriek   tomu,   že   na   svoju   ponuku   nedostal   žiadnu oficiálnu odpoveď, dozvedel sa sťažovateľ Lafarge SA, že rozhodnutím z 23. júna 1995 č. KM 290/95 rozhodlo MSPNM o zrušení svojho pôvodného rozhodnutia a v ten istý deň rozhodnutím č. KM 292/95 rozhodlo o privatizácii 46% akcií podniku. Na základe tohto rozhodnutia sťažovateľ Lafarge SA podal 12. júla 1995 ponuku na odkúpenie 46% akcií podniku. Jeho ponuka však do výberového konania nebola zaradená a Fond národného majetku   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „FNM“)   na   svojom   34.   zasadnutí   rozhodol o predaji 46% akcií podniku obchodnej spoločnosti CEMENT, s. r. o. Oznámenie o vydaní tohto rozhodnutia bolo síce zverejnené 13. septembra 1995 v denníku Pravda, sťažovateľ Lafarge   SA   však   nedostal   žiadne   oficiálne   vyjadrenie   o   výsledku   svojej   účasti   na privatizačnom procese.

Na základe uvedeného sťažovateľ Lafarge SA tvrdí, že vyššie uvedeným postupom MSPNM a následne FNM zastupujúceho vládu došlo k porušeniu jeho práva na slobodné podnikanie a uskutočňovanie zárobkovej činnosti podľa čl. 35 ústavy v spojení s čl. 12 ústavy garantujúcim „rovné postavenie fyzických a právnických osôb v konaniach voči štátnym orgánom, resp. orgánom štátnej moci a súdnictva“. Podľa tvrdení sťažovateľov mal „subjekt, ktorý sa na základe výzvy štátneho orgánu (vtedy MSPNM, neskôr vlády SR v zastúpení   FNM)   zúčastnil   na   procese   privatizácie,   a   teda   sa   stal   účastníkom privatizačného konania v zmysle zákona 92/1991 Zb. vo vtedy platnom znení právo, aby o jeho   návrhu   bolo   riadne   rozhodnuté   a   aby   bol   s   predmetným   rozhodnutím   riadne oboznámený“. Keďže sa tak dodnes nestalo, podľa tvrdení sťažovateľa Lafarge SA trvá porušovanie jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. je vylúčená jeho možnosť uplatniť právo podľa čl. 46 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ Lafarge SA sa preto domáha, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho práv podľa čl. 12, čl. 35, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa   čl.   12   ods.   1 ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní v   dôstojnosti   i   v   právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa § 8 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení platnom a účinnom v čase údajného porušenia práv sťažovateľov (ďalej len „zákon o privatizácii“) záujemca o privatizáciu môže podať písomný podnet na spôsob privatizácie podniku alebo jeho časti do dňa vydania rozhodnutia o privatizácii. Podľa § 10 ods. 5 zákona o privatizácii vydanie rozhodnutia o privatizácii zverejňuje MSPNM do 30 dní   v Obchodnom   vestníku,   pričom   využíva aj iné formy   zverejnenia. Novelou zákona o privatizácii platnou a účinnou od 14. septembra 1995 (zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 190/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení ďalších   zákonov)   bola povinnosť zverejnenia   rozhodnutia   o privatizácii uložená orgánu príslušnému na jeho vydanie a zároveň bola zrušená predmetná 30-dňová lehota. Podľa § 10 ods.   6   zákona   o   privatizácii   na   rozhodovanie   o   privatizácii   sa   nevzťahujú   všeobecné ustanovenia o správnom konaní. Toto rozhodnutie nepodlieha preskúmaniu súdom. Podľa § 10   ods.   7   (resp.   ods.   8   v   znení   cit.   novely)   zákona   o   privatizácii   rozhodovanie o privatizácii   je   neverejné   a   v   rámci   neho   sa   prihliada   na   všetky   privatizačné   projekty predložené na daný majetok alebo majetkovú účasť na podnikaní inej právnickej osoby v ustanovenej   lehote,   ako   aj   na   všetky   prijaté   podnety   podľa   §   8   ods.   4.   Rozhodnutie o privatizácii musí mať písomnú formu a musí byť doručené spracovateľovi privatizačného projektu alebo predkladateľovi podnetu, ktorý bol týmto rozhodnutím vybraný na realizáciu. Spracovatelia ďalších privatizačných projektov a predkladatelia ďalších podnetov, ktorých sa toto rozhodnutie týka, musia byť písomne vyrozumení o spôsobe privatizácie i o tom, že ich   privatizačný   projekt   alebo   podnet   rozhodnutím   o   privatizácii   nebol   vybraný   na realizáciu.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu je jeho právomoc vec meritórne skúmať založená   výlučne   v   prípadoch,   keď   medzi   napadnutým   rozhodnutím   alebo   postupom dotknutého orgánu a namietaným porušením základných práv a slobôd existuje súvislosť, z ktorej vyplýva otázka ústavného významu a intenzity (mutatis mutandis I. ÚS 19/02). V danom   prípade   však   ústavný   súd   nepovažuje za   nevyhnutné zaoberať sa   otázkou,   či medzi napadnutým postupom dotknutých orgánov a označenými právami sťažovateľov je vôbec súvislosť,   z ktorej   by vyplývala otázka   ústavného významu a   intenzity. Zároveň nepovažuje   za   nevyhnutné   skúmať   ani   otázku   aktívnej   legitimácie   sťažovateľa   Lafarge Beton, s. r. o., ktorý sťažnosť podal ako právnická osoba, prostredníctvom ktorej sťažovateľ Lafarge SA podniká na území Slovenskej republiky.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   totiž   jednou   zo   zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie jej podanie v lehote ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   t.   j.   v lehote   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o inom   zásahu, pričom   v   prípade   opatrenia   alebo   iného   zásahu   sa   táto   lehota   počíta   odo   dňa,   keď   sa sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Zákon   o ústavnom   súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 117/03).

