znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 187/09-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   novembra   2009 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť I. G., N., toho času v ústave na výkon trestu, zastúpeného advokátom JUDr. P. G., N., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Tpo 40/2008 z 29. septembra 2008, a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský   súd   v   Nitre   uznesením   sp.   zn.   7   Tpo   40/2008 z 29.   septembra   2008 p o r u š i l   základné   právo   I.   G.   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Tpo 40/2008 z 29. septembra 2008 sa z r u š u j e.

3. I. G. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 265,92 € (slovom dvestošesťdesiatpäť   eur   a   deväťdesiatdva   centov),   ktorú j e   Krajský   súd   v   Nitre p o v i n n ý   zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   P.   G.,   N.,   do jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti I. G. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 187/09-10 z 9. júla 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť I. G. (ďalej len „sťažovateľ“) v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Tpo 40/2008 z 29. septembra 2008 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“). V časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   ústavy   uznesením krajského súdu bola sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) z 20. septembra 2008 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) bol vzatý do väzby s tým, že väzba začala 17. septembra 2008 o 15.30 h. Do väzby bol vzatý na tom základe, že uznesením vyšetrovateľa mu bolo vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1 Trestného zákona. Proti uzneseniu o vzatí do väzby podal ihneď po vyhlásení sťažnosť, ktorú písomne odôvodnil podaním z 23. septembra 2008. Krajský súd uznesením z 29. septembra 2008 zamietol sťažnosť ako nedôvodnú.

3. Ďalej   sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol: «Ako   to   uviedol   už   Okresný   súd   Nitra v uznesení o vzatí do väzby zo dňa 20. 09. 2008, jediným dôvodom pre moje vzatie do väzby má byť hrozba vysokého trestu za trestný čin, z ktorého som obvinený. Touto skutočnosťou súd odôvodnil existenciu dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) TP. Vo svojej sťažnosti proti tomuto uzneseniu som s poukazom na doktrinálny výklad uviedol, že iba samotná hrozba vysokého trestu za trestný čin, z ktorého som obvinený, nemôže byť skutočnosťou odôvodňujúcou dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) TP. Súd nepreukázal existenciu žiadnej   inej   skutočnosti   predpokladanej   v   tomto   ustanovení,   ktorá   by   mohla   odôvodniť väzbu v mojom prípade. Podľa § 71 ods. 1 písm. a) TP, dôvodom útekovej väzby je obava, že obvinený ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest.

Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že musí v prvom rade, a to ešte predtým, než sudca   skúma   výšku   trestu,   ktorá   obvinenému   s   prihliadnutím   na   právnu   kvalifikáciu trestného   činu,   z   ktorého   je   obvinený   hrozí,   existovať   dôvodná   obava   z   úteku   alebo skrývania sa obvineného za účelom vyhnutia sa trestnému stíhaniu alebo trestu. Súd teda musí mať v prvom rade na základe určitých skutočností preukázanú dôvodnú obavu z úteku alebo skrývania sa a následne túto svoju obavu podporí existenciou hrozby vysokého trestu. Táto prvotná podmienka je pritom conditio sine qua non, teda musí existovať v každom prípade útekovej väzby.   Následne zákonodarca demonštratívne vymenúva dôvody,   ktoré môžu podporiť dôvodnosť tejto obavy z úteku alebo skrývania sa obvineného a medzi nimi aj hrozbu vysokého trestu. Je však jednoznačné, že hrozba vysokého trestu nie je v tomto prípade samotným dôvodom väzby, ale len jednou zo skutočností odôvodňujúcich dôvod väzby spočívajúci v dôvodnej obave, že obvinený utečie alebo sa bude skrývať. Zo samotnej formulácie § 71 ods. 1 písm. a) TP vyplýva, že hrozba vysokým trestom slúži súdu len na podloženie   ostatných   skutočností   vyvolávajúcich   obavu   z   úteku   alebo   skrývania sa a takáto   hrozba   nemôže   byť   jediným   dôvodom   pre   vznik   takejto   obavy.   Znamenalo by to totiž,   že každý   obvinený,   ktorému   na   základe   právnej   kvalifikácie   obvinenia   hrozí vysoký trest, by mal byť vzatý do väzby bez ohľadu na existenciu alebo neexistenciu ďalších dôvodov...

