znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 187/07

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. apríla 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť R. O., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. L. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Tošs 32/2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tošs 32/2007 uznesením z 12. júla 2007   p o r u š i l   základné právo R. O. na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu zaručené v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Tošs   32/2007 z 12. júla 2007 z r u š u j e   v časti týkajúcej sa R. O. a v rozsahu zrušenia v e c   v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. R. O. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 028 Sk (slovom trinásťtisícdvadsaťosem slovenských korún), ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   advokáta   JUDr. L.   K.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti R. O. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 187/07-11 z 11. októbra 2007 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť R. O., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Tošs 32/2007.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ podaním z 8. februára 2008, ako aj najvyšší súd vo vyjadrení z 11. januára 2008 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo   od   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v jeho spise.

Z podanej sťažnosti v rozsahu, v akom bola prijatá na ďalšie konanie, vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. Pš 19/05 zo 4. mája 2005 vzatý do väzby v trestnej veci, ktorá bola v tom čase v štádiu prípravného konania. Uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. BB-Pš 35/2005 zo 14.   decembra   2006   v spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Toš   88/2006 z 19. decembra 2006 bola lehota trvania väzby sťažovateľa predĺžená do 28. apríla 2007. Dňa 27. apríla 2007 podal prokurátor v trestnej veci sťažovateľa obžalobu špeciálnemu súdu pre   trestný   čin   založenia,   zosnovania   a podporovania   zločineckej   skupiny   a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005. Následne po podaní obžaloby bolo o väzbe sťažovateľa rozhodované až 12. júna 2007 na verejnom zasadnutí   špeciálneho   súdu   v rámci   predbežného   prerokovania   podanej   obžaloby. Uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 T 14/07 z 12. júna 2007 sa rozhodlo, že väzba sťažovateľa naďalej trvá. Tým istým uznesením bola zamietnutá aj žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby z 18. mája 2007, pričom nebola prijatá ani ponúknutá peňažná záruka. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 32/2007 z 12. júla 2007 bola sťažnosť podaná sťažovateľom   proti   uzneseniu   špeciálneho   súdu   zamietnutá.   Podľa   názoru   sťažovateľa všeobecné   súdy   rozhodli   o ďalšom   trvaní   jeho   väzby   aj   napriek   skutočnosti,   že   došlo k porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu   podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru.   Špeciálny   súd   v odôvodnení   svojho   uznesenia z 12. júna   2007   na   základe   námietky   spoluobžalovaného   L.   poukazujúceho   na   nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 271/06-34 z 8. marca 2007 v podstate uviedol, že ide o vec s rozsiahlym spisovým materiálom, v ktorej bola obžaloba podaná jeden deň pred uplynutím lehoty trvania väzby v prípravnom konaní, a to v posledný pracovný deň v týždni. Ďalej podotkol, že išlo o nález ústavného súdu, ktorý bol vydaný na neverejnom zasadnutí, dosiaľ nebol publikovaný a týka sa inej konkrétnej trestnej veci s odlišným skutkovým a právnym stavom.   S týmto   názorom   sa   stotožnil   aj   najvyšší   súd,   pričom   poukázal   na   to,   že   za súčasného právneho stavu nie je v zákone priamo uvedené, v akej lehote má súd po podaní obžaloby   rozhodnúť.   Podľa   názoru   sťažovateľa   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Tošs 32/2007 z 12. júla 2007 boli porušené označené práva podľa ústavy a dohovoru, lebo povinnosťou špeciálneho súdu bolo rozhodnúť o ďalšom trvaní jeho väzby do uplynutia termínu jej posledného predĺženia v prípravnom konaní, teda najneskôr 28. apríla 2007. V opačnom prípade mal byť sťažovateľ 28. apríla 2007 z väzby prepustený.

Sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených práv   podľa   ústavy   a dohovoru   v konaní   vedenom   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn. 1 Tošs 32/2007 s tým, aby bolo uznesenie z 12. júla 2007 v časti týkajúcej sa sťažovateľa zrušené a najvyššiemu   súdu   prikázané prepustiť sťažovateľa   ihneď   z väzby   na slobodu. Napokon požaduje náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.

2. Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu z 11. januára 2008 doručeného ústavnému súdu   14.   januára   2008   vyplýva,   že   sťažnosť   považuje   za   nedôvodnú.   Vychádzajúc z dátumov rozhodovania špeciálneho súdu a najvyššieho súdu konštatuje, že tieto konali prednostne a urýchlene. Vzhľadom na rozsiahlosť spisového materiálu bolo rozhodovanie týchto súdov z časového hľadiska primerané. Po podaní obžaloby 23. apríla 2007 špeciálny súd   už 12.   júna   2007   obžalobu predbežne   prerokoval   na verejnom   zasadnutím,   pričom obvinení   mali   možnosť   byť   vypočutí   okrem   iného   aj   ku   skutočnostiam   zakladajúcim dôvody   ich   väzby.   Keďže   konkrétne   skutočnosti   vyplývajúce   zo   súdnych   rozhodnutí preukazovali dôvody väzby obvinených, špeciálny súd ich v súlade so zákonom ponechal vo   väzbe   (§   244   ods.   5   Trestného   poriadku).   Uznesenie   najvyššieho   súdu   ako   súdu opravného sp. zn. 1 Tošs 32/2007 z 12. júla 2007 je taktiež vydané v primeranej lehote. V súlade s argumentáciou súdov oboch stupňov predseda najvyššieho súdu pripomína, že Trestný   poriadok   neobsahuje   lehotu,   v ktorej   sa   musí   po   podaní   obžaloby   rozhodnúť o väzbe. Avšak v súlade s chápaním väzby ako mimoriadneho inštitútu na zabezpečenie osoby obvineného na účely trestného konania, ako aj v súlade s ústavou a dohovorom treba uvedené   časové   intervaly   rozhodovania   o väzbe   sťažovateľa   (a   ďalších   obvinených) považovať   v konkrétnej   veci   za   primerané,   a preto   za   súladné   s čl.   5   ods.   3   dohovoru. Vzhľadom   na   uvedené   rozhodovaním   všeobecných   súdov   o ďalšom   trvaní   väzby sťažovateľa nedošlo k porušeniu označených práv sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru.

3. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 8. februára 2008 doručenej ústavnému súdu 13. februára 2008, ako aj z jej doplnenia zo 14. februára 2008 doručeného ústavnému súdu   faxom   14.   februára   2008   a poštou   19.   februára   2008   vyplýva,   že   argumentácia predsedu   najvyššieho   súdu   je   iba   opakovaním   konštatovaní   uvedených   v uzneseniach špeciálneho súdu a najvyššieho súdu. Argumentuje tým, že Trestný poriadok neobsahuje lehotu, v ktorej musí súd po podaní obžaloby rozhodnúť o väzbe, pričom lehotu jeden a pol mesiaca od podania obžaloby považuje v konkrétnej veci za primeranú pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby. S právnym názorom predsedu najvyššieho súdu sa nie je možné stotožniť,   a to   už   aj   s ohľadom   na   precedentný   nález   ústavného   súdu   v obdobnej   veci. Sťažovateľ bol k 14. februáru 2008 stále vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b)   a c)   Trestného   poriadku.   Uznesením   špeciálneho   súdu   sp.   zn.   PK-1   T   14/07 z 24. augusta   2007   v spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Tošs   22/2007 z 26. septembra   2007,   ako   aj   uznesením   špeciálneho   súdu   sp.   zn.   PK-1   T   14/07 z 30. novembra   2007   v spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tošs   60/2007 z 10. januára 2008 boli zamietnuté ďalšie žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 32/2007 z 12. júla 2007 vyplýva, že sťažnosť podaná sťažovateľom a ďalšími spoluobžalovanými proti uzneseniu špeciálneho súdu   sp.   zn.   PK-1   T   14/07   z 12.   júna 2007   bola zamietnutá.   Z odôvodnenia   uznesenia najvyššieho súdu v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa pred ústavným súdom vyplýva, že špeciálny súd o ďalšom trvaní väzby rozhodol 12. júna 2007, a to po podaní obžaloby 27. apríla 2007. Túto dobu je vzhľadom na rozsah a náročnosť veci nutné považovať za primeranú, a preto nejde o prípad, kedy by samotné podanie obžaloby odôvodnilo ďalšie trvanie väzby bez súdneho rozhodnutia, keďže takéto rozhodnutie súdu konajúceho vo veci samej bolo vydané. Za súčasného právneho stavu nie je v zákone priamo uvedené, v akej lehote   má   súd   po   podaní   obžaloby   rozhodnúť,   a je   prirodzené,   že   rozhodnutie   o väzbe v prípravnom konaní musí na určitú dobu predstavovať titul väzby aj po podaní obžaloby, lebo inak by nebolo možné reálne zabezpečiť jej kontinuitu.

