znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 187/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti C., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Cdo 194/2009 z 30. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti   C.,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako podanú   zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2010 doručená sťažnosť spoločnosti C., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 194/2009 z 30. novembra 2009 (ďalej aj „uznesenie z 30. novembra 2009 alebo „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania na strane odporcu vedeného Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 21 C 90/2006.

Uznesením   č.   k.   21   C   90/2006-200   z   21.   novembra   2008   okresný   súd   odňal navrhovateľovi oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku za návrh na začatie konania o náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu do 50 400 Sk, uložil mu povinnosť doplatiť súdny poplatok v sume 50 400 Sk a nad túto sumu ponechal v platnosti oslobodenie navrhovateľa od platenia súdnych poplatkov.

Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie z dôvodu neúplne   zisteného   skutkového   stavu   o   rozsahu   zmeny   pomerov   navrhovateľa,   než   aká v skutočnosti v jeho prospech nastala od 20. októbra 2006, keď bolo vydané uznesenie okresného súdu   č.   k. 21 C 90/2006-74 o oslobodení navrhovateľa od   platenia súdnych poplatkov nad sumu 5 000 Sk.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) odmietol odvolanie sťažovateľky uznesením   č.   k.   14   Co   22/2009-223   z   18.   februára   2009   podľa   §   218   ods.1   písm.   b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) s odôvodnením, že sťažovateľka nie je oprávnená podať proti uzneseniu okresného súdu č. k. 21 C 90/2006-200 z 21. novembra 2008 odvolanie, pretože ním nemôže byť žiadnym spôsobom dotknutá, keďže oslobodenie od platenia súdnych poplatkov sa týka len navrhovateľa.

Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, v ktorom uplatnila   dovolací   dôvod   spočívajúci   v   odopretí   možnosti   konať   pred   súdom   z   toho hľadiska, že sa jej odňalo právo domáhať sa zrušenia nezákonného rozhodnutia, na základe ktorého je navrhovateľ neodôvodnene zvýhodnený a ktoré je v rozpore s ustanoveniami Občianskeho   súdneho   poriadku   a   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).

O   podanom   dovolaní   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   z   30.   novembra   2009 právoplatným   25.   januára   2010   tak,   že   dovolanie   sťažovateľky   odmietol   ako   podané neoprávnenou osobou.

Podľa   sťažovateľky   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   boli   porušené   jej základné   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   pretože „Pri   určení   osoby   oprávnenej   na podanie dovolania zákonná úprava vyžaduje splnenie výlučne jednej podmienky, a to že takouto   osobou   musí   byť   účastník   konania   (čo   v   prípade   sťažovateľa   a   ním   podaného dovolania splnené bolo). Právny názor vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky, že dovolanie   môže   podať   len   ten   účastník,   ktorého   sa   rozhodnutie   priamo   dotýka,   resp. ovplyvňuje   jeho   postavenie,   je   v   rozpore   s   citovaným   ustanovením.   Takéto   obmedzenie zákon v ust. § 240 O. s. p. a ani v žiadnom inom ustanovení neobsahuje... Ust. § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p. neobsahuje možnosť odmietnuť dovolanie podané účastníkom tak, ako to vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky.“.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla, že rozhodnutie o uložení povinnosti zaplatiť súdne   poplatky   sa   dotýka   aj   postavenia   odporcu   vzhľadom   na   dôsledky   nezaplatenia súdneho poplatku vyplývajúce z § 10 zákona o súdnych poplatkoch.

Podľa   sťažovateľky   odmietnutím   podaného   dovolania   najvyšší   súd   porušil   aj sťažovateľkino právo na rovnosť účastníkov v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Dôsledky sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 30. novembra 2009 pre rovné postavenie sťažovateľky a navrhovateľa   v konaní vedenom   okresným súdom   pod sp. zn. 21 C 90/2006 „znamenajú, že porušenie rovnosti v súdnom konaní možno namietať len pri takom rozhodnutí, z ktorého právo či povinnosť sa výslovne týka priamo všetkých účastníkov... Uvedené vedie k neústavnému záveru o akceptovateľnosti porušenia zákona a princípu rovnosti v prípadoch, v ktorých sa rozhodnutím výslovne ukladá povinnosť len jednému účastníkovi.“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„I. Základné právo spoločnosti C. s. r. o., so sídlom... B... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Cdo 194/2009 zo dňa 30. 11. 2009 porušené.

