znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 187/2014-8

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 7. mája 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   J.P.V.K.   SROS,   spol.   s   r.   o., M. R. Štefánika 2265,   Dolný   Kubín,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   Kováčik Legal s. r.   o.,   Radlinského   1729,   Dolný   Kubín,   konajúcou   advokátom   JUDr.   Martinom Kováčikom, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline sp. zn. 10 Co 246/2012 z 25. júla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti J.P.V.K. SROS, spol. s r. o.,   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. decembra 2013 doručená sťažnosť spoločnosti J.P.V.K. SROS, spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 246/2012 z 25. júla 2013 (ďalej len,,rozsudok krajského súdu“).

2.   Zo   sťažovateľkou   podanej   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   Okresný   súd Ružomberok   rozsudkom   sp.   zn.   2   C   42/2012   z   3.   októbra   2012   zamietol   jej   žalobu o náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym úradným postupom   a o   náhradu   nemajetkovej ujmy, ktorú podala proti Slovenskej republike, za ktorú konal Úrad geodézie, kartografie a katastra   Slovenskej   republiky.   Na   odvolanie   sťažovateľky   krajský   súd   rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou potvrdil rozsudok okresného súdu.

3.   Sťažovateľka   v   sťažnosti   v   podstatnom   uviedla,   že   v   predmetnom   konaní   si uplatnila nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu štátu, ktorá   jej   mala   vzniknúť   opakovaním   viacerých   nesprávnych   postupov   Správy   katastra Ružomberok a Katastrálneho úradu Žilina, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Sťažovateľka svoje nároky odvíjala od postupu týchto orgánov štátu, ktorý mal za následok, že nerozhodnutím o vklade záložného práva v zákonom ustanovenej lehote v súvislosti s ostatnými okolnosťami a skutočnosťami postupne vznikajúcimi počas konania sa postupne znižovala   hodnota   pohľadávky,   ktorá   by   ináč   bola   zabezpečená   v   plnom   rozsahu. Sťažovateľka krajskému súdu vytýka, že sa nevysporiadal s jej odvolacou argumentáciou, v dôsledku   čoho   jeho   rozsudok   pôsobí   arbitrárne   a   všeobecne.   Ďalej   sťažovateľka v podstatnom uviedla:

«Krajský súd v rozsudku vyvodil záver, že zo strany sťažovateľa ako navrhovateľa vo svojej podstate nejde o nič iné ako o prenesenie štandardného podnikateľského rizika na štát.   V čiastočne zjednodušenej podobe (pre účely jednoznačnejšieho vysvetlenia) sa jedná   o   to,   že   v   prípade,   ak   podnikateľský   subjekt   nesplní   svoju   povinnosť   (osobitne povinnosť zaplatiť   určitú/fakturovanú sumu),   tak za neho túto povinnosť   má splniť   štát a ešte   nahradiť   aj   (tvrdenú)   nemajetkovú   ujmu.   Je   nepochybné,   že   takéto   nazeranie absolútne nekorešponduje s účelom a obsahom zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, že podstatou sporu bolo nepreplatenie faktúry odberateľom, že existencia nedobytných pohľadávok je súčasťou ekonomického (trhového) prostredia   a   súčasťou   podnikateľského   rizika,   strata   neuhradením   faktúry   nesúvisí s činnosťou štátu (Správy katastra Ružomberok).

Sťažovateľ   s   takýmto   názorom   nemôže   súhlasiť,   pretože   takýto   záver   vôbec nenachádza   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní.   Odvolací   súd   mal   prihliadnuť   na   všetky okolnosti prípadu, čo neurobil. Z stavu, keď konanie spoločnosti Fatrainvest, s. r. o., ktorá bola sťažovateľovým dlžníkom a objednávateľom, vykazovalo známky trestného konania, snažila   sa   zmariť   zabezpečenie   pohľadávky   dohodnutým   spôsobom   za   výdatnej   pomoci Správy   katastra   Ružomberok,   ktorá   vykonala   nezvyčajný   sled   závažných   pochybení v krátkom čase za sebou, všetky v prospech dlžníka vyhýbajúcemu sa splneniu zmluvných povinností,   nemožno   hodnotiť   takéto   konanie   ako   „podnikateľské   riziko“.   Vyjadrením takéhoto   názoru   poprel   odvolací   súd   akékoľvek   princípy   právneho   štátu   a   normálneho podnikateľského   -   trhového   prostredia,   pretože   bežným   rizikom   nemôže   byť   následok porušenia   povinností   orgánu   štátu   ani   protiprávne   konanie   iných   osôb,   ktorému   súd nevenuje pozornosť, čím legalizuje porušenie práv účastníka právneho vzťahu.