Podľa zistení ústavného súdu väzba sťažovateľa stále trvá. Uznesením špeciálneho súdu   sp.   zn. PK-1 T 14/07 z 24. augusta   2007 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tošs 22/2007 z 26. septembra 2007, uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 T 14/07 z 30. novembra 2007 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 60/2007 z 10. januára 2008, ako aj uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 T 14/07 z 12. marca 2008 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 18/2008 z 10. apríla 2008 boli zamietnuté tri žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby. Trestná vec proti sťažovateľovi je vedená špeciálnym súdom pod sp. zn. PK-1 T 14/07, a nie je dosiaľ skončená. Hlavné pojednávanie vo veci je nariadené od 12. do 15. mája 2008.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   osoby   preto,   že   sa   nepodrobila rozhodnutiu   vydanému   súdom   podľa   zákona,   alebo   preto,   aby   sa   zaručilo   splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby,   aby   sa   zabránilo   jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa § 76 ods. 5 Trestného poriadku súdu plynie lehota väzby (...) od podania obžaloby (...).

Podľa § 243 ods. 1 Trestného poriadku obžaloba podaná na súde pre zločin s hornou hranicou   trestnej   sadzby   prevyšujúcou   osem   rokov   sa   predbežne   prejedná   na   verejnom zasadnutí; (...)

Podľa § 244 ods. 5 Trestného poriadku ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd pri predbežnom prejednaní obžaloby vždy aj o ďalšom trvaní väzby.

Predmetom   skúmania   ústavného   súdu   vymedzeným   jeho   uznesením   č.   k. I. ÚS 187/07-11 z 11. októbra 2007 je zákonnosť a ústavnosť uznesenia najvyššieho súdu sp.   zn.   1   Tošs   32/2007   z   12.   júla   2007,   a to   z hľadiska   oprávnenosti   trvania   väzby sťažovateľa po 28. apríli 2007.

Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné   s účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je   ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07).

Z uvedenej   zásady   vyplýva, že porušenie zákona v prípade   rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru.

Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   podľa   ktorého   po   podaní   obžaloby 27. apríla   2007   bolo   povinnosťou   špeciálneho   súdu   rozhodnúť   o ďalšom   trvaní   väzby najneskôr do 28. apríla 2007, teda do skončenia lehoty, do ktorej bola väzba sťažovateľa naposledy predĺžená ešte v prípravnom konaní. V prípade, že špeciálny súd do 28. apríla 2007   o väzbe   nerozhodol,   bol   povinný   sťažovateľa   28.   apríla   2007   z väzby   prepustiť. Keďže   špeciálny   súd   rozhodol   o ďalšom   trvaní   väzby   sťažovateľa   až   v súvislosti s predbežným   prerokovaním   obžaloby na   verejnom   zasadnutí   12.   júna   2007,   urobil   tak oneskorene, a preto mal byť sťažovateľ správne z väzby prepustený.

Podľa názoru predsedu najvyššieho súdu bol postup špeciálneho súdu a najvyššieho súdu   správny   a včasný,   keďže   Trestný   poriadok   neurčuje   záväznú   lehotu   na   predbežné prerokovanie obžaloby. Vzhľadom na rozsiahlosť spisového materiálu bolo primerané, že sa v rámci predbežného prerokovania obžaloby rozhodlo o väzbe 12. júna 2007.

Ústavný súd pripomína, že v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 dohovoru   nemôže   byť   titulom   pre držanie   vo   väzbe   znamenajúce   obmedzenie   osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo ešte pred tým, než uplynie lehota, na ktorú bola väzba v prípravnom   konaní   naposledy   predĺžená   (I.   ÚS   6/02,   I.   ÚS   204/05,   III.   ÚS   271/06, I. ÚS 115/07).   Samotná   skutočnosť,   že   vec bola postúpená   súdu,   nie   je   postačujúca   na splnenie   kritéria   „zákonnosti“   väzby   v zmysle   čl.   5   ods.   1   dohovoru   a nemôže   bez príslušného   súdneho   rozhodnutia   odôvodniť   ďalšie   trvanie   väzby   (Stasaitis   c.   Litva z 21. marca 2002, § 59 až § 61).