Len samotná trestná sadzba za skutok, z ktorého som obvinený, bez prihliadnutia na moju osobu, nemôže byť dôvodom pre existenciu väzby, ako to bolo preukázané vyššie. Nakoľko   však   súd   v   predmetnom   uznesení   odôvodnil   existenciu   väzobného   dôvodu pre útekovú   väzbu   len   výškou   hroziaceho   trestu   a   neuviedol   žiadne   skutočnosti odôvodňujúce   obavu   úteku   alebo   skrývania   sa   v   mojom   konkrétnom   prípade,   nie   sú   v mojom prípade naplnené podmienky na vzatie do väzby a preto je napadnuté uznesenie v rozpore so zákonom.

Súd   pritom   nepreukázal   existenciu   inej   skutočnosti,   ktorá   by   zakladala   dôvodnú obavu z toho, že ujdem alebo sa budem skrývať. Naopak, v písomnom odôvodnení sťažnosti som preukázal, že moje rodinné pomery svedčia o tom, že bude mojou snahou počas pobytu na   slobode   plniť   si   všetky   svoje   pracovné   a   rodinné   povinnosti,   nakoľko   moja   rodina je v tomto smere na mňa odkázaná. V konaní som do spisu doložil potvrdenia o tom, že môj maloletý   syn   trpí   duševnou   chorobou   –   autizmom,   v   dôsledku   čoho   sa   o   neho   moja manželka dlhodobo celodenne stará. Vyžaduje si preto jednak zvýšenú osobnú a citovú starostlivosť zo strany oboch rodičov a navyše je rodina finančne odkázaná na môj zárobok. Je preto mojím primárnym záujmom venovať sa plneniu týchto povinností a zároveň z tohto dôvodu   mám   záujem   plniť   všetky   povinnosti   vyplývajúce   z   trestného   konania,   aby   som mohol čo najviac času stráviť s rodinou. Nemožno preto hovoriť o žiadnom mojom konaní alebo správaní sa, ktoré by odôvodňovalo obavu z úteku alebo skrývania sa.

Na   tieto   skutočnosti   som   poukazoval   už   v   rámci   odôvodnenia   sťažnosti   proti uzneseniu o vzatí do väzby a krajský súd sa v napadnutom uznesení s touto argumentáciou, ako aj s doktrinálnym výkladom vysporiadal len nasledovne: „Aj keď obvinený má trvalé bydlisko,   rodinu,   zamestnanie   a   stará   sa   o   postihnuté   dieťa,   je   dôvodné   podozrenie, že by sa obvinený mohol skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu vzhľadom na   právnu   kvalifikáciu   jeho   konania.“   Súd   v   uvedenom   výroku   priznal   existenciu skutočností, ktoré nielenže nepreukazujú dôvodnú obavu z toho, že by som sa mohol skrývať alebo utiecť, ale naopak preukazujú, že takáto obava nie je ničím podložená a existujú dostatočné dôvody pre nadobudnutie presvedčenia o tom, že pobyt na slobode budem tráviť so svojou rodinou a v zamestnaní a budem si plniť všetky povinnosti vyplývajúce mi ako obvinenému z trestného konania.

Súd žiadnym spôsobom nepreukázal ani to, že by jeho dôvodná obava z môjho úteku alebo skrývania sa mala základ v mojom doterajšom správaní sa po spáchaní trestného činu.

Ako to uvádza aj samotný súd v napadnutom uznesení „po vykonaní skutku (som) z miesta činu odišiel a bol (som) zadržaný až príslušníkmi polície v miestnom pohostinstve.“ Z   miesta   činu   som   odišiel   ešte   stále   v   šoku   a   zo   strachu   pred   odvetou   zo   strany poškodeného, ale nemal som v úmysle sa skrývať pred orgánmi činnými v trestnom konaní, čo dokazuje aj skutočnosť, že v čase príchodu Polície som sa nachádzal v pohostinstve, kde bolo množstvo ľudí a teda nemožno hovoriť o akejkoľvek mojej snahe skrývať sa alebo utiecť. Rovnako aj počas môjho zadržania som nekládol žiadny odpor a spolupracoval som s orgánmi činnými v trestnom konaní.

