znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 187/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť B. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 34/2005 a jeho uznesením zo 17. júna 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára 2008 doručená sťažnosť B. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“) zastúpeného advokátom JUDr. J. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 34/2005 a jeho uznesením zo 17. júna 2005 (ďalej len „uznesenie zo 17. júna 2005“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza: «Sťažovateľ podáva sťažnosť proti Uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. 6. 2005 sp. zn. 2 Cdo 34/2005, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 11. 2007 z dôvodu, že tento odmietol dovolanie sťažovateľa v zmysle ustanovenia § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s ustanovením § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p...

Sťažovateľovi   bol   neúspešne   doručovaný   poštou   rozsudok   OS   BA   III   (ďalej   iba „prvostupňový súd“), ktorým tento zamietol žalobu navrhovateľa (sťažovateľa, pozn.) vo veci o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti...

Proti rozsudku prvostupňového súdu podal sťažovateľ dňa 9. 1. 2004 odvolanie na Krajský súd v Bratislave (ďalej iba „odvolací súd“), ktoré odvolanie bolo odvolacím súdom Uznesením sp. Zn. 6C 17/00-179 odmietnuté v zmysle ustanovenia § 218 ods. 1 písm. a) O. s. p. ako oneskorene podané.

Z uvedeného dôvodu podal sťažovateľ dňa 19. 1. 2005... proti Uzneseniu odvolacieho súdu sp. Zn. 6C 17/00-179 v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) a písm. g) O. s. p. dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky... Na odôvodnenie dovolania sťažovateľ uviedol, že je nesprávny právny záver odvolacieho súdu, že pri doručovaní rozsudku súdu prvého stupňa nastali účinky náhradného doručenia podľa § 47 ods. 2 O. s. p.. Totiž na adrese, na ktorú sa mu predmetná zásielka doručovala, sa v čase doručovania nezdržiaval, čo odvolaciemu súdu riadne preukázal.

V doplnení   dovolania,   podanom   osobne   na Najvyššom   súde   SR   15.   marca 2005, sťažovateľ uviedol, že konanie odvolacieho súdu má aj vadu podľa § 237 písm. g) O. s. p., pretože   odvolací   súd   bol   nesprávne   obsadený.   Uviedol,   že   hoci   predmetná   vec   bola pridelená   JUDr.   M.   P.,   ktorá   zisťovala   jeho   pobyt   v čase   doručovania   rozsudku   súdu prvého stupňa, rozhodnutie o odmietnutí odvolania na odvolacom súde vydala JUDr. B. G., a teda vo veci rozhodol nezákonný sudca, čím bolo porušené jeho zákonné právo zakotvené v Čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nebyť odňatý zákonnému sudcovi...

Podľa záverov Najvyššieho súdu SR uvedených na strane 5 napadnutého uznesenia, „keďže sa sťažovateľ v čase doručenia rozsudku súdu prvého stupňa zdržoval v meste B., kde   si   doručovanie   zásielok   vyhradil   a nezdržiaval   sa   v čase   doručovania   predmetnej písomnosti práve na F., ktoré oznámil súdu ako miesto doručenia, nemá táto skutočnosť za následok neúčinnosť doručenia náhradným spôsobom. Zároveň konštatoval, že v konaní neboli preukázané žiadne okolnosti, ktoré by bránili sťažovateľovi, ktorý sa zdržoval v B., v tom, aby sa oboznámil s oznámením doručovateľa, urobeným podľa ustanovenia § 47 ods. 2 prvá veta O. s. p. na mieste žalobcom určenom, že zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení.

Uvedený výklad je v rozpore s ustanovením § 47 ods. 2 O. s. p., citujem: „ak nebol adresát   písomnosti,   ktorá   sa   má doručiť do   vlastných rúk,   zastihnutý,   hoci   sa   v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledným,   uloží   doručovateľ   písomnosť   na   pošte   alebo   na   orgáne   obce   a adresáta o tom   vhodným   spôsob   upovedomí.   Ak   si   adresát   zásielku   do   troch   dní   od   uloženia nevyzdvihne,   považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia,   i keď sa adresát o uložení nedozvedel.“

