SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 187/07
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. apríla 2008 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť R. O., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. L. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Tošs 32/2007 a takto
r o z h o d o l :
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tošs 32/2007 uznesením z 12. júla 2007 p o r u š i l základné právo R. O. na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu zaručené v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tošs 32/2007 z 12. júla 2007 z r u š u j e v časti týkajúcej sa R. O. a v rozsahu zrušenia v e c v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. R. O. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 028 Sk (slovom trinásťtisícdvadsaťosem slovenských korún), ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. L. K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti R. O. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. I. ÚS 187/07-11 z 11. októbra 2007 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť R. O., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Tošs 32/2007.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ podaním z 8. februára 2008, ako aj najvyšší súd vo vyjadrení z 11. januára 2008 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v jeho spise.
Z podanej sťažnosti v rozsahu, v akom bola prijatá na ďalšie konanie, vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. Pš 19/05 zo 4. mája 2005 vzatý do väzby v trestnej veci, ktorá bola v tom čase v štádiu prípravného konania. Uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. BB-Pš 35/2005 zo 14. decembra 2006 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 88/2006 z 19. decembra 2006 bola lehota trvania väzby sťažovateľa predĺžená do 28. apríla 2007. Dňa 27. apríla 2007 podal prokurátor v trestnej veci sťažovateľa obžalobu špeciálnemu súdu pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005. Následne po podaní obžaloby bolo o väzbe sťažovateľa rozhodované až 12. júna 2007 na verejnom zasadnutí špeciálneho súdu v rámci predbežného prerokovania podanej obžaloby. Uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 T 14/07 z 12. júna 2007 sa rozhodlo, že väzba sťažovateľa naďalej trvá. Tým istým uznesením bola zamietnutá aj žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby z 18. mája 2007, pričom nebola prijatá ani ponúknutá peňažná záruka. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 32/2007 z 12. júla 2007 bola sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu špeciálneho súdu zamietnutá. Podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy rozhodli o ďalšom trvaní jeho väzby aj napriek skutočnosti, že došlo k porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru. Špeciálny súd v odôvodnení svojho uznesenia z 12. júna 2007 na základe námietky spoluobžalovaného L. poukazujúceho na nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 271/06-34 z 8. marca 2007 v podstate uviedol, že ide o vec s rozsiahlym spisovým materiálom, v ktorej bola obžaloba podaná jeden deň pred uplynutím lehoty trvania väzby v prípravnom konaní, a to v posledný pracovný deň v týždni. Ďalej podotkol, že išlo o nález ústavného súdu, ktorý bol vydaný na neverejnom zasadnutí, dosiaľ nebol publikovaný a týka sa inej konkrétnej trestnej veci s odlišným skutkovým a právnym stavom. S týmto názorom sa stotožnil aj najvyšší súd, pričom poukázal na to, že za súčasného právneho stavu nie je v zákone priamo uvedené, v akej lehote má súd po podaní obžaloby rozhodnúť. Podľa názoru sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 32/2007 z 12. júla 2007 boli porušené označené práva podľa ústavy a dohovoru, lebo povinnosťou špeciálneho súdu bolo rozhodnúť o ďalšom trvaní jeho väzby do uplynutia termínu jej posledného predĺženia v prípravnom konaní, teda najneskôr 28. apríla 2007. V opačnom prípade mal byť sťažovateľ 28. apríla 2007 z väzby prepustený.
Sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tošs 32/2007 s tým, aby bolo uznesenie z 12. júla 2007 v časti týkajúcej sa sťažovateľa zrušené a najvyššiemu súdu prikázané prepustiť sťažovateľa ihneď z väzby na slobodu. Napokon požaduje náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.
2. Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu z 11. januára 2008 doručeného ústavnému súdu 14. januára 2008 vyplýva, že sťažnosť považuje za nedôvodnú. Vychádzajúc z dátumov rozhodovania špeciálneho súdu a najvyššieho súdu konštatuje, že tieto konali prednostne a urýchlene. Vzhľadom na rozsiahlosť spisového materiálu bolo rozhodovanie týchto súdov z časového hľadiska primerané. Po podaní obžaloby 23. apríla 2007 špeciálny súd už 12. júna 2007 obžalobu predbežne prerokoval na verejnom zasadnutím, pričom obvinení mali možnosť byť vypočutí okrem iného aj ku skutočnostiam zakladajúcim dôvody ich väzby. Keďže konkrétne skutočnosti vyplývajúce zo súdnych rozhodnutí preukazovali dôvody väzby obvinených, špeciálny súd ich v súlade so zákonom ponechal vo väzbe (§ 244 ods. 5 Trestného poriadku). Uznesenie najvyššieho súdu ako súdu opravného sp. zn. 1 Tošs 32/2007 z 12. júla 2007 je taktiež vydané v primeranej lehote. V súlade s argumentáciou súdov oboch stupňov predseda najvyššieho súdu pripomína, že Trestný poriadok neobsahuje lehotu, v ktorej sa musí po podaní obžaloby rozhodnúť o väzbe. Avšak v súlade s chápaním väzby ako mimoriadneho inštitútu na zabezpečenie osoby obvineného na účely trestného konania, ako aj v súlade s ústavou a dohovorom treba uvedené časové intervaly rozhodovania o väzbe sťažovateľa (a ďalších obvinených) považovať v konkrétnej veci za primerané, a preto za súladné s čl. 5 ods. 3 dohovoru. Vzhľadom na uvedené rozhodovaním všeobecných súdov o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa nedošlo k porušeniu označených práv sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru.
3. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 8. februára 2008 doručenej ústavnému súdu 13. februára 2008, ako aj z jej doplnenia zo 14. februára 2008 doručeného ústavnému súdu faxom 14. februára 2008 a poštou 19. februára 2008 vyplýva, že argumentácia predsedu najvyššieho súdu je iba opakovaním konštatovaní uvedených v uzneseniach špeciálneho súdu a najvyššieho súdu. Argumentuje tým, že Trestný poriadok neobsahuje lehotu, v ktorej musí súd po podaní obžaloby rozhodnúť o väzbe, pričom lehotu jeden a pol mesiaca od podania obžaloby považuje v konkrétnej veci za primeranú pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby. S právnym názorom predsedu najvyššieho súdu sa nie je možné stotožniť, a to už aj s ohľadom na precedentný nález ústavného súdu v obdobnej veci. Sťažovateľ bol k 14. februáru 2008 stále vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 T 14/07 z 24. augusta 2007 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tošs 22/2007 z 26. septembra 2007, ako aj uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 T 14/07 z 30. novembra 2007 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 60/2007 z 10. januára 2008 boli zamietnuté ďalšie žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.
II.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 32/2007 z 12. júla 2007 vyplýva, že sťažnosť podaná sťažovateľom a ďalšími spoluobžalovanými proti uzneseniu špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 T 14/07 z 12. júna 2007 bola zamietnutá. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa pred ústavným súdom vyplýva, že špeciálny súd o ďalšom trvaní väzby rozhodol 12. júna 2007, a to po podaní obžaloby 27. apríla 2007. Túto dobu je vzhľadom na rozsah a náročnosť veci nutné považovať za primeranú, a preto nejde o prípad, kedy by samotné podanie obžaloby odôvodnilo ďalšie trvanie väzby bez súdneho rozhodnutia, keďže takéto rozhodnutie súdu konajúceho vo veci samej bolo vydané. Za súčasného právneho stavu nie je v zákone priamo uvedené, v akej lehote má súd po podaní obžaloby rozhodnúť, a je prirodzené, že rozhodnutie o väzbe v prípravnom konaní musí na určitú dobu predstavovať titul väzby aj po podaní obžaloby, lebo inak by nebolo možné reálne zabezpečiť jej kontinuitu.