Krajský   súd   v   odôvodnení   rozsudku   uviedol,   že   sťažovateľ   prezentuje   tvrdenie o strate ako preukázané, že v prípade zapísania záložného práva (aj) v jeho prospech by bola   jeho pohľadávka (fakturovaná cena)   uspokojená   v celom   rozsahu,   uvedené   nijako konkrétne nedokladoval/nepreukázal.

Pritom navrhovateľ - sťažovateľ v prvostupňovom konaní žiadal vykonať znalecké dokazovanie   znalcom   z   odboru   ekonomiky,   aby   určil   hodnotu   pohľadávky   ku   dňu postúpenia,   ktorá   by   bola   zabezpečená   záložným   právom   a   hodnotu   pohľadávky nezabezpečenej záložným právom. Prvostupňový súd takýto dôkaz nevykonal a v rozhodnutí neodôvodnil, prečo takýto dôkaz nevykonal. Sťažovateľ túto skutočnosť namietal v odvolaní a   žiadal   vykonať   navrhnuté   dokazovanie.   Odvolací   súd   sa   týmto   tvrdení   nezaoberal, ponechal ho bez povšimnutia, avšak konštatoval neunesenie dôkazného bremena... Odvolací súd ďalej konštatoval, že podľa argumentácie navrhovateľa, navrhovateľ namieta práve rozhodnutie o zastavení konania o povolenie vkladu záložného práva v jeho prospech, teda namieta nezákonnosť rozhodnutia štátneho orgánu, ktorá však vyslovená nebola; preto platí prezumpcia správnosti/zákonnosti dotknutého rozhodnutia...

Odvolací súd úplne prehliadol skutočnosť, že sťažovateľ namietal nesprávny postup celého radu viacerých, bezprostredne nadväzujúcich konaní Správy katastra Ružomberok, pričom rozhodnutie o zastavení konania bol len posledným z úkonov porušenia postupov daných zákonom.

Z uvedeného je možné vyvodiť záver, ktorý nie je prípustný v právnom štáte, že ak sa sťažovateľovi z ekonomických dôvodov nepodarilo dosiahnuť zrušenie rozhodnutia, ktoré riadne napadol, pretože už nebol schopný pre vyvolanú druhotnú platobnú neschopnosť fungovať a okolnosťami bol donútený pohľadávku „predať“, je rozhodnutie ako aj celé predchádzajúce konanie správy katastra potrebné považovať za správne...

Opätovne navrhovateľ poukazuje na skutočnosť, že správa katastra neodôvodnene vyčkávala na ukončenie konania..., neodôvodnene spôsobovala prieťahy v konaní a pokiaľ by   riadne   vykonala   záznam,   neboli   žiadne   dôvody   pre   odmietnutie   povolenie   vkladu záložného   práva   v   stanovenej   lehote.   Nesprávnosť   postupu   a   s   tým   spojené   prieťahy v konaní   boli   preukázané   aj   protestom   prokurátora   ako   aj   rozhodnutím   Katastrálneho úradu v Žiline, ktorým uložil povinnosť správe katastra konať. Správa katastra nerozhodla o vklade,   či   už   povolení   alebo   zamietnutí   a   následne   uložila   navrhovateľovi   povinnosť odstrániť „vady úkonu“ a zosúladiť opis veci so stavom podľa LV, hoci zápis na LV bol preukázateľne v rozpore so skutočnosťou, ktorú preukazovali listiny, ktoré boli doručené správe   katastra.   Následné   rozhodnutie   o   zastavení   konania   bolo   len   pokračovaním nezákonnosti, nie jediným pochybením, ale len jedným z pochybení.