Najvyšší súd SR na jednej strane v uznesení konštatuje, tak ako je vyššie uvedené, že sťažovateľ   oznámil   súdu   ako   miesto   doručenia   Farského   16,   avšak   na   strane   druhej konštatuje,   že   skutočnosť,   že   sa   v čase   doručovania   predmetnej   písomnosti   nezdržiaval práve na Farského 16..., nemá za následok neúčinnosť doručenia náhradným spôsobom. (Uvádzam, že v zmysle ustanovenia § 47 ods. 2 O. s. p. je rozhodujúce pre účinky náhradného doručenia práve miesto doručenia, avšak podľa názoru Najvyššieho súdu SR je postačujúce   zdržiavať   sa   v meste   doručenia,   v tomto   prípade   v B.   Som   toho   názoru,   že rozdelenie adresy doručovania na ulicu a mesto, tak ako túto skutočnosť poňal Najvyšší súd SR, by v praxi malo za následok nedoručiteľnosť zásielok. Na základe takto ponímaného ustanovenia § 47 ods. 2 O. s. p. by bolo postačujúce pre účastníka konania, aby tento konajúcemu   súdu   oznámil   len   mesto   doručovania,   čím   by   sa   zásielka   stala   prakticky nedoručiteľnou).

Podľa ustanovenia § 46 O. s. p. adresátovi možno doručiť písomnosť v byte, v sídle (mieste podnikania), na pracovisku alebo kdekoľvek bude zastihnutý.

Sťažovateľ v priebehu konania na zabezpečenie plynulosti konania ako aj z dôvodu, že sa nemohol zdržiavať v byte na adrese trvalého bydliska, tak ako je uvedené v spise..., oznámil prvostupňovému súdu dňa 17. 4. 2003 miesto doručovania písomností u p. JUDr. R. Č., B. t. j. miesto, kde bude zastihnutý...

Na uvedenú adresu boli následne zasielané všetky zásielky súdu, ktoré sťažovateľ riadne preberal.

V čase doručovania zásielky – uznesenia odvolacieho súdu sp. Zn. 6C 17/00-179 sa však na uvedenej adrese nezdržiaval, ktorú skutočnosť preukázal listinnými dôkazmi... Sťažovateľ v listinných dôkazoch síce uviedol, že napriek tomu, že sa na tejto adrese už nezdržiava,   nemá   inú možnosť   doručovania   a preto žiada i naďalej   poštové zásielky zasielať na túto adresu, avšak som toho názoru, že posudzovanie a riešenie otázky ďalšieho

- následného doručovania zásielok v priebehu celého konania, tak ako to vykonal Najvyšší súd SR pokladám vo veci dovolanie za právne irelevantné.

V tejto súvislosti uvádzam a som toho názoru, že už prvostupňový súd pochybil, keď sťažovateľa ako účastníka konania nepoučil v zmysle § 49 ods. 2 O. s. p. o možnosti žiadať o doručenie písomnosti i na adrese iného miesta v Slovenskej republike, ako je miesto jeho evidovaného   pobytu,   ak   na   takéto   miesto   môže   byť   písomnosť   doručená   zákonom predpísaným spôsobom a na uvedené mal prihliadať i Najvyšší súd SR pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa.

Taktiež sa nestotožňujem s konštatovaním Najvyššieho súdu SR..., v ktorom uvádza, že žalobcom (teraz sťažovateľom) preferovaný výklad by viedol k záveru, že účastníkovi konania, ktorý si určí miesto doručenia, ktoré nie je totožné s jeho bydliskom, pracoviskom alebo miestom, kde sa obvykle zdržuje, by nikdy nebolo možné účinne doručiť zásielku určenú do jeho vlastných rúk.

Doručovanie písomnosti do vlastných rúk do miesta doručenia, ktoré na doručovanie označí účastník konania, je upravené v ustanovení § 49 ods. 3 a ods. 4. O. s. p. a teda nemožno súhlasiť s názorom Najvyššieho súdu SR o nemožnosti doručenia takejto zásielky do vlastných rúk účastníka konania.