V tejto súvislosti sťažovatelia uviedli, že napadnutým postupom MPNSM a vlády bolo spôsobené trvajúce porušenie ich práv, v dôsledku čoho považujú zákonnú lehotu pre podanie sťažnosti za zachovanú. Podľa tvrdení sťažovateľov bol zásah do ich označených práv spôsobený a naďalej trvá v dôsledku nekonania dotknutých štátnych orgánov, „keď vlastne nekonaním je vyvolaný neústavný stav, nakoľko nebolo vydané žiadne rozhodnutie, kde by mohla spoločnosť Lafarge SA použiť opravné prostriedky“. Okrem toho, že toto tvrdenie sťažovateľov nemá oporu v   zákone o privatizácii, ktorý výslovným vylúčením pôsobnosti   všeobecných   ustanovení   o   správnom   konaní   nepriznáva   účastníkom privatizačného   procesu   možnosť   podať   proti   rozhodnutiam   o   privatizácii   opravný prostriedok, bolo potrebné ho posúdiť aj z hľadiska účelu zákonnej lehoty na   podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorým je zabezpečiť rovnováhu medzi potrebou ochrany základných práv a slobôd na jednej strane a potrebou ochrany princípu právnej istoty na strane druhej (mutatis mutandis I. ÚS 22/02, I. ÚS 35/02, I. ÚS 84/02).

Z ustanovenia § 10 ods. 5 zákona o privatizácii vyplýva pre príslušný štátny orgán len   povinnosť   zverejniť   rozhodnutie   o   privatizácii   v   Obchodnom   vestníku,   prípadne   aj ďalšou   formou,   nie   toto   rozhodnutie   doručiť   „neúspešným“   účastníkom   privatizačného procesu.   V   danom   prípade   teda   predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   nie   je právoplatné rozhodnutie v   zmysle   § 53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   ale iný zásah spočívajúci v absencii písomného vyrozumenia sťažovateľov podľa § 10 ods. 7 (resp. ods. 8 v znení cit.   novely) tretej vety zákona o privatizácii. Sťažovatelia však uvádzajú, že sa o vydaní rozhodnutia o privatizácii dozvedeli na základe oznámenia uverejneného v dennej tlači 13. septembra 1995, pričom zo sťažnosti ďalej vyplýva, že práve na základe tejto vedomosti v minulosti opakovane urgovali „oficiálne vyjadrenie alebo rozhodnutie o účasti v privatizácii“.

Príslušné ustanovenia zákona o privatizácii neuvádzajú, v akej lehote je dotknutý orgán   povinný   písomne   vyrozumieť   spracovateľov   privatizačných   projektov a predkladateľov   podnetov,   ktorých   projekt   alebo   podnet   nebol   vybraný   na   realizáciu, o spôsobe   privatizácie   a   o   výsledku   ich   účasti.   Zo   systematického   výkladu   príslušných ustanovení, najmä zo skutočnosti, že takéto písomné vyrozumenie je viazané na vydanie rozhodnutia o privatizácii, však vyplýva, že dotknutý orgán je takto povinný postupovať bez zbytočného   odkladu.   Za   daných   okolností   preto   absenciu   písomného   vyrozumenia adresovaného sťažovateľom nemožno považovať za také porušenie práv, ktorého povaha by ústavnému súdu umožnila o ňom meritórne konať po uplynutí približne ôsmich rokov od skutočností   tvoriacich   podstatu   namietaného   zásahu   do   práv   sťažovateľov.   Podľa konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   totiž   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať   za   časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti   (napríklad I. ÚS 22/02, I. ÚS 31/02, I. ÚS 35/02).

Sťažovatelia   pritom   neuviedli   žiadnu   skutočnosť,   z   ktorej   by   vyplývalo,   že   sa o predmetnom zásahu do ich práv mohli dozvedieť najskôr 26. júna 2003, t. j. 2 mesiace pred   tým,   než   podali   sťažnosť   ústavnému   súdu,   ani   žiadnu   inú   skutočnosť,   pre   ktorú nemohli využiť tie prostriedky súdnej ochrany ústavnosti, ktoré im boli dostupné v priebehu obdobia,   v   ktorom   opakovane   „urgovali“   oficiálne   vyrozumenie   o   svojej   účasti   na predmetnej   privatizácii.   Odo   dňa,   keď   sa   sťažovatelia   dozvedeli,   že   napadnuté   orgány v súvislosti s vydaním rozhodnutia o privatizácii podliehajú povinnosti doručiť im písomné vyrozumenie podľa § 10 ods. 7 (resp. ods. 8 v znení cit. novely) zákona o privatizácii, mali sťažovatelia dostatočne dlhú lehotu na to, aby na ochranu svojich základných práv a slobôd v   konaní   pred   ústavným   súdom   využili   dostupné   prostriedky   individuálnej   ochrany základných práv a slobôd. Prijatím sťažnosti na ďalšie konanie by ústavný súd postupoval v rozpore s účelom individuálnej ochrany ústavnosti, tak ako bol popísaný vyššie, a zároveň aj v rozpore s kogentným ustanovením § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2003