Takisto nemožno nechať bez povšimnutia iné s tým súvisiace konania pred správou katastra,   v   ktorých   záložný   dlžník   uznal   zmluvné   pokuty   niekoľko   násobne   presahujúce sťažovateľom   zabezpečovanú   hodnotu   a   na   zabezpečenie   ktorých   zriadil   záložné   právo k majetku, na ktoré malo byť zriadené záložné právo sťažovateľa, ponechal bez povšimnutia začatie výkonu záložného práva VÚB a.s. pre zabezpečenú pohľadávku predajom za cenu 1/20   hodnoty   nehnuteľnosti   keď   konateľ   záložného   dlžníka   a   riaditeľ   pobočky,   ktorá poskytla úver a začala výkon záložného práva boli bratia a pod., teda stav, že ak by došlo k zastaveniu konania o povolení vkladu záložného práva, sťažovateľ by stratil všetky šance v čo i len nepatrnom rozsahu uspokojiť pohľadávku...

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy)…

Sťažovateľ nežiada preskúmať rozhodnutia súdov po ich vecnej stránke, ale žiada preskúmať   splnenie   si   povinností   poskytnúť   sťažovateľovi   právo   na   súdnu   ochranu a spravodlivý   proces   ako   aj   kontrolu   interpretácie   a   aplikácie   zákona   vykonanej všeobecnými súdmi v súvislosti s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.»

4. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak, že rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Zároveň žiadala, aby ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu, vrátil mu vec na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania, ktoré nevyčíslila.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento   zákon   neustanovuje   inak.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   rozhodnutia   I.   ÚS.   140/03,   IV.   ÚS   166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

8.   Zo   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   tento   vo   vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (m.   m.   II.   ÚS   21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

9.   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr.   I.   ÚS   19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Vychádzajúc z týchto kritérií ostalo v právomoci ústavného súdu   posúdiť,   či rozsudkom   krajského súdu,   ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu, mohlo dôjsť k zásahu do označených práv sťažovateľky. V odôvodnení rozsudku krajského súdu tento na jeho vlastné odôvodnenie uviedol:

«Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh navrhovateľa. Vychádzal   z   toho,   že   navrhovateľ   nepreukázal,   že   v   prípade,   ak   by   Správa   katastra Ružomberok aj povolila vklad záložného práva v jeho prospech, bola by plne uspokojená jeho pohľadávka. Dotknuté tvrdenie zostalo len v rovine tvrdenia a nebolo ničím podložené ani   preukázané.   Navrhovateľ   taktiež   nevyčkal   na   výsledok   konania   o   preskúmanie zákonnosti   rozhodnutí   správnych   orgánov   a   dobrovoľne   uzatvoril   zmluvu   o   postúpení pohľadávky, ktorou súhlasil s postúpením len za 80 % jej hodnoty. Žiadne z napadnutých správnych   rozhodnutí   nebolo   pritom   v   predpísanom   konaní   zrušené   alebo   zmenené. Okresný   súd   taktiež   konštatoval,   že   v   konaní   pred   Krajským   súdom   v   Žiline   v   rámci správneho   súdnictva   bola   pozastavená   vykonateľnosť   rozhodnutí   orgánov   katastra. Navrhovateľ nevyužil ani všetky dostupné prostriedky na ochranu jeho práv napr. inštitút predbežného opatrenia. Nakoľko nebolo preukázané, že vznikla škoda nesprávnym úradným postupom   orgánom   štátu,   okresný   súd   konštatoval   nedôvodnosť   aj   nároku   na   náhradu nemajetkovej ujmy. Zopakoval, že nebolo preukázané, že to bol práve (tvrdený) nesprávny úradný postup orgánov katastra, ktorý by spôsobil, že sa navrhovateľ dostal do situácie platobnej   neschopnosti.   Bolo   to   predovšetkým   konanie   jeho   dlžníka,   ktorý   neuhradil navrhovateľovi pohľadávku.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ… Odvolateľ   zdôraznil,   že   hlavným   problémom   a   prioritnou   otázkou   v   celej   veci   bola predĺženosť dlžníka FATRAINVEST s.r.o. a jeho kroky smerujúce k vyhnutiu sa splnenia záväzkov voči navrhovateľovi. Nerozporoval záver, že rozhodnutia orgánom katastra neboli zrušené, ale to neznamená zákonnosť ich úradného postupu. Naopak tento sa vyznačoval nesústredenosťou, nadbytočnými úkonmi a nesmeroval k odstráneniu právnej neistoty… Krajský súd ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1 0.s.p. a bez nariadenia pojednávania napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Hoci   právnej   argumentácii   navrhovateľa   nemožno   uprieť   určitú   vecnosť a racionálnosť, v konečnom dôsledku je uplatňovaný nárok na náhradu škody voči štátu pomerne účelovou konštrukciou. Vo svojej podstate nejde totiž o nič iné ako o prenesenie štandardného podnikateľského rizika na štát. V čiastočne zjednodušenej podobe (pre účely jednoznačnejšieho vysvetlenia) sa jedná o to, že v prípade, ak podnikateľský subjekt nesplní svoju povinnosť (osobitne povinnosť zaplatiť určitú/fakturovanú sumu), tak za neho túto povinnosť má splniť štát a ešte nahradiť aj (tvrdenú) nemajetkovú ujmu. Je nepochybné, že takéto nazeranie absolútne nekorešponduje s účelom a obsahom zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Samotný navrhovateľ výslovne (taktiež v rámci posudzovaného odvolania) uviedol, a zodpovedá to aj preukázanému skutkovému stavu, že základom celého problému bolo nesplnenie povinnosti obchodnou spoločnosťou FATRAINVEST, s.r.o., v ich vzájomnom podnikateľskom   vzťahu   (nepreplatenie   poslednej   faktúry).   Situáciu,   kedy   jedna zo zmluvných strán neplní náležité svoje povinnosti v rámci záväzkového vzťahu s iným podnikateľom,   je   jednoznačne   štandardnou   (hoci   spoločensky   nežiadúcou)   situáciou predstavujúcou   podnikateľské   riziko.   Rovnako   štandardnou   (hoci   rovnako   nežiadúcou z hľadiska   fungovania   „zdravého“   ekonomického   prostredia),   je   i   snaha   neplatičov (v danom prípade spoločnosti   FATRAINVEST,   s.r.o.) vyhnúť sa   splneniu ich   povinnosti využitím   rôznych   postupov,   ktorých   dôsledkom   je   neraz   stav,   kedy   z   titulu   platobnej neschopnosti nie je možné od nich reálne pohľadávky vymôcť. Inými slovami, aj existencia nedobytných   pohľadávok   je   súčasťou   ekonomického   (trhového)   prostredia   a   súčasťou podnikateľského rizika.

Akceptovanie   zodpovednosti   štátu   za   takúto  ,,škodu“   v   zmysle   zákona č. 514/2003 Z. z.   by   znamenalo   úplne   popretie   základných   princípov   trhového hospodárstva. Podnikateľ by mohol vstupovať do akýchkoľvek podnikateľských projektov (osobitne   nedostatočne   finančne   pokrytých   a   zabezpečených)   s   istotou,   že   v   konečnom dôsledku   mu   štát   nahradí   všetky   ním   uplatňované   nároky   voči   jeho   obchodným (záväzkovým)   partnerom.   Z   predmetného   (všeobecnejšieho)   hľadiska   je   nadväzne nepochybné. že nárok navrhovateľa vo svojej podstate nie je odôvodnený.