Zároveň   som   toho   názoru,   že   v časti,   v ktorej   Najvyšší   súd   SR   konštatuje,   že „v konaní   neboli   preukázané   žiadne   okolnosti,   ktoré   by   bránili   sťažovateľovi,   ktorý   sa zdržoval   v B.   v tom,   aby   sa   oboznámil   s oznámením   doručovateľa,   urobeným   podľa ustanovenia § 47 ods. 2 prvá veta O. s. p. na mieste žalobcom určenom, že zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení“ tento nedostatočne vyhodnotil dôkazy nachádzajúce sa v spise. Podľa týchto dôkazov sa odvolací súd dotazoval iba na adresu, na ktorej sa sťažovateľ zdržiaval v čase od 2. 12. 2003 do 8. 12. 2003, tzv.   preverovanie pobytu, avšak nežiadal uviesť žiadne iné skutočnosti.

Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd nedostatočným spôsobom preveril skutočnosti náhradného doručenia, z ktorých potom vychádzal Najvyšší súd SR.

Preverovaním   týchto   skutočností   odvolacím   súdom   by   bola   zistená   existencia okolností preukazujúcich, že sťažovateľ nemal ani reálnu možnosť vyzdvihnúť si písomnosť v čase plynutia úložnej lehoty.

(Poukazujem na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. 6. 2005, sp. zn. 2 Cdo 33/2005, uverejnený   pod   č.   Rc5/2006,   podľa   ktorého   „zásielka   súdu,   doručovaná   účastníkom konania   poštou,   sa   považuje   za   doručenú   uplynutím   tretieho   dňa   od   jej   uloženia   pri dodržaní postupu predpokladaného v § 47 ods. 2 O. s. p. len vtedy, ak sa adresát zásielky v čase   plynutia   trojdňovej   úložnej   lehoty   v mieste   doručovania   zdržiaval   a zároveň   mal reálnu   možnosť   si   písomnosť   v tejto   lehote   vyzdvihnúť.   V odôvodnení   uvedeného rozhodnutia   Rc 5/2006   sa   uvádza,   že   „účinky   fikcie   doručenia   nastávajú   len   za predpokladu, že adresát mal reálnu možnosť si písomnosť v tejto lehote vyzdvihnúť (a to aj nielen v prvý, ale aj v jej posledný deň, ale tak neurobil.“)

V čase doručovania t. j. 2. 12. 2007, ako aj plynutia úložnej lehoty sťažovateľ bol v pracovnom   pomere   P.   Z.   h.   a.   s.,   P.   B.   s pracovným   zaradením   –   vedúci   predajne prevádzky P. z. v B. Nakoľko sa blížili vianočné sviatky, zabezpečoval prevádzku predajne v mesiaci   december   2003   počas   pracovných   dní   v čase   od   05,30   hod.   do   21,00   hod., v sobotu   od   05,30   do   15,00   hod.   a v nedeľu   od   7,00   hod.   do   13,00   hod.   Pošta,   ktorá doručovala zásielku, mala prevádzku v pracovné dni od 07,00 hod. do 19,00 hod. a v sobotu od 08,00 hod. do 12,00 hod., a teda sťažovateľ reálnu možnosť na vyzdvihnutie zásielky nemal.

Najvyšší súd SR ako dovolací súd napadnutého uznesenia nepovažuje za dôvodné ani tvrdenia žalobcu, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté vadou podľa § 237 písm. g) O. s. p., pretože vo veci rozhodol nezákonný sudca.

Vo svojom uznesení konštatuje, že na odvolacom súde bolo zistené, že predsedníčka senátu   JUDr.   M.   P.,   ktorej   vec   pripadla   podľa   rozvrhu   práce,   v deň   27. októbra   2004 čerpala neplánovanú dovolenku z rodinných dôvodov. Podľa bodu 5 písm. b) Základných zásad všeobecne platných pre rozvrh práce Krajského súdu v Bratislave v kalendárnom roku 2004, v prípade práceneschopnosti, resp. absencie predsedu odvolacieho senátu, tohto bude zastupovať v poradí nasledujúci predseda senátu. Podľa rozvrhu práce uvedeného súdu JUDr. M. P. zastupuje predsedníčka JUDr. B. G.

Sťažovateľ,   napriek   nahliadnutiu   do   spisu   dňa   17.   12.   2007   na   Okresnom   súde Bratislava III, nemal možnosť preveriť tieto skutočnosti, nakoľko v spise sa nenachádza informácia o tom, u koho boli dovolacím súdom zisťované uvedené skutočnosti... Na základe uvedeného vznikajú pochybnosti, či skutočne v konaní rozhodoval zákonný sudca, či už JUDr. P., alebo JUDr. G., ktorý by mal spis riadne preštudovaný.