Podľa zistení ústavného súdu väzba sťažovateľa stále trvá. Uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 T 14/07 z 24. augusta 2007 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tošs 22/2007 z 26. septembra 2007, uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 T 14/07 z 30. novembra 2007 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 60/2007 z 10. januára 2008, ako aj uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 T 14/07 z 12. marca 2008 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 18/2008 z 10. apríla 2008 boli zamietnuté tri žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby. Trestná vec proti sťažovateľovi je vedená špeciálnym súdom pod sp. zn. PK-1 T 14/07, a nie je dosiaľ skončená. Hlavné pojednávanie vo veci je nariadené od 12. do 15. mája 2008.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;
b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;
d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;
e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
Podľa § 76 ods. 5 Trestného poriadku súdu plynie lehota väzby (...) od podania obžaloby (...).
Podľa § 243 ods. 1 Trestného poriadku obžaloba podaná na súde pre zločin s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou osem rokov sa predbežne prejedná na verejnom zasadnutí; (...)
Podľa § 244 ods. 5 Trestného poriadku ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd pri predbežnom prejednaní obžaloby vždy aj o ďalšom trvaní väzby.
Predmetom skúmania ústavného súdu vymedzeným jeho uznesením č. k. I. ÚS 187/07-11 z 11. októbra 2007 je zákonnosť a ústavnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 32/2007 z 12. júla 2007, a to z hľadiska oprávnenosti trvania väzby sťažovateľa po 28. apríli 2007.
Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07).
Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru.
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého po podaní obžaloby 27. apríla 2007 bolo povinnosťou špeciálneho súdu rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby najneskôr do 28. apríla 2007, teda do skončenia lehoty, do ktorej bola väzba sťažovateľa naposledy predĺžená ešte v prípravnom konaní. V prípade, že špeciálny súd do 28. apríla 2007 o väzbe nerozhodol, bol povinný sťažovateľa 28. apríla 2007 z väzby prepustiť. Keďže špeciálny súd rozhodol o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa až v súvislosti s predbežným prerokovaním obžaloby na verejnom zasadnutí 12. júna 2007, urobil tak oneskorene, a preto mal byť sťažovateľ správne z väzby prepustený.
Podľa názoru predsedu najvyššieho súdu bol postup špeciálneho súdu a najvyššieho súdu správny a včasný, keďže Trestný poriadok neurčuje záväznú lehotu na predbežné prerokovanie obžaloby. Vzhľadom na rozsiahlosť spisového materiálu bolo primerané, že sa v rámci predbežného prerokovania obžaloby rozhodlo o väzbe 12. júna 2007.
Ústavný súd pripomína, že v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 dohovoru nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo ešte pred tým, než uplynie lehota, na ktorú bola väzba v prípravnom konaní naposledy predĺžená (I. ÚS 6/02, I. ÚS 204/05, III. ÚS 271/06, I. ÚS 115/07). Samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca na splnenie kritéria „zákonnosti“ väzby v zmysle čl. 5 ods. 1 dohovoru a nemôže bez príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby (Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002, § 59 až § 61).
Z ustanovenia § 76 ods. 5 Trestného poriadku vyplýva, že súdu plynie lehota väzby od podania obžaloby. Podľa pôvodného znenia tohto ustanovenia, ktoré síce nadobudlo platnosť, avšak ešte pred nadobudnutím účinnosti, teda pred 1. januárom 2006 bolo novelizované, bol súd povinný najneskôr do 15 dní od podania obžaloby rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby, ak o väzbe už nerozhodol podľa § 241 alebo § 243 Trestného poriadku. Treba povedať, že pôvodné znenie ustanovenia § 76 ods. 5 Trestného poriadku dávalo všeobecným súdom presne časovo vymedzenú povinnosť rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby. Takéto ustanovenie v podstate zodpovedalo už citovanej judikatúre ústavného súdu, resp. Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.