Je zrejmé, že zo žiadneho iného môjho konania nemôže vyplývať dôvodná obava z úteku alebo skrývania sa. Súd v napadnutom uznesení nepreukázal žiadnu inú skutočnosť, ktorá by bola podkladom pre vznik takejto dôvodnej obavy a navyše ani žiadnym spôsobom nevyvrátil moju argumentáciu podporenú doktrinálnym výkladom o tom, že len samotná hrozba vysokým trestom neodôvodňuje väzbu podľa § 71 ods. 1 písm. a)...

Uvedeným postupom Krajský súd v Nitre porušil moje základné právo vyplývajúce mi z   čl.   17   ods.   2   a   ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Súd   v   napadnutom   uznesení odôvodnil   vzatie   do   väzby   dôvodom   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a)   TP,   pričom   ako   bolo preukázané   vyššie,   neboli   splnené   podmienky   pre   vznik   tohto   dôvodu   väzby.   Na   túto skutočnosť bol súd v odôvodnení mojej sťažnosti proti rozhodnutiu o vzatí mojej osoby do väzby   výslovne   upozornený   a   s   touto   námietkou   nezákonnosti   sa   napriek   tomu nevysporiadal. Týmto spôsobom súd síce formálne odôvodnil vznik väzby dôvodom podľa § 71 ods. 1 písm. a) TP, ale naplnenie skutočností pre vznik tohto dôvodu väzby vôbec nepreukázal,   a   to   ani   napriek   výslovnému   poukazu   na   tento   nedostatok   v   sťažnosti proti uzneseniu   o   vzatí   do   väzby.   Týmto   spôsobom   porušil   aj   moje   právo   formulované v čl. 17   ods.   2   Ústavy   SR,   keď   ma   pozbavil   osobnej   slobody   bez   zákonného   dôvodu, hoci existenciu týchto dôvodov formálne deklaroval.»

4. V petite sťažnosti (vychádzajúc z uznesenia ústavného súdu o čiastočnom prijatí sťažnosti)   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   nálezom   rozhodol   tak,   že   krajský   súd uznesením z 29. septembra 2008 porušil jeho základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, a zároveň žiadal, aby ústavný súd predmetné uznesenie krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

II.

5. Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   krajský   súd, aby sa k prijatej sťažnosti vyjadril a oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom. Krajský súd v písomnom vyjadrení k prijatej sťažnosti doručenom ústavnému súdu 11. septembra 2009 uviedol, že trvá na zákonnosti postupu a rozhodnutia krajského súdu, ktoré je napadnuté sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom, a nevidí dôvod na zrušenie jeho uznesenia. Uviedol, že v sťažnostnom konaní sa krajský súd zaoberal a vyhodnotil aj sťažnostné   námietky   obvineného   (sťažovateľa),   ku   ktorým   zaujal,   i   keď   stručné, ale výstižné   právne   stanovisko.   Z   neho   vyplýva,   že   existencia   konkrétnych   skutočností odôvodňujúcich   u   sťažovateľa   väzbu   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku vyplývala z osoby obvineného (o svojich rodinných pomeroch vedel aj v čase, keď mal spáchať trestný čin, pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie, ako držiteľ zbrojného preukazu bol osobou náležite poučenou), ako aj z okolností prípadu (po hádke mal sám vyhľadať poškodeného, vzal si so sebou aj zbraň a po vyhrážkach z nej opakovane vystrelil). Takto zistené   materiálne   fakty   v   počiatočnom   štádiu   trestného   stíhania,   ktoré   sťažovateľ bagatelizuje, plne odôvodňovali v čase rozhodovania u sťažovateľa obavy z ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Krajský súd sa ďalej vyjadril, že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.