Z ustanovenia § 76 ods. 5 Trestného poriadku vyplýva, že súdu plynie lehota väzby od podania obžaloby. Podľa pôvodného znenia tohto ustanovenia, ktoré síce nadobudlo platnosť,   avšak   ešte   pred   nadobudnutím   účinnosti,   teda   pred   1.   januárom   2006   bolo novelizované,   bol   súd   povinný   najneskôr   do   15   dní   od   podania   obžaloby   rozhodnúť o ďalšom   trvaní   väzby,   ak o väzbe už nerozhodol   podľa   §   241   alebo §   243   Trestného poriadku. Treba povedať, že pôvodné znenie ustanovenia § 76 ods. 5 Trestného poriadku dávalo všeobecným súdom presne časovo vymedzenú povinnosť rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby   po   podaní   obžaloby.   Takéto   ustanovenie   v   podstate   zodpovedalo   už   citovanej judikatúre ústavného súdu, resp. Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   aj   pri   súčasnom   znení   ustanovenia   §   76   ods.   5 Trestného   poriadku   je   povinnosťou   všeobecného   súdu   rozhodnúť   po   podaní   obžaloby o ďalšom trvaní väzby, a to najneskôr do uplynutia termínu posledného predĺženia väzby v prípravnom   konaní.   Bez   takéhoto   rozhodnutia   totiž   nemožno   považovať   väzbu   za zákonnú, pretože táto sa nemôže zakladať iba na podaní obžaloby. Musí sa vždy opierať o rozhodnutie súdu.

Na uvedenom zásadnom stanovisku nemôže nič meniť skutočnosť, že v konkrétnej veci bola väzba v prípravnom konaní predĺžená naposledy do 28. apríla 2007 a obžaloba bola podaná špeciálnemu súdu   iba deň   predtým, teda   27.   apríla   2007.   Pokiaľ v takejto situácii pre krátkosť času nie je možné, aby súd naštudoval spis a o ďalšom trvaní väzby rozhodol, potom musí byť obvinený prepustený z väzby. Inak povedané, prokurátor by mal podať   obžalobu   s takým   časovým   predstihom,   aby   súd   mal   objektívne   možnosť   včas rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby, a tak zaistiť jej kontinuitu. Ak podá obžalobu tesne pred skončením   lehoty   väzby   v prípravnom   konaní,   musí   počítať   s   prepustením   obvineného z väzby.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Tošs 32/2007   z 12.   júla   2007   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Keďže   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práv   sťažovateľa   uznesením   najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 32/2007 z 12. júla 2007, podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde toto uznesenie zrušil v časti týkajúcej sa sťažovateľa. Zároveň podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   v rozsahu   zrušenia   vrátil   vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Z titulu náhrady trov právneho zastúpenia advokátom priznal ústavný súd úspešnému sťažovateľovi sumu 13 028 Sk (za 2 úkony po 2 970 Sk, za ďalšie dva úkony po 3 176 Sk, dva režijné paušály po 178 Sk a dva režijné paušály po 190 Sk), ktorú je najvyšší súd povinný zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).

Sťažovateľ napokon požadoval, aby ústavný súd prikázal najvyššiemu súdu prepustiť ho z väzby.

V zásade treba uviesť, že ústavný súd prikáže všeobecnému súdu prepustiť trestne stíhanú   osobu   z väzby   spravidla   vtedy,   ak   po   zrušení   rozhodnutia   všeobecného   súdu ústavným súdom už neexistuje súdny titul pre ďalšie trvanie väzby [napr. neprávoplatné, ale vykonateľné uznesenie prvostupňového súdu o predĺžení väzby, resp. o ponechaní vo väzbe (napr. III. ÚS 295/05, III. ÚS 84/06, I. ÚS 115/07)].

Sťažovateľ v sťažnosti napáda uznesenie najvyššieho súdu. Hoci ústavný súd zrušil uznesenie   najvyššieho   súdu   i   naďalej   existuje   neprávoplatné   a vykonateľné   uznesenie špeciálneho súdu   sp. zn. PK-1 T 14/07 z 12. júna 2007. Preto nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľa a prikázať najvyššiemu súdu, aby sťažovateľa z väzby prepustil (bod 4 výroku nálezu).

Bude   úlohou   najvyššieho   súdu,   aby   po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   opätovne rozhodol   o opravnom   prostriedku   sťažovateľa   proti   uzneseniu   špeciálneho   súdu,   a to v intenciách právneho názoru ústavného súdu. Pritom na uznesenie špeciálneho súdu sp. zn. PK-1   T   14/07   z   24.   augusta   2007   v spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Tošs 22/2007 z 26. septembra 2007, na uznesenie špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 T 14/07 z 30.   novembra   2007   v spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn.   1   Tošs   60/2007 z 10. januára 2008, ako aj na uznesenie špeciálneho súdu sp. zn- PK-1 T 14/07 z 12. marca 2008   v spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tošs   18/2008   z 10. apríla   2008 nemožno prihliadnuť, lebo „protiústavnosť sťažovateľovej väzby v dôsledku absencie jej ústavne   akceptovateľného   titulu   nemohla   byť   následne   odstránená   neskorším   súdnym rozhodnutím“ (II. ÚS 315/06, I. ÚS 115/07).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2008