znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 187/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   I.   K.,   S.,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   F.   P.,   B., ktorou namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici č. k. 14 NcC 653/2012-383 z 28. novembra 2012 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára 2013   doručená   sťažnosť   Ing.   I. K.,   S.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom Mgr. F. P., B., vo veci namietaného porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 NcC 653/2012-383 z 28. novembra 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: Sťažovateľ je navrhovateľom vo veci vedenej Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 C 141/1996 o ochranu osobnosti.

Uznesením okresného súdu č. k. 16 C 141/1996-358 z 21. septembra 2012 (ďalej len „uznesenie   o   uložení   poriadkovej   pokuty“)   bola   sťažovateľovi   uložená   poriadková pokuta v sume 820 €. Uznesenie o uložení poriadkovej pokuty odôvodnil okresný súd tým, že sťažovateľ   sa   nedostavil   na   pojednávanie   nariadené   na   27.   jún   2012,   pričom   svoju neúčasť   ospravedlnil   a   následne   sa   na   pojednávanie   nariadené   na   5.   september   2012 bez ospravedlnenia   nedostavil   napriek   tomu,   že   bol   na   pojednávanie   riadne   predvolaný s tým,   že   jeho   účasť   na   pojednávaní   je   nutná   a   predvolanie   prevzal.   Proti   uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty podal sťažovateľ 23. októbra 2012 odvolanie.

Sťažovateľ 21. novembra 2012 vzniesol námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi JUDr. P. T., ktorú odôvodnil takto: «... v mojich očiach sa sudca JUDr. T. prestal javiť ako nestranný sudca dňom 5. 9. 2012, nakoľko nebol ochotný vo veci pojednávať kvôli môjmu „údajnému minútovému“ meškaniu a uložil mi pokutu, ktorá bola maximálna (§ 53, ods. 1, O. s. p.), a pritom nedošlo ku žiadnej skutočnosti, ktorá by sa dala kvalifikovať ako dôvod takto udelenej pokuty a to v maximálnej výške – viď horeuvedené odvolanie.

Vec   je   vedená   už   16   rokov   a ochrana   osobnosti   je   tým   značne   oslabená na jej význame   a z tohto   pohľadu   nie   je   možné   považovať   „údajne   minútové“   meškanie za konanie, ktoré je sankciované podľa § 53, ods. 1 O. s. p. Neochota sudcu prejednať vec s „minútovým meškaním“ je nepochopiteľná a maximálna výška odzrkadľuje vnútorný myšlienkový   postoj   sudcu,   ktorý   považujem   jednoznačne   za   zaujatosť   voči   mojej   osobe (z neznámeho dôvodu), čo dokazuje samotné uznesenie zo dňa 21. 9. 2012.»

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „Krajský súd... 28. 11. 2012 rozhodol uznesením č. k.:   14 NcC/653/2012-383   tak,   že   sudca   JUDr.   P.   T.   nie   je   vylúčený   z pojednávania a rozhodovania   v   tejto   veci...   Krajský   súd...   odôvodnil   toto   svoje   rozhodnutie   tým, že sťažovateľ   namietal   procesný   postup   sudcu   v danej veci a od tohto postupu vyvodil zaujatosť sudcu, nakoľko z podanej námietky sťažovateľa vraj vyplýva, že sudca JUDr. P. T. sa   mu   javí   ako   zaujatý   z   dôvodu,   že   mu   uložil   poriadkovú   pokutu,   pričom   zo strany sťažovateľa   k   takému   konaniu   nedošlo.   KS   BB   v   tomto   smere   v   odôvodnení   poukázal na ustanovenia § 14, ods. 1 a § 14 ods. 3, O. s. p. s tým, že okolnosti spočívajúce v postupe sudcu   v   konaní   o   prejednávaní   veci,   alebo   v   jeho   rozhodovaní   v   iných   veciach   nie sú dôvodom   na   vylúčenie   sudcu   a   že   namietaný   procesný   postup   sudcu   nie   je   dôvodom pre vylúčenie   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci   naviac,   ak   tento   bude   predmetom odvolacieho   konania   na   základe   podaného   odvolania   proti   rozhodnutiu   o   uložení poriadkovej pokuty, ako aj na tú skutočnosť, že ten subjektívny pocit účastníka konania (sťažovateľa), ktorým sa mu javí vnútorný myšlienkový postoj sudcu k danému konaniu vec prejednať pre minútové meškanie ako nepochopiteľný, vraj nestačí k tomu, aby bol sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený. KS BB ďalej uviedol, že vyjadrenia samotného sudcu JUDr. P. T. vraj vyplýva, že tento sa vo veci necíti byť zaujatý, lebo vraj nemá žiaden vzťah k účastníkom ani k prejednávanej veci a že okolnosti ohľadom uloženia poriadkovej pokuty nepovažoval za dôvod pre vylúčenie z prejednávania a rozhodovania v danej veci a preto KS BB JUDr. P. T. nevylúčil z prejednávania a rozhodovania v danej veci, lebo vraj k tomu neboli splnené zákonné predpoklady § 14, ods. 1 O. s. p.“