6. Sťažovateľ,   zastúpený   advokátom,   v   prípise   doručenom   ústavnému   súdu 25. septembra 2009 oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a uplatnil si nárok na náhradu trov konania. Zo súhlasom účastníkov bolo teda upustené od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   a   vec   bola prerokovaná   a   rozhodnutá   na   neverejnom   zasadnutí   senátu.   V   záujme   oboznámenia sa so všetkými rozhodnými skutočnosťami si ústavný súd pred rozhodnutím vyžiadal aj spis okresného   súdu   z   prípravného   konania   sp.   zn.   3   Tp   150/2008,   ktorý   bol   doručený 3. septembra 2009. Na dopyt ústavného súdu z 26. októbra 2009, v akom stave je trestné konanie vo veci sťažovateľa, predseda okresného súdu prípisom z toho istého dňa oznámil, že vec bola vedená na okresnom súde pod sp. zn. 4 T 174/2008. Rozsudkom z 9. marca 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 25. marca 2009, bol sťažovateľ uznaný za vinného z pokusu obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený okrem iného trest odňatia slobody v trvaní šiestich rokov. Predseda okresného súdu zároveň uviedol, že sťažovateľ je toho času vo výkone trestu odňatia   slobody,   a   pripojil   rozsudok   s   vyznačenou   doložkou   právoplatnosti a vykonateľnosti.

III.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

8. Základná sťažnostná námietka sťažovateľa sa týka namietanej absencie dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (tzv. úteková väzba). Sťažovateľ tvrdí, že samotná hrozba vysokého trestu nezakladá tento väzobný dôvod bez toho, aby k tejto skutočnosti pristúpili ďalšie preukázané „konkrétne skutočnosti“, z ktorých by bolo možné vyvodiť dôvodnú obavu, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu.   Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   tento   argument   sťažovateľ   použil   už v   rámci výsluchu pred   sudcom   pre   prípravné konanie,   ktorý   ho   vypočul   na verejnom   zasadnutí na okresnom súde a následne rozhodol o jeho vzatí do väzby a neprijatí písomného sľubu ani   peňažnej   záruky.   Následne   sťažovateľ   týmto   základným   právnym   argumentom podrobne odôvodnil aj sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o jeho vzatí do väzby.

9. Právo   na   osobnú   slobodu   garantované   ústavou,   ako   aj   Dohovorom   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) zaujíma v hierarchii základných práv   a   slobôd   (ľudských   práv   a   základných   slobôd)   popredné   miesto.   Pod   osobnou slobodou sa   rozumie   voľný,   ničím   neobmedzený   pohyb   človeka,   ktorý   sa   môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť (III. ÚS 204/02). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07). Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru.

10. Ústavný súd zdôrazňuje, že väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a   do   práv   obvineného.   Keďže   ide   o   najzávažnejší   zásah,   vyžaduje   po   celý   čas   súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti (mutatis mutandis III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale   aj   povinnosťou   všeobecného   súdu   skúmať   všetky   okolnosti   spôsobilé   vyvrátiť alebo potvrdiť   existenciu   skutočného   verejného   záujmu   odôvodňujúceho   so   zreteľom na prezumpciu   neviny   výnimku   z   pravidla   rešpektovania   osobnej   slobody   a   uviesť ich v rozhodnutiach   o   väzbe   (Toth   c.   Rakúsko   z   12.   decembra   1991).   Ústavný   súd už vo viacerých   svojich   rozhodnutiach   zdôraznil,   že   jeho   právomoc   na   rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní pred väzobnými súdmi   dodržali   ústavno-procesné   princípy   takého   obmedzenia   osobnej   slobody,   akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03).