Som toho názoru, že Najvyšší súd SR ako dovolací súd nedostatočne vec preskúmal a na základe týchto skutočností dospel k záveru, že v danej veci sa uplatnila fikcia uvedená v ustanovení § 47 ods. 2 O. s. p. a sťažovateľovi preto začala plynúť lehota na podanie odvolania   uplynutím   tretieho   dňa   od   uloženia   zásielky.   Ak   potom   sťažovateľ   podal odvolanie na pošte dňa 9. januára 2004, urobil tak po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Taktiež   sa   nestotožňujem   s názorom   dovolacieho   súdu,   že   konanie   a rozhodnutie odvolacieho súdu nemá vady tvrdené sťažovateľom, na základe čoho dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľa treba podľa § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s.   p.   odmietnuť,   pretože   smeruje   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   dovolanie prípustné.»

V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že postupom a uznesením najvyššieho súdu zo 17. júna 2005 bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Zároveň   ústavný   súd   žiadal, aby   uznesenie   zo   17.   júna   2005 zrušil, vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustaveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podmienky   a podrobnosti   o súdnej   a inej   právnej   ochrane ustanoví   zákon   (čl.   46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustavenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [čl. 46 ods.   4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy (III. ÚS 245/07)].

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie   zákonných   ustanovení   príslušných   procesných   predpisov   musí   v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 95/07).

Všeobecný súd musí teda vykladať a aplikovať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   v súlade   s účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu. Aplikáciou   a výkladom   týchto   ustanovení   nemožno   obmedziť   základné   právo   na   súdnu ochranu   bez   zákonného   podkladu.   Všeobecný   súd   musí   súčasne   vychádzať   z toho,   že všeobecné   súdy   majú   poskytovať   v občianskom   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP).

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení   s čl.   51   ods.   1   ústavy),   akými   sú   napr.   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania, povinnosť   právneho   zastúpenia   v niektorých   prípadoch,   zákonom   ustanovené   náležitosti návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a pod. (m. m. IV. ÚS 37/07). Vzhľadom na význam práva na súdnu ochranu v právnom štáte však na záver o nesplnení podmienok konania nepostačuje iba pochybnosť o ich splnení, ale nesplnenie podmienok konania musí byť preukázané mimo rozumných pochybností.

Z   uznesenia   najvyššieho   súdu   zo   17.   júna   2005   vyplýva,   že   odmietol   dovolanie sťažovateľa dôvodiac tým, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 2 Co 186/04 z 27. októbra 2004 odmietol odvolanie sťažovateľa proti rozsudku Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   6   C   17/2000-179   z 29. septembra 2003 (ďalej len „rozsudok z 29. septembra 2003“) s tým, že sťažovateľ podal odvolanie po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty. Krajský súd konštatoval, že rozsudok okresného   súdu   z 29. septembra   2003   bol   sťažovateľovi   doručovaný   v dňoch   2.   a 3. decembra 2003 a po opakovanom neúspešnom pokuse o doručenie bola zásielka uložená na pošte.   Sťažovateľ si   zásielku   nevyzdvihol   v lehote   troch   dní,   a preto   sa   s poukazom   na ustanovenie § 47 ods. 2 tretiu vetu OSP posledný deň tejto lehoty (6. december 2003), považoval   za   deň   doručenia   napadnutého   rozsudku.   Tridsaťdňová   lehota   na   podanie odvolania začala plynúť 7. decembra 2003 a jej koniec pripadol   na 6. január 2004.   Ak sťažovateľ   podal   odvolanie   na   pošte   9.   januára   2004,   urobil   tak   po   uplynutí   zákonnej tridsaťdňovej lehoty.

Podľa ustanovenia § 47 ods. 2 OSP ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom   upovedomí,   že   mu   zásielku   príde   doručiť   znovu   v deň   a hodinu   uvedenú v oznámení.   Ak   zostane   i nový   pokus   o doručenie   bezvýsledným,   uloží   doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát zásielku do troch dní od uloženia nevyzdvihne, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, i keď sa adresát o uložení nedozvedel.