Sťažovateľ je toho názoru, že «KS BB... nevzal do úvahy skutočnosti vyplývajúce z ústavného princípu garantujúceho nestrannosť sudcu z objektívneho hľadiska. Dôvodom na vylúčenie sudcu v zmysle tohto hľadiska je už samotná pochybnosť o tom, že status sudcu v   určitej   pozícii   môže   vyvolať   pochybnosť   niektorého   z   účastníkov   v   spore,   že   sudca neposkytuje   garanciu   nestrannosti.   Neprimeranosť   výšky   uloženia   poriadkovej pokuty (820,00 eur je maximálna pokuta   podľa § 53 ods.   1 O.   s. p.) za nepreukázané „minútové   meškanie“   sťažovateľa   na   pojednávaní   vo   veci   (16 C/141/1996)   dňa 05. 09. 2012 o 13.00 hod. a neochota sudcu JUDr. T. pojednávať vo veci...

vyvolávajú   oprávnené   pochybnosti,   že   sudca   JUDr.   T.   neposkytuje   garanciu nestrannosti,   najmä   aj v spojitosti   s   tým,   že   samotný   sudca   OS   BB,   JUDr.   P.   T., sa už v minulostí   vyjadril,   že   rozhodne   v   neprospech   sťažovateľa...   Z   toho   pohľadu je pochybnosti vyvolávajúce aj doterajšie nerozhodnutie JUDr. T. vo veci 16 C/141/1996 a taktiež   zamietnutie   návrhu   sťažovateľa   na   prerušenie   konania,   zo   dňa   03.   03.   2012 uznesením OS BB, č. k.: 16 C/141/1996, zo dňa 29. 03. 2012...

nemožno súhlasiť so stanoviskom KS BB v uznesení č k.: 14 NcC/653/2012-383, zo dňa   28. 11. 2012,   že   by   sťažovateľ   v   podaní   námietky   zaujatosti   proti   konajúcemu sudcovi, JUDr. T., namietal procesný postup sudcu (toto je predsa predmetom odvolania vo veci, o ktorom ešte odvolací súd nerozhodoval) a z neho vyvodzoval zaujatosť sudcu a ani nemožno súhlasiť s názorom KS BB, že „len subjektívny pocit účastníka konania (sťažovateľa) vraj nestačí k tomu, aby bol sudca JUDr. T., z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený, t. j. to, že sa sťažovateľovi javí vnútorný myšlienkový postoj sudcu, JUDr. T., ako nepochopiteľný v spojitosti s vyjadrením sudcu, JUDr. P. T., z ktorého vraj vyplýva, že tento sa vo veci necíti byť zaujatý lebo vraj nemá žiaden vzťah k účastníkom konania ani k prejednávanej veci a že okolnosti uloženia poriadkovej pokuty nepovažoval za dôvod pre jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania v danej veci.