11. Z obsahu čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy možno vyvodiť viaceré práva, ktoré sú súčasťou širšie koncipovaného práva na osobnú slobodu. Každé pozbavenie osobnej slobody musí mať podľa   ústavy zákonný podklad,   ináč povedané,   len   zákon   môže   ustanoviť dôvody na pozbavenie   osobnej   slobody,   ako   aj   spôsob   realizácie   pozbavenia   fyzickej   osoby jej osobnej   slobody.   Pokiaľ ide   o pozbavenie osobnej   slobody   väzbou,   za   súčasť záruk garantovaných ústavou, z ktorých vychádzal aj ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa, treba považovať aj to, že obvinený bol vzatý do väzby z dôvodu, s ktorým zákon spája so zreteľom na prezumpciu neviny možnosť pozbavenia jeho osobnej slobody väzbou (mutatis mutandis I. ÚS 148/08).

12. Ústavný   súd   so   zreteľom   na   podstatu   prerokúvanej   sťažnosti   považuje za potrebné   predovšetkým   poukázať   na   genézu   zákonnej   úpravy   väzobných   dôvodov v trestnom zákonodarstve Slovenskej republiky.

13. Tzv. starý Trestný poriadok (zákon č. 141/1961 Zb. účinný do 31. decembra 2005) v poslednom znení v § 67 ods. 1 písm. a) ustanovoval, že obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak sú tu konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť   hneď   zistiť,   ak   nemá   stále   bydlisko.   Podľa   §   67   ods.   2   Trestného   poriadku účinného do 31. decembra 2005 obvinený mohol byť vzatý do väzby tiež vtedy, ak bol trestne stíhaný pre trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov, aj keď nie sú dôvody väzby dané podľa odseku 1. Z uvedeného znenia Trestného poriadku vyplývalo, že obvineného bolo možné vziať do väzby aj vtedy, ak absentovali konkrétne dôvody väzby, pričom stačilo, aby bol trestne stíhaný pre trestný čin so zákonom ustanovenou dolnou hranicou trestnej sadzby trestu odňatia slobody najmenej osem rokov.

Tzv. nový Trestný poriadok (zákon č. 301/2005 Z. z. účinný od 1. januára 2006) v § 71 ods. 1 písm. a) účinnom v čase rozhodovania krajského súdu o väzbe sťažovateľa ustanovoval, že obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo   ďalších   konkrétnych   skutočností   vyplýva   dôvodná   obava,   že   ujde   alebo   sa   bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest. Z uvedeného znenia Trestného   poriadku,   ktorý   je   tým   zákonom,   ktorý   vychádzajúc   z   čl.   17   ods.   5   ústavy ustanovuje dôvody na vzatie obvineného do väzby, vyplývajú vo vzťahu k útekovej väzbe viaceré   závery.   Predovšetkým   k   hrozbe   vysokého   trestu   (ktorým   trest   odňatia   slobody od 15 do 20 rokov za vraždu určite je) musí k preukázaniu dôvodnosti tzv. útekovej väzby pristúpiť   aj   ďalší   faktor,   a   to,   že   z   konania   obvineného   alebo   ďalších   konkrétnych skutočností   vyplýva   dôvodná   obava,   že   ujde   alebo   sa   bude   skrývať,   aby   sa   tak   vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu.

14. V   tomto   smere   ústavný   súd   akceptuje   právnu   agrumentáciu   sťažovateľa, že samotná   hrozba   vysokého   trestu   nie   je   (od   účinnosti   nového   Trestného   poriadku) spôsobilým väzobným dôvodom. Na to, aby hrozba vysokého trestu bola dôvodom pre tzv. útekovú väzbu, musia pristúpiť a predovšetkým byť preukázané aj iné skutočnosti. Tieto ďalšie   skutočnosti   nemôžu   byť   všeobecnej   povahy,   musia   byť   konkrétne   a   vyplývať z konania obvineného, prípadne z iných skutkových okolností, z ktorých možno bezpečne vyvodiť, že tu naozaj je dôvodná obava, že pre hrozbu vysokého trestu by obvinený mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu.