V súdenej veci navrhovateľ (z jeho pohľadu snáď i čiastočne pochopiteľne) sa snaží veci interpretovať tak, aby neutrpel stratu t.j. aby vyfaktúrovaná cena prác a materiálu dodaných   spoločnosti   FATRAINVEST,   s.r.o.,   mu   bola   uhradená   v   plnej   výške.   Takto uplatňovaná   škoda   -   rozdiel   medzi   cenou/hodnotou,   za   ktorú   postúpil   pohľadávku   voči danej spoločnosti tretím subjektom a fakturovanou cenou - však nemá žiaden bezprostredný súvis s činnosťou štátnych orgánov, osobitne s činnosťou Správy katastra Ružomberok, či Katastrálneho   úradu   Žilina.   Fakturovaná   cena   bola   dôsledkom   dohody   dvoch podnikateľských   subjektov   mimo   akúkoľvek   ingerenciu   štátu   resp.   štátnych   orgánov. Rovnako cena, za ktorú navrhovateľ pohľadávky postúpil tretím subjektom, bola výsledkom jeho   vlastného   rozhodnutia,   prejaveného   konkrétnym   právnym   úkonom   bez   toho,   aby v rámci daného procesu bol činný štátny orgán. Z hľadiska eventuálnej zodpovednosti štátu ide tak iba o škodu hypotetickú,,vytvorenú“ výlučne činnosťou navrhovateľa.

Tvrdenia navrhovateľa, že predmetný rozdiel medzi fakturovanou cenou a cenou, za ktorú pohľadávky   postúpil,   vznikol v dôsledku   činnosti   Správy katastra   Ružomberok, eventuálne v spojitosti s činnosťou katastrálneho úradu Žilina, je tendenčným tvrdením s viacerými   účelovo   na   jednej   strane   zamlčanými   a   na   strane   druhej   zvýraznenými okolnosťami.

Hoci navrhovateľ ako preukázanú skutočnosť prezentuje svoje tvrdenie, že v prípade zapísania záložného práva (aj)   v jeho prospech by bola jeho pohľadávka (fakturovaná cena) uspokojená v celom rozsahu, uvedené nijako konkrétne nedokladoval/nepreukázal. Odvolateľ opakovane zdôrazňuje, že namieta úradný postup Správy katastra Ružomberok (čiastočne aj Katastrálneho úradu Žilina) a nie ich rozhodnutia, V konkrétnostiach jeho argumentácie   však   namieta   práve   rozhodnutie   o   prerušení   konania   o   povolenie   vkladu záložného   práva   v   jeho   prospech.   To   znamená,   že   namieta   nezákonnosť   rozhodnutia štátneho   orgánu,   ktorá   však   vyslovená   nebola;   preto   platí   prezumpcia správnosti/zákonnosti dotknutého rozhodnutia…

Z konštatovaných konkrétnych okolnosti prípadu je zhodne - ako z vyššie uvedených všeobecnejších hľadísk - zrejmé, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Preukázaný nebol nesprávny úradný postup, príčinná súvislosť a napokon ani (tvrdená) škoda. Pokiaľ okresný súd sa zaoberal týmito jednotlivými atribútmi vzniku zodpovednosti štátu a konštatoval ich nenaplnenie, je (opäť) len účelovým prístupom navrhovateľa, ak vytrhávajúc z kontextu rozhodnutia   argumentuje   tým,   že   ak   okresný   súd   skúmal   výšku   škody,   tak   musel   mať preukázaný nesprávny úradný postup, resp. jeho príčinnú súvislosť so škodou.

Okresný súd sa v primeranom rozsahu zaoberal vymedzením inštitútu zodpovednosti štátu za škodu pri   výkone verejnej moci,   nadväzne s poukazom na konkrétne okolnosti súdeného prípadu predložil zrozumiteľné argumenty, prečo nevidí priestor na vyhovenie uplatňovanému   nároku.   Účinne   sa   taktiež   vyporiadal   s   argumentáciou   navrhovateľa a uviedol viacero dôvodov, ktoré súhrnne viedli k zamietnutiu jeho návrhu,

Krajský súd zdôrazňuje, že odlišné (subjektívne) hodnotenie vlastných argumentov navrhovateľom, resp. jeho neakceptovanie záverov okresného súdu nezakladá arbitrárnosť, či nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia a nie je ani porušením práva na súdnu ochranu. Súčasťou tohto základného práva totiž nie je aj právo na úspech v konaní. Inými slovami, nie je porušením práva na spravodlivý proces, ak súd nevyhovie procesnému alebo meritórnemu návrhu účastníka. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR taktiež nemožno považovať to, že okresný súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľa.»