II. Základné právo spoločnosti C. s. r. o., so sídlom... B... podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky   bolo   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn. 2 Cdo 194/2009 zo dňa 30. 11. 2009 porušené.

III. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 194/2009 zo dňa 30. 11. 2009 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia   v konaní   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   vo   výške   303,16   EUR vrátane DPH (slovom tristotri eúr šestnásť eurocentov) na účet právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že domáhať sa ochrany základných   práv   na   ústavnom   súde   môže   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   jedine v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06).

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že sťažovateľka   musí   teda   namietať porušenie svojich   základných   práv,   v   spojitosti   s   konaním   pred   všeobecným   súdom,   resp.   iným orgánom verejnej moci, čo je možné len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníkom konania, v ktorom namieta porušenie základných práv (m. m. II. ÚS 3/05).

Sťažovateľka   namietala   porušenie   v   sťažnosti   označených   základných   práv uznesením   najvyššieho   súdu   z   30.   novembra   2009,   ktorým   najvyšší   súd   odmietol   jej dovolanie ako podané neoprávnenou osobou. Sťažovateľka argumentovala, že najvyšší súd nesprávne právne posúdil vec, keďže jeho záver, že rozhodnutie o čiastočnom oslobodení navrhovateľa od súdnych poplatkov sa nedotýka aj postavenia sťažovateľky ako odporkyne v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 21 C 90/2006, čo je podľa nej v rozpore so zákonom a jeho dôsledkom je odňatie možnosti konať pred súdom, a teda porušením jej základného práva na súdne konanie podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že účastníkom konania o oslobodení od súdnych poplatkov bol iba navrhovateľ, ktorý uvedené konanie svojím návrhom inicioval. Ústavný súd poukazuje na to, že právo na podanie návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov je oprávnením poplatníka, teda navrhovateľa, a nie oprávnením sťažovateľky v procesnom postavení odporcu.

Keďže sťažovateľka nemá v predmetnom konaní o oslobodení od súdnych poplatkov procesné postavenie účastníka konania, nemohla v tomto konaní uplatňovať svoje procesné práva   a   plniť   procesné   povinnosti.   Z   toho   dôvodu   nemohlo   v   posudzovanom   konaní dochádzať k porušovaniu jej základných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 205/04).

Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť ústavnému súdu bola v tomto prípade podaná sťažovateľkou, ktorá nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou na jej podanie, a preto ju ústavný súd po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú neoprávnenou osobou.

Nad rámec odôvodnenia ústavný súd uvádza, že najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľky,   podľa   ktorej   rozhodnutie   o oslobodení,   resp.   čiastočnom   oslobodení   od súdnych   poplatkov   sa   dotýka   aj   odporcu,   nie   iba   navrhovateľa,   teda   poplatníka v napadnutom   rozhodnutí,   riadne   vysporiadal.   V   súlade   s   ustálenou   judikatúrou všeobecných   súdov   Občiansky   súdny   poriadok   rozlišuje   objektívne   a   subjektívne predpoklady   prípustnosti   dovolania.   Subjektívny   predpoklad   znamená,   že   napadnuté rozhodnutie   vyznelo   v   neprospech   dovolateľa,   pričom   neprospech   sa   môže   prejaviť neúspechom   vo   veci   samej   alebo   v   rozhodnutí   procesnej   povahy,   ktoré   znamená   pre účastníka   ujmu. Za   také   možno   považovať aj   rozhodnutie   o   čiastočnom   oslobodení   od súdnych poplatkov, proti ktorému je navrhovateľ ako účastník konania o oslobodení od súdnych poplatkov oprávnený podať opravný prostriedok, pretože mu nebolo vyhovené v celom   rozsahu.   V   danom   prípade   podala   dovolanie   sťažovateľka   ako   odporca v predmetnom   konaní,   ktorej   sa   rozhodnutie   o   čiastočnom   oslobodení   navrhovateľa   od súdnych   poplatkov   nijako   nedotýka.   Keďže   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   skutočnosť naznačujúcu   svojvoľný   postup   najvyššieho   súdu,   ktorý   by   nemal   oporu   v   zákone,   bol nútený jej sťažnosť odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2010