V zásade nemožno súhlasiť ani s tým, že by sudca, JUDr. P. T., nemal žiadny vzťah (aspoň subjektívny) k veci ochrany osobnosti sťažovateľa, o ktorej koná už viac ako 16! rokov (aj keď z rôznych a niekedy možno aj opodstatnených dôvodov). Dá sa predpokladať, že takých vecí JUDr. T., ako sudca, veľa nemá a z toho zrejme vyplýva jeho snaha vec už rozhodnúť, ale potom otázkou ostáva, prečo vo veci nepojednával, prečo nemal ochotu vo veci rozhodnúť (aj po uložení pokuty) a to napriek tomu, že v minulosti sťažovateľovi oznamoval...   ako   chce   vo   veci   rozhodnúť...   Za   16   rokov   trvania   predmetného   konania sudca, aj nechtiac, k veci nadobudne určitý vzťah a v danej veci nemožno preto ani počítať s absolútnou nestrannosťou sudcu, JUDr. T., ako sa to javí sťažovateľovi. Domnievame sa, že skutočnosť, že samotný konajúci sudca, JUDr. P. T. sa vyjadril o svojej nezaujatosti ešte neznamená,   že   aj   v   skutočnosti   je garantom   nestranného   sudcu.   Zdôrazňujeme, že skutočnosť,   či   je   sudca   nestranný   bol   KS BB   povinný   (ako   súd   konajúci   o námietke zaujatosti)   skúmať   z   hradiska   ústavného   princípu   nestrannosti   sudcu   aj   z objektívneho hľadiska. Tento ústavný princíp však KS BB pri výklade § 14, ods. 1, O. s. p. nezohľadnil... Pokiaľ teda všeobecný súd dospel k svojmu rozhodnutiu tým sa nápadne podobá „divadielku“ odporcu... kedy po pracovnom úraze oslepol resp. nevidel do strán a pritom, keď išiel k zamestnávateľovi do firmy...   šiel cez vrátnicu za podpory terajšej manželky a s bielou   paličkou,   no   po   návšteve   podniku   paličku   odložil   a   pohyboval   sa   zjavne bez problémov.   Uvedený   podnik   mu   „pridelil“   byt   vo   vtedajšom   centre   mesta   B... a „zabezpečil“ absolvovanie kurzu v Ústave pre nevidiacich v L... Samozrejme, že každý môže   byť   chorý,   ale   konajúci   sudca   napriek   pochybnostiam   sťažovateľa...   a   ponuke zabezpečenia   „dovozu“   odporcu   na   pojednávanie...   ktorú   sťažovateľ   písomne   predložil súdu... vo „vyjadrení“ sa k odpovediam odporcu... zo dňa 16. 08. 2010 na základe výzvy súdu zo dňa 03. 08. 2010, ktorá je založená v spise na č. l. 246 – tieto návrhy sťažovateľa súd neakceptoval, ale ani nezisťoval, či je zdravotný stav odporcu taký zlý (vyšetrením pred komisiou   resp.   cestou   znaleckého   vyšetrenia   –   posudku)   a   tak   sudca   „pripustil“ pokračovanie „divadelných dejstiev“ na tému „zdravotný stav odporcu... takéto okolnosti a skutočnosti   (o   ktorých   bol   sudca   informovaný   a   nie   sú   v   spise   zachytené)   sú   naozaj ojedinelé svojou výnimočnosťou iba dokresľujú možnosť vzniku sympatií resp. antipatií voči stranám sporu, ktoré nie sú písomne zachytené v spise (písomnou formou) a ktoré konajúci sudca   (už   z   hľadiska   profesionality)   vo   svojom   stanovisku   o   zaujatosti   neuvedie,   hoci sú mu známe a určite majú miesto v jeho vedomí/podvedomí, nakoľko sú do značnej miery výnimočné,   veď   treba   mať   na   zreteli,   že   sudca   nie   je   „umelovykonštruovaný   útvar“, ale je človek a z toho dôvodu je prirodzené, že subjektívny vzťah sudcu, ktorý si vytvoril v pozícii „tretieho“ voči stranám sporu existujú a môžu objektívne reálne ovplyvniť jeho postavenie   v roli   sudcu   v   konaní,   t.   j.   aj   pri   ukladaní   predmetnej   poriadkovej   pokuty v maximálnej výške... Pochybnosti sťažovateľa tiež vyvolal napr. aj priebeh úkonu – výsluch svedka A. Ž... ohľadne vlastníctva P. O. Boxov č... na pošte 1 B... zmätočné odôvodnenie uznesenia č. k.: 16 C/141/1996-343, zo dňa 29. 03. 2012 spočívajúce v tom, že Ing. K. sa domáhal návrhom doručeným OS BB dňa 06. 03. 2012 prerušenia konania z dôvodu, že na daňovom úrade B. sa vedie konanie, vraj bližšie nešpecifikované, ktoré môže mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej ako aj z dôvodu, aby súd rozhodol vo veci o prerušení konania   vo   veci   samej   až do právoplatného   skončenia   trestnej   veci   sp.   zn.   3   T   25/00 (vedenej na KS BB) po podaní návrhu na obnovu konania podľa § 109, ods. 1, písmeno b, O. s. p., čo nie je pravda, nakoľko sťažovateľ v „návrhu na prerušenie konania“, zo dňa 03. 03. 2012... presne špecifikuje o ktoré daňové konanie... ide...