15. Sťažovateľ   na   absenciu   týchto   iných   konkrétnych   skutočností   poukázal už vo svojom výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie, ktorý rozhodol o jeho vzatí do väzby. O prípadnom porušení práv sťažovateľa uznesením okresného súdu, ktorým bol vzatý do väzby však ústavný súd v zmysle princípu subsidiarity vyjadreného v čl. 127 ods. 1 ústavy   nemal   právomoc   rozhodnúť,   pretože   o   ochrane   práv   sťažovateľa   vo vzťahu k uzneseniu   okresného   súdu   mal právomoc   na   základe   sťažnosti   proti   nemu   rozhodnúť krajský súd.

16. Sťažovateľ v procesnej pozícii obvineného odôvodnil sťažnosť proti uzneseniu okresného   súdu   v   časti   týkajúcej   sa   výroku   o   vzatí   do   väzby   v   podstate   rovnako ako sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Poukázal   teda   na   absenciu   konkrétnych skutočností, z ktorých by vyplývala dôvodná obava z jeho úteku alebo skrývania sa pred trestným   stíhaním   alebo   trestom.   Poukázal   na   doterajší   riadny   život,   rodinné   pomery (starostlivosť   o   syna   autistu)   a   jeho   snahu   napriek   trestnému   stíhaniu   naďalej   riadne podnikať   a   zotrvať   so   svojou   rodinou.   Zároveň   kvalifikovaným   spôsobom   odkázal na názory   právnej   teórie   podporujúce   jeho   právny   názor   o   nemožnosti   oprieť   vzatie do tzv. útekovej   väzby   len   o   samotnú   hrozbu   vysokého   trestu.   Krajský   súd   sťažnosť ako nedôvodnú   zamietol.   V   odôvodnení   uznesenia   poukázal   na   dôvody   uznesenia okresného súdu, obsah sťažnosti obvineného, právnu úpravu tzv. útekovej väzby, pričom na vlastné odôvodnenie uznesenia uviedol:

„Väzba nie je trestom, ale je výlučne len procesným opatrením,   ktorého účelom je dočasne zaistiť osobu obvinenú z trestného činu pre potreby prebiehajúceho trestného konania obmedzením jej osobnej slobody, nemá sankčnú povahu, ani výchovné poslanie a nesmie byť prostriedkom na získanie priznania, ani na uľahčenie trestného stíhania. Orgány   činné   v   trestnom   konaní   a   súd   musia   väzobné   trestné   veci   prejednávať čo najrýchlejšie,   pričom   musia   dodržiavať   občianske   práva   garantované   ústavou.   Táto požiadavka nadväzuje aj na Článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na ustanovenie §2 ods. 6 Trestného poriadku.

V konaní predchádzajúcom napadnutému rozhodnutiu, bola táto požiadavka plne rešpektovaná.

Trestná vec obvineného je v počiatočnom štádiu a ďalším dokazovaním (aj ohľadne osoby   obvineného)   môže   dôjsť   k   zoslabeniu   dôvodu   väzby   ako   aj   k   jeho   zosilneniu. Skutočnosť,   že má   chorého   syna,   o ktorého sa   celý deň   stará   jeho   manželka   a   rodina je finančne závislá od jeho príjmov si mal uvedomiť aj v čase páchania trestnej činnosti. Ako držiteľ zbrojného preukazu prešiel odbornými skúškami, v rámci ktorých bol riadne poučený o používaní zbraní. Ako sám uviedol pri jeho vzatí do väzby zbraň si bral so sebou vedome   na   vystrašenie   poškodeného.   Po   vykonaní   skutku   z   miesta   činu   odišiel   a   bol zadržaný   až   príslušníkmi   polície   v   miestnom   pohostinstve.   Aj   keď   obvinený   má   trvalé bydlisko,   rodinu,   zamestnanie   a   stará   sa   o   postihnuté   dieťa,   je   dôvodné   podozrenie, že by sa obvinený mohol skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu vzhľadom na právnu kvalifikáciu jeho konania.

Aj   nadriadený   súd   je   toho   názoru,   že   v   prípade   obvineného   nie   je   postačujúce nahradenie   väzby   písomným   sľubom   obvineného   alebo   ponúknutou   peňažnou   zárukou. Ani jeden z prostriedkov na nahradenie väzby nie je dostatočnou zárukou, ktorá by v plnej miere nahradila dôvodnosť väzby v prípade obvineného.