V prípade náhradného doručovania je uvedeným ustanovením konštruovaná právna fikcia, že účinky doručenia písomností nastanú ex lege po uplynutí ustanovenej doby aj voči tomu,   kto   písomnosť   fakticky   neprevzal.   Právna   fikcia   je   právno-technický   postup, pomocou ktorého sa považuje za existujúcu situácia, ktorá je zjavne v rozpore s realitou a ktorá dovoľuje, aby z nej boli vyvodené odlišné právne dôsledky než tie, ktoré by plynuli iba z konštatovania faktu. Účelom fikcie v práve je posilniť právnu istotu. Právna fikcia ako nástroj   odmietnutia   reality   právom   je   nástrojom   výnimočným,   striktne   určeným   na naplnenie   tohto   jedného   z hlavných   ústavných   postulátov   právneho   poriadku v podmienkach právneho štátu. Aby mohla právna fikcia svoj účel naplniť (dosiahnutie právnej istoty), musí rešpektovať všetky náležitosti, ktoré s ňou zákon spája. Ak nie sú všetky právne náležitosti splnené, súd nie je oprávnený naplnenie fikcie konštatovať (pozri čl.   2   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   možno   štátnu   moc   uplatňovať   len   v prípadoch a stanovených medziach spôsobom, ktorý ustanoví zákon).

V danom prípade najvyšší súd konštatoval, že základným predpokladom účinnosti náhradného doručenia je, aby adresát písomnosti, ktorý nebol doručovateľom zastihnutý, sa v mieste   doručenia   zdržoval.   Zdržiavaním   sa   adresáta   v mieste   doručenia   treba   podľa dovolacieho súdu rozumieť prípad, ak sa adresát v čase doručenia zásielky zdržuje na území obce (mesta), v ktorej má bydlisko (t. j. nie je na dovolenke, na liečení, na pracovnej ceste a pod.), teda ak má možnosť oboznámiť sa s oznámením doručovateľa urobeným podľa ustanovenia § 47 ods. 2 prvej vety OSP, že zásielku mu príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú   v oznámení (porovnaj   napr.   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   4/2002 z 22. mája 2002 a sp. zn. C do 212/2004 z 19. mája 2005).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podaním zo 17. apríla 2003 doručeným   okresnému   súdu   žiadal,   aby   korešpondencia   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 6 C 17/2000   bola   zasielaná   na   adresu   B.   H.,   u pani   JUDr.   R.   Č.,   B.   Okresnému   súdu neoznámil   zmenu   adresy   na   doručovanie,   práve   naopak,   listom   zo 6.   októbra   2004 (doručeným odvolaciemu súdu 11. októbra 2004) oznámil, že i naďalej žiada doručovať poštu na uvedenú adresu napriek tomu, že sa na tejto adrese nezdržiava. Zároveň z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v čase od 15. novembra 2003 do 31. decembra 2004 bol ubytovaný v Z. v B. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa v čase doručovania rozsudku okresného súdu z 29. septembra 2003 zdržiaval v B., kde si doručovanie zásielok vyhradil, a skutočnosť, že sa v čase jeho doručovania nezdržiaval na už uvedenej adrese, ktorú oznámil ako miesto doručovania, nemá za následok neúčinnosť doručenia náhradným spôsobom.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa uplatnila fikcia uvedená v ustanovení § 47 ods. 2 OSP. Sťažovateľovi teda začala plynúť lehota na podanie odvolania   uplynutím   tretieho   dňa   od   uloženia   zásielky.   Odvolanie   sťažovateľa   podané 9. januára 2004 bolo urobené po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty, čo podľa názoru ústavného   súdu   v okolnostiach   prípadu   znamená,   že   sťažnosť   nie   je   z tohto   dôvodu opodstatnená.

K časti sťažnosti sťažovateľa, v ktorej namieta, že postup krajského súdu vykazuje vadu podľa § 237 písm. g) OSP, pretože vo veci rozhodol nezákonný sudca, čím bolo podľa neho porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ústavný súd uvádza, že v danom prípade v súlade s rozvrhom práce krajského súdu platnom v relevantnom čase rozhodoval sudca, ktorý zastupoval zákonného sudcu z dôvodu čerpania dovolenky.

Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v tejto   časti   považoval   za   zjavne neopodstatnenú, a z toho dôvodu ju odmietol.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   sťažovateľa uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2008