Vzhľadom na to, že súd v konaní č. 14 NcC/653/2012-383, zo dňa 28. 11. 2012 rozhodol tak, že sudca OS BB, JUDr. P. T., nie je vylúčený z prejednania a rozhodovania vo veci sp. zn.: 16 C/141/1996 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu a to   právo   domáhať   sa   ustanoveným   postupom   prejednania   veci   na nezávislom a nestrannom súde, upravené v čl. 46, ods. 1, Ústavy SR ako aj právo na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov, ktoré je upravené v čl. 48, ods. 2, Ústavy SR.

Za   porušenie   týchto   základných   práv   sťažovateľa   považujeme   to,   že   KS   BB... rozhodol len na základe subjektívneho hľadiska nestrannosti a neskúmal, či sudca, JUDr. P. T., poskytuje záruky nestrannosti aj z objektívneho hľadiska, ktorá sa má posudzovať podľa vonkajších objektívnych skutočností. Za takéto posúdenie, vzhľadom na uvedené skutočnosti nemožno považovať konštatáciu KS BB o tom, že by sťažovateľ namietal (ako navrhovateľ) iba procesný postup sudcu vo veci ochrany osobnosti a z neho vyvodzoval zaujatosť sudcu a názor KS BB, že len subjektívny pocit sťažovateľa, ako účastníka konania o ochranu osobnosti, ktorým sa mu javí vnútorný myšlienkový postoj sudcu k danému konaniu vec prejednať resp. neprejednať pre „minútové meškanie“ ako nepochopiteľný, vraj nestačí k tomu, aby bol sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený.

Sme toho názoru, že KS BB neskúmal dôsledne napr. dôvod uloženia poriadkovej pokuty ako taký v zmysle § 53, ods. 1, O. s. p., ani pohnútky sudcu uložiť túto pokutu... Ide teda o rozhodnutie (KS BB) arbitrárne, čo je dôvod na jeho zrušenie...

už   zo   samotnej   dikcie   §   14,   ods.   1,   O.   s.   p.   vyplýva,   že   sudcovia   sú   vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak existujú čo i len pochybnosti o ich nezaujatosti vzhľadom na ich pomer k veci, účastníkom alebo zástupcom. Toto ustanovenie O. s. p. jednoznačne   stanovuje   povinnosť   KS   BB   skúmať,   či   existujú   oprávnené   pochybnosti o nezaujatosti konajúceho sudcu.

Podľa   nášho   názoru   sa   KS   BB   pri   posudzovaní   zaujatosti   sudcu   relevantne nevysporiadal s objektívnym princípom, ktorý vyplýva z práva sťažovateľa na nestranný súd. Vzhľadom na to, že toto právo na nestranný súd má aj ústavnoprávny rozmer, jeho nerešpektovanie znamená nielen porušenie zákona, ale aj ústavy a medzinárodnoprávnych dokumentov.   Podľa   nášho   názoru   nestačí,   že   sudca   je   subjektívne   nestranný,   ale   musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach sťažovateľa, ako účastníka konania na ochranu osobnosti, v ktorom koná sudca OS BB, JUDr. P. T. V našom prípade nebola vylúčená akákoľvek   vonkajšia   oprávnená   pochybnosť   o   jeho   nestrannosti,   čo   vyplýva   z vyššie uvedených skutočností.

O dĺžke konania na ochranu osobnosti sa KS BB vo svojom rozhodnutí (uznesení) ani nezmienil,   hoci   táto   skutočnosť   taktiež   súvisí   s   uloženou   pokutou,   najmä s jej primeranosťou/dôvodnosťou.   Opísané   konanie   sudcu,   JUDr.   T.,   KS   BB   nezistil, lebo objektívne   hľadisko   jeho   nestrannosti   neskúmal,   rozhodol   arbitrárne   v   rozpore so zákonom,   ústavou   aj   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   v   Štrasburgu, čo určite nevzbudzuje dôveryhodnosť súdu v demokratickej spoločnosti.».

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné práva Ing. K. (sťažovateľa) upravené v čl. 46 ods. a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu Banská Bystrica porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 14 NcC/653/2012-383, zo dňa 28. 11. 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Krajskému súdu B. Bystrica prikazuje, aby vo veci konal.

4. Ing. I. K. priznáva trovy konania a právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd Banská Bystrica povinný zaplatiť na účet advokáta (advokátskej kancelárie) Mgr. F. P. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (rozhodnutia).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ústavy uznesením krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ústavy   uznesením   krajského   súdu   a   jemu   predchádzajúcim   postupom.   Napadnutým uznesením   krajský   súd rozhodol   o   námietke   zaujatosti   vznesenej   sťažovateľom   vo   veci vedenej   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   16   C   141/1996   o   nevylúčení   zákonného   sudcu JUDr. P. T. z jej prerokovávania a rozhodovania.