Všetky tieto uvádzané skutočnosti odôvodňujú obavu, že by obvinený na slobode konal tak, ako to predpokladá ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Pretože krajský súd nezistil žiadne dôvody na zmenu napadnutého uznesenia, ktoré by boli na prospech obvineného, jeho sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.“

17. V   súlade   s už   uvedeným   ústavný   súd   preskúmal   uznesenie   krajského   súdu len z toho hľadiska, či sa v jeho konaní a rozhodnutí dodržali ústavno-procesné princípy takého   obmedzenia   osobnej   slobody,   akým   je   väzba   sťažovateľa.   Krajský   súd   správne poukázal na podstatu väzby ako zabezpečovacieho inštitútu, ktorý nemôže nahrádzať trest, správne poukázal na prednostné vybavovanie väzobných vecí a nevyhnutné rešpektovanie práv obvineného garantovaných ústavou a dohovorom. Následné konštatácie krajského súdu v odôvodnení predmetného uznesenia sú však v hrubom rozpore s týmito všeobecnými pravidlami. Pre podporu záveru o existencii dôvodov pre útekovú väzbu sťažovateľa krajský súd   uviedol,   že   je   držiteľom   zbrojného   preukazu,   zbraň   si   bral   vedome   na   vystrašenie poškodeného a po vykonaní skutku z miesta činu odišiel a zadržali ho až príslušníci polície v   miestnom   pohostinstve.   Ďalej   uviedol,   že   závislosť   rodiny   od   jeho   príjmov si „mal uvedomiť v čase páchania trestnej činnosti“, čo   je problematické aj z hľadiska prezumpcie neviny, keďže krajský súd v podstate vyslovil svoj úsudok o vine sťažovateľa skôr, ako o nej bolo právoplatne rozhodnuté súdom (čl. 50 ods. 2 ústavy).

18. Podľa   názoru   ústavného   súdu   z   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu (ani v spojení s uznesením okresného súdu) nijak nevyplýva, ako z konania obvineného, prípadne   z   iných   konkrétnych   skutočností   vyplýva   dôvodná   obava,   že   obvinený (sťažovateľ) by pre hrozbu vysokého trestu mohol ujsť alebo sa skrývať. Samotná hrozba vysokého trestu je pre takýto záver v zmysle už uvedeného nedostatočná. Odkaz krajského súdu na osobné pomery obvineného neobstoja, pretože tieto sú v okolnostiach prípadu skôr spôsobilé existenciu dôvodov útekovej väzby vyvrátiť ako potvrdiť. Z odkazu na vedomosť sťažovateľa o účinkoch zbrane a na to, že si ju vzal vedome na zastrašenie poškodeného, tiež nevyplýva dôvodná obava o jeho možnom úteku alebo skrývaní sa. No a napokon skutočnosť, že bol zadržaný v miestnom pohostinstve, teda na verejne prístupnom mieste, kde sa nachádzali aj iné osoby, je rovnako skôr spôsobilá existenciu dôvodov na útekovú väzbu vyvrátiť ako potvrdiť.

Ústava v čl. 17 ods. 2 viaže každé pozbavenie osobnej slobody na zákonné dôvody, v čl.   17   ods.   5   špecificky   vo   vzťahu   k   väzbe   vyžaduje   naplnenie   zákonných   dôvodov pre túto formu pobavenia osobnej slobody a zároveň vyžaduje rozhodnutie súdu o väzbe. Záver,   ktorý   vyplýva   z   ústavného   vymedzenia   práva   na   osobnú   slobodu,   je,   že   súd rozhodujúci o väzbe musí existenciu konkrétneho zákonného väzobného dôvodu skúmať a preukázať, ak má rozhodnúť o takom zásadnom zásahu do práv obvineného, ako je väzba. Súčasťou ústavného práva obvineného na osobnú slobodu je aj právo na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia   o   väzbe,   ktoré   zrozumiteľným,   zákonným   a   najmä   preukázaným, a teda ústavne konformným spôsobom potvrdí skutočnú existenciu niektorého zo zákonných dôvodov väzby. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzatvára, že uznesením krajského súdu, z odôvodnenia ktorého nijak nemožno vyvodiť, ako z konania obvineného, prípadne z iných konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že tento by pre hrozbu vysokého trestu mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa tým vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, bolo porušené sťažovateľovo právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