10. Jadro právneho problému v právnej veci sťažovateľky takto spočívalo v právnom posúdení   naplnenia,   resp.   nenaplnenia   predpokladov   na   vznik   zodpovednosti   štátu za tvrdenú škodu (a nemajetkovú ujmu), ktorá jej mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom orgánov štátu. Výlučnú právomoc v tejto občianskoprávnej veci mali všeobecné súdy (čl. 142 ods. 1 ústavy). V intenciách mantinelov možných zásahov do rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov   posúdil   ústavný súd len to,   či   rozsudok   krajského   súdu   je ústavne   udržateľný,   t.   j.   či   nevykazuje   znaky   svojvôle,   arbitrárnosti,   či   je   náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010).

11. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru ústavného   súdu   jasne   a   zrozumiteľne   vyplývajú   dôvody,   pre   ktoré   potvrdil   rozsudok okresného   súdu.   V   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   dal   krajský   súd   aj   s   odkazom na dôvody   rozsudku   okresného   súdu   sťažovateľke   podrobnú   a   ústavne   akceptovateľnú odpoveď   na   to,   prečo   nedošlo   k   vzniku   zodpovednosti   štátu   za   škodu   spôsobenú nesprávnym úradným postupom   označených   orgánov   štátu. Krajský   súd   v tomto smere primerane   a   najmä   ústavne   udržateľne   zdôvodnil   absenciu   preukázania   nesprávneho úradného   postupu,   príčinnej   súvislosti   a   taktiež   aj   tvrdenej   škody,   teda   všetkých predpokladov   na   vznik   zodpovednosti   štátu   za   škodu.   Odôvodnenie   sťažnosťou napadnutého   rozsudku   súčasne   dáva   logické   odpovede   na   odvolaciu   argumentáciu sťažovateľky, ktorej krajský súd na jednej strane neupiera racionalitu a vecnosť, na strane druhej však konštatuje jej účelovosť, hypotetickosť a v konečnom dôsledku aj popretie princípov, na ktorých je postavená zákonná úprava odškodňovania za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

12. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd konštatuje, že právny záver krajského súdu   v   spojení   so   závermi   rozsudku   okresného   súdu   nevykazuje znaky   arbitrárnosti   či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení   zákona,   že   by   tým   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010). Skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). Vzhľadom na uvedené ústavný   súd   opäť   odkazuje   na   svoju   judikatúru,   v   zmysle   ktorej   mu   pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva na súdnu ochranu neprislúcha ani vylepšovať či dopĺňať dôvody napadnutého rozsudku krajského súdu (napr. IV. ÚS 325/08, III. ÚS 538/2012).

13.   Ústavný   súd   totiž   nie   je   skutkovým   súdom,   ktorý   by   sám   mohol   a   mal prehodnocovať   dôkazy   už   skôr   vykonané   všeobecnými   súdmi   a   následne   právne posudzovať, či konkrétne postupy orgánov štátu spadajú pod obsah neurčitého právneho pojmu,,nesprávny úradný postup“. Rovnako neprislúcha ústavnému súdu, aby skúmal, či sťažovateľke v príčinnej súvislosti s takýmito postupmi mohla vzniknúť majetková škoda, resp. nemajetková ujma. Hodnotenie vykonaných dôkazov všeobecnými súdmi a právne posúdenie konania sťažovateľky aj napriek tomu, že sa s nimi sťažovateľka nestotožňuje, má   podľa   záverov   ústavného   súdu   svoju   vnútornú   logiku,   je   konzistentné,   nerozporné a nemožno ho považovať ani za zjavne nerozumné.

14.   V   rozsudku   krajského   súdu   teda   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   nezistil   nič,   čo   by ho robilo ústavne neakceptovateľným,   a teda   vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   uzatvára,   že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie (skutkové   a   právne)   rozsudku   (§   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku),   nie   je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právny   rozmer.   V súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti   s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania   a   predstavy   účastníka   konania. Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

15. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozsudku krajského súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie a náhrada trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014