Krajský   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   uvádza: „Z podanej námietky zaujatosti navrhovateľa vyplýva, že sudca JUDr. P. T. sa mu javí ako zaujatý z dôvodu, že mu uložil poriadkovú pokutu, pričom nedošlo z jeho strany k takému konaniu, ktoré by bolo dôvodom na uloženie poriadkovej pokuty. Z uvedeného leda vyplýva, že navrhovateľ namieta procesný postup sudcu v danej veci, od ktorého postupu vyvodzuje zaujatosť sudcu.

V zmysle § 14 ods. 3 O. s. p. dôvodom na vylúčenie sudcu, nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Namietaný procesný postup sudcu, nie je dôvodom pre vylúčenie z prejednávania a rozhodovania   veci   naviac   ak   tento   bude   predmetom   odvolacieho   konania   na   základe podaného odvolania proti rozhodnutiu o uložení poriadkovej pokuty.

Len subjektívny pocit účastníka konania, ktorým sa mu javí vnútorný myšlienkový postoj sudcu k danému konania vec prejednať pre minútové meškanie ako nepochopiteľný, nestačí k tomu, aby bol sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený.

Z vyjadrenia samotného sudcu JUDr. P. T. vyplýva, že tento sa vo veci necíti byť zaujatý, lebo nemá žiaden vzťah k účastníkom ani k prejednávanej veci. Okolnosti ohľadom uloženia   poriadkovej   pokuty   nepovažoval   za   dôvod   pre   vylúčenie   z   prejednávania a rozhodovania v danej veci.“

Ako už bolo uvedené, dôvodom námietky zaujatosti, ktorú vzniesol sťažovateľ voči zákonnému sudcovi, bola skutočnosť, že zákonný sudca uložil sťažovateľovi poriadkovú pokutu.   Ústavný   súd   sa   s   odôvodnením   uznesenia   krajského   súdu   v   celom   rozsahu stotožňuje.

Uloženie poriadkovej pokuty je procesným postupom súdu, ktorý nezakladá dôvod na vylúčenie sudcu z prerokovávania a rozhodovania veci. Procesný postup súdu by mohol zakladať   dôvod   na   vylúčenie   sudcu   iba   vtedy,   ak   by   išlo   o   procesný   postup, ktorý je nezákonný,   navyše   by   muselo   ísť   o   opakované   závažné   porušenie   procesných predpisov. Keďže o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty nebolo v čase rozhodovania o námietke zaujatosti rozhodnuté, nebolo možné konštatovať, že uloženie poriadkovej pokuty bolo v rozpore so zákonom, a preto neprichádzalo do úvahy vylúčenie   sudcu   iba   na   základe   subjektívnych   pocitov   sťažovateľa,   tak   ako   to   správne konštatuje krajský súd v odôvodnení uznesenia.

Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že zbytočné prieťahy v konaní sú dlhodobo považované za   jeden   z   problémov   súčasného   súdnictva.   Ukladanie poriadkových   pokút účastníkom konania, ktorí sa bez ospravedlnenia nezúčastnia pojednávania, by sa malo stať štandardným nástrojom súdov, ktorými by sa zbytočným prieťahom v konaní predchádzalo, čo by v konečnom dôsledku prispelo ku dôveryhodnosti súdnictva.

Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   základné   právo na prerokovanie   a   rozhodnutie   veci   nestranným   súdom   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy je v občianskom   súdnom   konaní   garantované   prostredníctvom   vylúčenia   sudcu z jej ďalšieho prejednávania pre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až § 16 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej len „OSP“).   Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 OSP, resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa § 15a ods. 1 OSP) a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie   veci   nestranným   súdom   je   len   povinnosť   súdu   prerokovať   každý   návrh oprávnenej   osoby   na   vylúčenie   sudcu   z   ďalšieho   prejednávania   a   rozhodnutia   veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