Podľa názoru ústavného súdu aj pri súčasnom znení ustanovenia § 76 ods. 5 Trestného poriadku je povinnosťou všeobecného súdu rozhodnúť po podaní obžaloby o ďalšom trvaní väzby, a to najneskôr do uplynutia termínu posledného predĺženia väzby v prípravnom konaní. Bez takéhoto rozhodnutia totiž nemožno považovať väzbu za zákonnú, pretože táto sa nemôže zakladať iba na podaní obžaloby. Musí sa vždy opierať o rozhodnutie súdu.
Na uvedenom zásadnom stanovisku nemôže nič meniť skutočnosť, že v konkrétnej veci bola väzba v prípravnom konaní predĺžená naposledy do 28. apríla 2007 a obžaloba bola podaná špeciálnemu súdu iba deň predtým, teda 27. apríla 2007. Pokiaľ v takejto situácii pre krátkosť času nie je možné, aby súd naštudoval spis a o ďalšom trvaní väzby rozhodol, potom musí byť obvinený prepustený z väzby. Inak povedané, prokurátor by mal podať obžalobu s takým časovým predstihom, aby súd mal objektívne možnosť včas rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby, a tak zaistiť jej kontinuitu. Ak podá obžalobu tesne pred skončením lehoty väzby v prípravnom konaní, musí počítať s prepustením obvineného z väzby.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 32/2007 z 12. júla 2007 bolo porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Keďže ústavný súd rozhodol o porušení práv sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 32/2007 z 12. júla 2007, podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde toto uznesenie zrušil v časti týkajúcej sa sťažovateľa. Zároveň podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde v rozsahu zrušenia vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
Z titulu náhrady trov právneho zastúpenia advokátom priznal ústavný súd úspešnému sťažovateľovi sumu 13 028 Sk (za 2 úkony po 2 970 Sk, za ďalšie dva úkony po 3 176 Sk, dva režijné paušály po 178 Sk a dva režijné paušály po 190 Sk), ktorú je najvyšší súd povinný zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).
Sťažovateľ napokon požadoval, aby ústavný súd prikázal najvyššiemu súdu prepustiť ho z väzby.
V zásade treba uviesť, že ústavný súd prikáže všeobecnému súdu prepustiť trestne stíhanú osobu z väzby spravidla vtedy, ak po zrušení rozhodnutia všeobecného súdu ústavným súdom už neexistuje súdny titul pre ďalšie trvanie väzby [napr. neprávoplatné, ale vykonateľné uznesenie prvostupňového súdu o predĺžení väzby, resp. o ponechaní vo väzbe (napr. III. ÚS 295/05, III. ÚS 84/06, I. ÚS 115/07)].
Sťažovateľ v sťažnosti napáda uznesenie najvyššieho súdu. Hoci ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu i naďalej existuje neprávoplatné a vykonateľné uznesenie špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 T 14/07 z 12. júna 2007. Preto nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľa a prikázať najvyššiemu súdu, aby sťažovateľa z väzby prepustil (bod 4 výroku nálezu).
Bude úlohou najvyššieho súdu, aby po vrátení veci na ďalšie konanie opätovne rozhodol o opravnom prostriedku sťažovateľa proti uzneseniu špeciálneho súdu, a to v intenciách právneho názoru ústavného súdu. Pritom na uznesenie špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 T 14/07 z 24. augusta 2007 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tošs 22/2007 z 26. septembra 2007, na uznesenie špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 T 14/07 z 30. novembra 2007 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 60/2007 z 10. januára 2008, ako aj na uznesenie špeciálneho súdu sp. zn- PK-1 T 14/07 z 12. marca 2008 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 18/2008 z 10. apríla 2008 nemožno prihliadnuť, lebo „protiústavnosť sťažovateľovej väzby v dôsledku absencie jej ústavne akceptovateľného titulu nemohla byť následne odstránená neskorším súdnym rozhodnutím“ (II. ÚS 315/06, I. ÚS 115/07).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. apríla 2008