19. Ústavný súd taktiež považuje za potrebné uviesť, že uznesenie krajského súdu nespĺňalo zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia. Podľa § 176 ods. 2 Trestného poriadku v odôvodnení treba, ak to prichádza podľa povahy veci do úvahy, uviesť najmä skutočnosti, ktoré sa považujú za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy,   ktorými   sa   rozhodujúci   orgán   spravoval   pri   hodnotení   vykonaných   dôkazov, ako aj právne úvahy, na ktorých základe podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti. Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia nereagoval na podstatné a právne relevantné sťažnostné námietky sťažovateľa spôsobom, ktorý predpokladá uvedené zákonné   ustanovenie.   Ako   už   ústavný   súd   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   uviedol, keď sa súd rozhodujúci o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby nevysporiada s právne relevantnou   argumentáciou   sťažovateľa   adekvátne   a   preskúmateľne   alebo   nekonštatuje irelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší právo sťažovateľa podať návrh na konanie, v ktorom by súd rozhodol o zákonnosti väzby, vyplývajúce z čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy (napr. III. ÚS 135/04).

20. Na   margo   vyjadrenia   krajského súdu   k prijatej   sťažnosti   ústavný   súd stručne uvádza, že ani z neho nemožno žiadnym spôsobom vyvodiť, z akého konkrétneho konania sťažovateľa,   prípadne   z   akých   iných   konkrétnych   skutočností   vyplýva   dôvodná   obava o možnom úteku alebo skrývaní sa sťažovateľa. V tomto smere je však potrebné uviesť aj to, že ani prípadné ex post odôvodňovanie existencie väzobných dôvodov u sťažovateľa v písomnom   vyjadrení   krajského   súdu   by   nijak   nezmenilo   záver   o   ich   absencii v napadnutom uznesení, ktorý je takýmto spôsobom neodstrániteľný.

21. Z už   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   vyslovil,   že   krajský   súd   napadnutým uznesením porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy (bod 1 výroku nálezu). Na výrok ústavného súdu o porušení práv zaručených ústavou právoplatným rozhodnutím súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   v   zásade   nadväzuje   obligatórny   výrok   o   zrušení   tohto   právoplatného rozhodnutia. Ústavný súd preto zrušil uznesenie krajského súdu (bod 2 výroku nálezu). Vzhľadom   na skutočnosť,   že v   čase   rozhodovania ústavného súdu   už sťažovateľ nebol vo väzbe, ale vo výkone trestu odňatia slobody na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku   okresného   súdu,   nebolo   možné   vrátiť   vec   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie (bod 4   výroku   nálezu).   Dôvodom   je,   že   krajský   súd   nemôže   rozhodovať   o   väzbe sťažovateľa, ak už je vo výkone trestu odňatia slobody. V tejto súvislosti je ešte potrebné uviesť, že výrok o vrátení veci na ďalšie konanie nie je obligatórnym dôsledkom vyslovenia porušenia   označených   práv   sťažovateľa,   ale   fakultatívnym   oprávnením   ústavného   súdu [čo vyplýva z dikcie „môže vec vrátiť na ďalšie konanie“ použitej v čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], ktoré ústavný súd zvažuje vždy vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu.

22. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania úspešného sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu). S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   ústavný   súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 265,92 € (2 úkony právnej pomoci v roku 2008 po 3 176 Sk, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti, 2 x paušálna náhrada hotových výdavkov po 190 Sk, spolu 6 732 Sk + 19 % DPH,   čo   po   prepočte   na   euro   a   po   zaokrúhlení   predstavuje   sumu   265,92   €).   Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2009