Podľa   čl.   141   ods.   1   ústavy   vykonávajú   súdnictvo   nezávislé   a   nestranné   súdy. Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je docieliť právnu istotu, že práve súdy sú tými orgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu práva. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že   okrem   jeho   nezávislosti   je   potrebné   brať   zreteľ   aj   na   ďalšie   aspekty   subjektívneho a objektívneho charakteru. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne   ich   zástupcom.   Objektívny   aspekt   nestrannosti   je   založený   na   vonkajších inštitucionálnych,   organizačných   a   procesných   prejavoch   sudcu   a   jeho   vzťahu k prerokúvanej   veci   a   k   účastníkom   konania.   Rozhodujúcim   prvkom   rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania (jeho právneho zástupcu) je objektívne   oprávnená.   Treba   rozhodnúť   v   každom   jednotlivom   prípade,   či   povaha a stupeň   vzťahu   sú   také,   že   naznačujú   nedostatok   nestrannosti   súdu   (Pullar   v.   Spojené kráľovstvo).   Za   objektívne   však   nemožno   považovať   len   to,   ako   sa   nestrannosť   sudcu subjektívne   javí   vonkajšiemu   pozorovateľovi   (účastníkovi   konania),   ale   to,   či   reálne neexistujú   objektívne   okolnosti,   ktoré   by   mohli   objektívne   viesť   k   legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.

Podľa   §   15a   ods.   3   OSP   v   námietke   zaujatosti   musí   byť   uvedené,   proti   komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne, v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Krajský súd posudzoval zaujatosť zákonného sudcu z dôvodu uvedeného v námietke zaujatosti,   ktorým   bolo   uloženie   poriadkovej   pokuty.   Pokiaľ   sťažovateľ   poukazuje v sťažnosti   na   ďalšie   dôvody,   pre   ktoré   považuje   zákonného   sudcu   za   zaujatého (napr. predchádzajúce vyjadrenia zákonného sudcu, že rozhodne v neprospech sťažovateľa, zamietnutie návrhu sťažovateľa na prerušenie konania, neakceptovanie návrhu sťažovateľa na vykonanie dôkazu, priebeh výsluchu A. Ž., zmätočné odôvodnenie rozhodnutia, ktorým súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na prerušenie konania), tieto skutočnosti neboli dôvodom podanej námietky zaujatosti, a preto krajský súd zaujatosť sudcu z uvedených dôvodov ani nemohol posudzovať.

K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení sťažovateľom akcentovanej tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. Analýza skutočností uvádzaných sťažovateľom   v   námietke   zaujatosti   vznesenej   proti   zákonnému   sudcovi   v   označenej právnej veci vedenej okresným súdom a v sťažnosti podľa čl. 127 ústavy však podľa názoru ústavného súdu v danom prípade prijatie takéhoto záveru neumožňuje.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný súd konštatuje, že uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, a zároveň považuje právny názor krajského súdu za legitímny a akceptovateľný. Ústavný súd nezistil, že by uzneseniu krajského bolo možné vyčítať svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti uzavrel, že skutkové alebo právne závery krajského súdu nemožno   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   nezlučiteľné s označenými článkami ústavy.

Takto   koncipované   odôvodnenie   dalo   odpoveď   na   skutkovú   a   právnu   podstatu sťažovateľom   podaného   návrhu   na   vylúčenie   zákonného   sudcu,   a   preto   jeho   obsah neosvedčuje okolnosti naznačujúce príčinnú súvislosť s možným sťažovateľom namietaným porušením jeho označených práv.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ústavy, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Sťažovateľ v sťažnosti namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   uznesením   krajského   súdu   a   jemu   predchádzajúcim   postupom,   ktoré odôvodnil takto: „Vzhľadom na to, že súd v konaní č. 14 NcC/653/2012-383, zo dňa 28. 11. 2012   rozhodol   tak,   že   sudca   OS   BB,   JUDr.   P.   T.,   nie   je   vylúčený   z   prejednania a rozhodovania   vo   veci   sp.   zn.:   16   C/141/1996   porušil   základné   právo   sťažovateľa... na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov, ktoré je upravené v čl. 48, ods. 2, Ústavy SR.“

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Sťažovateľ   podal   námietku   zaujatosti   na   okresnom   súde   21.   novembra   2012. O námietke zaujatosti rozhodol krajský súd napadnutým uznesením 28. novembra 2012. Uznesenie   krajského   súdu   bolo   sťažovateľovi   doručené   19.   decembra   2012   a dňom doručenia sa stalo právoplatným.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   čase   podania   sťažnosti ústavnému súdu (13. februára 2013) už krajský súd nemohol porušovať základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd navyše konštatuje, že ak krajský súd rozhodol o námietke zaujatosti sťažovateľa v lehote 7 dní od jej podania, základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani v čase rozhodovania o námietke zaujatosti neporušil.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013